Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dušan Lupták (* 1962)

• narodený 29. 9. 1962, pochádza z katolíckej učiteľskej rodiny

• nebol prijatý na umeleckú strednú školu, študoval písmomaliarstvo

• počas normalizácie robil podradné robotnícke práce

• zažil šikanovanie na vojne v roku 1982

• dnes žije a pracuje ako vychovávateľ v Košiciach

Dušan Lupták sa narodil do rodiny slovenských učiteľov v roku 1962 v Košiciach. Od útleho veku bol vedený ku katolíckej viere, čo však počas komunistického Československa spôsobovalo nemalé problémy. Rodičia a ich sloboda vierovyznania boli v tej dobe tabu a keďže boli zamestnaní ako štátni zamestnanci-učitelia, svoju vieru nemohli slobodne a otvorene vyznávať. Aj napriek tomuto faktu Dušanovi rodičia navštevovali menšie kostolíky v okolí Košíc. Do katedrály sv. Alžbety si však netrúfali ísť, najmä nie v nedeľu, keďže sa domnievali, že veriaci tam sú s určitosťou sledovaní.

Na august 1968 a vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa si pamätník veľmi dobre spomína, hoci mal len päť rokov. So svojím bratom bol totiž vtedy sám doma a z balkóna sa vystrašene pozerali na sovietske tanky a vyzbrojených vojakov. Spomína aj, ako na podnet otca skladovali veľké množstvo konzerv pre prípad, že by vypukla vojna. V zásobe ich mali ešte dlho po auguste 1968.

Dušanov otec často striedal roboty. Aj počas socializmu si totiž dovolil upozorňovať na chyby nadriadených, na korupciu či rozkrádanie materiálov, za čo bol prepustený zo zamestnania. Proti nespravodlivému prepusteniu sa potom rozhodol bojovať aj súdnou cestou. Dušan dodnes spomína, ako mama hovorila otcovi, že klepaním listov pre súdy na písacom stroji zbytočne márni svoje sily proti takej veľkej mašinérii, akou bolo socialistické zriadenie a komunistická strana.

S Dušanovým výberom strednej školy to po otcových peripetiách so zamestnaním a súdmi nebolo jednoduché. Neprijali ho na strednú umelecko-priemyslovú školu, a tak sa mu sen o tom, že bude výtvarníkom, zo dňa na deň rozplynul. Za svoju profesiu si vybral nakoniec písmomaliarstvo na strednej odbornej škole, odbor lakovník-písmomaliar, ktorý absolvoval  s výučným listom v decembri 1981.

Základná povinná vojenská služba

V roku 1982 musel nastúpiť na základnú vojenskú vlužbu v Bratislave. Hneď v prvý deň nástupu si dovolil prísť s dlhými vlasmi. Skusenejší vojaci pri bráne mu poradili, aby sa radšej pred nástupom išiel ostrihať, pretože nadriadení si ho zapamätajú a budú viac šikanovať než ostatných vojakov. Počúvol a s úsmevom hovorí: „Rozhodol som sa predsa len ostrihať, no nie úplne nakrátko. Pre nich to ale stále znamenalo, že som ‚dlhovlasý‘, hoci som mal vlasy len po bradu.“ Vtedy netušil, že po nástupe ho znovu ostrihajú, tentokrát už „na ježka“.

Vojna bola preňho veľmi tvrdým obdobím. V pamäti mu ostali len kruté podmienky. Na zjedenie horúcej polievky na obed mali len niekoľko sekúnd. Ak sa im potajomky podarilo vyniesť z jedálne suchý chlieb, mali vyhraté: „Vojaci boli hladní, hlavne, že politruci a dôstojníci sa mali dobre.“

Pokrivená realita robotníckych podmienok

Po skončení povinnej vojenskej služby pracoval Dušan na budovaní železnice, kam chodil na „týždňovky“. Týždeň žili vo vagónoch v krutých podmienkach, v mrazoch alebo naopak v teple, prachu a špine. Túto ťažkú a namáhavú robotu nikto nechcel robiť, pre nedostatok zamestnancov lákali najmä mladých vojakov, ktorí si tak mohli skrátiť vojenskú službu.

Pár mesiacov po Dušanovom príchode prišiel pracovať na železnicu aj Marcel Strýko, slovenský filozof, disident a po roku 1989 aj politik. Jeho silná a vodcovská osobnosť bola aj tam neprehliadnuteľná. Marcel Strýko rád prednášal o filozofii aj robotníkom a mnohí z nich ho počúvali.

