Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marián Matyáš (* 1951)

• Marián Matyáš sa narodil 8. septembra 1951 v Košiciach

• od strednej školy aktívne hral basketbal za VSS Košice a v kategórii starší dorast sa zúčastnil na majstrovstvách republiky

• vyštudoval Banícku fakultu na Vysokej škole technickej v Košiciach

• v roku 1977 nastúpil do povinnej vojenskej služby, ktorú absolvoval v Rudej Hviezde v Pardubiciach a venoval sa výlučne športu

• ako profesionálny športovec pôsobil vo VŠT Košice, oficiálne bol zamestnancom cestných stavieb

• na Fakulte telesnej výchovy a športu na Karlovej univerzite v Prahe vyštudoval trénerstvo

• bol trénerom ženskej basketbalovej reprezentácie a na majstrovstvách Európy v roku 1993 získal so svojím tímom 3. miesto

• neskôr pôsobil ako tréner ligových tímov a mládeže

• trénerskú kariéru ukončil v roku 2021

Marián Matyáš sa narodil 8. septembra 1951 v Košiciach. Mama Margita, rodená Bieliková, pochádza z obce Šípkové pri Piešťanoch, otec Jozef z Košíc. Starí rodičia z maminej strany, Mária a Ján, boli poľnohospodári a počas sezóny chodili pracovať do Rakúska. Starý otec z otcovej strany sa venoval pleteniu košíkov, stará mama bola ženou v domácnosti.

Mama Margita chodila do ľudovej školy v rodnej obci, vyššie ročníky absolvovala v meštianke vo Vrbovom, čo bola najbližšia dedina. Spomínala, že keď v zime niekedy neprišiel autobus, tak museli ísť v závejoch 2,5 km pešo. Neskôr sa vo Vrbovom vyučila za krajčírku a pracovala v podniku Trikota. Otec Jozef počas 2. svetovej vojny narukoval a pôsobil ako vojak na Myjave. V tomto období sa zoznámil s Margitou a po vojne sa zosobášili a presťahovali do Košíc. Po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 boli Košice pričlenené k Maďarskému kráľovstvu. Marián z rozprávania rodičov vie, že sa tu muselo hovoriť po maďarsky, z čoho vyplývali aj nepríjemnosti, napríklad v obchode. „V tom čase samoobsluhy neexistovali, všetko bol kontakt s predavačom. Keď sa mama ozvala slovensky a dotyčný reagoval iba maďarský, tam vznikal určitý problém. Došlo až k takým situáciám, že kým nepovedala niečo maďarsky, tak nedostala nič. Až keď tam prišiel otec, tak situácia bola iná.“

Športu sa venoval s nadšením už od detstva

Marián rád športoval už od detstva. „Prišli sme domov zo školy, hodili sme tašku do kúta a išli sme na ulicu hrať futbal, hokej a rôzne športy, ktoré v tom čase boli. To bol náš život.“ Deti do profesionálneho športu rodičia nenútili, ich záujem bol prirodzený. K dispozícii bol štadión, kde mali možnosť trénovať. Od domu bol vzdialený viac ako kilometer a bolo potrebné prísť ráno na 6:00. Rodičia nemali čas vodiť sem deti. Otec musel ísť do práce, mama sa starala o domácnosť, preto bolo výlučne na ich nadšení, či pôjdu samé. Mariánova staršia sestra Marta sa venovala krasokorčuľovaniu, brat Jozef a sestra Marika basketbalu. Strýko Štefan pôsobil vo futbalovom družstve VSS Košice a bol aj futbalovým trénerom.

Športu sa Marián venoval aj vďaka pionierskym organizáciám, ktoré boli v tej dobe samozrejmosťou. „Bol som iskra, bol som pionier, bol som zväzák. Budem úprimný, ja sa na to nesťažujem, pretože som sa viac venoval športu a šport prebiehal pod záštitou iskry, pionierov a zväzákov. A na tú dobu, v ktorej sme žili, sa to bralo ako samozrejmosť.“ Pre Mariána bol prioritou šport, ostatným záležitostiam sa nevenoval. Rád hrával futbal, k basketbalu začal inklinovať až v posledných ročníkoch základnej školy.

V kategórii starší dorast sa zúčastnil na majstrovstvách republiky

Základnú školu ukončil v roku 1966. Následne študoval strednú priemyselnú školu strojnícku. Na stredoškolské obdobie má pekné spomienky. V tomto období sa združoval už aj so spolužiakmi, ktorí robili iné športy a spoločne dospievali. Spomína, ako desiatovú prestávku využili na to, že spolu chodili do Mliečňaku nakúpiť si.

