Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľubica Lacinová (* 1959)

• narodila sa 15. júna 1959 slobodnej matke v Bratislave

• vyrastala u starej mamy v Skalici, gymnázium absolvovala v Bratislave

• externé štúdium fyziky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave

• cez fotografovanie sa po štúdiu dostala k „ochranárom“ (SZOPK) v čase distribúcie publikácie Bratislava/nahlas v lete 1987

• pôsobila v Základnej organizácii 13, ktorú viedol Juraj Flamík

• na jar 1989 vycestovala ako zástupkyňa ochranárov na stretnutie mladých európskych Zelených do západného Berlína

• aktívne sa zapojila do revolučného diania v novembri ‘89, ale nevzdala sa zamestnania a nepracovala vo VPN

• v decembri ‘89 bola spoluzakladateľkou celorepublikovej Strany zelených

• od marca 1990 strávila jeden a pol roka na študijnom pobyte vo Philadelphii v USA

• po návrate sa angažovala vo feministickom združení Aspekt a založila Alianciu žien Slovenska

• aktívne sa v rámci Hnutia československého porozumenia zasadzovala proti rozdeleniu Československa

• v rokoch 1993 až 2001 pracovala vo svojom odbore na univerzite v Mníchove

• dnes pracuje v Centre biovied SAV a zaoberá sa fyziológiou na bunkovej úrovni.

Ľubica Lacinová sa narodila 15. júna 1959 v Bratislave. Jej matka bola slobodná, a ako pre takú bolo v tom čase pre ňu veľmi ťažké uživiť sa a postarať sa o dieťa. Preto malú Ľubicu už od niekoľkých mesiacov vychovávala stará mama v Skalici, ktorá žila so svojimi dvoma sestrami. Stará mama sa rozviedla ešte počas prvej Československej republiky, čo bolo vtedy tiež veľmi zriedkavé. Finančne sa museli všetky tri sestry poskladať na živobytie. Stará mama viedla do roku 1947 po svojich rodičoch pohostinstvo a pracovala len krátko ako predavačka, takže mala veľmi nízky dôchodok. Poistné, ktoré si platila ako živnostníčka, jej neuznali. Ľubicina matka zatiaľ pracovala v Bratislave ako účtovníčka.

Základnú školu vychodila malá Ľubica v Skalici a neskôr sa počas prvého ročníka gymnázia presťahovali aj so starou mamou k matke do Bratislavy. Aj keď bola stará mama živnostníčka, doma sa o politike ani o socialistickom zriadení nehovorilo, hlavné bolo nejako finančne prežiť. „Doma sa u nás nejaký veľký odboj nepestoval,“ spomína Ľubica Lacinová. Bolo však jasné, že na prestížne gymnázium na Novohradskej ulici v Bratislave sa dostala len vďaka tomu, že už bola prijatá na gymnázium v Skalici a po presťahovaní do Bratislavy bola táto škola najbližšie k jej bydlisku. Inak by jej kádrový posudok ako vnučke a pravnučke živnostníkov mohol urobiť vážne problémy. 

August roka 1969 trávila desaťročná Ľubica s jednou zo sestier starej mamy u jej priateľky v Prahe. Pamätá si, ako mladí ľudia počas okupácie odmontovali čísla domov a označenia ulíc, aby sa sovietske vojská nemohli orientovať. V Prahe strávili celý týždeň, kým sa obnovila doprava a mohli sa vrátiť domov.

Od detstva sa zaujímala o archeológiu, ale počas gymnázia si uvedomila, že nemá vhodný pôvod na to, aby ju mohla študovať. Išlo o odbor humanitných vied, a tam zohrával správny kádrový profil kľúčovú rolu. Keďže jej išla matematika, prihlásila sa na štúdium fyziky, kde už bola reálna šanca na prijatie. To sa jej podarilo, aj keď len na externú formu štúdia. Tým sa však dostala do ťažkej situácie: externí študenti museli absolvovať presne tie isté skúšky ako denní študenti, nemali však nárok na prospechové štipendium, ani nemali povolené si počas akademického roka privyrobiť. Aj na prírodovedeckej fakulte boli predmety ako politická ekonómia, marxisticko-leninská filozofia či vedecký komunizmus povinné: „Na politickej ekonómii ma zaujalo, že v prvej časti nás učili politickú ekonómiu kapitalizmu, ktorá mala pre nás, študentov fyziky, vcelku jasnú logickú štruktúru. V druhej časti kurzu sme sa učili politickú ekonómiu socializmu, a v tej sme žiadnu logickú štruktúru nenachádzali,“ spomína dnes už s úsmevom.

