Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marta Ličková, rod. Sluková (* 1926  †︎ 2020)

• narodená 1926 v obci Baďan na strednom Slovensku

• vyštudovala Obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici

• prekladateľka z ruštiny, nemčiny, maďarčiny, ukrajinčiny

• po vojne vstúpila do komunistickej strany, z ktorej vystúpila hneď po auguste 1968

• manželka novinára a prekladateľa Pavla Lička

• v roku 1967 získala kontakt na Alexandra Solženicyna - jej manžel sa s ním následne stretol a prepašoval rukopis románu Rakovina do ČSSR

• v čase normalizácie bola niekoľkokrát vypočúvaná na ŠtB

• až do novembra 1989 nemohla oficiálne prekladať

• žije v Bratislave, prekladá dodnes a na konte má niekoľko desiatok kníh

Prekladateľka Marta Ličková je manželka novinára Pavla Lička, ktorý zo ZSSR do Československa a ďalej do Británie prepašoval rukopis svetoznámeho románu Rakovina od Alexandra Solženicyna. Ličkovci boli od ranej mladosti presvedčení komunisti, do strany vstúpili hneď po druhej svetovej vojne. Stranícku knižku vrátili v septembri 1968 a tak vyjadrili svoj nesúhlas s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy a politikou KSČ. Dôsledky boli tvrdé pre oboch. Martin manžel sa stal prvým politickým väzňom po okupácii.

Detstvo v dobrom štáte

Prekladateľka Marta Ličková hovorí, že sa narodila „v dobrom štáte” - v Československej republike. Stalo sa tak 19. februára 1926 v malej obci Baďan neďaleko Banskej Štiavnice. Väčšinu detstva strávila v neďalekej obci Bohunice, kde bol farárom jej starý otec a kde chodila aj do základnej školy.

Od piatej triedy pokračovala na gymnáziu v Banskej Bystrici, kde žila u tety so svojou o dva roky staršou sestrou Magdou. Kvôli štúdiu jazykov pokračovala na obchodnej akadémii, kde sa vyučovala nemčina, maďarčina, voliteľná angličtina a po oslobodení už aj ruština. Marta musela dospieť rýchlo a náhle, pretože o otca prišla už ako 14-ročná. Jej mama sa vtedy presťahovala k svojim rodičom na faru v Bátovciach. Dva roky pred maturitou Marta žila so sestrou v rodine známeho spisovateľa a prekladateľa Štefana Žáryho.
 

Mladosť v Slovenskom štáte

Obdobie samostatného Slovenského štátu pod vedením jedinej strany prinieslo mnohé neblahé zmeny. Kvalifikovaní českí učitelia boli nahradení učiteľmi poplatnými Hlinkovej ľudovej strane, ktorí často neboli dostatočne profesionálne pripravení. Marta ich neraz aj opravila, napríklad na dejepise. Obmedzovanie osobného života v záujme „mravnosti“ bolo mladým nepríjemné, napríklad dievčatá a chlapci sa nesmeli stýkať ako dovtedy, chodiť na literárne či kultúrne večery. Marta spomína, že sa s rovesníkmi radi vyhýbali stretnutiam Hlinkovej mládeže. “To bol jeden hnusný štát,” hodnotí pani Marta.

Zo štúdia v Banskej Bystrice si Marta pamätá aj na pozitívny prípad, keď sa arizátorka Ela Klopčeková dohodla so židovskou rodinou a počas vojny ich chránila. Ku koncu vojny sa Marta vrátila k rodine do Bátoviec. So sestrou usilovne študovali doma, keďže školy kvôli prechodu frontu nefungovali a aj u nich bývali príznačne ruskí vojaci. Nemecky vedela už od starej mamy, rusky sa začala učiť počas vojny. Oba jazyky neskôr využila v prekladoch.

