Štefan Lazorišák

* 1959

  • „Z učebnice sovietskej literatúry sme museli vytrhávať strany autorov ruskej literatúry, ktorí boli už v Sovietskom zväze zakázaní. Musel som vytrhnúť strany, dodnes sa pamätám Pasternaka, Pilňaka, asi na troch miestach sme ich museli nielen vytrhnúť, ale aj roztrhať na kúsky a hodiť do koša. Po jednom sme išli a sme to hádzali do koša. Museli sme k nemu chodiť a ukázať mu, že máme vytrhnuté, a potom nám učebnicu vrátil. Ja som sa opýtal nášho ruštinára: ,To prečo musíme vytrhnúť týchto, a Puškina nie?´ Puškin bol v poriadku, Šolochov. ,Prečo práve Pilňak, Pasternak?´On sa na mňa osopil, nech sa nestarám, potom ma vyvolal a dostal som nedostatočnú za to, že som nevedel niečo o Puškinovi. Pomstil sa mi. Prvá reakcia moja bola, že som išiel do antikvariátu a začal som sa pýtať predavačky: ,Prosím Vás máte nejakú knižku od Pasternaka alebo Solženicyna?´ Ona úplne zbledla a povedala - to bol rok 1976/77: ,Buď ticho! Niečo sa občas vynorí. Keď niekto predá, zdedí knižnicu. Tak ti to odložím.‘ Solženicyn vyšiel, aj od Pasternaka Doktor Živago v 60. rokoch. Dal som jej bonboniéru za to."

  • „Po 40 rokoch od prebratia moci komunistami v roku 1948, to bola obrovská udalosť. To bol historický moment, ktorý sa odohráva len raz za život. Naša generácia to už nikdy nezažije. To bol úplný festival slobody. Tam boli neuveriteľné situácie, to bolo také uvoľnenie... Aj teraz, čo sú manifestácie, taký obrovský emotívny náboj nikdy nebudú mať. Po 40 rokoch prvýkrát ste sa slobodne nadýchnuť a nahlas hovoriť, čo vás ťažilo na srdci. V priebehu niekoľkých týždňov mesiacov. To bola neskutočná eufória. Ľudia nemali strach, každému to už bolo jedno. Vôbec sme neuvažovali, či voči nám vykročia ľudové milície, či nás zatknú. Robili sme aj výjazdy, rôzne konfrontačné stretnutia s niektorými kovanými komunistami, ale oni si už sami uvedomovali, že strácali moc a že odchádzajú do minulosti. Oni sa už len potom začali infiltrovať do rôznych politických strán. Začalo sa politikárčiť od nového roka 1990. Ale to je už iná kapitola dejín."

  • „V 1974 alebo 75, keď asi svojich dvoch synov, ktorých mal, dostal do československej armády. Prišiel za mnou na základnú deväťročnú školu, kde sa predstavil ako školský inšpektor. Ja som ani nevedel, že je to môj otec. On sa len v triede predstavil, že je školský inšpektor a že by sa chcel zhovárať s Štefanom Lazorišákom, že si ho všimol, ako šikovného mladého žiaka. Bol som vyvolaný k riaditeľovi do jeho pracovne. Taký 55- alebo až 60-ročný pán mi podal ruku, že som veľmi inteligentný, zaujímavý. Či by som nechcel vstúpiť do československej armády ako mladý kadet na vojenské prípravky. Ja som povedal, že si to ešte rozmyslím, pretože by som chcel ísť na vysokú školu. Potom mi podal ruku, meno mi nepovedal a odišiel. Mame som povedal doslovne, že taký čudný ujo za mnou bol, mal som 14 rokov. Mama sa ma opýtala, ako vyzeral. Povedal som že taký silnejší, mal začesané tmavé vlasy, dokonca mi dal hodinky, taký starší. Mama mi ukázala fotografiu a opýtala sa, či to bol on. Súhlasil som, mama mi oznámila, že to bol môj otec. Mal som skoro 15 rokov a prvýkrát v živote som úplne náhodou stretol cudzieho chlapa, o ktorom som nevedel, že je to môj biologický otec, a už vtedy ma chcel dostať do komunistickej strany a do československej armády."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Košice, Strojárenská 3, 22.11.2017

    (audio)
    délka: 02:33:05
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nežná revolúcia bol festival slobody a naša generácia už podobný nezažije

lazorisak port dob.jpg (historic)
Štefan Lazorišák
zdroj: archív pamätníka, súč. foto: Petra Klepcová

Štefan Lazorišák sa narodil 25. októbra 1959 v Košiciach. Otec bol aktívny komunista a stalinista, mama bola úradníčka. Pamätník si otca nepamätá - keď mal 2 roky, jeho rodičia sa rozviedli. Štefan mal o 6 rokov staršiu sestru, ktorá ho priviedla k čítaniu samizdatových textov. Počas gymnázialnych štúdií ho sestra pozvala na leto do Prahy, kde nasával vtedy zakázanú samizdatovú kultúru plnými dúškami. Tento pobyt zapríčinil výber aj vysokej školy, ktorou sa stala ČVUT v Prahe, no nakoniec štúdium nedokončil. Stále však vyhľadával texty na samoštúdium samizdatov a inej zakázanej literatúry. Po návrate do Košíc pracoval ako robotník, kurič, geodet, kulisár a pokračoval ďaelj vo samovzdelávaní. Začiatkom 80. rokov začal publikovať vlastné literárne pokusy v časopise VOKNO. Aktívne sa angažoval v košickej nezávislej kultúre. Je jedným zo zakladajúcich členov Občianskeho fóra v Košiciach a počas Nežnej revolúcie organizoval konferencie o zločinoch počas komunistického režimu. Po rozpade Československa sa stiahol z verejného života do súkromia, v ktorom sa sústredil na vlastnú literárnu tvorbu. Aj v súčasnosti žije a tvorí v Košiciach.