Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Julianna Libári (* 1943)

• narodila sa 21. júla 1943

• pochádza z maďarskej rodiny Mészárosovcov, z obce Kisújfalu – Nová Vieska

• medzi novembrom 1946 a februárom 1947 bola rodina nútene vysídlená na územie Česka

• najprv boli vysídlení do obce Kyje, neskôr do obce Horní Počernice

• vo februári 1962 sa Julianna vydala do rodiny Libáriovcov

• 18 rokov pracovala ako poštárka

• mala dve deti, syna a chorú dcérku

• 21. augusta 1968 zažila príchod sovietskych tankov na územie Československa

• v roku 2021 žije v rodnej obci Nová Vieska a stará sa o chorú dcéru

Život v Novej Vieske

Julianna Libári sa narodila do rodiny Mészárosovcov ako jedno z dvoch detí. Spolu s bratom, rodičmi, otcom Kálmánom a matkou Juliannou, tetou a starou mamou žili v malom domčeku v obci Kisújfalu – Nová Vieska pri Nitre. Rodina nemala veľa pozemkov, vlastnili iba malú záhradu pri dome, v ktorom žili. Otec Kálmán sa živil ako kurič na železnici. Matka sa starala o domácnosť a deti a rodina sezónne pomáhala na poliach roľníkov, obrábali aj vlastnú malú záhradu.

Takmer ho nestihli pochovať

Julianna spomína na druhú svetovú vojnu ešte vďaka rozprávaniu svojich rodičov, ktorí na vojnu spomínali vždy pri spoločnom šklbaní peria. Počas druhej svetovej vojny boli muži z rodiny Mészárosovcov povolaní do vojny a ženy museli vypomáhať s rôznymi prácami, ako napríklad čistenie zemiakov. Najsilnejšia rodinná spomienka z vojny sa viaže ku dňu, kedy prišiel do domu Mészárosovcov nemecký vojak a pýtal si od starého otca Julianny pšenicu. Starý otec mu vysvetlil, že pšenica je na povale a keďže sa na okolí práve strieľa, nie je bezpečné ísť hore. Vojak sa starému otcovi začal vyhrážať puškou, a tak bol nútený na povalu vyjsť. Počas toho, ako vychádzali na pôjd, ich oboch zasiahli. Vojak zomrel na mieste a niekoľko dní na to zomrel aj starý otec. Počas pohrebu sa začalo v dedine opäť strieľať, preto sa rodina musela ponáhľať. Starého otca pochovali iba meter pod zem a utekali sa schovať.

Zamlčané spomienky

Rodinné spomienky sa viazali aj k príchodu Sovietov, ktorí naháňali miestne ženy a ubližovali im. Miestni schovávali aj deti, pretože sa báli vojakov. Podľa spomienok dedinčanov vojaci robili rôzne zlé činy. Niektorí sprchovali kone vo vnútri domov, rozhadzovali oblečenie miestnych, ničili im majetok alebo ho kradli. Medzi vojakmi boli aj dobrí, aj zlí ľudia. Počas príchodu Rusov niekto z dediny schovával nemeckého vojaka, ktorý sa snažil ukryť, avšak nepodarilo sa mu to. V dedine boli kedysi aj dve židovské rodiny, z ktorých jedna vlastnila krčmu. V rodine Mészárosovcov sa o týchto spomienkach deťom často nehovorilo, boli to staré rany, ktoré nikto nechcel znova otvárať.

Odvedení počas krutej zimy

Po skončení druhej svetovej vojny sa začali perzekúcie maďarskej menšiny v Československu. Juliannini rodičia sa začali rozprávať doma o tom, že rodinu možno odvezú na nútené práce, pravdepodobne do Česka. Jedného dňa sa tak skutočne stalo a rodičia s tetou a deťmi sa začali baliť. „S veľkým hlukom prišli vojaci do nášho dvora a začali nakladať náš majetok. Spomínam si na to, ako sme mali doma hus, sediacu na vajíčkach. Zbalili sme ju a odsťahovali so sebou. Bola som malé dievčatko a vnímala som situáciu obmedzene. Spomínam si však na to, ako mnohé rodiny plakali na vlakovej stanici.” Rodiny naložili do dobytčích vagónov a odviezli do Česka. Z rodiny Mészárosovcov museli opustiť domov obaja rodičia, teta a dve deti. Mala ísť aj stará mama, avšak bola príliš stará na prácu, a tak mohla zostať doma.

Medzi novembrom 1946 až februárom 1947 sa uskutočnil nútený odsun takmer 42 000 osôb maďarskej národnosti z územia Slovenska do Čiech. Celé rodiny vrátane žien a detí museli opustiť svoje domovy a boli prevezené do českých obcí, kde sa podieľali na poľnohospodárskych prácach. V čase odsunu do Česka zúrila vonku krutá zima. V jednom vagóne bolo niekoľko rodín a Julianna spomína na to, ako otec zakúril v malej piecke, ktorá bola jediným malým, avšak cenným zdrojom tepla. „Bolo to ponižujúce,” spomína Julianna. V jednom z vagónov bolo auto, na ktorého zadných sedadlách rozložili laty a tam uložili malé deti, ktoré tu spolu trávili čas počas cesty. Rodinu vysadili v českej obci Kyje.

