Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Veľkosť človeka vôbec nespočíva v tom, kde všade bol, čo všetko videl, koľko vysokých škôl skončil, ale v tom, aké sú jeho skutky
narodil sa v roku 1936 v obci Výčapy - Opatovce, pochádza z maloroľníckej rodiny
otec František bol označený za kulaka - úhlavného nepriateľa budovania socialistického poľnohospodárstva
v septembri v roku 1952 nastúpil Alojz Kuna do baníckeho učilišťa v Novákoch
v roku 1952 jeho otca odsúdili na dva roky odňatia slobody, pokutu tristotisíc korún a vysťahovanie z Nitrianskeho kraja
František Kuna si trest odpykával v bani v Jáchymove
v roku 1953 sa po udelení amnestie vrátil domov a odišiel pracovať do Ostravy na Pozemné stavby Bohumín
Alojz Kuna narukoval v roku 1957 do Opavy, pracoval v bani a v kameňolome
po skončení vojny nastúpil do Hydrostavu v Bratislave, kde bol zamestnaný dlhých 32 rokov ako robotník na buldozéri
založil si rodinu a vychoval dvoch synov
po roku 1989 požiadal o vrátenie majetku, ktorý komunistický režim vzal jeho otcovi
Alojz Kuna (1936)
Motto:
„Veľkosť človeka vôbec nespočíva v tom, kde všade bol, čo všetko videl, koľko vysokých škôl skončil, ale v tom, aké sú jeho skutky.“
Detstvo a začiatok štúdia
Alojz Kuna sa narodil v roku 1936 v obci Výčapy – Opatovce v maloroľníckej rodine. Od detstva bol vychovávaný k láske k pôde a pripravoval sa na prevzatie hospodárstva svojho otca. František Kuna bol však označený za kulaka, úhlavného nepriateľa budovania socialistického poľnohospodárstva. „Prišli päťdesiate roky, ja som mal už šestnásť rokov a končila moja školská dochádzka. Ja som to už cítil, čo sa všetko v dedine robilo, že budem mať veľký problém, hoci som mal veľkú chuť študovať, chodiť do školy, pretože otec bol vyhlásený za dedinského kulaka. Nezabudnem nikdy na to, už som mal aj takú školskú lásku v dedine, teda v triede a naraz vidím na tabuli vyvesená bleskovka na môjho otca. ‚Pozrite sa, dedinský kulak. Vykorisťuje!‘ Ako som sa ja úžasne hanbil. Nakoniec sa mi podarilo ten leták zobrať domov otcovi. Samozrejme, nepomohol si. Riaditeľ ma presviedčal, že keď sa prihlásim do bane, tak budem môcť chodiť do školy tam ako na vyššiu školu banskú a možnože aj vyštudujem a hlavne zachránim svojho otca od väzenia. Alojz Kuna preto nastúpil 1. septembra 1952 do baníckeho učilišťa v Novákoch.
Odsúdenie otca – „dedinského boháča“
V roku 1952 otca Alojza Kunu, Františka Kunu, zatkli a odsúdili na dva roky odňatia slobody, pokutu tristotisíc korún a vysťahovanie z Nitrianskeho kraja. „Otca postavili do rohu, dvaja žandári ho strážili a zobrali všetko. Mamka mi hovorila, že ešte aj nože, čo sme mali pripravené na zabíjačku, múku, chlieb, orechy, domáce zajace, všetko brali rad radom, vyzametali. ... naraz o týždeň, možno o desať dní, počul ráno silno búchať na bránu. Otec hovorí: ,Čo ešte chcú, veď všetko už zobrali, čo chcete,‘ kričí. ,Kto ste?‘ ,Otvor bránu, prišli sme pre ďatelinu a pre slamu, aj to je naše!‘ Toto povedal človek, ktorý prišiel, keď vysťahovali z našej obce tých Maďarov a on prišiel ako maďarský Slovák do Výčap a nasťahoval sa k môjmu otcovi najlepšiemu priateľovi do domu. Musel otec pomáhať nakladať ďatelinu. Uvádzal, že štyridsať metrických centov sušenej ďateliny z pajty zobrali a sto metrov slamy. Musel to pomôcť naložiť a keď išiel posledný voz, tak žandár bol veľmi zmierlivý, Malkovič sa volal. Povedal mame: ,Pani Kunová, ak niečo máte, zabaľte manželovi, lebo domov už nepríde. Už ho nepustia domov.‘ Otec si to meno veľmi dobre zapamätal.“
