Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Doc. PhDr. Augustín Maťovčík (* 1937)

• narodený 19. augusta 1937 v obci Breza na hornej Orave

• absolvoval gymnázium v Trstenej a Jedenásťročnú strednú školu v Námestove

• 1955 – 1959 študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave

• 1959 – 1968 pracovník Literárneho archívu Matice slovenskej v Martine

• 1967 – 1968 pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave

• od 1969 pracovník Biografického oddelenia Matici slovenskej v Martine

• od 1. januára 1988 vedúci Biografického oddelenie Matice slovenskej

• neskôr Národného biografického ústavu Slovenskej národnej knižnice

• 2017 vyznamenaný prezidentom SR štátnym vyznamenaním Pribinov kríž II. triedy

Augustín Maťovčík sa narodil 19. augusta 1937 v obci Breza na hornej Orave ako prvorodený syn v jedenásťčlennej rodine roľníka Jozefa Maťovčíka (1909 – 1973) a matky Emílie, rod. Kucekovej (1912 – 1976).

Početná rodina žila skromne. Ako väčšina oravských rodín pracovala na málo úrodných poliach: „Okrem ovsa a jačmeňa sa veľa neurodilo, ak nemyslím na kapustu, ktorá spolu so zemiakmi (v miestnom nárečí repa) bola hlavnou potravou. Väčšina prác na poli, pri statku a v domácnosti ležala na matkiných pleciach, lebo otec býval často na zárobkoch mimo domu.“

Rovnako ako väčšina dedinských chlapcov museli aj Augustín a jeho súrodenci odmalička pomáhať na hospodárstve, pri pasení kráv či pri ovciach na salaši. Už od detstva sa priúčali robotám na poli, pri kosení lúk, práci s drevom, ale pomáhali aj pri murárstve a podobne.

Ani Oravu neminuli hrôzy druhej svetovej vojny: „Vojnové udalosti som prežíval ako chlapec, keď ustupujúce nemecké vojská často ostreľovali náš dom z neďalekých kopcov. Na veľké šťastie, nikomu z našej rodiny v Breze sa nič nestalo.“

Odchod na Dolniaky a návrat na Oravu (1946 – 1950)

Po ukončení druhej svetovej vojny nastali nové časy, spojené s odstraňovaním vojnových škôd a riešením akútnych problémov. Od apríla 1945 sa o to v Breze staral novozvolený miestny národný výbor (MNV) a ľudová milícia, fungoval prídelový systém. V zložitej situácii vypísalo povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy ponuku na osídlenie južného Slovenska. Na jej základe sa v prvej polovici roku 1946 vysťahovalo z Brezy 12 rodín, medzi nimi aj rodina pamätníkovho otca Jozefa Maťovčíka. Usadlíkom pridelili na hospodárenie pozemky po grófskych rodinách Benyovszký a Bacsák v Lehniciach (vtedajší Veľký Lég, Malý Lég, Sása).

Spoločným úsilím si postupom času zadovážili poľnohospodárske stroje, pluhy, sejačky, samoviazače, mláťačky a ďalšie príslušenstvo: „Otec ako podnikavý človek objednal z Čiech nový traktor značky Škoda, na ktorom sám došoféroval z Plzne na Dolniaky, hoci netuším, či vôbec mal vodičský preukaz.“

Pobyt na Dolnej zemi bol plný pracovných povinností, ale oravským rodinám sa v poľnohospodárstve darilo. Avšak netrvalo to dlho. V novej politicko-spoločenskej situácii po februári 1948 sa realizovali nové vlastnícke, výrobné a podnikateľské vzťahy aj v roľníckom hospodárstve. Prebiehala tzv. kolektivizácia poľnohospodárstva a vznikali jednotné roľnícke družstvá (JRD): „V takejto neočakávanej situácii otec uvážil, že sa do tohto zjednocovacieho procesu nezapojí, a rozhodol sa na jeseň 1950 vrátiť s rodinou na Oravu do rodnej obce, kde sme mali vlastný dom.“

Nové začiatky po návrate na Oravu neboli ľahké, obyvatelia obrábali málo úrodnú pôdu, museli odvádzať povinné dávky štátu a roľníci odolávať vstupu do JRD.

