Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Karol Mrázik (* 1930)

• narodený 1930 v Soblahove v okrese Trenčín

• navštevoval ľudovú školu v rodisku, neskôr študoval na gymnáziu v Trenčíne

• 8. apríla 1945 - 8. mája 1945 účasť na bojoch druhej svetovej vojny

• 1946 - 1954 žil v Kladne, pracoval ako baník, vyučil sa a vyštudoval Vyššiu priemyselnú školu banskú

• 21. augusta 1968 podpísal na bani Cígeľ, kde vtedy pracoval, nesúhlas so vzniknutou situáciou a podporil Dubčeka

• počas tzv. normalizácie pri previerkach vylúčený z komunistickej strany

Karol Mrázik sa narodil v roku 1930 v Soblahove v okrese Trenčín. Pochádza z robotníckej rodiny, z jedenástich detí. „Už od troch rokov sme pásli husi, potom postupne kozičky aj kravičky a tým sme naše detstvo na dedine obohatili, lebo sme žili v ťažkých pomeroch, hlavne mnohopočetné rodiny,“ spomína na detstvo pamätník. V rodnej obci začal chodiť do ľudovej školy, kde ho v roku 1937 zastihla aj smrť prvého československého prezidenta T. G. Masaryka. „Keď zomrel, tak na škole to bolo, pravdaže, spomínané. Pani učiteľky sa nás snažili viesť k tomu, aby sme za našim prezidentom aj nejaké slzy vyronili.“

Politické a spoločenské zmeny v krátkom čase

Nasledujúci rok bolo už Československo priamo vystavené mocenskému tlaku hitlerovského Nemecka a po podpísaní mníchovského diktátu republika kapitulovala. Krátko na to, v marci 1939, vznikol Slovenský štát. „Tie zmeny sme zažili za pomerne krátky čas. Zmenilo sa aj správanie našich učiteľov, špeciálne pána riaditeľa. Bol to bývalý dôstojník, takzvaný veľký Slovák a školu viedol v duchu tohto nového režimu.“

Karol si pamätá, že v tej dobe sa veľmi dbalo na to, aby bol 14. marec oslavovaný ako jeden z najväčších sviatkov. Napriek snahe režimu však spoločnosť nebola homogénna a aj v Soblahove bolo viacero komunistov, či ľudí opozične naladených voči Tisovmu režimu. Jednou z najsmutnejších kapitol druhej svetovej vojny bolo ale prenasledovanie a vyvražďovanie židovského obyvateľstva. „V Soblahove Židia nebývali, ale v Trenčíne bolo dosť židovských rodín. Zrazu sa prijal Židovský kódex a Židia museli nosiť žlté hviezdy. Neskôr začali aj deportácie, videli sme, ako odchádzali vlaky. Postupne sme sa dozvedali aj o koncentračných táboroch,“ spomína.

Vojnové udalosti sa časom začali vyvíjať nepriaznivo pre Nemecko a jeho spojencov a koncom augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. „V tej dobe pri Trenčíne zostrelili amerických letcov a tí, ktorí sa zachránili, ostali všetci v Biskupiciach zavretí na letisku. Keď vypuklo povstanie, vojenská posádka cestou oslobodila aj amerických vojakov a išli priamo cez našu dedinu. Ľudia ich vítali a starali sa o nich. Kto čo mal, tak im dal. A keď odišli, smerom na Banskú Bystricu, tak u nás, povedal by som, bol relatívny kľud.“

Karol naďalej chodil do školy, teraz už na gymnázium v Trenčíne. Vojna sa však napokon ani ich kraju nevyhla. „Prišlo to naraz. Počuli sme z juhu delostreleckú paľbu a postupne, deň čo deň, sa to približovalo. Zrazu na Mníchovu Lehotu, kde boli schované partizánske jednotky, prišiel nejaký ťažký stroj a začal lámať všetky pražce na koľajách. Neviete si predstaviť, aký to robilo lomoz! Nemci navyše navŕtavali aj všetky telefónne stĺpy, ale už ich nestihli odpáliť. Vtedy sme už ale vedeli, že front je blízko.“

Karol samotný prechod frontu prežil s kamarátmi v pivnici na fare, kde pozorovali situáciu a nasledujúce udalosti cez okienka svojho úkrytu. „Nemci boli schopní držať dlhý čas kus soblahovského poľa a potom sa spustila delostrelecká paľba, hlavne mínomety, padlo tam minimálne päťdesiat mín. Nemci potom zdúchli a zrazu sme počuli obrovské: ,Huráááá!´ A sovietska armáda vstúpila do dediny.“    

Skúsenosti z konca vojny

Červená armáda prišla do dediny mimoriadne ustatá a vojaci sa venovali hlavne odpočinku. Ten netrval dlho a po zaznení povelu disciplinovane pokračovali na Trenčín. Pamätník o tom hovorí: „To som bol mimoriadne prekvapený, ako sa napriek tomu, aké životné podmienky mali, udržala disciplína. K rabovaniu vôbec nedošlo.“ Karol v tom čase zväčša býval u svojho deda, ktorý bojoval ešte v prvej svetovej vojne a bol zajatý v Rusku. V jeden deň k nim do domu prišiel kapitán Lutovský, ktorý mal na starosti ženistov, aj s richtárom a hľadali Karola. Keď ho tam nenašli, navštívili suseda – pána Gajdošíka, ťažko chorého gazdu, ktorý mal paholka aj syna na vojne a Karol mu chodil pomáhať na statok. Tam mu vysvetlili, že musí ísť s nimi na front. „Mamka samozrejme nesúhlasila. Ale nakoniec aj syn toho richtára išiel, tak som išiel aj ja. Mali sme do Trenčína iba niečo zaviesť, ale nakoniec sme tam namiesto pár dní boli až do konca vojny.“ Karol ostal pri kapitánovi Lutovskom, stal sa jeho pravou rukou a zažil s ním veľa nebezpečných situácií. „Hovoril, že mi dá ušiť uniformu a že pôjdeme spolu až do Berlína. Samozrejme, to bolo len tak zo srandy.“

