„Nechcela som ísť na kandidátku, myslím, že som to riešila s Milanom Šimečkom mladším, že keď zostavovali kandidátky a bolo dohodnuté, že musí byť z toho jasné, že to je všetko v spoločnom záujme, a tak tie najvýraznejšie osobnosti – v tom zmysle, že si ich pamätali ľudia a nie že by to boli najdôležitejší ľudia v študentskom hnutí, lebo to sa takto povedať nedá – že budú súčasťou komunikácie a kampane, aby bolo vidno prepojenie. My sme sa teda dohodli, že na kandidátke budem, ale budem sa nachádzať na nezvoliteľnom mieste, oni to tak matematicky vypočítali, že som bola na takom mieste, že som bola 16. v tom kraji, ale už si to nepamätám, za stredoslovenský kraj. To sa vtedy delilo podľa toho, koho kam bolo treba, nesúviselo to vtedy s bydliskom. Tak ako je to dnes úplne nemysliteľné, že volebný systém bol nastavený tak, že ja som sa prekrúžkovala na druhé miesto a potom stála otázka tak, že či vlastne a aj som s tou otázkou bojovala a nebola som jediná, či vlastne – a to bol nejaký nemysliteľný objem ľudí, ktorý mi dal preferenčné hlasy, ja neviem bavíme sa o státisícoch – či je vlastne fér, v tej chvíli povedať, že ďakujem a ja si to neprosím. Takto vznikla situácia, že do parlamentu som sa napokon dostala s takou veľkou bázňou, aj keď potom, keď človek zažil november a ostatné veci, tak si poviete, že však uvidíme. Čarovné bolo, že pred desiatimi rokmi som stretla pani, ktorá ešte stále pracovala v kancelárii Národnej rady a tá, keď ma zbadala, tak ma objala a hovorí mi, že ten prvý parlament, ktorý vzišiel z volieb bol ten najprofesionálnejší parlament, aký vôbec zažila. A ja som ostala úplne vydesená, lebo hovorím však veď polovica z nás vôbec netušila, kde je, a netušili sme tie procesy, ale potom som si spätne uvedomila, že asi som jej porozumela, lebo všetci sme tam prišli, jednak s tým záväzkom toho pol roka, že teraz je šanca krajinu zmeniť, jednak s obrovským rešpektom, že pravidlá nepoznáme a sú to dôležité veci, ktoré musíme pochopiť a to dohromady vytvorilo skupinu ľudí, ktorí sa snažili problémy riešiť. A zákonov bolo treba urobiť strašne veľa, čiže tej roboty bolo hrozne veľa až do momentu, kým nenastali všelijaké jazykové, pomlčkové a iné veci, to bol vlastne strašne progresívny parlament.“