Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jolana Kucíková (* 1938  †︎ 2020)

• narodená 14. februára 1938 v Lutišiach (okres Žilina)

• vojnu prežili v dedine Lutiše, kde sa ukrývali

• pracovala na obchodnom oddelení v textilnej fabrike

• s manželom sa presťahovali do Bratislavy, má jednu dcéru, vnuka a vnučku

• zomrela 16. decembra 2020 v domove pre seniorov Ohel David v Bratislave

Dedinský život mimo pulzujúceho antisemitizmu doby

Jolana Kucíková sa narodila v roku 1938 v dedinke Lutiše v žilinskom okrese. Vyrastala v učiteľskej rodine ako najmladšie dieťa spolu s ďalšími tromi súrodencami.
Mama bola židovského pôvodu, otec z hlboko veriacej katolíckej rodiny, ale osobným presvedčením ateista. V spoločnej domácnosti nehral náboženský život prím, mama dodržiavala niektoré základné zásady kóšer židovskej kuchyne, ale inak pobožne nežili. Ako dodáva pani Jolana, otcovi rodičia si mamu obľúbili a jej pôvod nezohrával dôležitú úlohu. Ich rodina bola v obci vnímaná ako vážená, obidvaja rodičia boli učiteľmi: „Ako učitelia mali výnimočné postavenie, ale my deti sme to necítili, boli sme tak vychovávaní, že nie sme niečo viacej.“

Jej rodičia sa vždy zaujímali aj o ľudí v núdzi, predovšetkým o chudobnejšie deti z dediny. Pani Jolana si spomína, že maminka vždy pripravovala do školy viac desiat, aby bolo aj pre deti, ktoré doma nič nedostali. Dvaja starší súrodenci už boli na štúdiách mimo dediny. V rodičovskom dome žili rodičia a dve najmladšie dievčatá. Takto sa pani Jolana opisuje v tom období: 

„Bola som také žihadlo, všade som bola strčená, kde som nemala byť, úraz za úrazom, takže mali dosť roboty so mnou. Vždy som sľubovala, že už budem poslúchať a nepôjdem tam, kde ma neposlali, že budem rešpektovať príkazy, lenže to sa rado zabúda.“

Svojou vtedajšou detskou optikou nevnímala židovstvo ani u nich doma, ani smerom von ako niečo problematické. Nespomína si na nikoho, kto by v ich okolí inklinoval k protižidovskej propagande alebo fašizujúcim názorom: „V dedine nemal nikto záujem narušovať kľud.“ O to viac ich so sestrou Hankou zasiahlo, keď došlo k náhlej a veľkej zmene u nich doma. Dôvodom bolo židovstvo ich mamy.

Ráno sme sa zobudili – a mamičky nebolo

Spomienkami šesťročného dievčatka pani Jolana výstižne opisuje dejinné udalosti, ktoré vtrhli do ich pokojného nažívania niekedy v rokoch 1944 až 1945:

„Neviem, kedy to začalo, len to viem, že sme sa raz ráno zobudili – a mamičky nebolo. Len keď sme plakali, tak sme sa od niekoho dozvedeli, že mamička musela odísť. Vraj sa vráti. Tak sme sa trochu ukľudnili. To si neviete predstaviť – tie duše detské. Sme len sedeli celý deň na bobku v kuchyni a vyčkávali, kedy príde maminka.“

Mama sa ukrývala v tej istej dedine, avšak navonok – aj dievčatám – sa hovorilo, že mama išla na návštevu k bratovi do Novej Bane. Neskôr nastali aj situácie, keď sa museli na nejaký čas schovávať aj ony dve so sestrou – napríklad v maštali medzi zvieratami. Boli to chvíle plné strachu, lebo boli ukryté samé, bez mamy aj bez otca. Ukrývanie mamy však trvalo dlhší čas. O tom, že sa mama v skutočnosti schováva v dedine, muselo vedieť viac ľudí. Kvôli hroziacemu nebezpečenstvu sa totiž riziko jej ukrývania prenášalo medzi viacerými rodinami: „Boli takí dobrí ľudia, že všetko vedeli zastrieť. To sme mali asi šťastie. Bez ich pomoci by sme to ťažko zvládli. Nedá sa povedať, že pomáhal ten alebo len ten – to musela byť masa ľudí.“ Títo ľudia ju na rôznych miestach v dedine ukrývali, aj sa o ňu starali nosením jedla, pitia a vody na umývanie, pokiaľ to bolo možné. Niektorí ju ukryli na povale, iní v pivnici alebo v humne. S dievčatami v tom čase otcovi pomáhali niektoré ženy ako pestúnky. Otec sa ľuďom za pomoc odvďačoval jedlom, oblečením alebo peniazmi. Do skrýš za mamou nechodil, aby sa miesto neodhalilo. Pani Jolana spomína, že otec veľmi ťažko znášal situáciu, ale snažil sa pred deťmi neukázať smútok.