Krst ohňom však zažil hneď v prvý deň po narukovaní v Trenčíne: „Naraz na nás mínomety spustili paľbu. Išlo to od letiska, tam bola železnica a za ňou ich mali schované. Okamžite sme sa schovali aj my, kde kto mohol. Na konci cintorína bol pán Lifka, ten mal zeleninárstvo, mal tam pareniská a cez ne sme utekali aj s koňmi. Tie sme potom uviazali, schovali sme sa do jeho pivnice a čakali do rána, kým paľba neprestala. Ráno, prvé čo som urobil, bolo, že som išiel za koňmi. Ani škrabnutie nemali! Ako sa to stalo, to je nepochopiteľné! No predstavte si, tak to zlikvidovali, že sa nikomu nič nestalo. To bol taký môj prvý deň na vojne, kedy som okúsil nebezpečenstvo.“

Ak mala dovtedy z chlapčenského pohľadu vojna romantickú príchuť, tak po tejto skúsenosti to tak nebolo a Karol neustále pociťoval nebezpečenstvo. V Trenčíne boli všetky mosty zničené, takže ich oddiel, v ktorom boli aj obávané kaťuše, musel ísť po ľavej strane Váhu až k Beckovu, kde sa staval veľký pontónový most. Celý čas ich ale od Karpát ostreľovali Nemci. Pred Beckovom videl a zažil, čo dokážu kaťuše, ktoré boli doteraz len zakryté plachtou. Karol dostal po vyčistení priestoru od Nemcov úlohu dopraviť guľomet do Nového Mesta nad Váhom. Jeho prvoradou úlohou však bol zber a oprava zbraní, ktoré sa následne dodávali na prvú líniu. Prípadne zabezpečoval jedlo pre vojakov, na čo dostával aj finančné prostriedky, preto mal pri sebe vždy ozbrojený sprievod. Jeho vojenské „dobrodružstvo“ trvalo presne jeden mesiac; 8. apríla 1945 nastúpil v Soblahove a koniec vojny 8. mája strávil na Morave.  

Šťastný návrat domov a povojnové roky

Návrat vojakov domov nebol organizovaný a každý išiel, ako mohol. Na konskom povoze nakoniec pamätník šťastne docestoval. „Prišiel som domov a našiel som na dvore u Gajdošíka aj paholka, aj jeho syna, už tam boli aj susedia a oslavovalo sa. A viete si predstaviť ten môj návrat, a to uvítanie. Bol to zážitok, lebo všetci si to mimoriadne cenili, že ja ako 15-ročný chalan, som tú vojnu takto odslúžil. Po vojne som už školu nechal tak a odišiel som robiť do ťažkého priemyslu, do bane. Ale asi po piatich rokoch som sa dozvedel, že všetci, čo boli na fronte, dostali odmenu asi 5 000 korún a zrejme dostal aj ten pán Gajdošík, na miesto ktorého som išiel na front. Ale ja som nedostal nič.“

Vojnové zážitky a to, čo počas svojho mesačného pôsobenia v armáde Karol videl a zažil, formovalo jeho názory a postoje. Stal sa ľavicovo zmýšľajúcim človekom a vstúpil do komunistickej strany. Po skončení vojny nepokračoval v štúdiu na gymnáziu, vtedajšia povojnová spoločnosť potrebovala obnovu a hovorilo sa, že budúcnosť patrí ťažkému priemyslu. V roku 1946 tak nastúpil do Kladna ako baník, kde sa vyučil a vyštudoval Vyššiu priemyselnú školu banskú. V Kladne strávil napokon osem rokov života.

V šesťdesiatych rokoch bol Karol veľkým podporovateľom politiky Alexandra Dubčeka. „Bojoval za socializmus s ľudskou tvárou a čelil tým, ktorí tú ľudskú tvár odmietali,“ hovorí. Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, hneď v prvý deň okupácie, podpísal na bani Cígeľ, kde vtedy pracoval, nesúhlas so vzniknutou situáciou a podporil stanovisko Dubčeka a československej vlády. To sa pri neskorších straníckych previerkach proti nemu obrátilo a bol zo strany vylúčený. Svoje presvedčenie však počas normalizácie nestratil a komunistickému svetonázoru zostal verný aj po páde komunistického režimu v novembri 1989.

V súčasnosti je členom trenčianskej pobočky Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) a pravidelne sa zúčastňuje osláv Slovenského národného povstania, ako pripomienky, aby sa na ťažké časy druhej svetovej vojny nikdy nezabudlo.

Príbeh pamätníka sme natočili v spolupráci s Paměť národa Střední Morava a vďaka finančnej podpore z Regionu Bílé Karpaty v rámci Programu spolupráce Interreg V-A CZ-SK.