Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Viktor Magdolen (* 1920)

• narodil sa 9. septembra 1920 v Chynoranoch

• maturoval na gymnáziu v Nitre v roku 1941

• štúdium na právnickej fakulte na univerzite v Bratislave

• aktívne sa zúčastňoval činnosti Hlinkovej mládeže

• v čase SNP sa stal členom spravodajského oddelenia pri Hlavnom veliteľstve HM

• štúdium práva nedokončil, študium spevu na akadémii vo Viedni a vo Francúzsku

• od roku 1951 až do odchodu do dôchodku pracoval v Mníchove v Rádiu Slobodná Európa, vo vysielaní používal pseudonym Štefan Korec

• od roku 2003 je čestným občanom obce Chynorany

Narodil sa 9. septembra 1920 v Chynoranoch v mnohopočetnej roľníckej rodine. Navštevoval tu miestnu ľudovú školu, po ukončení štvrtej triedy sa však presťahoval do Veľkých Janíkoviec. Nasledoval sem otca, vynikajúceho hospodára, s ktorým si veľmi dobre rozumel. Otec v Chynoranoch nemal možnosť zabezpečiť si vlastné hospodárstvo, preto si začiatkom 30. rokov prenajal statok v Janíkovciach, kde sa postupne presídlila celá rodina. Nechcel však, aby jeho syn išiel študovať. „On chcel, aby som bol na statku. Zobral taký veľký statok, aby na ňom mohli aj deti pracovať.“ Napriek tomu, že Viktor rád pomáhal s prácou na hospodárstve, túžil po vzdelaní. Urobil skúšku na gymnázium v Nitre, kam musel každý deň chodiť do vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Otec, aktívny člen Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS),  sa výrazne angažoval v miestnej politike v Chynoranoch, neskôr i v novom bydlisku. V čase Slovenskej republiky sa stal v obci dokonca vládnym komisárom. Vznik samostatného štátu v roku 1939 vnímal Viktor s veľkým nadšením. Bol členom miestnej Hlinkovej mládeže (HM) a podieľal sa na jej organizovaní.

Po ukončení gymnázia v roku 1941 maturitnou skúškou, pokračoval na právnickej fakulte na univerzite v Bratislave. „Aj môj bratranec bol právnik a bol tajomníkom pána prezidenta, ale len krátky čas. Sa mu to neľúbilo.“ Bratranec sa stal nakoniec novinárom v denníku HSĽS Slovák. Viktor sa aj v Bratislave aktívne zúčastňoval činnosti Hlinkovej mládeže ako inštruktor. „Ja som bol veľmi angažovaný ešte v Janíkovciach, kde som založil Hlinkovu slovenskú stranu [mládež] pre deti... Ja som tam bol samozrejme predsedom aj všetko.“  Po vypuknutí Slovenského národného povstania na sklonku vojny sa stal dokonca členom spravodajského oddelenia pri Hlavnom veliteľstve HM, poskytujúcom dôležité informácie z rôznych oblastí Slovenska ústredným orgánom v Bratislave.