Vysokoškolské štúdiá v Bratislave (1955 – 1959)

Po absolvovaní gymnázia v Trstenej a Jedenásťročnej strednej školy v Námestove s výbornými študijnými výsledkami sa Augustín prihlásil na ďalšie štúdium na Univerzitu Komenského do Bratislavy, kde si zvolil kombináciu slovenský jazyk – literárna veda: „Prijímacie skúšky som absolvoval, avšak z univerzity som dostal oznámenie, že nie som prijatý. Nevedel som, pre aké príčiny ma neprijali, ale ukázalo sa, že to bolo kvôli kádrovému posudku tajomníka miestnej organizácie komunistickej strany v rodnej obci. To sa neskôr aj potvrdilo, keď po rokoch riaditeľ základnej školy v Breze povedal môjmu bratovi, že tento tajomník mi napísal taký posudok, že by som nemohol ísť ani za paholka.“

Pre pamätníka to bolo veľké sklamanie. V tejto situácii mal nastúpiť od 1. septembra 1955 do učiteľských služieb na základnej škole v Oravskom Veselom. Od kamaráta z rodnej obce sa však koncom augusta 1955 dozvedel, že sa konajú dodatočné prijímacie pohovory na Vysokú školu pedagogickú (VŠP): „Tak som namiesto nástupu na učiteľské miesto išiel do Bratislavy, kde ma po prijímačkách prijali na štúdium slovenčiny a dejepisu, ako sa pamätám – rozhodnutím prodekana školy Vladimíra Černušáka. Mal som teda veľké šťastie, že o týchto mojich dodatočných prijímacích skúškach nikto v obci nevedel, a tak nemohol prísť na Vysokú školu pedagogickú nijaký posudok z rodnej obce, ktorý by zabránil môjmu prijatiu na štúdium.“

V septembri 1955 tak pamätník prišiel do Bratislavy, kde spočiatku býval provizórne s kamarátom a neskôr v telocvični Belojanisovho internátu, v ktorom sa tiesnilo okolo 50 študentov. Štúdium na VŠP absolvoval v rokoch 1955 – 1959 a spomína si na mnohých vynikajúcich profesorov (Karol Goláň, Pavel Bunčák, Ján Béder, Jozef Štolc a ďalší), ale aj na spolužiakov a kamarátov (Jozef Mlacek, Ondrej Florek, Dušan Halaj, Ľubomír Feldek, Jana Šimulčíková, Ivan Úradníček a mnohí ďalší).

Prvé desaťročie v Matici slovenskej (1959 – 1968)

Od 1. septembra 1959 nastúpil pamätník do svojho prvého zamestnania v Literárnom archíve Matice slovenskej (MS) na základe výberu novomenovaného správcu Juraja Pašku, predtým pracovníka Univerzitnej knižnice v Bratislave: „Bolo to v čase pretrvávajúcich postihov kultúrnych a matičných dejateľov, ktoré postihli viacerých vynikajúcich pracovníkov, medzi nimi zakladateľa literárneho archívu Antona Augustína Baníka. A práve tento veľký znalec slovenských národných dejín a mimoriadne vzácny človek bol mojím viac ako učiteľom, ktorý ma hneď po nástupe do Literárneho archívu prijal takmer s otcovskou náručou a zasvätil ma do tajov archívneho bádania. A nielen mňa, ale aj ďalších vysokoškolákov, najmä absolventov UK, ktorí prišli na začiatku 60. rokov do Matice slovenskej.“

Stretnutie a prácu pod vedením A. A. Baníka považuje pamätník za svoje osudové šťastie. V napätej atmosfére politických previerok koncom 50. rokov bolo prepustených viacero odborných pracovníkov MS . Aj A. A. Baníka 1. marca 1960 odvolali z funkcie vedúceho Literárneho archívu a len s námahou sa ho podarilo udržať v matičnom zamestnaní, pričom sa nevyhol pravidelným výsluchom v kanceláriách martinskej Bezpečnosti.

