Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Stanislava Melečková, rod. Kopálová (* 1945)

• narodená 11. septembra 1945 do katolíckej rodiny v Prievidzi

• v roku 1962 študovala matematiku v Bratislave

• počas štúdií sa zoznámila so svojou veľkou láskou a budúcim manželom, ktorý bol hádzanárskym reprezentantom zo židovskej rodiny

• v októbri 1968 s ním a s jeho rodinou emigrovala do Austrálie, rodičia sa s jej odchodom nezmierili

• v Sydney sa zosobášili na prianie rodičov (katolícky obrad)

• v máji 1969 odišli do Izraela, kde mohol manžel pokračovať v hádzanárskej kariére a kde sa cítila ako doma

• aby upokojila rodičov, navštívila ich v decembri 1969

• napriek legalizovanému pobytu v zahraničí neobdržala v januári 1970 povolenie vycestovať za manželom späť do Izraela

• všetky štátne inštitúcie, ako aj kancelária prezidenta Gustáva Husáka, zamietli jej početné odvolania

• manželia sa stretli dvakrát v Rumunsku, v roku 1973 sa formálne rozviedli, ale režim Slávu na Západ nepustil

• pracovala na gymnáziu ako učiteľka matematiky, rok po Igorovi sa v roku 1979 vydala a narodila sa jej prvá dcéra

• prvýkrát sa s Igorom videli až po revolúcii

• viackrát navštívila Izrael a s Igorovou rodinou udržuje priateľské styky

Sláva Melečková sa narodila 11. septembra 1945 v Prievidzi po skončení druhej svetovej vojny ako prostredná dcéra rodiny Kopálových.

Otec pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny. Napriek nesúhlasu svojho otca navštevoval osem rokov gymnázium v Prievidzi, kam denne dochádzal z dediny pri Partizánskom. Bez akejkoľvek podpory rodičov vyštudoval vysokú lesnícku školu v Prahe, kde získal štipendium: „Nech mi nikto nehovorí, že chudobní študenti nemohli študovať, len museli chcieť,“ dodáva pamätníčka. Po štúdiách sa vrátil do Prievidze. Celý život bol čechoslovakistom: „Celé moje detstvo žil tou Prahou a organizoval stretávky.“

Mama bola učiteľkou a s otcom sa zoznámili už na gymnáziu v Prievidzi. Otec bol členom Demokratickej strany. Mama spomínala, že po komunistickom puči vo februári 1948 ho jedného dňa varoval kamarát, že v noci budú „chytať Demokratov“, aby sa skryl. Otec vtedy naozaj na pár dní zmizol. Členstvo ho po celý život negatívne sprevádzalo v kádrovom posudku: „Za červenú knižku by do strany nevstúpil ani keby musel, takže veľkú kariéru nerobil,“ vysvetľuje pamätníčka.

Rodina žila v katolíckej viere a aj na ľudovej škole bolo až do piatej triedy náboženstvo vyučovacím predmetom: „Viem, že v škôlke a v prvej triede sme mali ešte sestry - mníšky.“ Samozrejme, v škole v päťdesiatych rokoch „sme boli iskričky a pionieri a stáli sme stráž, keď zomrel Gottwald,“ spomína. „Vedeli sme, že rodičia majú svoj názor, ale nás, deti, do toho nezaťahovali. Vedeli sme, že doma sa hovorí inak a vonku sa hovorí inak.“

Pamätníčka ukončila v Prievidzi jedenásťročnú strednú školu s maturitou a v roku 1962 začala študovať odbor matematika-fyzika na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Keďže toto štúdium bolo veľmi náročné, politická príslušnosť nehrala rolu a prijali ju bez problémov.

V Bratislave bývala na internáte a štúdium zvládala výborne. Počas druhého ročníka prepadla svojej vášni, ktorej sa venuje dodnes – spoločenskému tancu. Prihlásila sa do tanečnej vo vtedajšom Parku kultúry a oddychu a po čase sa stala členkou Klubu spoločenských tancov PKO. V rokoch 1966 a 1967 bola so svojím partnerom dokonca majsterkou Slovenska v latinsko – amerických tancoch: „Život bez tanca som si nevedela predstaviť,“ spomína na tie roky.

