Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pplk.v.v. Florián Majzel (* 1924  †︎ 2015)

• narodený 15. októbra 1924 v Liptovskej Revúcej

• na Prašivej vstúpil do partizánskej skupiny vedenej Alexejom Semjonovičom Jegorovom

• pracoval ako tlmočník do nemčiny a francúzštiny

• zúčastnil sa bojov pri Telgárte, partizánskych akcií pri Hornej Lehote, Čiernom Balogu, Osrblí

• po vojne vstúpil do Československej armády, kde získal hodnosť podplukovníka

Tlmočníkom v Povstaní

Florián Majzel, pôvodom z Liptovských Revúc, sa pridal v roku 1944 do partizánskej skupiny Alexeja Semjonoviča Jegorova ako tlmočník. Mal vtedy len dvadsať rokov: „Do Slovenského národného povstania som vstúpil priamo na Prašivej, do skupiny Jegorova. Potrebovali tlmočníka a ja som v tej dobe ovládal francúzsky i nemecký jazyk. Tak som zostal tlmočiť ako spojka priamo na štábe v Liptovskej Lúžnej.“

Ako plnohodnotný člen skupiny sa zúčastňoval aj priamych bojových stretov s nacistickými vojskami snažiacimi sa likvidovať Povstanie. Za najťažšie boje považoval obranu Telgártu: „Najtvrdšie boje boli v Telgárte, kde sme urputne bojovali proti Nemcom takmer 14 dní. Nemci boli frontoví vojaci, a preto mali veľké bojové skúsenosti i ťažké zbrane.“

Po dobytí Banskej Bystrice nacistami v októbri 1944 sa posledná rezistencia ozbrojených skupín sústredila v slovenských horách. Takto prežíval aj Florián: „Ja som tiež bojoval v horách. V októbri 1944 sme bojovali skutočne ako partizáni v tyle nemeckej armády, kde sme ničili mosty, živú nemeckú silu a hlavne muníciu a ich zbrane.“

Keď nás niekto zradil, boli to len naši ľudia

Život v jesenných horách nebol ľahký. Zvyšní povstalci boli odkázaní na pomoc civilného obyvateľstva. Často sa však našiel zradca, ktorý nahlásil miesto úkrytu partizánov nemeckým vojakom. Tí potom tieto základne eliminovali. Viacero takýchto prepadov zažil aj Florián Majzel, vždy sa mu však podarilo zachrániť: „Za celú svoju partizánsku kariéru som bol osemkrát prepadnutý. Vždy v noci alebo nad ránom. A bola to vždy zrada od našich ľudí, ktorí prezradili miesta ubytovania partizánov. Väčšinou išlo o gardistov, ktorí spolupracovali s Nemcami. Jednu takú epizódu môžem spomenúť. Pred 50 rokmi, a to 30. novembra 1944, nás prepadli Nemci v Dolnej Lehote. Nemci v tento deň dostali rozkaz rozbiť skupinu partizánov, o ktorých sa dozvedeli, že sa zdržujú v lome na antimón. Tam bývali v jednom z barákov od antimónových baní. Nemci sa prikradli nad ránom, keď partizáni ešte spali. Premohli stráže a po krátkej prestrelke postrieľali spolu 21 partizánov. Ďalších 41 partizánov zostalo v lome. Mne sa podarilo zázrakom ujsť do hôr, kde som pokračoval v ďalšej partizánskej činnosti.“

Počas prestrelky v tábore pri Hornej Lehote stratil svoj kabát s dokladmi. Preto bol vyhlásený za zastreleného: „Totožnosť bola zistená u 16 partizánov a vojakov. Ostatní neboli identifikovaní. Aj ja som tam nechal svoj plášť s dokladmi, Nemci ma evidovali ako mŕtveho a moje meno dodnes figuruje na masovom hrobe.“ 

Po úteku z tábora v Hornej Lehote sa dostal do Čierneho Balogu, kde sa prihlásil u sovietskeho partizánskeho veliteľa Mikulaja. Spolu s ostatnými naďalej vykonával partizánsku činnosť v oblasti. Išlo hlavne o prestrelky s nemeckými hliadkami. Na väčšie akcie, ako likvidáciu obrnenej techniky či mostov, nemali potrebné vybavenie. Zvyšní povstalci disponovali len ľahkými zbraňami, samopalmi a puškami.

Akcie určené na urýchlenie prechodu frontu

Skupiny pripravovali jednotlivé úseky na príchod frontu. V doline potoka Osrblianka tak výrazne urýchlili oslobodenie viacerých obcí, ako Osrblie a Hronec: „Neďaleko obce Osrblie, presnejšie na Troch vodách, boli zakopaní Nemci, ktorí držali front. Kapitán Mikulaj vydal rozkaz, aby sme túto skupinu zlikvidovali, a tak umožnili sovietskej a rumunskej armáde prejsť touto dolinou. Tak sme jedného rána túto skupinu prepadli s ľahkými zbraňami a granátmi. Toto hniezdo sme zlikvidovali a sovietski vojaci nám poďakovali, že touto dolinou mohli prejsť bez výstrelu.“

Florián Majzel sa šťastne dožil oslobodenia republiky. Keď sa však niekoľko rokov po vojne stretol so svojím bývalým partizánskym veliteľom, dozvedel sa, že ani ako vojnový veterán zďaleka nemá ľahký život: „Po vojne som mal možnosť stretnúť sa s mojim bývalým velitelom majorom Jegorovom, ktorý si posťažoval, že jeho situácia nie je veľmi dobrá kvôli Stalinovej politike. Ja myslím, že Jegorov bol jedným z najlepších veliteľov v Slovenskom národnom povstaní. Nemci mali pred ním rešpekt, čo potvrdzovali aj zajatci, keď som tlmočil.“

Protifašistické hodnoty sa nezmenili

Význam Slovenského národného povstania Florián Majzel nikdy nespochybňoval. Práve naopak, vyzdvihoval ho ako celoeurópsky významnú akciu, ktorá prispela k porážke nacistického Nemecka. S týmto názorom sa stotožňovali aj jeho bývalí spolubojovníci: „Aj po roku 1945 som sa stretával s bývalými francúzskymi partizánmi, s Poliakmi, Juhoslovanmi aj s Ukrajincami. Spomínali sme na Povstanie, na to, ako sme bojovali proti fašizmu, a boli sme všetci hrdí, že sme urobili kus dobrej poctivej práce.“

Po vojne vstúpil Florián Majzel do Československej armády, kde dosiahol hodnosť podplukovníka. Zomrel v roku 2015 vo veku 91 rokov.