Okrem peripetií v zamestnaní, súvisiacich so širšou situáciou politicko-spoločenského života na Slovensku, nastali zmeny aj v pamätníkovom osobnom živote. Dňa 25. júna 1960 sa oženil s Magdou, rod. Polomskou. V tomto období publikoval aj svoje prvé literárne práce venované oravským dejateľom A. Bernolákovi, V. Čaplovičovi, J. Koišovi, J. Herkeľovi, ale najmä M. Hamuljakovi. Takisto vykonal externé štúdium a ašpirantúru z odboru dejiny slovenskej literatúry v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave.

Krátke vykročenie z Matice v prelomovom období (1967 – 1969)

V rokoch 1967 – 1968 Augustín pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, kde sa zapojil do spracovania širšie koncipovaného Slovníka slovenskej literatúry, ktorý však postihol nemilosrdný osud normalizácie a jeho prvý zväzok bol zošrotovaný. „Býval som však v Martine a do Bratislavy sme dochádzali podľa potreby spolu s priateľom Rudolfom Chmelom. Skoro denne som študoval v matičných fondoch materiály k biografiám slovenských spisovateľov a národných dejateľov, a tak som mal možnosť intenzívnejšie a nezávislejšie vnímať liberalizačné premeny i dvíhajúcu sa vlnu národného nadšenia hlavne po návšteve prezidenta Novotného v Matici v roku 1967. V takejto vzrušujúcej atmosfére sme v matičnom kruhu prežívali horúce leto 1968 s tragickou inváziou spojeneckých vojsk 21. augusta, zapájajúc sa podľa potreby do protiokupačných akcií.“

V tej dobe autorita MS rástla a rozvíjalo sa matičné hnutie po celom Slovensku, aktivizovali sa vtedajšie zbierkové, odborné a vedecké pracoviská MS, ku ktorým od 1. januára 1969 pribudol novozaložený Biografický ústav. Na prehováranie priateľov sa tak Augustín od 1. januára 1969 vrátil do Matice, kde ho vtedajší správca J. Marták poveril vedením nového pracoviska: „Vtedy som netušil, čo ma čaká. S nadšením sme sa pustili od organizovania novozriadeného ústavu, angažovali sme sa v matičnom hnutí a spolu s I. Kadlečíkom, J. Rezníkom a ďalšími aj v liberálnom straníckom výbore. Netušili sme, že jeden z členov výboru si naše postoje a výroky osobitne všíma, tajne zaznamenáva a hlási na okresné orgány. Spamätali sme sa až vtedy, keď nás všetkých vylúčili zo strany, okrem spomínaného informátora, ktorý si aj touto aktivitou neskôr vyslúžil post matičného správcu.“

Peripetie počas normalizácie

Po vylúčení z komunistickej strany bol v roku 1972 odvolaný z funkcie riaditeľa Biografického ústavu MS, čo bolo spojené so znížením platu a permanentným tlakom na vyhodenie zo zamestnania. Od marca 1973 do júna 1976 musel každý mesiac podávať žiadosť o predĺženie pracovného pomeru v MS: „Môj nerovný zápas o holú existenciu s vedením Matice, reprezentovanej vtedajšími správcami a straníckym výborom, trval vyše troch rokov vo vypätej psychickej atmosfére. Predlžovanie pracovného pomeru by nebolo bývalo možné bez osobného zainteresovania a porozumenia predsedu Výboru MS Vladimíra Mináča, ktorému vďačím za to, že ma nevyhodili. Po jeho nástupe do funkcie neprepustili z ústavu nikoho z proskribovaných.“