Robota na železnici bola napokon pre Dušana nežiadúca aj kvôli hygiene, ktorá bola mizerná. Umývali sa v tej istej vode, z ktorej pili. Takúto prácu nevydržal dlho robiť a odpracoval „len“ 13 mesiacov.

Ani na ďalšie pracoviská si Dušan nespomína ružovo. Zažil v nich niekoľko konfliktov: „Pohádal som sa napríklad s vedúcou, ktorá mi odmietla dať pracovný odev. Dala mi len starý, špinavý. Čižmy, v ktorých bola pavučina, a bolo to všetko špinavé a zaprášené. To som si mal obliecť? Keď sme šli do poľa merať ako geodeti, ja som nemal oblečenie: ‚Mám právo a nárok vyfasovať ako robotnícka trieda nový pracovný odev,‘ hovoril som. Keď som robil ako písmomaliar, tam sme dostali každý rok nový pracovný plášť. Tu v Prešove mi ale odmietla dať príslušný pracovný odev a povedala, že keď nechcem použitý odev, že už nemám chodiť. Odpovedal som: ‚Prečo potom píšete na transparentoch tie vaše bludy, že robotnícka trieda má moc v rukách? Ja som robotnícka trieda a akú mám moc v rukách, keď mi nedáte obyčajný pracovný odev na prácu?!‘ Asi takto to vyzeralo v celej komunistickej strane a za socializmu. Všetko bolo pokrivené. Realita bola úplne iná ako to, čo nám vtĺkali do hláv.“

Šikanovanie kvôli výzoru

Každodennou súčasťou života v reálnom socializme boli aj konflikty s príslušníkmi Verejnej bezpečnosti, najmä pre ľudí, ktorí sa rozhodli žiť a správať sa slobodne bez ohľadu na to, aký režim panoval: „Ja som sa už nechcel do ničoho namáčať, pretože som mal zlé skúsenosti. Keďže som mal dlhé vlasy a bol som vysoký, len som sa prešiel po ulici, tak policajti ihneď za mnou a začali ma buzerovať. Prečo mám vlasy, kde robím, a pritom som mal občiansky preukaz pri sebe a v ňom aj pečiatku pracoviska, kde som pracoval. Len za to, že som mal vlasy, mi robili problémy.

Raz sa mi stala taká vec, že som bol na Letnej na pive asi o desiatej ráno a, samozrejme, policajti boli vtedy kontrolovať. A pýtali sa ma: ‚Kde pracujete? Ako to, že ste na pive? Je desať hodín, ste v pracovnej dobe!‘ Dal som im občiansky a hovorím, že ja som už po pracovnej dobe. Mal som pečiatku v občianskom a neverili mi, museli si to overovať. Tak boli rozzúrení, že mi nemohli nič urobiť, že mi nedali ani to pivo dopiť, povedali, že mám ísť odtiaľ preč. Iba za to, že som vyzeral inak. Celé to bolo smiešne. Teraz keby sme to mladým povedali, zastal by im rozum, že bola taká doba. Ale taký bol socializmus. Kto mal vlasy, bol nepriateľ socialistického štátu. Všetci mali vyzerať rovnako!“

Musia prísť nové generácie

Pád komunistického režimu v novembri 1989 pamätník privítal, no aj tak tušil, že na Slovensku nenastane žiadna výrazná zmena. S odstupom času ho zaplavuje ešte väčšie rozhorčenie z faktov, ktoré sa verejnosť postupne dozvedá. Upozorňuje najmä na situáciu nevinne odsúdených politických väzňov a ich roky odtrpené vo väzeniach, baniach a najmä na ich zabudnuté odškodné, čím by sa mala zaoberať justícia. Dušanov otec sa spravodlivosti taktiež nedovolal, ani za socializmu a ani po roku 1989.

„Tu musí vymrieť nie že jedna alebo dve generácie. Tu musí vymrieť snáď najmenej päť generácií, aby celkom iní ľudia spravovali našu krajinu. Túto červenú burinu, čo tu je, to nevykynoží hádam nikto. Ľudia, čo za komunizmu trpeli, nedostali žiadne odškodné. Boli v uránových baniach, pochytali tam mnohé choroby a aké majú dôchodky? Pozrite, aké dôchodky majú eštebáci - 800-900 eur. Človek čo trpel niekde v lágri, má 300-400-eurový dôchodok. Aké odškodné vôbec dostali politickí väzni a pétepáci? Nikto nič nedostal. Preto ja tu už neverím na nič,“ uzatvára skepticky Dušan Lupták.

Dnes žije a pracuje ako vychovávateľ v Košiciach.