Bola to veľká láska

Cez tanec sa na beánii v roku 1966 zoznámila s Igorom Bielikom, vtedy študentom FTVŠ v Bratislave, hádzanárom Červenej hviezdy a československým reprezentantom: „Bola to veľká láska.“ Igor bol židovského pôvodu, narodil sa v júni 1944 a po potlačení SNP sa s ním matka musela ukrývať, aby sa vyhli transportom do koncentračných táborov.

V septembri 1967 nastúpila ako čerstvá absolventka na Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu (gymnáziá vtedy ešte neexistovali ) v Bratislave ako učiteľka matematiky. Do práce sa vrhla s nadšením a s veľkým nasadením: „Tá moja snaha sa mi potom samozrejme od žiakov vrátila.“

V júli 1968 vycestoval Igor s Červenou hviezdou na turnaj do Švajčiarska, kde si predĺžil pobyt a s pamätníčkou strávili spolu týždeň v St. Gallene. Bola to jej prvá cesta na Západ: „Vtedy som získala prvé dojmy z kapitalizmu. Tie výklady vo Viedni,“ usmieva sa.

Letné prázdniny potom trávila u rodičov v Prievidzi a tu bola aj svedkom vstupu spriatelených vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Bolo to len pár dní pred jej plánovaným návratom do Bratislavy. Igorova matka s otčimom okamžite rozhodli, že spolu s Igorom opustia Československo. Pamätníčka sa k nim pridala: „Bez Igora som si nevedela predstaviť svoj život. Takí sú mladí zaľúbení ľudia,“ dodáva.  Už 30. augusta sedeli vo vlaku do Viedne s vybavenými vycestovacími doložkami v pase. O svojom úmysle porozprávala staršej sestre, ktorá tiež žila v Bratislave: „Tá, samozrejme, zalarmovala rodičov.“ Keď vlak zastavil na rakúskych hraniciach, vagón po vagóne sa ním predieral sprievodca vykrikujúc: „Je tu nejaká Kopálová?“ Keď našiel pamätníčku, myslel si, že hľadá maloletú osobu. „Máte na drôte u prednostu stanice svojho otca.“ Pamätníčka vystúpila aj s kufrom z vlaku: „Nemohla som otcovi nezobrať telefón. Vlak odišiel a ja som ostala v Devínskej Novej Vsi, kam po mňa prišli rodičia. Bolo to veľmi dramatické,“ povzdychne si smutne.

V Bratislave začala učiť od 1. septembra. O necelé dva týždne, deň po jej narodeninách, sa naskytla ďalšia príležitosť, kedy hádzanársky tréner, Igorov priateľ, cestoval autom do Viedne a zobral ju so sebou: „A to už som nepovedala nikomu.“ Dodnes má odložený cestovný pas s pečiatkami.

V prvých dňoch po príchode do Viedne to vyzeralo, že celá rodina bude pokračovať do St. Gallenu vo Švajčiarsku, kde mal Igor kontakty na bývalých spoluhráčov v hádzanárskej lige. O týždeň však už sedeli v lietadle do Sydney: žil tu bratranec Igorovho nebohého otca, ktorý sem odišiel z Budapešti koncom tridsiatych rokov. Vypracoval sa na úspešného veľkopodnikateľa a mamu po smrti manžela podporoval. Každý týždeň odlietalo z Viedne do Sydney lietadlo plné Čechoslovákov.

Tento príbuzný vlastnil hotel v Modrých horách pri Sydney, kde sa stretávali jeho priatelia maďarsko-židovského pôvodu, ktorí sem emigrovali po potlačení Maďarského ľudového povstania v roku 1956. Tu začala pamätníčka s Igorom pracovať v kafetérii. Hostia si ich obľúbili a divili sa, že z Československa prišli takí pekní mladí a vzdelaní ľudia: „Mysleli si asi, že chodíme po stromoch, tento ich pohľad bol úplne absurdný,“ vysvetľuje.

Viac-menej kvôli rodičom, „aby som nechodila po svete s nejakým hochštaplerom a aby boli spokojní, že som mala svadbu podľa ich prianí a želaní“ sa rozhodli s Igorom zosobášiť. Dňa 4. novembra ich oddal v katolíckej kaplnke český katolícky kňaz. Ani on, ani Igorova matka nemali s katolíckym obradom žiadny problém. Spoveď s mladomanželmi vybavil v aute cestou na obrad: „Bol to na tú dobu moderný kňaz, ktorý vedel, kto sme, čo sme a prečo to robíme,“ dodáva.