Odsúdení na nútené práce

Najprv rodinu odviezli do obce Kyje, kde ich ubytovali piatich v dvoch izbách. Neskôr Mészárosovcov premiestnili do obce Horní Počernice, kde žili v troch izbách. Rodičia a teta od prvého dňa začali pracovať. Otec pracoval ako kočiš a matka s tetou pracovali na hospodárstve u roľníkov. Okrem Mészárosovcov do Horních Počernic odviezli na nútené práce ešte ďalšie dve rodiny z rodnej obce – menovcov Mészárosovcov a rodinu Gejzu Takácsa.

Láskavosť – jazyk všetkých národov

Julianna vnímala, že rodičia znášali odsun ťažko. Boli odrezaní od celej rodiny a priateľov, v cudzej krajine. Nikto z rodiny nehovoril po česky, avšak postupne sa učili základom. Julianna však bola ako malé dievčatko obklopená láskavosťou. Keďže nechodila do škôlky, starali sa o ňu obyvatelia dediny. V susedstve bola krčma, pri ktorej bývala stará láskavá pani, ktorá Juliannku strážila. Nehovorili síce jedným jazykom, avšak dorozumeli sa. Pamätníčka spomína na to, ako sa o ňu všetci v dedine báli a strážili ju. V obci žili nemecké väzenkyne strážené vojakmi. Nikto ich nemohol navštevovať okrem Juliannky, ktorá k nim pravidelne chodila. Pamätníčka s úsmevom spomína na to, ako jej väzenkyne uplietli šaty. Jedného dňa však väzenkyne odviezli a nikto v dedine o nich nikdy viac nerozprával.

Návrat domov

V apríli 1949 prebehol organizovaný návrat maďarskej menšiny z nútených prác v Česku. Väčšina obyvateľov sa vrátila do svojich domovov. Julianna spomína, ako sa na ceste domov stala nehoda. Vlak sa zastavil v Ivanke a ako malé dievčatko si sadla na okraj vagóna. Rodičia nedávali pozor, v jednom momente sa vlak pohol a pamätníčka spadla z vlaku, takže domov prišla zranená. Po príchode sa rodina a priatelia zľakli pri pohľade na zranené dieťa, avšak všetci boli vďační, že sa mohli vrátiť domov. Mnohé rodiny, ktoré presídlili do Maďarska, nemali také šťastie ako rodina Mészárosovcov.

Keď sa vrátili domov, viaceré rodiny čakalo prekvapenie, pretože v mnohých domoch už žili iní ľudia. Rodina Mészárosovcov sa našťastie vrátila do domu, kde žila stará mama. Juliannu dali do slovenskej školy, keďže maďarské školy zrušili. Otec sa opäť zamestnal na železnici v Štúrove. Maminka zostala doma s deťmi a starala sa o domácnosť.

Starostlivosť o druhých

Vo februári roku 1962 sa Julianna vydala. O rok neskôr sa im s manželom narodil chlapček. Manžel bol spočiatku opravár, avšak po narodení syna sa vrátil pracovať domov do dediny a pracoval vo zväze. Pamätníčka sa zamestnala sa na pošte, kde pracovala osemnásť rokov ako doručovateľka. „Veľmi rada som pomáhala ľuďom a starala sa o nich, kedykoľvek to potrebovali. Obyvatelia Kisújfalu boli veľmi dobrotiví ľudia. Pomáhali sme si navzájom, držali spolu.” Po synčekovi sa narodila dcérka, ktorá však bola vážne chorá. „Lekár raz povedal, že musím dlho žiť, aby som sa mohla starať o malú Juliannku,” spomína pamätníčka, ktorá sa dodnes, už v pokročilom veku, stará o chorú dcéru.

Julianna spomína na 50. roky, ktoré boli pre dedinčanov ťažkým obdobím. Všetci museli odovzdávať, čo vychovali a vypestovali, aj keď toho často bolo veľmi málo. Mnohým rodinám zobrali všetky polia a pozemky, ktoré znárodnili.

Výlet na Balaton prekazený tankmi

Silná spomienka sa viaže k augustu 1968. Dedinčania mali ísť spoločne na zájazd na Balaton. Juliannin manžel bol šofér autobusu, ktorý 21. augusta vyrazil z Novej Viesky. Kúsok za dedinou však autobus zastal. Cesta bola neprejazdná, pretože ju križovali tanky. Manžel zastavil autobus a oznámil, že bez zvolenia predsedu JRD nebude pokračovať v ceste. V rádiu bežali informácie o vpáde sovietskych tankov do Československa. Dedinčania však chceli pokračovať v ceste, nikto neveril že niečo také sa deje, že by to skutočne mohla byť realita.

Buďme k sebe láskaví

Julianna spomínala na nútené vysídlenie, socializmus a vojny. „Sú to smutné spomienky. Zo všetkého najviac si prajem, aby sa toto nikdy nezopakovalo. Všetci sme rovnakí občania. Ja nehovorím o tom, že som Maďarka, aj keď celá moja rodina je maďarská. Máme mnoho slovenských priateľov, viem po slovensky. Nikomu neubližujem. Nikdy by sme nemali dovoliť, aby sa národy nenávideli, aby sa ľudia nenávideli. Aby človek nenávidel človeka len preto, že je taký či onaký. Buďme k sebe navzájom láskaví a poctiví a nedovoľme, aby sa tieto strašné veci zopakovali.”