Svojho manžela Pavla Lička spoznala ešte ako 16-ročná na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici. Pavol počas povstania pôsobil ako partizán - komisár brigády Vpred. Bol tiež spolupracovníkom povstaleckého rozhlasu Slovenský slobodný vysielač, pôsobil aj v armádnom denníku Bojovník. Po potlačení povstania sa s ďalšími povstalcami schovávali v banskobystrickom podzemí, inokedy po bytoch, občas sa mu podarilo dostať domov k matke, kde ich jedlo čakalo v kôlni, aby ich nikto v dome nevidel. Občas od neho nejaké správy dostala aj Marta, síce útržkovité a nepriame, ale aspoň vedela, že Pavel žije. Dohodli sa, že po vojne sa stretnú v Bratislave.

Po vojne

Práve v tomto pohnutom období socializmus oslovil mnohých mladých ľudí. Ličkovci mali dobrú československú výchovu z prvorepublikových škôl, so Slovenským štátom sa nikdy nestotožnili. V Banskej Bystrici vďaka gymnaziálnemu profesorovi a zakladateľovi tamojšieho Evanjelického skautu Dr. Pavlovi Stykovi spoznávali socialistické myšlienky. Práve „v tomto prostredí bol živým vzorom utopický socializmus, vtedy sme verili, že sa v ňom dá žiť. Boli sme úprimní komunisti, idealisti. Do strany sme vstúpili v roku 1946.“

Marta v lete 1945 po oslobodení zmaturovala a vybrala sa do hlavného mesta, kde bývala so sestrou Magdou. V Bratislave vyhrala konkurz na miesto sekretárky hlavného riaditeľa rozhlasu. V relácii “Nebojme sa ruštiny” sa ako žiačka profesora Alexandra V. Isačenka, vedúceho katedry ruského jazyka na Univerzite Komenského, zdokonalila v jazyku, s ktorým celý život „narábala a zarábala“. Ličkovci sa zosobášili v apríli 1948. Vtedy Marta odišla z rozhlasu a začala prekladať.

Vytriezvenie mladých komunistov

Pavel Ličko po vojne pracoval ako tlačový referent na Povereníctve priemyslu, neskôr na Kultprope – kultúrno-propagačnom oddelení ÚV KSS . Absolvoval školenie na Ústřední politické škole KSČ. V knižnici straníckej školy sa dali voľne požičiavať knihy inde nevídané. Pavel Ličko tu našiel spisy o politickom procese s Bucharinom, ktorý prebiehal v tridsiatych rokoch v Sovietskom Zväze. Dnes je Nikolaj Ivanovič Bucharin jedna z najznámejších obetí Stalinových čistiek, vtedy sa však mimo Sovietskeho zväzu o zverstvách autokratického vládcu nevedelo takmer nič. Na základe zistení o politických procesoch v ZSSR, a aj pre rastúce pochybnosti o vedení komunistickej strany v Československu, Pavel Ličko na vlastnú žiadosť opustil v auguste 1951 Kultúrno-propagačné oddelenie Ústredného výboru KSS. Nechcel ďalej pracovať v straníckom aparáte a krátko na to prešiel na voľnú nohu. Podobne ako jeho manželka Marta, začal prekladať z ruštiny, nemčiny, ukrajinčiny a angličtiny. Prekladal pre vydavateľstvá Pravda, Obzor, Slovenský spisovateľ, Naše vojsko a Literárnu agentúru.

V tomto roku si už nečisté praktiky strany nebolo možné nevšimnúť. Pani Marta si spomína na voľby v máji 1948. Ako socialistickí utopisti sa tešili, že nastane vláda ľudu. Lenže, začali sa kopiť udania zo špionáže a spolupráce so zahraničím, tresty a zatknutia. Jej švagor si ako člen volebnej komisie všimol, že hoci hlasovať boli aj mníšky a niektorí ľudia dokonca volebné lístky viditeľne roztrhali, pri spočítavaní hlasov v urne neboli ani biele, ani zničené lístky. Keď svojim nadriadeným referoval o nezrovnalostiach, dostal stranícky trest.