Rodičia pamätníčky neboli nikdy nadšení zo vzťahu s Igorom vzhľadom na jeho pôvod. Nikdy to spolu otvorene nepreberali.

Spokojný život v Izraeli, rodičia však smútili

Igorovi veľmi chýbala hádzaná, ktorá bola v Bratislave jeho životnou náplňou, ale v Austrálii v tých časoch ešte neexistovala ako športová disciplína.

Od letných prázdnin 1968 bol v Izraeli Igorov mladší brat Peter, ktorý tam odišiel so skupinou mladých ľudí, tzv. Mňačkovými deťmi, a po invázii v auguste sa už do Československa nevrátil. Ostal u príbuzných: od roku 1948 tu žili matkini dvaja bratia a sestra. Cez Petra sa o Igorovi dozvedel tréner ženskej izraelskej reprezentácie a zlanáril ho prísť do Izraela, kde mu ponúkli hrať za hádzanársky klub Hapoel Ramat Gan. Pamätníčka s Igorom a jeho matkou odleteli zo Sydney 14. mája 1969. Klub zaplatil všetky výdaje spojené s cestou, ako aj prenájom bytu pre mladomanželov. Hneď po príchode začali obidvaja – ako všetci novoprisťahovalci – navštevovať ulpan: inštitút na výučbu modernej hebrejčiny a izraelských reálií v oblasti kultúry, geografie a histórie: „Každý deň, okrem soboty, sme sa učili ivrit - od ôsmej ráno do jednej. Bola to najlepšia jazyková škola, akú som kedy zažila. Za šesť mesiacov som rozprávala a písala po hebrejsky,“ usmieva sa.

Rodičia pamätníčky boli celý čas nešťastní, že ich dcéra emigrovala a posielali jej smutné listy. „Napriek tomu, že mám dve sestry, to veľmi ťažko niesli,“ spomína. Bola hlboko presvedčená, že keď ich navštívi na Vianoce, tak sa s jej odchodom zmieria a situácia sa zlepší. Po sobáši požiadala cez veľvyslanectvo v Sydney o vydanie cestovného pasu s novým priezviskom Bieliková. Kým opustili Austráliu, doklady z Československa ešte nedorazili, ale boli jej následne zaslané do Izraela. V pase bola výjazdná doložka vo forme pečiatky, ktorá legalizovala jej pobyt v zahraničí do apríla 1970.

Napriek tomu ju okrem Igora celá rodina v Izraeli od cesty odhovárala, tušili, že je to  nebezpečné a že môže mať problémy s návratom: „Pamätám si, že mi (Igorova mama) pred odjazdom povedala: ‚Len Ťa, Slávka moja, prosím, aby si nikdy nič zlého o Izraeli nehovorila.‘ Na to som odpovedala, že akoby som mohla, veď som tu doma.“

Naopak, otec pamätníčky bol presvedčený, že za manželom sa bude môcť vždy vrátiť: „Verila som otcovi a nie celej (Igorovej) rodine, čo si to nemyslela. Prijali ma ako vlastnú dcéru, všetka česť, cítila som sa medzi nimi veľmi dobre,“ spomína s dojatím. Sama si vôbec nepripúšťala, že sa jedná o riskantný krok.

G. Husák: „Hranice nie sú korzo, aby sa tu voľakto prechádzal“

Za rodičmi odletela 14. decembra 1969 so spiatočným izraelským vízom platným do konca januára. Aby mohla vycestovať z Československa, bolo potrebné opäť žiadať o vycestovaciu doložku. Avšak, situácia sa dramaticky zmenila: po násilnom potlačení demonštrácií k prvému výročiu invázie v auguste 1969 a po upevnení pozície Gustáva Husáka vo funkcii nástupcu Alexandra Dubčeka ako generálneho tajomníka KSČ došlo k sprísneniu režimu na československých hraniciach. Formou vládneho nariadenia z októbra 1969 dochádza k obmedzeniu vydávania cestovných dokladov a vycestovacích povolení (tzv. doložiek).