Ďalšou formou perzekúcie počas normalizácie bol totálny zákaz publikačnej činnosti, pamätníkovo meno bolo vyškrtávané z titulov a registrov kníh, zborníkov, bibliografických súpisov a podobne: „Keďže výskumná práca bola trvalou oblasťou mojich tvorivých záujmov, ani v najťažších chvíľach som sa nedal zdeptať, sústavne som pracoval a hlavné výsledky som publikoval vďaka ľudskému porozumeniu i osobnej statočnosti viacerých priateľov a spolupracovníkov, ktorí mi poskytli svoje meno pri knižných prácach i štúdiách, za čo som im bol a stále zostávam nesmierne vďačný.“

Najťažší však bol psychický nátlak, ktorým komunistický režim deptal pre neho nepohodlných občanov: „Ťažko sa mi spomína na mnohé neraz do krajnosti vyhrotené situácie v zamestnaní, ale i spoločenskom i priateľskom súžití, keď sa ľudia prestali zdraviť a keď ma obchádzali spolupracovníci i niekdajší priatelia. O sústavnom sledovaní Štátnou bezpečnosťou ani nehovorím. Správy o mojich rodinných návštevách u priateľov Kadlečíkovcov v Pukanci prichádzali do Martina skôr, ako sme sa vrátili domov. A to ani nechcem hovoriť o mnohých ťažkostiach s prijímaním detí na stredné či vysoké školy, kde nepomáhali nijaké intervencie.“

Napriek všetkému pamätník nepociťuje krivdu a v tvrdom zápase s totalitnou mocou získal aj mnoho spriaznených duší. V ťažkých chvíľach vydržal hlavne vďaka rodine, priateľstvám, ale aj vďaka svojej vnútornej sile a viere, vďaka ktorým môže človek prekonať skoro všetko.

V 80. rokoch už bola zrejmá jasná kríza režimu a aj normalizácia bola podstatne mäkšia ako v rokoch sedemdesiatych. Od 1. januára 1988 bol pamätník opäť vymenovaný do funkcie vedúceho pracoviska, v tom čase pod názvom Biografické oddelenie Matice slovenskej.

Dielo a zásluhy

Pamätník sa zúčastnil na tvorbe projektu Slovenského biografického slovníka aj na samotnej tvorbe tohto rozsiahleho diela. Riaditeľom Národného biografického ústavu (NBiÚ) zostal aj po osamostatnení Slovenskej národnej knižnice v roku 2000. K najvýznamnejším počinom Maťovčíkovej manažérskej, výskumnej a organizačnej činnosti spojenej a aktivitami kolektívu vedeckých a odborných pracovníkov NBiÚ je vydanie šesťzväzkového Slovenského biografického slovníka (Martin, 1986 – 1994) a jeho pokračovanie v novej koncepcii pod názvom Biografický lexikón Slovenska, ktorého pokračovania vychádzajú aj v súčasnosti. Popri manažérskej práci sa venoval aj vlastnej výskumnej, publikačnej a literárnej práci. Organizoval početné vedecké konferencie a semináre o významných osobnostiach slovenskej literatúry a kultúry, o ktorých spravidla spracoval a vydal životopisno-dokumentárne knihy (A. Bernolák, M. Hamuljak, J. Kollár, P. J. Šafárik, J. Hollý, P. O. Hviezdoslav, Ľ. Ondrejov, Š. Krčméry, J. C. Hronský, Ľ. Štúr, A. A. Baník a ďalší).

V januári 2017 bol vyznamenaný prezidentom SR štátnym vyznamenaním Pribinov kríž II. triedy. Aj v súčasnosti je aktívny – v roku 2019 vydal Denníky Alberta Škarvana z rokov 1896 – 1926 a naďalej pracuje na výskume dejín svojej milovanej Oravy.