Ján Lenský

„To boli u Židov všelijaké smery. Náš bol skôr na asimilovanie ako si identitu zachovať. My sme vedeli, že to s tou identitou, keď otec svojho syna zavrhne, keď sa ožení s Nežidovkou a také veci, to zachovalo židovskú identitu, ale tiež to zachovalo antisemitizmus a my sme s tým nechceli mať nič spoločné.“

„My sme to tam [v Nemecku] zistili spoločne, že nacizmus bol tabuová téma, že ľudia o tom neradi rozprávali. Raz sme boli na prechádzke v lese niekde pri mori a bol tam nejaký lesník, čo pracoval s ,Säge‘, ako sa to povie, elektrickou pílou. Asi počul, že sme hovorili, my s mojou pani sme vždy hovorili po anglicky, to keď emigrujete niekam a tam hovoríte alebo sa učíte novú reč. Ja som vedel po nemecky, ale ona nie, ale my sme vždy hovorili spolu po anglicky a ešte aj dnes. Tak ten človek zistil, že hovoríme po anglicky, tak prišiel k nám a hovoril, ja neviem ako na to prišiel, ale že počas vojny tu na tom poli pracovali Židia. Oni žili niekde v nejakom tábore v Kieli a oni ich vždy transportovali v takom ,Anhänger‘, viete, traktor, a potom taký voz za ním a okolo bol ostnatý drôt. Oni museli stáť a bolo ich toľko, že sa nemohli uhnúť a ako boli na tom poli, a ten voz sa kolísal z jednej strany na druhú, tak vždy kričali od bolesti, keď spadli na ten drôt a ostatní ležali na nich. On hovorí: ,Vtedy ako chlapec som si myslel, že je to strašne zábavné.‘ A potom povedal: ,Ale dnes sa za to hanbím.‘ To mi povedal ten Nemec vtedy. To ma moc ,beeindruckt‘, urobilo to na mňa dojem.“

„Potom ale začali transporty, v štyridsiatom roku brali Židov do koncentráku, tí išli najprv do Terezína a z Terezína potom do tých všelijakých ,endlager‘, odkiaľ sa nikdy nevrátili. Nás ale nevzali, pretože my sme boli, pretože otec sa narodil na Slovensku a to znamenalo, že on bol cudzinec. Lenže to bolo trochu priehľadné. O rok neskôr sme počuli, že to sa skončí a že Nemci tam berú aj cudzincov do transportov. A keď sme to počuli, tak môj otec sa rozhodol utiecť na Slovensko. To bola taká komunistami organizovaná expedícia, to bolo na lyžovaní v Jesenických horách, pretože to bolo v zime. Lenže lyže nesmeli Česi mať, oni ich museli dať našej víťaznej armáde do Ruska, a tak vlastne nikto nemohol ísť lyžovať. Tak si spomínam, na Wilsonovej stanici boli ľudia a každý mal nejaký luster alebo nejaký veľký predmet, to boli prestrojené lyže a išiel na lyžovanie. To bol vtip. A tak sme prišli tam niekam do Jeseníc a môj otec s matkou boli v saniach, v snehu a išli sme hore a tam bol nejaký colník, ja teraz neviem, či tí komunisti mali toho colníka tiež, či o tom vedel, alebo nie, my sme si ale mysleli, že nie. A ten colník zrazu ukázal, môj otec myslel, že ukázal na neho, ale nebolo to na neho. Môj otec si myslel: ,No teraz to je koniec, teraz nás chytili.‘ Pretože otec myslel, že ten colník povedal nášmu vodcovi, to bol ten komunistický organizátor: ,Tento človek vyzerá židovsky, nie?‘ To ale nebola pravda, on povedal niečo iné, ukazoval niekam inam. Tak sa nič nestalo. Potom nás zobrali na prechádzku a my sme išli na hranice a prešli sme na druhú stranu. Áno, dolu. A to už vodca bol preč, my sme boli sami a colníci, polícia nás chytila, samozrejme. To bolo niekde pri Púchove, tak nás vzali do Púchova na colnicu a potom povedali: ,Vy musíte ísť na súd v Novom Meste nad Váhom.‘ Tak sme tam išli a mali sme šťastie, pretože ten sudca bol, čo sme vtedy nazývali Čechoslovák, on teda bol proti Nemcom a povedal: ,Čo mám s vami robiť? Naspäť vás nemôžem poslať, tak rýchlo do Levoče.‘ My sme ale nechceli nič iné, tak sme sa tešili.“

„Čo som vám nepovedal ešte je to, čo moji rodičia robili v koncentráku. Moja matka o tom rozprávala, môj otec nie. To, čo on robil, som len od nej počul, on len omrvinky povedal. On mal ako kancelársku robotu. V skutočnosti, keď tie spálené mŕtvoly prišli z plynovej komory von, tak on im musel vypáčiť zlaté zuby. A to zlato potom posielali do Švajčiarska Nemci, ako to dnes vieme.“

„My sme sa rozhodli pridať sa k partizánom. Partizáni nás zobrali ako civilistov, moju matku, môjho otca a mňa. Na to sme neboli pripravení, na taký život. Oni nemali... To bolo veľmi namáhavé pre civilistov, ktorí neboli trénovaní. My sme ani nešli po cestičkách, ale priamo lesom, hore a dole. Premočení sme boli. Moja matka mala také plstené čižmičky, to nasiaklo vodou a nemohla v tom vôbec chodiť. Oni zostali vzadu. Nemohli to vydržať, ale poslali mňa aby som išiel sám s partizánmi ďalej, že oni pôjdu späť do Levoče a pokúsia sa tam schovať. Ja som to nechcel, bol som v hroznom stave. My sme celé dni nemali čo jesť. No a plakal som tam celé dni, ale išiel som ďalej. Tak potom som nevedel, čo sa s nimi stalo. Ja som bol s tými partizánmi, potom som videl, že oni idú na Poľsko a tam nerozumiem reč, a mal som strach. Potom, keď sme prišli do Starej Ľubovne, tam je taká rieka a most. Ten most bol sledovaný Nemcami a partizáni, tam začalo sa strieľať a lietali guľky okolo nás, tak som dostal strach, samozrejme, a potom zobrali zajatcov Nemci a ja sa pamätám, že bolo celkom ticho, nikto sa nepohol. A zrazu počujem, nemecky hovorí. A to bol jeden z tých zajatcov, prosil o milosť. Hovorí: ,Ja mám doma ženu a ja mám deti.‘ A potom bolo zase ticho. Potom som počul také strašné chrčanie, podrezali mu krk. Ja som už nechcel ďalej s partizánmi. Ja som sa rozhodol ísť späť do Levoče. “

„Ony tam ležali ako sardinky, jedna na druhej. A nebolo tam vôbec miesto, tak v noci keď museli ísť na toaletu, keď prišli späť, miesto bolo preč. Tak čo urobili? Ľahli si inam a o pár minút bolo zase miesto tam. Tak nejak sa tam dostala cez tie ostatné. A sťažovala sa, že tie ruské ženy, to boli také prasatá, že ony nešli na toaletu v noci a robili to tam na prični nad nimi, takže to kvapkalo dole ten moč celú noc.“