Alojz ako mladý človek nechápal, prečo jeho otca zatkli a postavili pred súd.„Neskoršie na baníckom učilišti, asi o dva mesiace, vychovávateľ hovorí: ,Choď domov, otec bude mať v Nitre súd, zúčastni sa na tom súde.‘ Prišiel som tam, hlavný veliteľ a hlavný čo bol, ako sa hovorí, „Bohom“ v Nitrianskom okrese, bol človek od nás, súdruh Budaj. Zbadal, že som tam v uniforme, mladý baník a pýta sa ma: ,Čo ty tu chceš?‘ ,Prišiel som otcovi na jeho pojednávanie, chcem vedieť, čo s ním bude.‘ Chytil ma za golier, vyhodil ma von a povedal mi: ,Tvojou úlohu je kopať uhlie pre republiku a nie starať sa o toto.‘ Nebol som účastník toho pojednávania. Len potom mi mamka rozprávala, že ako to tam prebiehalo. Otec dostal dva roky Jáchymov, tristotisíc korún pokuty a vysťahovať z Nitrianskeho kraja na celý život. Skrátka natrvalo vysťahovať. Pretože tristotisíc nebolo v starej mene, nebolo možné zaplatiť, tak mu ešte šesť mesiacov pridali, čiže dva a pol roka musel sedieť.“
Otec František si svoj trest neodpykal celý, pretože bol po smrti Klementa Gottwalda v roku 1953 a po udelení amnestie, prepustený na slobodu. „Možno keby nebolo prišlo, že zomrel súdruh Gottwald, dneska by som tu už nesedel. Moje kosti by možno hnili v gulagu v Rusku. Mali nás vysťahovať von ako nepriateľa. Ktohovie, kde by sme boli bývali skončili. Otec sedel v nitrianskej nemocnici, potom v Ilave a nakoniec v Jáchymove. Pýtal som sa mamky: ,Mama, keď všetko zobrali, z čoho ste žili?‘ Ona mi hovorí: ,Syn môj, behom dvoch týždňov som mohla otvoriť obchod s potravinami, lebo ľudia ma poznali, aká som bola a čo sme boli. Toľko mi nanosili, že som mohla otvoriť aj obchod. Nemusel si sa báť, že z čoho sme žili.‘ Samozrejme, ja ako banícky učeň som dostával vreckové. Tak som všetko to vreckové posielal domov mamke, pretože som mal rád svojich súrodencov. Takto to išlo stále. Všetky peniaze, čo som zarobil, som dával mamke, aby mohla žiť.“
Smutné Vianoce
„Prešli mesiace, otec v base, v Jáchymove v bani a ja zas v Novákoch. A prišli najkrajšie sviatky roka, Vianoce. Viete si predstaviť, čo mohlo byť na tom vianočnom stole. A mama mi hovorí celý čas: ,Syn môj, som sa modlila, prosila Pána Boha, aby otec aj ty v bani, jeden v uránových, druhý v uhoľných, vrátili sa mi domov živí, hociakí, len živí, aby sa mi vrátili. Len toto som prosila, o nič inšie som neprosila, len o toto.‘ Boli to chudobné Vianoce, samozrejme, žiadna radosť, skôr bôľ, skôr by som povedal spomienky na toho úbohého otca, kto vie či má stromček, či dostáva jesť.“
Nebezpečná práca v bani