Fotografovať a chrániť 

Na študentských internátoch Mlyny sa v čase vysokoškolských štúdií zapojila do činnosti fotografického krúžku, ktorý organizoval výstavy, a rozbehli aj študentskú súťaž. Matematicko-fyzikálna fakulta mala pri Dunaji pod hradným kopcom vlastný študentský klub, kde sa usporadúvali zaujímavé kultúrne akcie ako napríklad koncert Jaromíra Nohavicu. Všetky študentské aktivity sa však konali pod hlavičkou SZM (Socialistický zväz mládeže).

Počas druhej polovice štúdia pracovala mladá Ľubica ako pomocná vedecká pracovníčka na Ústave normálnej a patologickej fyziológie SAV, kam po promócii v roku 1983 nastúpila aj na študijný pobyt a ašpirantúru. Tento ústav spolupracoval s jedným pracoviskom vo Philadelphii v USA a Ľubica dúfala, že sa tam po ašpirantúre dostane na ročnú stáž. V niektorých ústavoch SAV to bolo v 80. rokoch bežnou praxou.

Popri práci sa chcela naďalej venovať fotografii. Záujmové činnosti pre pracujúcich boli za socializmu organizované v Obvodných kultúrnych a spoločenských strediskách, v tzv. ObKaSS-och. Vďaka fotografii sa už na vysokej škole zoznámila s Lýdiou Šuchovou, ktorá bola jednou zo zakladateliek Stromu života. Cez ňu sa mladá Ľubica dostala k bratislavským ochranárom združeným v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), ktorí v tom čase dokončovali publikáciu Bratislava/nahlas. Aktívne sa zapojila do týchto ochranárskych projektov. 

So Štátnou bezpečnosťou síce žiadnu osobnú skúsenosť nemala, ale keď bola v roku 1988 za úradníkmi na ObKaSS-e dohadovať organizačné detaily plánovanej fotografickej výstavy, zdalo sa jej, že úradníci sa k nej správajú inak ako obvykle. Keď sa ich na to opýtala, odpovedali jej: „No vy neviete? Boli tu z Februárky (vtedajšie sídlo ŠtB, pozn. autora) a pýtali sa na vás.“  

V Základnej organizácii ochranárov zvanej ZO 6 v tom čase pôsoboli Ján Budaj, Mikuláš Huba, Ján Langoš a ďalší. Mladší ochranári ako Ľubica boli v ZO 13, ktorú viedol Juraj Flamík. Obidve skupiny však úzko spolupracovali: „Niekedy sme si hovorili 613-ka,“ spomína. 

Mladá Ľubica sa venovala predovšetkým záchrane technických a kultúrnych pamiatok. Tieto záchranné akcie sa konali cez víkendy, keď ochranári vyrážali po celom Československu. Cez letné prázdniny organizovali brigády Stromu života, kde mladí ľudia pracovali šesť hodín denne bez zárobku, a potom sa zúčastňovali kultúrno-vzdelávacích akcií, na ktoré boli pozývaní aj ľudia mimo oficiálnej kultúry. Tieto tábory boli zastrešené SZM a realizovali sa v spolupráci s príslušným štátnym podnikom, ktorý ich financoval. Aj keď brigádnici pracovali zadarmo, SZOPK musel pre nich zorganizovať stanové mestečko a zabezpečiť stravu. Jedným z miest, kde sa konalo viacero letných táborov, bola Banská Štiavnica. Niekoľko turnusov organizovali aj pri obci Mužla, kde pomáhali urýchliť archeologické práce pred plánovaným zaplavením kanálov vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros alebo pri Jurskom Šúri, kde opravovali Blahutov kanál. 

V lete roku 1988 sa uskutočnilo niekoľko turnusov na sanáciu strechy gotického kostolíka svätého Víta v Rusovciach. Keď už boli zabezpečené všetky povolenia, prišlo sa na to, že kostol nie je odsvätený a naďalej patrí Cirkvi. Znamenalo to, že SZM malo paradoxne opravovať cirkevný majetok. Výsledkom bolo, že každý druhý deň prichádzala na stavbu buď hygienická kontrola alebo predstavitelia krajského výboru KSS a ústredného výboru SZM.