Počas strednej školy už aktívne hrával basketbal za VSS Košice. S týmto družstvom sa v kategórii starší dorast zúčastnil aj na majstrovstvách republiky, kde postupovali 4 celky z Čiech a Moravy a 2 zo Slovenska. Súťaž sa konala v meste Třinec v Českej republike a podarilo sa im kvalifikovať dvakrát po sebe. Z tohto obdobia má mnohé zážitky, na ktoré rád spomína. „Keď sme hrali s Brnom o majstra, prehrali sme o 4 body a ledva sme stíhali vlak. V Třinci sme museli bežať na stanicu. To sú také perličky, ktoré ostanú v hlave, a keď sa partia stretne, stále na to spomína.“ Keď išlo mužstvo Československa na majstrovstvá, dostal individuálny študijný plán. V rámci klubovej činnosti mal tréningy basketbalu 5-krát týždenne vo večerných hodinách. V tomto období trénoval na štadióne Jazdiareň v Košiciach. Medzi hráčov, ktorí mu boli vzormi patril napríklad Kamil Brabenec, Zdeno Kosť alebo Jiří Balaštík a iní.

Spomienky na august 1968

Marián býval s rodičmi a súrodencami na Turgenevovej ulici v Košiciach, ktorá sa nachádzala blízko letiska. „V nočných hodinách prišla mamka a povedala nám, že nás napadli Rusi.“ Košice boli obsadené. „Ako mladí sme išli na Námestie osloboditeľov. V tom čase sa staval hotel Slovan. Tam vznikali také veci, že sa hádzali kamene a tak ďalej a tak ďalej. Dostali sme potom poza uši od otca. Boli sme tam iba jeden deň, pretože na druhý som sa neodvážil ísť. Otec by ma bol zjedol.“

Priamo pri streľbe, ktorá sa tu odohrala v nasledujúci deň, už nebol. Spomína, že na Mojzesovej ulici stáli tanky. Oficiálne sa vraj hovorilo, že sa nič nedeje. „Ľudia chodia normálne do práce a život beží ďalej. Takto sme to registrovali ako chlapci, lebo okolo Mojzesovej sme chodili na tréningy do Jazdiarne a prechádzali sme aj tým parkom a stretávali sme sa s tými vojakmi.“ Keďže život bežal ďalej akoby sa nič nedialo, nebolo potrebné zásobovať sa potravinami naviac.

O rok neskôr, v roku 1969, sa na protest proti sovietskej okupácii Československa v Prahe upálil študent Ján Palach. Marián spomína, že v jeho okolí boli reakcie rôzne, väčšinou však negatívne. „V tom slova zmysle, že sa ľutoval ten chlapec, že to spravil.“

Krátko po invázii sa konala aj olympiáda v Mexiku. Marián spomína, že kto mal televíziu, tak sledoval. Takisto aj hokejový šampionát v roku 1969. „Všetci sme žili pri televízoroch. Skákali sme, sledovali prejavy hokejistov.“

Ako člen reprezentácie mal pas na vycestovanie

Po maturite pokračoval v štúdiu na Baníckej fakulte na Vysokej škole technickej (VŠT) v Košiciach, kde študoval od roku 1971. V tomto období nastúpil do reprezentácie. Výber prebiehal klasickým spôsobom. Nominácie boli na základe výkonnosti hráčov a výber robili pán Lukašík a pán Petera. S reprezentáciou cestoval na zájazdy väčšinou v okolí Československa. Mal pas určený pre športovcov. „Tieto pasy boli odložené na Zväze a keď sa išlo niekam von, tak nám ich priniesli.“

Marián spomína, ako sa s reprezentáciou pripravovali na majstrovstvá Európy v Grécku. Predpokladali, že tam budú vysoké teploty, preto trénovali v čase obeda, kedy bolo vonku najväčšie teplo. Nakoniec samotné zápasy v Aténach prebiehali vo večerných až nočných hodinách a horúčavám sa vyhli.