„Začali sme tušiť, ale nevedeli sme fakty, nevedeli sme skutočnosť,” vraví pani Marta. „50-te roky boli mätúce, chýbali nám však fakty“. Po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho Zväzu a Chruščovovom demaskujúcom prejave svoj postoj ku komunizmu zmenili aj Marta s Pavlom. Svoju energiu upriamili najmä na prekladateľstvo. Martiným prvým prekladom bol román Koreň Života od Michaila Prišvina, ktorého recenzie ju veľmi povzbudili. Najradšej prekladala ruských klasikov: Čechova, Turgeneva, Ščedrina. Neskôr, keď začali vychádzať aj nemeckí autori, venovala sa románom Simmela. Opakovane prekladala aj diela Maďarov žijúcich na Slovensku.

S manželom boli súčasťou kultúrneho sveta Bratislavy, mali veľa spoločných priateľov z intelektuálnej elity, spisovateľov, maliarov, novinárov a prekladateľov. Často sa navštevovali a diskutovali o všetkom od politiky, cez kultúru až po národné hospodárstvo. Domov k nim chodili Alexander Matuška, Magda Gregorová, Rudolf Turňa, Ján Smrek a iní.

Cesty do ZSSR a Solženicynov rukopis

Od 1956 sa opäť dalo cestovať do Sovietskeho zväzu a vidieť tak „krajinu-vzor“ na vlastné oči. Marta ho navštívila v rámci prekladateľských konferencií v šesťdesiatych rokoch. Dnes naň spomína ako na „ohromne zaostalú ríšu“. Návštevníkom konferencie síce ukazovali povinné turistické destinácie ako Kremeľ a svetoznáme múzeá, ale aj tak videli, že v Rusku vládla bieda a obchody zívali prázdnotou. Na prekladateľských konferenciách zato mali možnosť stretnúť sa so zaujímavými spisovateľmi.

Cesty do Sovietskeho zväzu natrvalo poznačili osudy Ličkovcov. V roku 1965 vyšla v slovenčine odvážna novela Jeden deň Ivana Denisoviča od Alexandra Isajeviča Solženicyna. Vedelo sa, že autor je kvôli autentickému popisovaniu sovietskych pracovných táborov v nemilosti totalitného režimu a nebolo známe, kde presne žije. Marte Ličkovej sa pod zámienkou článku pre časopis Slovenka podarilo získať na neho kontakt. V tom čase bol vylúčený zo Zväzu sovietskych spisovateľov. Solženicyn jej poskytol úryvok zo samizdatového románu Rakovina. Text sa však do Slovenky vôbec nehodil, a tak bol publikovaný v Pravde.

V roku 1967 Pavel Ličko počas reportážnej cesty do ZSSR Solženicyna navštívil v Rjazani, na adrese, ktorú zistila Marta a kde mal prikázaný pobyt. Solženicyn Ličkovi zveril strojopisy sovietmi už zakázaného románu Rakovina a divadelnej hry Oleň i Šalašovka (Jeleň a táborová prostitútka). Ústne ho splnomocnil k ich publikovaniu. V Bratislave obe diela preložili - Rakovinu Magda Takáčová a divadelnú hru Jeleň a táborová prostitútka Marta Ličková. V Kultúrnom živote uverejnili rozhovor Pavla Ličku so Solženicynom ako “Jeden deň s Alexandrom Isajevičom”. Tento rozhovor prebrali viaceré periodiká v Západnej Európe.

V roku 1967 Ličkovcov kontaktoval anglický lord, Nicholas Bethell, prekladateľ z ruštiny a poľštiny, ktorý sa na konferencii v Poľsku dopočul o ich kontaktoch so Solženicynom. Bethell navštívil Ličkovcov v Bratislave a už o rok neskôr vyšiel jeho anglický preklad Rakoviny (Cancer Ward) v Británii. Solženicyn dostal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1970. Roky predtým na Západe nikto jeho tvorbu nepoznal, známym v anglofónnom prostredí sa stal práve po publikovaní prekladu Rakoviny. Solženicyn paradoxne Pavla Lička neskôr obvinil, že román Rakovina vyšiel v angličtine bez jeho výslovného súhlasu.

Ličkovci počas návštev Sovietskeho zväzu často v kufroch preniesli medzi bielizňou aj iné rukopisy ruských autorov, ktoré by v ZSSR nemohli byť publikované. Napríklad knihu profesora Kosterina o Krymských Tatároch; v Sovietskom Zväze vtedy tabuizovanej téme. Nanešťastie im ju pri domovej prehliadke v roku 1970 zhabali a tak sa nedočkala prekladu ani vydania, rukopis im nikdy nikto nevrátil.

