Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavol Múčka (* 1926)

• Pavol Múčka sa narodil 12. mája 1926 v Uhrovci

• jeho otčim a brat bojovali v SNP

• Pavol podával partizánom informácie, zohnal im zbrane, pomohol sfalšovať doklady

• v Uhrovci zažil výpady Nemcov a vlasovcov proti partizánom, jeho brat padol v boji

• vyučil sa za stolára, pracoval v odevných závodoch Zornica, zriadil odborné učilište i Ústav vedecko-technického rozvoja

• s manželkou má sedem detí, dodnes má komunistické presvedčenie

Pavol Múčka sa narodil 12. mája 1926 v Uhrovci. Jeho rodičia boli poľnohospodárski robotníci a mali troch synov. Ako najstarší sa narodil Ján (1921), druhý v poradí bol Jozef (1924) a ako tretí prišiel na svet Pavol. Mal len štyri roky, keď otec rodiny zomrel a matka zostala na výchovu troch detí sama. Do roku 1938 bývala so synmi v bytovom dome, potom sa presťahovali do domu po starých rodičoch, ktorý si prerobili.

V dome spolu s nimi začal žiť matkin druh, Pavlov otčim Pavol Šedík, ktorý bol politicky aktívny v uhroveckej bunke komunistickej strany. V septembri 1938 bol povolaný v rámci všeobecnej mobilizácie proti Hitlerovskému Nemecku, no po Mníchovskom diktáte sa od vojenskej obrany Československa upustilo a Šedík sa vrátil domov.

Slovenský štát 1939 – 1945

„Kto si myslí, že za Slovenského štátu bolo dobre, ten sa mýli,“ konštatuje Pavol. Marec 1939 priniesol Slovensku pochybnú samostatnosť pod patronátom nacistického Nemecka. Pavol si spomína na biedne životné podmienky, ktoré postihli najmä tých najchudobnejších. Dvakrát do týždňa pre nich do Uhrovca vozili z Bánoviec čierny chlieb – povestný vojenský komisár. „Keď by dva alebo tri dni postál, tak by ste s ním aj hlavu rozbili,“ hovorí.

Pavol v Uhrovci ukončil ľudovú školu. Zatiaľ čo jeho brat Ján bol vyučený murár a stredný brat Jozef sa učil za krajčíra, Pavol nastúpil na stolársku učňovku do Bánoviec nad Bebravou. Uhrovčania si museli zvyknúť na prítomnosť Hlinkových gárd v ich meste a štyri uhrovecké židovské rodiny sa po deportáciách už nikdy nevrátili. Na návštevu prezidenta Jozefa Tisa v Uhrovci si Pavol spomína len raz pri príležitosti spustenia elektrickej energie. Podľa Pavlových slov predstúpil pred početné zhromaždenie na námestí a vyhlásil: „Aj keď viem, že v Uhrovci počúvate Londýn, ale elektriku vám dáme.“

Ilegálna činnosť a SNP

Londýnske rozhlasové vysielanie sa potajomky počúvalo aj doma u Múčkovcov. Keď bolo vydané nariadenie, že sa musia všetky rádiové prijímače odovzdať, Múčkovci svoj ukryli do jamy v kuchyni, ktorú používali ako skladovú komoru na zemiaky. Keďže Pavlov otčim bol príslušníkom komunistickej strany pôsobiacej v ilegalite, občas sa u nich doma schádzali aj ostatní členovia miestnej straníckej pobočky. Z rádia sa dopočuli aj o vyhlásení Slovenského národného povstania.

Pavlov otčim a najstarší brat Ján sa ihneď pridali k odbojovým oddielom Partizánskej brigády Jána Žižku, ktorá operovala v okolí Uhrovca a velil jej Čech Teodor Pola. Aj iba osemnásťročný Pavol sa odrazu ocitol v centre odbojovej činnosti. Za pomoci riaditeľa jednej stolárskej firmy, ktorý im poskytol auto, sa Pavol s kamarátom vybrali do muničného skladu v Zemianskych Kostoľanoch, kde mali vyzdvihnúť zbrane pre partizánov. Po troch dňoch čakania doviezli do Uhrovca dvadsať pušiek a dve debničky nábojov, ktoré miestny odbojový štáb potom ďalej rozdeľoval. Do podpory povstania sa zapojil aj stredný brat Jozef. Z krajčírskej dielne, v ktorej bol učňom, prenášal na bicykli oblečenie pre partizánov.