Vo vetre cítiť pád režimu, ktorý chcel byť večný

„To, že padne komunistický režim, som neočakávala. Myslela som, že sa ho budeme snažiť stále vylepšovať a zmierňovať, ale že by úplne padol, v to som nedúfala,“ hovorí dnes. Už na jar 1989 však vnímala, že sa niečo deje. Začiatkom roku dostali ochranári pozvánku pre troch ľudí na stretnutie mladých európskych Zelených do západného Berlína. Mladá Ľubica bola jednou z vybraných. Pravdepodobne aj vďaka tomu, že ako ašpirantka na SAV vedela komunikovať v angličtine, čo v tej dobe nebolo bežné. Povolenie vycestovať, čo znamenalo vydanie vycestovacej doložky políciou, trvalo zvyčajne niekoľko mesiacov. Pozvánka prišla neskoro a mladá Ľubica mala na vybavenie len dva týždne. Na jej veľké prekvapenie ju bez problémov prijala náčelníčka pasového odboru polície a vycestovaciu doložku dostala len v priebehu dvoch dní: „Vtedy mi došlo, že sa niečo naozaj mení.“

Dňa 17. novembra 1989 sa zúčastnila vernisáže každoročnej výstavy Fotografia Academica v Pardubiciach, na ktorej prezentovali svoje práce študenti a absolventi vysokých škôl.  Bola pozvaná prevziať si cenu za fotografie z Moskvy aj napriek tomu, že boli skôr kritické. Ceny odovzdával Ján Šmok, zakladateľ samostatnej katedry fotografie na pražskej FAMU. Vďaka jeho pôsobeniu patrila FAMU po celú dobu normalizácie k relatívne slobodným prostrediam.

O udalostiach na Národnej triede v Prahe z toho istého dňa sa dozvedela až po návrate do Bratislavy 19. novembra. Väčšina z ochranárov sa stala spoluzakladateľmi VPN, ktoré v prvých týždňoch sídlilo v kanceláriách SZOPK na dnešnej Mariánskej ulici v Bratislave, odkiaľ sa neskôr presťahovali do Mozartovho domu. Ľubica sa aktívne podieľala na kopírovaní materiálov a zbieraní podpisov. Po čase sa však musela rozhodnúť, či sa vzdá svojej vedeckej kariéry a pridá sa k VPN tak, ako väčšina ochranárov. 

V júni ´89 obhájila dizertačnú prácu a začiatkom novembra sa už pripravovala na ročný pobyt vo Philadelphii. Mala šťastie. „Vízum som si vybavovala práve v novembri ´89. Všetci vedci, čo tam chodili na stáže, prešli nejakými rozhovormi na Februárke a zrejme museli všetci niečo podpísať. U mňa to už nestihli.“ Nakoniec sa rozhodla, že v marci 1990 pôjde do USA, a vo VPN sa viac neangažovala.

Ešte v decembri 1989 sa ale pridala k tej skupine ochranárov, ktorí neodišli zo svojich zamestnaní a založili Stranu zelených – prvú politickú stranu pôsobiacu na celom území vtedajšej ČSFR. Jej program sa týkal predovšetkým životného prostredia. Išlo hlavne o to, že SZOPK už mal určitú štruktúru a jeho členovia chceli nadobudnuté organizačné skúsenosti poskytnúť spontánne sa objavujúcim skupinám, ktoré sa po novembri chceli venovať environmentálnej agende, ale chýbali im skúsenosti. Žiaľ, projekt nedopadol úspešne: „Trochu sme sa inšpirovali okolitými krajinami, napríklad aj Nemeckom, kde tiež existovala vtedy ešte menej známa Strana zelených. Brali sme to tak, že by tu mala byť nejaká pravicová strana, nejaká ľavicová strana a Zelení by mali byť ako samostatná strana,“ vysvetľuje.  

Do strany sa však dostali aj ľudia, o ktorých minulosti netušili nič: „Mali sme zásadu, že za nás nebude kandidovať žiadny komunista, ale hneď od začiatku sa medzi nás dostali nejakí eštebáci. A dosť tam škodili. No zistili sme to až neskôr, keď sa začali lustrácie, koho všetkého sme tam mali. Nevedeli sme ich ani identifikovať, ani sa proti nim brániť,“ opisuje dnes Ľubica Lacinová.

Čo sa týka ostatných novovzniknutých strán, spomína si na svoje obavy spojené so vznikom KDH v súvislosti s obnovou klerikálneho štátu, keďže hnutie malo dosť vysoké preferencie. Potešilo ju však zvolenie Václava Havla za prezidenta vtedy ešte ČSSR dňa 29. decembra 1989. „Zdalo sa mi však, že Dubček má už svoje najlepšie časy za sebou,“ dodáva.