Cesta do Londýna

V 60-tych rokoch sa Ličkovcom podarilo vycestovať aj na Západ. V lete 1968 boli na pozvanie Nicholasa Bethella v Londýne. Spoločenská situácia v Československu sa uvoľňovala, kým postoj ZSSR k nej sa vyostroval. Priatelia im preto radili, aby sa do vlasti nevracali. „Nikdy sme nechceli emigrovať, tu bolo treba pracovať. My sme si mysleli, že emigrovať netreba, že tu treba robiť, čo sa dá. A to sme si mysleli, že budeme môcť chodiť po hlave...“, komentuje dnes vtedajšiu naivitu pani Marta.

Svoj postoj k okupácii v auguste 1968 Ličkovci prejavili jasne. Hneď v septembri obaja vystúpili z komunistickej strany. A to aj napriek tomu, že ich známi zo Zväzu spisovateľov odhovárali. Pavel odišiel z vydavateľstva Tatrapress a ostal na voľnej nohe ako prekladateľ. V marci 1969 Pavol Ličko na pozvanie lorda Bethella navštívil Veľkú Britániu a vystúpil v rádiu BBC v programe o ruskej literatúre, kde rozoberali dielo Solženicyna aj situáciu v Československu po okupácii. Nejaký čas verili, že snahy reformovať socializmus nebudú úplne stratené. Ešte v roku 1969 bola ich dcéra so sesternicou celé leto v Londýne na brigáde a Marta na konferencii v Kyjeve.

Novinár v putách

Pani Marta Ličková spomína na osudný prvý septembrový deň roku 1970: „Okolo ôsmej u nás doma zacengalo, traja muži tam stáli od štátnej bezpečnosti. Legitimovali sa, mali povolenie na domovú prehliadku od prokurátora Wintera. Museli sme ich pustiť dnu. Opýtala som ho sa, ako to bude prebiehať. Povedal: Vy si niekde sadnete a my máme právo všetky písomnosti prezrieť, potom uvidíme.“ Bol horúci deň, Marta pracovníkom ŠtB urobila limonádu, kým rozsypávali písomnosti. „Sedeli sme na gauči, oni rukopisy brali, to hneď dávali bokom, ale Rakovina tu nebola, nijaký Solženicynov rukopis tu nebol, len korešpondencia a jeden rukopis o Krymských Tatároch. A národhospodárske veci, môj manžel sa o to zaujímal, mal tu profesora Biermana, to brali, to habali. My sme len sedeli, nesmeli sme nikam ísť. Trvalo to dlho, od ôsmej do takej tretej, dcéra šla medzitým do školy... Nemohli sme sa ani zhovárať.“

Manželovi dovolili aspoň sa osprchovať. Vtedy sa Marta vkradla do kúpeľne a tam jej manžel povedal: „Zavolaj zo Štefánikovej, komu ti príde na rozum, neviem, či sa u nich nebude diať to isté.“ Boli zvyknutí dôležité veci netelefonovať z domu, vedeli totiž, že ich aparát je odpočúvaný. Pavel si zobral zubnú kefku a osobné veci do jednej tašky a šiel na výsluch. Nekonečné predlžovanie vyšetrovacej väzby bez riadneho odsúdenia trvalo desať mesiacov. „Nevedeli, čo mu našiť,“ vysvetľuje pani Marta. Skloňovali sa rôzne zločiny od vlastizrady po poškodzovanie záujmov republiky v cudzine – to preto, že v interview pre BBC použil termín „okupácia“. Pričom je zaujímavé, že nahrávku relácie hneď po návrate z Anglicka sám Pavel Ličko odovzdal svojmu „bezpečákovi.“ Pani Marta sa domnieva, že „po ňom išli od roku 1967.“

Na prvé pojednávanie Pavla doviedli v putách. Až jeho advokát Vajnorský ich požiadal putá dať dole. Obhajcu našli cez svojho priateľa Juraja Špitzera. Pani Marta spomína, že jej pomohol hlavne s inštrukciami, ako sa správať počas vyšetrovania: nič nevie a nikoho nepozná.