Keďže dom Múčkovcov stál priamo pod horou, členovia partizánskej brigády sa k nim mohli ľahko dostať bez toho, aby museli prechádzať cez dedinu. Keď sa niekam presúvali cez neďaleký Jankov vŕšok, niekto z nich zišiel dolu do Uhrovca po šatstvo, lieky alebo po nové informácie o presunoch nemeckého vojska.

Pohyb po obci nebol jednoduchý, keďže večer po ôsmej platil zákaz vychádzania. Občania tiež mali povinnosť prihlásiť sa na notársky úrad a na základe občianskeho preukazu si nechať potvrdiť svoju totožnosť. „Pretože keď vás zastavila nemecká hliadka a nemali ste potvrdenú totožnosť v občianskom preukaze, tak ste boli považovaný za nepriateľa.“ Pavol išiel na úrad vybaviť potvrdenie nielen svojho preukazu, ale aj preukazov brata Jána a otčima. Pracovníčka notárskeho úradu Pavlovi nezištne pomohla a s nemeckými dôstojníkmi sediacimi vo vedľajšej miestnosti potajomky v zásuvke potvrdila totožnosti na všetkých preukazoch.

Nemecké akcie proti partizánom

Po prvotných úspechov povstaleckých oddielov do domu Múčkovcov raz dorazil Jánov známy z Trenčína a požiadal Pavla, aby sprostredkoval stretnutie s členmi veliteľského štábu partizánov. Prišiel ich varovať, že nemecká armáda pripravuje odvetnú akciu a chystá sa zaútočiť na okolité hory z troch strán, nevedel však kedy. Štáb tomu nanešťastie neprikladal veľkú dôležitosť, hoci útok naozaj prišiel.

Nemecká ofenzíva napokon v meste dosiahla prevahu a partizánske jednotky sa museli stiahnuť. Útok postihol aj civilné obyvateľstvo - niekoľko domov bolo podpálených a ľudia odvlečení do koncentračných táborov. Cez Uhrovec napokon prechádzal asi tucet nákladných áut plných nemeckých vojakov, nasadených na útok. Všetkých chlapov a mladých mužov od 14 rokov vtedy okupanti zatvorili do školy. Pamätník si na to spomína: „Tam nám povedali, že za každého Nemca, ktorý padne, dvaja budeme zastrelení. Viete si predstaviť, ako sme to tam vtedy prežívali.“ Pavlovi sa však z prechodného väzenia podarilo dostať von. Prihlásil sa ako jeden z dobrovoľníkov, ktorí mali zaniesť drevo na kúrenie do sály, v ktorej prebývali ďalší nemeckí vojaci. Dvaja odvážlivci v sále vysypali plné náruče dreva. No zatiaľ čo ten druhý sa hneď aj otočil, Pavol naťahoval čas. Starostlivo priložil do kachieľ, pomaly vyšiel von zo sály, skontroloval ulicu a nenápadne sa vydal na cestu domov.

Posledné mesiace vojny

V decembri 1944 sa v obci utáborili aj príslušníci tzv. ruskej oslobodeneckej armády, známi tiež ako vlasovci podľa mena svojho generála Andreja Andrejeviča Vlasova. Bola to vojenská jednotka bojujúca na strane nacistického Nemecka a zväčša nasadzovaná do akcií práve proti partizánom. Po novembrovej ofenzíve sa nemecké represálie stupňovali a poklesla aj podpora zo strany civilného obyvateľstva. V januári 1945 potom prebehla vôbec najväčšia a najtragickejšia protipovstalecká akcia. Pavol sa domnieva, že miesta stanovíšť partizánskych oddielov musel nepriateľovi niekto prezradiť, pretože, ako hovorí, „išli na istotu.“

Pri tomto zásahu zahynul aj Pavlov brat Ján. Bol v dvojici partizánov, ktorí padli počas ústupu oddielu. „Vedeli sme to, ale nemohli sme dávať najavo, že nám niekto v povstaní padol,“ hovorí smutne pamätník.