Žiadosť pamätníčky bola zamietnutá a už v januári začala tušiť, že dostať sa do Izraela bude problematické. Od februára 1970 začala opäť pracovať na svojom pôvodnom mieste: „Klobúk dole, riaditeľka musela mať papalášov za sebou, že to vedela bez akéhokoľvek problému zariadiť.“ Riaditeľka ju ochránila aj pred výsluchmi na ŠtB: „Nedovolila im, aby sa za mnou chodili čokoľvek pýtať, že stačí, že som takto režimom potrestaná. Takže sa ma veľmi zastala, naozaj.“ Keď sa po niekoľkých rokoch konečne mohla stať triednou učiteľkou, muselo to byť oficiálne pod dohľadom riaditeľky: „To boli doby, bože môj.“ V kádrovom hodnotení mala napríklad napísané: „Ako ojedinelá členka profesorského kolektívu nie je členkou ZČSSP (Zväzu Československo-sovietskeho priateľstva pozn. ed.), čo tiež svedčí o jej kádrovom nedostatku. Túto vetu som si zapamätala,“ dodáva.

Komunikácia medzi pamätníčkou a Igorom prebiehala len formou listov, ktoré pravdepodobne Štátna bezpečnosť otvárala. Telefonovanie bolo veľmi drahé a zahraničné spojenia boli aj tak odpočúvané.

Rumunsko bolo jedinou krajinou východného bloku, ktoré odmietlo po Šesťdňovej vojne v roku 1967 prerušiť diplomatické vzťahy s Izraelom. Popri Maďarsku a Bulharsku bolo taktiež jedinou krajinou, kam mohli československí občania vycestovať bez vycestovacej doložky. Pamätníčka sa v lete roku 1970 stretla s Igorom, na pláži Mamaia. Boli pevne rozhodnutí, že sa budú intenzívne pokúšať o  jej vycestovanie. O rok na to sa Igor zúčastnil sústredenia v Rumunsku pred cestou do Japonska na hádzanársky turnaj. Manželia rozmýšľali využiť túto príležitosť a pokúsiť sa dostať pamätníčku z Rumunska ilegálnou cestou. Jej otec bol vtedy na liečení v Karlových Varoch, kam sa za ním prišla pred cestou do Rumunska rozlúčiť. Dúfali, že im pomôže Slovák, ktorý pracoval v Bukurešti na izraelskom veľvyslanectve, ale, bohužiaľ, ich nádeje ostali nenaplnené a nepodarilo sa im nič vybaviť: „Mali sme asi zase ružové okuliare. Neviem, čo som si myslela, ako sa odtiaľ dostanem, či v nejakom batohu v lietadle,“ spomína. 

Bolo to nakoniec ich posledné osobné stretnutie.

Medzitým sa s písomnými žiadosťami obracala na všetky možné úrady a inštitúcie, ako napr. Krajské oddelenie pasov a víz v Banskej Bystrici, na Ministerstvo vnútra SSR, na Generálnu prokuratúre Slovenskej socialistickej republiky (SSR), avšak bezvýsledne. Odpoveď bola vždy zamietavá. Všemožne jej pomáhal otec, ktorý mal medzitým asi výčitky svedomia.

V roku 1972 sa pamätníčka obrátila na prezidentskú kanceláriu Gustáva Husáka. Samozrejme, prišla odmietavá odpoveď s krátkym zdôvodnením, že vycestovanie nie je v štátnom záujme, keďže manžel žije v zahraničí ilegálne: „Jednou vetou, veru tak,“ dodáva smutne.

Proti komunistickému režimu nemali šancu

Po tomto zamietnutí sa rozhodli zmeniť taktiku. V apríli roku 1973 sa formálne rozviedli a dúfali, že sa pamätníčka dostane nejakým spôsobom na Západ. Ale v druhej polovici sedemdesiatych rokov bolo skoro nemožné obdržať devízový prísľub (pridelenie valút) a vycestovaciu doložku: „Celý čas som dúfala, že sa to musí podariť, ale nepodarilo sa.“ Bola aj presvedčená, že keby sa Igor vrátil, tak by ho okamžite odsúdili a uväznili. „Nepomáhalo nič. Už sa mi to vymazalo z pamäti. Boli to preplakané roky,“ dodáva smutne.