Nakoniec bol Pavel Ličko obvinený zo šírenia nepravdivých a skreslených informácií o pomeroch v ČSSR, z protisovietskej propagandy šírením diel Alexandra Solženicyna, z diskreditovania myšlienky socializmu a komunizmu, dokonca za hanobenie Sovietskeho zväzu počúvaním a rozmnožovaním piesne Karla Kryla. V júli 1971 bol vydaný rozsudok, ktorý si šiel odsedieť do Ilavy. Počas uväznenia videla Marta svojho manžela dvakrát. Prvýkrát sa stretli na Štedrý deň 1970 ráno v Justičnom paláci, čo vybavil jeho advokát, Dr. Vajnorský. Pavel počas štyroch mesiacov schudol dvadsať kilogramov. Druhýkrát sa manželia videli až vo februári 1970 a potom v deň, keď boli Pavla vyzdvihnúť - v júli 1972. Pavol Ličko bol jedným z prvých politických väzňov normalizovaného Československa.

Marta bola štátnou bezpečnosťou tiež vypočúvaná, vypočúvali aj ich dcéru, syna dokonca zadržali na 24 hodín. Nicholas Bethell bol neskôr škandalizovaný. Zniesla sa na neho vlna kritiky za to, že uverejnením Rakoviny na Západe vlastne ohrozili Solženicynovo aj tak neisté postavenie v ZSSR. Vzdal sa kresla ministra kultúry a členstva v Hornej snemovni Britského parlamentu.
 

„Celý život sa zmenil“

Odvtedy u nich kedykoľvek zazvonili policajti aby vykonali domovú prehliadku. Raz vzali písací stroj, inokedy magnetofón či dokumenty. Tieto nepríjemné situácie priniesli aj bizarné momenty. Jedného z vyšetrovateľov pani Ličková poznala z rodičovských združení v triede svojho syna. Vtedy vôbec netušila, že je „bezpečák“. Práve on jej pri jednej prehliadke povaly, kde mali tlačiarenský stroj ešte z Pravdy, povedal: „Máte tu riadny neporiadok, ja by som to tu na vašom mieste upratal.“ Marta narážku pochopila a čo mohla, rozmontovala a syn so švagrom súčiastky stroja utopili v Dunaji.

Pani Marta má ešte dnes v izbe s výhľadom na Bratislavský hrad krásny biedermeierovský sekretár s vyklápacím písacím stolom a mnohými tajnými zásuvkami schovanými v intarzii, kde mávali spoľahlivo ukryté dôležité písomnosti.

Marta obdobie neistoty prežívala veľmi ťažko. Jej zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že ju hospitalizovali pre hypertonickú krízu, nastavili jej lieky a na nich funguje dodnes. V pohnutých časoch cítila obrovskú zodpovednosť za rodinu.

Okrem zasahovania do súkromia počas domových prehliadok sa Marta musela vyrovnať s ďalšou ranou. Zrazu nedostávala nové zmluvy na preklad. Nikto nikde nepovedal, že nesmie prekladať, len zrazu preklady pre ňu neboli. Východisko sa však našlo, naďalej prekladala pod inými menami - svojim dievčenským menom alebo menom svojej sestry Magdy Takáčovej. V tejto situácii pomohli mnohí ochotní ľudia, ktorí jej svoje meno požičali. Pomáhali jej redaktorky Viera Hegerová, Ružena Žiaranová, Olga Jilemnická, Palo Števček, Soňa Čechová. Honoráre od kolegýň a kolegov dostávala vždy v plnej výške. Dodnes však pretrvávajú nepríjemné následky, nedostáva podiel za opakované vydania svojich prekladov pod cudzím menom a sprostredkované honoráre sa jej nedali zarátať do dôchodku.