Alojz Kuna v roku 1957 narukoval do Opavy, pracoval v bani a neskôr v kameňolome.„Poviem vám toľko, k tým „čiernym barónom“ ešte toto, ako to tam bolo. Ako sme tam prišli, hneď nás upozorňovali, že našou bojovou úlohou bude budovať socializmus. Nasadili nás do autobusov a rozdelili do baní, ktorý kto bude robiť. Ja som začínal na bani Pionier a skončil som v bani Dúbrava. V päťdesiatom ôsmom prišlo nariadenie, pretože údajne západ poukazoval, že komunizmus buduje socializmus a komunizmus na potrestaných vojakoch, čo vôbec nevykonali žiadny trest, ale trpia za činy svojich rodičov, za názory svojich rodičov. A vtedy bolo rozhodnuté, že kto koľko má slúžiť, tak toľko dní musí ostať v bani robiť a hneď ide do civilu. Ja som mal presne rok odslúžený, tak som rozmýšľal, čo mám urobiť. Ale bola tam síce povedaná podmienka. ,Beda, ak urobíte záhaľku, absenciu. Padne ten rok, čo ste odslúžili, a znova budete musieť na dva roky nastúpiť.‘ Čiže sme museli prijať všetku tú najhoršiu robotu, čo najmenej platenú a najťažšiu ... Mnohí si nevedia ani predstaviť, ako sa tam môže robiť. No poležiačky. Vyklepali sme si lopaty tak ako pekár, keď hádže do pece chlieb. Výhoda bola taká, že aj podlož aj nadlož bol mramor ako mramor hladký. Čiže jednou rukou ste mohli lopatu zastrčiť dnu do toho uhlia, potiahli ste ju a pás išiel, šmýkal sa na spodku, na spodný pás sa hádzalo, nie na vrchný ... Kto koľko chcel, podľa toho zarábal. Niekto dvadsaťpäť metrov, tí čo sa necítili, zobrali dvadsať, niektorí osemnásť, a tak si rozobrali ten úsek a čakali po ležiačky, keď sa pás pohol, tak samozrejme, že hádzali na ten pás. Tá moja zmena mala za úkol vyčistiť a vždycky sa postupovalo jeden aj pol metra dopredu. Takto sme išli každý deň, každých dvadsaťštyri hodín tých jeden aj pol metra dopredu. Podopieralo sa to len s takými, volalo sa to, že signalizačné stojky. Všetko to stálo na tých stojkách. Nezabudnem na toto, najťažší deň môjho života. Keď sme išli dopredu a už sme boli hádam sedemdesiat metrov vpredu, dolný stavbyvedúci najprv prešiel prvý po tej chodbe po ležiačky a meral metán, či tam nie je plyn. A druhý musel dávať pozor, lebo to sa vedelo ... raz sa to pohne a začne veľký praskot a valí sa to dole. Dole sa to valí, zo sto prípadov sa stane raz, že zavalí to, odtrhne to až po tú stenu, preto každý musel von. V živote som nemyslel, že po ležiačky dokážem tak rýchlo zmiznúť. Najhoršie boli na tom tí, čo boli v strede. Mali aj na tú stranu stopäťdesiat metrov, aj na tú druhú stranu vybehnúť. Tak som si nikdy nepomyslel, že tak rýchlo jeden cez druhého, že tak pôjdeme, len sa tak prášilo za nami.“
Život po skončení vojenskej služby
Alojz Kuna po skončení vojenskej služby na konci 50. rokov nechcel ďalej pokračovať v práci v bani, preto nastúpil do Hydrostavu v Bratislave. Nové miesto získal za pomoci priateľov a zostal tu pracovať dlhých 32 rokov ako robotník na buldozéri. „Mal som rád svoju robotu, zvykol som si na ňu a hlavne na peknú robotu. Áno, niekedy prišli a povedali: ,Toto je umelecká robota, čo spravil tento človek,‘ ale odmeny neboli, lebo som mal stále v zázname, že som bol nespoľahlivý. Až prišiel osemdesiaty deviaty rok a naraz mi majster hovorí: ,Pán Kuna, budete musieť ísť na vrátnicu.‘ ,A prečo, pán inžinier?‘ ,Pretože sú tam ľudia, ktorí sú nespoľahliví a púšťajú materiál von. Kradne sa.‘ A ja mu na to hovorím: ,Celý život som bol nespoľahlivý element. Na sklonku svojho pracovného života mám byť spoľahlivý? Nechce sa mi tam ísť.‘ Chvála Bohu, ľudia – spolupracovníci ma poznali. Povedali: ,Neexistuje, nespustíme ho!‘ Tak potom som ostal s nimi ďalej robiť.“
Odškodnenie za zhabaný majetok