„V učiteľskom zbore som mala veľmi dobrých kamarátov, ktorí ma podržali, aby som menej plakala, aká som bola nešťastná.“ Dodnes majú blízky vzťah a za ich pomoc je im vďačná. Kamaráti boli tí, ktorí dali jej životu nový rozmer a nový zmysel. „Už je to prebolené.“

Čas pracoval proti ich veľkej láske. V roku 1978 si Igor vyžiadal kópiu rozvodového listu, ktorý potreboval k svadbe v Izraeli. Aj pamätníčka si našla nového partnera, v roku 1979 sa vydala a narodila sa jej prvá dcéra.

V roku 1978 chcela požiadať o pridelenie devízového prísľubu na návštevu priateľky vo Švajčiarsku. Žiadosť musela byť najprv schválená zamestnávateľom. Riaditeľka ale pamätníčke odmietla svoj podpis: „To sa ma veľmi dotklo a podala som výpoveď.“ Nebolo ľahké nájsť si prácu, dva mesiace bola nezamestnaná, „v životopise som musela napísať, že som odišla v šesťdesiatom ôsmom. Vždy, keď mi ho vrátili, bolo to ešte podčiarknuté červenou.“ Nakoniec ju ako programátorku zamestnala mama jej bývalej žiačky, straníčka a kádrová pracovníčka v Štátnej banke československej (dnes Národná banka Slovenska), kde pracovala až do odchodu do dôchodku v roku 2006.

V Bratislave po celý čas naďalej udržovala kontakty so sesternicou Igorovej mamy, ktorej celá rodina zahynula v Auschwitzi a ktorá ako jediná ostala v Bratislave: „U nej som prvýkrát videla vytetované číslo. Ona nechcela emigrovať. Teta Manca bola pre mňa ako druhá mama.“

So svojou mamou ani so sestrami sa o celej záležitosti nikdy otvorene nerozprávala a listy od rodičov dnes už nemá: „Raz som to všetko roztrhala a spálila.“

V roku 1984 sa pamätníčke narodila druhá dcéra. November 1989 prežívala veľmi intenzívne a pravidelne chodievala na demonštrácie na námestí SNP. Avšak, najvýznamnejším dňom je pre ňu 10. december, kedy sa uskutočnil pochod cez otvorené hranice do rakúskeho Hainburgu. Zobrala naň aj svoju 10-ročnú dcéru, chcela aby zažila túto udalosť a aby si ju navždy zapamätala: „Bolo to pre mňa niečo neuveriteľné, že môžem prejsť cez ten poondiaty Berg. Obidve dcéry bývajú v Kitsee. Dodnes, prisahám, vždy keď za nimi idem, si na to pomyslím. Prečo sme toto museli prežiť?“ pýta sa dnes.  

Dodnes je s Igorovou rodinou v priateľskom vzťahu. V roku 1998 sa s mladšou dcérou a manželom vydala prvýkrát do Izraela: „Bolo to ako prísť domov,“ spomína. Staršia dcéra strávila rok v USA na ročnom študijnom pobyte u Igorovho brata. Do Izraela sa pamätníčka vrátila ešte dvakrát. S Igorom sa vídajú v Bratislave, kam chodí pravidelne na návštevu a na stretávky s priateľmi, ktorí prídu z rôznych kútov sveta.

Celý život citlivo vnímala bežné antisemitské hlášky: „Nielenže to tak bolo, ono to tak žiaľbohu je. Ja by som každého mladého Slováka povinne poslala aspoň na rok von, ani nie do Izraelu, naučiť sa reč a byť medzi ľuďmi a nebyť tu zavretí, aby získali nadhľad. Potom tu vyrastajú takí ‚Hej Slováci, ja som Slovák, kto je viac‘. Každý, kto bol vonku a sa vráti, má iné názory, ako ten, kto nikdy nikde nebol a povie, že za socíku bolo lepšie. Je veľa takých ľudí. Keď niekde spomeniem môj príbeh, tak nechcú veriť, že aj také veci sa diali.“

Mladým ľuďom odkazuje, aby si vážili slobodu pri prechode hraníc. Aby si vážili, že môžu ísť študovať do zahraničia a majú také široké pole možností: „Po tejto stránke sme tu boli naozaj za železnou oponou. Že sa môžeš zobrať a ísť a nikto ti nepovie, že nesmieš,“ uzatvára.