Počas vojenskej služby sa venoval výlučne basketbalu

Po skončení vysokej školy nastúpil v roku 1977 do povinnej vojenskej služby, ktorú absolvoval u Rudej Hviezdy v Pardubiciach. Samotné narukovanie prebiehalo v Stromovke v Prahe, kde strávil približne tri hodiny. Vyfasoval nejaké tepláky, išiel na vlak do Pardubíc a do konca vojny zbrane ani nevidel. V Rudej Hviezde v Pardubiciach pôsobil rok spolu s kolegom Novickým. Celý čas sa mohol venovať športu, žiadne vojenské ani politické výcviky ako športovec absolvovať nemusel. Na toto obdobie tým pádom spomína ako na jedno z najkrajších v živote. “Mali sme vytvorené veľmi dobré podmienky.” Bývali na ubytovni, nie v klasických kasárňach a mali aj vlastné obedy. Boli dvaja na izbe a bolo to hneď vedľa športovej haly, kde trénovali. Podmienky na vzdelávanie a zlepšovanie výkonnosti v športe považuje za výborné. Tréningy boli dvojfázové a prebiehali podľa rozhodnutia trénera Bolušeka. Tréningový proces zahŕňal naberanie kondície, technickú prípravu a prípravu na stretnutia. Po skončení povinnej vojenskej služby mal možnosť zostať v Pardubiciach. Marián už bol v tomto čase ženatý, preto sa vrátil do Košíc. Manželka Darina pracovala ako stomatologička v Košiciach, kde sa neskôr stala primárkou.

Byť profesionálnym športovcom nebolo oficiálne povolaním

Pôsobil v Slávii VŠT Košice, kde mal vytvorené vhodné podmienky pre život. Dostal byt, zázemie a manželka prácu, akú chcela. Bol profesionálnym športovcom, a keďže v období socializmu nebolo oficiálnym povolaním byť športovcom a každý musel byť zapísaný v nejakom zamestnaní, tak športovci boli financovaní z jednotlivých podnikov. V Mariánovom prípade to boli cestné stavby, kde pôvodne chcel pracovať. „My sme, obrazne povedané, dostávali peniaze odtiaľ. Nesmeli sme sa tam ani veľmi ukazovať, pretože ľudia by boli na nás hromžili, že si prídeme len po výplaty.“ Profesionálne sa venoval basketbalu do roku 1980 v Košiciach, kde hral ligu. Nasledujúce tri roky dochádzal do Krompách, kde hral iba vo večerných hodinách. V tomto čase už skutočne nastúpil ako zamestnanec do cestných stavieb. Pracoval tu ako vedúci priemyselnej výroby. Je to odvetvie, kde sa pripravoval materiál na podkladové vrstvy ciest a do asfaltu.

Plánoval skončiť, nakoniec sa stal ligovým trénerom

Od roku 1983 plánoval ukončiť basketbalovú kariéru, avšak o dva roky neskôr ho manželka Darina presvedčila, aby sa znovu venoval basketbalu. „Vtedy bola taká doba, že sa o všetkom rozhodovalo stranícky. Chceli ma, aby som prišiel pracovať do klubu ako tréner do VSS.“ Mal skúsenosti, pretože kým hrával profesionálne basketbal, vo večerných hodinách trénoval staršie dorastenky. Aby mohol trénovať ligové družstvo, bolo potrebné mať odborné trénerské vzdelanie. Diaľkovo vyštudoval na Fakulte telesnej výchovy a športu na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1987 mohol trénovať ligové družstvo. Najskôr VSS Košice, neskôr trénoval aj Slovan Bratislava, Tori Košice a Cassoviu Košice. Ako profesionálny tréner mohol byť evidovaný aj na úradoch a vykonávať to ako zárobkovú podnikateľskú činnosť.

Výbuch v Černobyle zanechal negatívne stopy v jeho rodine

Na výbuch jadrovej elektrárne v Černobyle v roku 1986 má Marián veľmi nepríjemné spomienky. Spomína, že bol s rodinou na výlete. „Bol krásny deň, boli sme v Tatrách a všetko sa šírilo vrchom. Švédi dávali piť ľuďom červené víno a my nič. Som presvedčený o tom, že môj syn sa v tom čase sa nakazil.“ Táto udalosť sa prejavila na zdravotnom stave Mariánovho syna. V roku 2007 ako 28-ročný zomrel na následky choroby. Krátko na to, v roku 2009 zomrela aj Darina, ktorá veľmi ťažko znášala stratu syna.

Ľudia boli presvedčení, že režim padne

Z pohľadu športovca vníma prípravu na Nežnú revolúciu v roku 1989 najmä v tom, že sa zjednodušili podmienky na cestovanie a mohli ísť na zápasy do zahraničia, kam chceli. Stále však pod dohľadom príslušníkov Štátnej bezpečnosti (ŠtB). „Stále sa objavil v autobuse nejaký človek, ktorého sme nepoznali. Po 1 – 2 dňoch sme sa dozvedeli, že je to pracovník ŠtB.“ Marián spomína, že z jeho tímu sa nikdy nestalo, že by sa niekto rozhodol emigrovať a nevrátiť sa z cesty domov. Bolo to podľa jeho slov určite aj vďaka tomu, že pre športovcov boli vytvorené vhodné podmienky a nebol ani nútený stať sa členom strany.