Popri univerzitnom štúdiu sa venoval i svojej najväčšej záľube – spevu. Úspešne absolvoval prijímací pohovor na konzervatórium: „Bol to skoro zázrak, lebo bolo 400 detí a mohli zobrať 40.“  Kvôli tomu, aby sa spevu mohol venovať naplno, nakoniec  univerzitu zanechal a pokračoval v hudobnom vzdelaní na akadémii vo Viedni, kam odišiel ešte pred koncom vojny. Po jej skončení sa usídlil v Innsbrucku, kde bola malá slovenská komunita. „Ja som tam chcel študovať, ale tam nebolo profesora spevu... Stadiaľ som chodieval častejšie do Viedne, aj som sa zahlásil, že budem robiť skúšku na viedenské konzervatórium. Aj som urobil, dobre som urobil. V tom Innsbrucku som bol nejaký pol rok, vyše pol roka...“ Viktor podriaďoval všetko jedinému cieľu – štúdiu hudby a spevu, v Innsbrucku ale nenašiel to, čo hľadal a odišiel späť do Viedne. Tunajší Slováci ho medzi seba veľmi rýchlo prijali. „Vyhľadal som slovenského kňaza. Ten bol hrozne rád, že som prišiel, lebo mu nemal kto spievať pri omši.“ Vo Viedni asi rok študoval spev na akadémii a popri tom vypomáhal v obchode, finančne ho podporovali aj rodičia. Vrátil sa však do Innsbrucku: „Chcel som sa vrátiť, lebo to čo som tam mal, mi nebolo dobré.“ Našiel si prácu ako člen zboru v miestnom divadle, „ale to tiež nebolo nič. Tam bolo spevákov po vojne, Talianov, všetko mali, tak nemali záujem o začiatočníkov. Keď skončil rok, tak som už predtým išiel do Paríža.“ Tu sa opäť pokúšal získať kvalitné hudobné vzdelanie, no prežiť v cudzom meste nebolo jednoduché. „Pomáhal som, kde bolo treba.“ Vo francúzskej metropole pracoval asi dva roky. Spieval, zúčastňoval sa koncertov na konzervatóriu, študoval u súkromného učiteľa i na konzervatóriu, no stále nebol spokojný. Jeho snom bola parížska opera, túto métu však nikdy nedosiahol. Z Paríža odišiel na juh Francúzska. „Tam bolo veľa Slovákov a tí ma volali. Ja som pre nich robil koncerty.“ Hoci sa mu krajina páčila, nechcel tam ostať natrvalo. Túlavé topánky ho začiatkom 50. rokov zaviedli do Nemecka. Živil sa príležitostnými prácami, ale už o krátky čas získal možnosť pracovať v Mníchove v Rádiu Slobodná Európa (Radio Free Europe, RFE). „Napísal som žiadosť o prijatie. Nato som bol potom predvolaný na skúšku, urobil som si skúšku aj všetko a bol som prijatý. Povedali mi: ,Keď začne rádio robiť, tak aby som prišiel.ʻ Takto som sa dostal tam.“ Stal sa jeho súčasťou od samého počiatku v roku 1951 ako redaktor náboženského vysielania. „Neprešla omša, aby som ju nenatočil.“ Práca pre RFE preňho znamenala i dlho hľadanú stabilitu a umožnila mu ešte v roku 1951 vstúpiť do manželstva so svojou dlhoročnou priateľkou Antóniou, s ktorou vychovali tri deti. Rádio Slobodná Európa vysielalo aj ich svadobnú omšu.

 Ako režisér organizoval rozhlasové vysielanie, zo svojej pozície prijímal viacerých známych hlásateľov. „Ja som dostal taký list, musel som si ho preštudovať, kto to bude hovoriť a tak ďalej. Potom som to pridelil, museli sa to trošku naučiť, ja som ich musel učiť, lebo slovenčina nebola tá najlepšia.“ Takmer súčasne prišiel do rádia s ďalšou jeho významnou postavou – Imrichom Kružliakom. „Dva dni bolo medzi nami rozdiel, Kružliak už bol ako redaktor prijatý. Ten ma hneď odporúčal... On písal a ja som to natáčal.“ Najprv vystupoval pod vlastným menom, neskôr však bol spolu s ďalšími donútený z bezpečnostných dôvodov vybrať si pseudonym. „Ja som si zobral Števo Korec. Štefan Korec.“ V rámci činnosti pre RFE navštívil mnohé krajiny, v Nemecku sa venoval aj práci v rámci Slovensko-nemeckého kultúrneho klubu. V období uvoľnenia komunistického režimu v 60. rokoch v Československu zavítal opäť do vlasti na krátku návštevu, no z rodičov žila už len jeho matka.

V roku 1981 sa Rádio Slobodná Európa stalo terčom bombového atentátu, pri ktorom boli zranení niekoľkí Viktorovi kolegovia. Zničené bolo aj jeho oddelenie: „Aj sme boli bez úradu, na chodbách sme pracovali. Ale to prešlo rýchlo, to sa dalo do poriadku. Ja som bol dokonca vtedy, keď bol ten atentát, chorý, ležal som doma. A hovorili mi, že bol atentát a že práve v mojom oddelení. Musel som si to ísť dať do poriadku. Musel som vstať ako nemocný. Stoly boli prekotené alebo poškodené, tak som musel vstať a dať si všetko dohromady...“ V rádiu pracoval až do svojho odchodu do dôchodku, pokojný čas staroby trávi v Mníchove. Od roku 2003 je čestným občanom obce Chynorany.