Alojz Kuna po roku 1989 požiadal štát o vrátenie majetku, ktorý komunistický režim vzal jeho otcovi. „Bol som zavolaný do Nitry. Vtedy, ako som tam išiel, tak som utrúsil sekretárke, ktorá ma najprv zavolala do svojej kancelárie a odtiaľ som išiel pred tú komisiu. Pýtam sa jej: ,Prosím Vás, prečo robia tento cirkus?‘ ,Však ste si podali žiadosť?‘ ,Áno, podal som si, ale ja som myslel, že budem s miestnymi, tí čo zobrali do družstva.‘ Tak ma tam išla predstaviť a hneď ma prezradila: ,Tu je pán Kuna, ktorý sa pýta, že prečo robíme tento cirkus.‘ Samozrejme, oni sa hneď obrátili na mňa: ,Však ste si podali žiadosť!‘ ,Áno, ale ako vy môžete vedieť, že čo sa odohralo u nás s mojou rodinou?‘ A oni hovoria: ,Ako to, však tu sedí zástupca poľnohospodárskeho družstva od Vás.´ Ja sa takto pozerám, no vidím tam mladého chlapca, Paľka Kunu, ktorý tam zastupoval miestne poľnohospodárske družstvo. A ja sa ho pýtam: ,Paľko, ty chceš svedčiť? Veď ty si v tej dobe nebol na svete. Ako môžeš ty vedieť, čo sa odohrávalo? A druhá vec, ako ma chcete odškodniť, keď nemáte peniaze, žiadny majetok, nič.‘ ,Ale máme, čo sa bojíte, máme, nebojte sa, za to sme tu, aby sme vás odškodnili.‘
Spôsob, akým mala byť Alojzova rodina odškodnená, však nezodpovedal jeho predstave o spravodlivosti. „Predseda tej poľnohospodárskej komory, inžinier Oravec, hovorí: ,Sú tri možnosti.‘ ,Aké?‘ ,Môžete si zobrať role naspäť, družstvo Vám je povinné pomáhať, aby ste mohli obrábať svoju pôdu, ale nie, že dostanete peniaze a kúpite si zahraničný zájazd, auto a budete si užívať. Ste povinný dorábať chlieb ďalej, alebo čakať sedem rokov a po siedmich rokoch Vám všetko bude musieť družstvo vrátiť peňažito.‘ A ja mu na to hovorím: ,Vážená komisia, viete čo mi toto pripomína? Predstavte si, že som mal dvadsať rokov a mal som frajerku, ktorú som až z hĺbky duše miloval. Prepadli ste ma v parku, frajerku ste mi zobrali, znásilnili, mňa ste dobili, prešlo päťdesiat rokov a teraz mi tvrdíte: ,Tú svoju lásku, môžeš si ju znovu zobrať naspäť, je tvoja pod jednou podmienkou. A tá podmienka znie, musíte mať deti.‘ Ako po toľkých rokoch, keď ona už potrebuje opateru, ja tiež a ja ju mám zobrať pod tou podmienkou a zažiť to, čo som mohol zažiť vtedy? Teraz mám ja zobrať pôdu? Deti mám vyštudované, ženu učiteľku a ja ich mám odtiaľ zobrať a začať robiť na poli? To by národ hladoval, ja by som to už nedokázal. Na tomto svete nič nie je naše. Náš je iba čas, pokiaľ sme tu. A toto nemôžete vrátiť tým ľuďom. Mne a hlavne tým, čo ležia vo výčapských cintorínoch. Ten čas, ten nemôžete vrátiť. Každá piaď zeme, každý hektár, každý štvorcový meter leží presne v chotári tam, kde pred päťdesiatimi alebo stopäťdesiatimi rokmi. To je tam. To ste nezobrali, ale ten čas ste ľuďom zobrali. Ten im nemôžete vrátiť.“
Plody komunistického režimu
„Najväčší hriech podľa mňa v komunizme je ten, že zabil v ľuďoch povedomie úcty. Lásku, priateľstvo nahradil vypočítavosťou, toho druhého iba využiť, a tým ľudské charaktery zodral z kože. Predstavte si strom, ktorý je zodratý z kože, aké vydá plody? Toto vydal! Toto je ten následok a bude veľmi ťažké vrátiť sa naspäť do toho vlaku, naspäť do tých ideí, k tej láske k pôde ako mali naši rodičia a pred nami čo žili. Toto bude veľké umenie.“
Spracovala: Eva Blašková
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)