O spoločenskom dianí krátko pred rokom 1989 hovorí, že to bolo obdobie, kedy ľudia cieľavedome išli za tým, aby komunistický režim padol. „Každý bol presvedčený, že to padne. Ľudia robili všetko preto, aby to tak bolo.“ Spomína si na príhodu, kedy pri mauzóleu v Košiciach zastavil v autobus, z ktorého vyskakovali príslušníci ŠtB v bielom oblečení a prilbách. „Zachránili nás slečny z cestovnej kancelárie Čedok, ktoré nám otvorili dvere a skryli sme sa aj s kamarátom. Inak by sme boli vyfasovali. To už bolo krátko pred prevratom.“ November 1989 prežil v Košiciach. Na protestné zhromaždenia nechodil. Konali sa v odpoludňajších a večerných hodinách - buď mal tréningy alebo cestoval. „A úprimne, nebol som politicky aktívny človek.“

Slovenská ženská basketbalová reprezentácia na majstrovstvách

Po rozpade Československa vznikla zvlášť slovenská a zvlášť česká reprezentácia. Vo svete však boli stále vnímaní ako Československo. Marián spomína, že hneď na prvých majstrovstvách Európy po rozdelení republiky sa ženská basketbalová reprezentácia zo Slovenska uplatnila dobre a vďaka tomu si ich všimli už aj vo svete. Pred samotnými majstrovstvami sa zúčastnili kvalifikácie vo Švédsku. Prvý rozhodujúci zápas v skupine hrali s Maďarskom a ten vyhrali. V súboji o 3. miesto s Talianskom mali slovenské hráčky stále mierny náskok, ku koncu sa však stav vyrovnal. „Potrebovali sme pripraviť strednú rozohrávačku na to, že bude musieť ísť na ihrisko. Jej reakcia bola taká ofúknutá, nebola vo svojej koži. Nakoniec dala rozhodujúcu prihrávku pod kôš na pivota a vyhrali sme.“ Bola to Marcela Kalistová, ktorá prihrávala Renáte Hirákovej.

O rok neskôr, v roku 1994, sa ženský basketbalový tím pod vedením Mariána zúčastnil majstrovstiev sveta. Tu získala slovenská reprezentácia 5. miesto.

Na trénerskom poste slovenskej ženskej basketbalovej reprezentácie pôsobil do roku 2001. Po neúspechu vo francúzskom Le Mans, kde hráčky získali 7. miesto, bol odvolaný z funkcie trénera ženskej reprezentácie. V práci pokračoval ako tréner junioriek.

Ligové zápasy

Po majstrovstvách Európy v basketbale žien v Brne v roku 1995 odišiel trénovať Slovan Bratislava, kde pôsobil dva roky. Odtiaľ sa znovu vrátil do Košíc. Trénoval ligové družstvo Cassovia Košice. Ako tréner v najvyššej súťaži tu bol do roku 2005, kedy Cassovia hrala v Poprade o extraligový bronz. Neskôr vypomáhal v ligovom družstve Good Angels Košice, ktoré malo dostatok financií na to, aby nakúpilo kvalitné hráčky. „Vytvorili sa podmienky, Košice tým žili. Boli výsledky, ľudia chodili na basketbal, každý fandil. Základom boli financie.“ V tomto čase sa už naplno venoval trénovaniu mládeže v tíme Young Angels Academy.

Súčasnú situáciu v športe nepovažuje za priaznivú. Hovorí, že prenájom telocvične je drahý a financie na to nie sú. „Druhá vec je to, že keď sme my pôsobili ako tréneri, tak sme dostali nejaké peniažky. Smiešne, ale boli sme hrdí Čechoslováci, Slováci, lebo sme chceli.“ Peniaze podľa neho neboli rozhodujúce, ale chuť trénovať a vytvorené vhodné podmienky. „Teraz, veľmi jednoducho povedané, nie sú peniaze. Preferujú sa deti tých, čo majú peniaze a to sa už potom prejavuje na výkonnosti.“

Marián ukončil trénerskú kariéru v roku 2021. Tvrdí o sebe, že v súčasnosti je typický dôchodca. Voľný čas trávi prevažne na chalupe. Vraví, že ak chce človek niečo dosiahnuť, stojí to veľa námahy a musí veriť tomu, či si v hlave vysníval.