Nové nasadenie a nápady po návrate z USA

V USA strávila mladá Ľubica nakoniec jeden a pol roka, keďže už bolo jednoduché si pobyt predĺžiť. O dianí doma sa dozvedala z tlače, ktorú pravidelne dostávala v balíkoch od mamy s niekoľkotýždňovým oneskorením. 

Okrem vedeckej práce sa v USA oboznamovala aj s feministickým hnutím, ktorého myšlienkam sa venovala po návrate na Slovensko. Začala aktívne spolupracovať so združením Aspekt a pravidelne publikovala články v ich časopise, ktorý bol prvým feministickým časopisom v bývalom Československu. Podieľala sa aj na príprave prvého projektu o mapovaní situácie rodovej otázky na Slovensku, keď sa jej naskytla príležitosť získať grant Európskej únie na rozvoj ženských hnutí. Po pobyte v USA bola mladá Ľubica jednou z mála ľudí, ktorí vedeli pripraviť podklady pre získanie grantu. 

Iniciovala založenie Aliancie žien Slovenska, ktorá sa pokúsila prepojiť existujúce združenia a organizácie zaoberajúce sa ženskou otázkou. Prvým projektom Aliancie bolo zadanie prieskumu  o postavení žien v spoločnosti zo získaného grantu v sociologickej agentúre Focus. Na základe výsledkov prieskumu vznikla kniha „Ona a on“, ktorá bola prvou publikáciou k téme postavenia žien na Slovensku.

Po návrate koncom roku 1991 už v Československu prebiehali diskusie o budúcej forme spoločného štátu. Ľubica Lacinová ťažko niesla prejavujúce sa tendencie k osamostatneniu Slovenska: „Ja som bola jednoznačne za zachovanie Československa.“ Aktívne sa zapojila do činnosti Hnutia československého porozumenia, vedeného signatárom Charty 77 Vladimírom Čechom, ktoré sa zasadzovalo za zachovanie spoločného štátu. Podieľala sa aj na zbieraní podpisov proti rozdeleniu štátu a za vyhlásenie referenda, ktoré boli doručené na Pražský hrad. 

Strana zelených pôvodne presadzovala federáciu pozostávajúcu z troch častí: Čiech, Moravy a Slovenska. Tento koncept však vo verejnosti nezískal podporu. Pred parlamentnými voľbami v júni 1992 sa zo spoločnej strany oddelila Strana zelených na Slovensku, ktorá presadzovala rozdelenie Československa. To bol aj hlavný rozpor v strane. Do volieb išli nakoniec dve strany Zelených – pôvodná, pôsobiaca celorepublikovo, a tá slovenská. Ľubica Lacinová bola predsedníčkou slovenskej republikovej organizácie československej strany. 

Po rozdelení Československa dňa 1. januára 1993 by táto strana automaticky zanikla, a preto zaregistrovali ako jej nástupnícku stranu Zelenú ligu, ktorá sa po krátkom čase spojila s Demokratickou stranou. V tejto strane bola Ľubica Lacinová už len radovou členkou. Po následnom spojení s SDKÚ zo strany definitívne odišla.

Po absolvovaní kurzu „zelenej filozofie“ na Schumacher College v juhovýchodnom Anglicku v roku 1992 priviedla na Slovensko jednu z vedúcich osobností amerického univerzitného ekofeminizmu Charlene Spretnak, a tým aj tento myšlienkový smer. 

V máji 1993 odišla Ľubica do Mníchova, kde pôsobila na univerzite až do roku 2001. Postupne ukončila svoje aktivity pre Alianciu žien Slovenska, ktorá sa po jej odchode sprofesionalizovala a zmenilo sa aj jej zameranie.

Po štúdiách v Nemecku a v USA sa začala špecializovať na biofyziku a dnes sa zaoberá fyziológiou na bunkovej úrovni. Príležitostne prispieva do publikácií pre laickú verejnosť alebo prednáša na tému determinácie rodových úloh. Naďalej sa intenzívne zaujíma o politické a spoločenské dianie na Slovensku, hoci politicky sa už neangažuje: „Minulý rok sa tu ukázalo veľa schopných mladých ľudí. Majú veľkú šancu niečo dokázať. Nepotrebujú ani tak veľmi radiť od nás starších,“ dodáva optimisticky.