Po nejakom čase sa správa o tom, že sa mama schováva v dedine, dostala aj k jej dvom malým dievčatám – Jolke a Hanke. Tie takisto mali prísne zakázané mamu navštíviť, aby ju neohrozili – a dobre tomu rozumeli. Pani Jolana si spomína na vtedajšie rozhovory so sestrou: „By si povedala? A ty – povedala by si? A sme si obidve odpovedali: ,Nie!´ A raz sme si povedali, že nie – keby šlo aj o život!“ Od jednej maminej priateľky sa im raz dokonca donieslo presné miesto maminho úkrytu. V jednom humne mala vykopanú jamu, v ktorej sedela.

Pani im povedala, „že keď nás bude počuť, bude šťastná, lebo že sa bojí o nás – lebo že vidíme, ako je zle na svete. Tak potom, ako nám to tak vysvetlila, sme okolo tej skrýše chodili a spievali. Nesmeli sme za mamkou chodiť, ale potajomky sme zvykli – len tak okolo – a sme si spievali, aby nás počula, a rozprávali sme sa. Chudera tam plakávala, keď nás počula. A všelijaké básničky sme hľadali v starých časopisoch, čo by tam bola zmienka o maminke, a to sme jej čítavali. Alebo sme chodili okolo jej skrýše, akože sa učíme – a to sme jej čítavali. Že aby sa potešila. Nemohla sa odtiaľ ozvať.“

Počas vojnových rokov dievčatá prerušili dochádzku do školy na jeden rok. Ich starší súrodenci, ktorí boli na štúdiách v Martine a v Trenčíne, boli v tom čase ukrytí v nežidovských domácnostiach. Týmto rodinám za ich pomoc a podstúpené riziko otec posielal nejaké peniaze. Pani Kucíková si nespomína, že by dedinu navštívili gardisti alebo nejaké vojská. Nevie, aký bol dlhý čas, ktorý sa ich mama musela ukrývať, vie len toľko, že sa jej to zdalo „veľmi dlho“. Chvíľu, keď pominulo riziko a maminka mohla konečne vyjsť zo skrýše, má živo v pamäti:

„Pamätám si, keď už odtiaľ mohla vyjsť von, tak my so sestrou Hankou, my sme ju skoro rozpučili, keď sme ju zbadali – vrhli sme sa na ňu a kotúľali sme sa po zemi všetky tri. Na nohách sme sa nemohli udržať, ako také tri dievčiská sme sa váľali po zemi. Ešte teraz mám taký blažený pocit, čo som vtedy mala. Keď maminka vyšla, tak sme boli so sestrou hádam dva dni na nej zavesené – od nej ani na krok.“

Ďalšie tri roky od mamy

Po vojne malej Jolke zistili kostnú tuberkulózu. Ako sama tvrdí, „zrejme z tých všetkých mojich pádov, lebo ja som bola čert“. Doktor v Bratislave dal rodičom dve možnosti: buď liečenie vo Švajčiarsku, alebo Tatry. Vybrali si Tatry, aby mohla za ňou mama dochádzať každý mesiac. Na liečení bola celé tri roky, bez návratu domov, a liečba prebiehala iba horským vzduchom, kam pacientov vozili v posteliach na kolieskach. Na liečení absolvovala aj školské vyučovanie. Pre Jolku bolo ďalšie odlúčenie od mamy veľmi ťažké: „Najhoršie bolo, keď odchádzala, to som preplakala aj dva-tri dni. Ani jesť som nechcela, na nič som nereagovala, len som slzy ronila – ja chcem maminku.“

Zdĺhavá liečba priniesla pozitívny výsledok a po troch rokoch mohla opäť chodiť a vrátiť sa k svojim blízkym domov. Neskôr začala pracovať na obchodnom oddelení v textilnej fabrike pri Žiline. Zakrátko sa vydala a spolu s manželom sa presťahovala do Bratislavy, kde žije dodnes, v súčasnosti v domove pre seniorov Ohel David.

Po smrti rodičov už dedinu Lutiše, v ktorej vyrástla, nenavštevovala. Ostali jej však na ňu intenzívne a aj pekné spomienky, ku ktorým sa často vracia.