Život po návrate manžela

Pavla Lička prepustili nakoniec mesiac pred vypršaním trestu. Po návrate celú noc presedeli v kuchyni a rozprávali sa. O ôsmej ráno niekto zaklopal. Štátna bezpečnosť prišla pre Martu. Veľmi sa čudovala, o čo ide, či je teraz na rade ona. Odviezli ju na vypočúvanie „v aute, čo sa nedá zvnútra otvoriť, skúšala som to, nedalo sa.“ Vyšetrovatelia chceli, aby povedala niečo na manželov Kalinovcov, ktorí boli za svoju kultúrnu činnosť v nemilosti režimu. „Zo mňa veľký osoh nemali, zato na nich mali antisemitské reči.“ V tú noc Agnešu a Jána Kalinovcov zavreli. Humoristu a spisovateľa Jána odsúdili na dva roky väzenia, novinárka a prekladateľka Agneša ostala vo väzbe tri mesiace ako podozrivá z „poburovania.“

Pavel o väzení veľa nerozprával. Neskôr Marte vravel, že väzenie v Ilave bolo pre neho svojim spôsobom lepšie ako vyšetrovačka v Bratislave, kde nemali čo robiť, bolo ich veľa na malom priestore a keďže politickí väzni oficiálne v Československu neboli, museli byť na stiesnenom priestore so skutočnými kriminálnikmi. V Ilave sedel aj s viacerými kňazmi a spozoroval, že sa stal časom tolerantnejším k iným názorom. Po prepustení bol vo veľmi zlom zdravotnom stave. Oficiálne nesmel nikde pracovať, aby nemal na ľudí škodlivý vplyv. Nemohol byť ani kurič, odmietli ho hovoriac: „to je veľký dom, tam by ste sa museli stretávať s ľuďmi.“ Zároveň bol však obviňovaný, že sa vyhýba práci.
 

Následky neslobody

Pavel mal po návrate z väzenia dvojročnú podmienku. Aby neohrozoval známych a sám nevzbudzoval podozrenie, stránil sa ľudí. Venoval sa vnúčatám a záhrade nad Segnármi v Lamači, občas prekladal, avšak už nikdy oficiálne. Bol psychicky veľmi vyčerpaný a chorľavý, trpel ťažkou formou astmy. Po celý čas mu manželka Marta bola veľkou oporou. Pavla Lička až do konca jeho života sledovala ŠtB, nebol už nikde zamestnaný a nebolo mu ani umožnené publikovať. Zomrel doma 26. 11. 1988. Novembrových udalostí a pádu režimu sa nedočkal.

Od roku 1972 bola Marta zamestnaná v Datasystéme, závode výpočtovej techniky. Vďaka znalosti viacerých cudzích jazykov nastúpila na obchodné oddelenie s „mizerným“ platom referentky. Podarilo sa im tu s Jozefom Ruttkayom založiť propagačné oddelenie, ktoré na veľtrhoch usporadúvalo aj maliarske výstavy slovenských umelcov a takto ich zviditeľňovalo. Pracovali tu aj iní, režimu nepohodlní ľudia, napríklad Agneša Kalinová či syn Alexandra Dubčeka. Spomína: „V Datasystéme boli veľmi fajn ľudia aj dobrí aj schopní, ale tiež držaní pod krk...“ Pracovala tu do roku 1982, keď odišla do dôchodku.

November ’89 bol pre Martu zadosťučinením: „Keď zrušili vedúcu úlohu strany, revala som na námestí.“ 31. augusta 1990 Obvodný súd Bratislava I na neverejnom zasadnutí rozhodol, že odsúdený Pavel Ličko je účastný rehabilitácie. Bol medzi prvými rehabilitovanými obeťami režimu. O nápravu reputácie Pavla Lička sa snažil aj režisér Ladislav Bariak natočením dokumentárneho filmu o jeho osobe. Československo po páde režimu navštívil aj Nicholas Bethell, „Hneď, ako mohol, prišiel,“ spomína pani Marta.

Marta Ličková má 92 rokov a prekladá dodnes - odhaduje, že má na konte asi dve stovky kníh. V súčasnosti pracuje na knihe s tematikou holokaustu. 1.januára 2018 od prezidenta Andreja Kisku dostala ocenenie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie v Slovenskej republike a o rozvoj prekladateľského umenia. Časopis Kritika a kontext v roku 2014 venoval takmer celé číslo Pavlovi Ličkovi.