S blížiacim sa východným frontom sa Nemci snažili posilniť posledné zvyšky obrany. Začiatkom marca nahnali Uhrovčanov kopať zákopy proti Červenej armáde a vlasovci nad nimi niekoľko dní držali stráž. „Niektorí hovorili, že si kopeme hroby,“ spomína Pavol. Na zelený štvrtok, 4. apríla 1945 vkročili na územie Uhrovca jednotky Prvej rumunskej armády nasledované armádou 2. ukrajinského frontu a na všeobecné nadšenie oslobodili obec i okolie.

Povojnový život

Keďže vypuknutím povstania bola školská dochádzka prerušená, Pavol dokončil učňovskú školu až po vojne. Neskôr pracoval v stolárskych dielňach na Slovensku i v Čechách. V roku 1949 sa oženil s Uhrovčankou Helenou, rod. Jamrichovou, ktorá bola tiež zapojená do povstania. Jej otec bol členom partizánskeho štábu a Elena mu ako krajčírska učnica posúvala informácie získané od svojej krajčírskej majsterky, u ktorej bývali nemeckí vojaci.

Pavol s manželkou mali spolu sedem detí. V roku 1956 sa presťahovali z Uhrovca do Bánoviec nad Bebravou a Pavol začal pracovať v odevných závodoch Zornica. Po prvých mesiacoch v novej práci ho riaditeľ poveril zriadením závodného odborného učilišťa pre krajčírky. Pavol síce namietal, že na to nemajú kapacity, ale riaditeľ bol neoblomný. Pavlovi sa podarilo získať priestory pre ubytovanie, zohnal učiteľov na slovenčinu, matematiku i na odborné Merina predmety a so zostavením učebných osnov si chodil po radu do odevných závodov a do Meriny v Trenčíne. Spočiatku išlo o polročný učebný program, neskôr sa študijná doba predĺžila na jeden až 3 roky a pre žiačky sa podarilo zriadiť internát.

So Zornicou ostal spätý aj ďalší Pavlov pracovný život. V 60. rokoch v podniku zavádzal Útvar vedecko-technického rozvoja. Doplnil si odborné vzdelanie a bol vedúcim útvaru do roku 1973. Potom nastúpil do funkcie technického námestníka, ktorú zastával až do odchodu do dôchodku v roku 1986.

Politický svetonázor

Pavol aj pod vplyvom svojho otčima vyrastal v atmosfére komunistického presvedčenia. Po vojne vstúpil do Komunistickej strany a netají sa tým, že jej členom je dodnes. Poznal sa dobre s otcom Alexandra Dubčeka – Štefanom, s ktorým pracovne často prichádzal do kontaktu. Ku kapitalistickému systému sa na základe vlastných skúseností stavia skepticky: „Ja som skúsil kapitalizmus aj za bývalej Československej republiky, aj za Slovenského štátu a skúšam ho aj teraz. Kapitalizmus nie je pre ľudí ako celok, ten je pre jednotlivcov.“

V zmysle dobra pre spoločnosť ako pre celok uvažuje doteraz, keď premýšľa nad významom Slovenského národného povstania a nad jeho odkazom pre dnešok: „Slovenské národné povstanie bolo pre to, aby sa národ oslobodil od fašizmu. A treba pamätať na zásadu, že ak niekto nerozmýšľa v prospech spoločnosti, ale len v prospech seba, nič dobrého to neveští.“

Príbeh pamätníka sme natočili v spolupráci s Paměť národa Střední Morava a vďaka finančnej podpore z Regionu Bílé Karpaty v rámci Programu spolupráce Interreg V-A CZ-SK.