Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Peter Kubička (* 1968)

• Peter Kubička sa narodil v Zlatých Moravciach v roku 1968

• otec Tibor Kubička zomrel, keď mal Peter dva roky

• matka dostala prácu v Bratislave

• vyrastal v novovybudovanej Dúbravke

• vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku

• v 15 rokoch začal chodiť do klubu potápačov

• vedúci potápačského klubu emigroval

• vyštudoval Elektrotechnickú fakulti Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave

• polícia ho chytila, keď v novembri 1989 roznášal revolučné letáky

• v roku 1996 si založil potápačskú školu

• v roku 2002 založil vlastnú značku Kubi

• od roku 2004 sa venuje výuke technického potápania pre potápačov a inštruktorov

• je členom Slovenskej speleologickej spoločnosti

Za komunizmu nebol záujem podporovať potápanie, lebo sa vďaka nemu dalo ľahko utiecť. 

Peter Kubička ako študent lepil letáky počas Nežnej revolúcie, lebo veril, že konečne príde zmena. Keď skutočne prišla, začal podnikať s potápačským výstrojom a založil si vlastnú potápačskú školu. Odvtedy objavil pod vodou napríklad vrak lietadla z druhej svetovej vojny, podvodnú sopku aj endemit, ktorý odborníci nepoznali.

Peter Kubička sa narodil v Zlatých Moravciach v roku 1968. Otec Tibor Kubička, v 50. rokoch známy futbalista, tragicky zomrel, keď mal Peter dva roky. Matka Anna sa starala o dve deti sama, aj preto sa o politickej situácii doma nerozprávalo. Ak prebiehali nejaké diskusie dospelých, tak za zatvorenými dverami. Keď matka dostala prácu v Bratislave, nastúpila do projektového podniku kanalizácií a vodných diel Hydrokonzul. Vtedy sa Peter musel presťahovať do Dúbravky, ktorá sa práve budovala. Tu nastúpil do novootvorenej základnej školy. „Pamätám si, že bola vyzdobená budovateľskými hviezdami. Mali sme tam Izbu revolučných tradícii. Na to nikdy nezabudnem. Tam sme sa povinne chodili pozerať snáď každý mesiac. Už sme poznali každú vlajku, každý popis, každú fotku, ale stále to malo nejakú zvláštnu príchuť, lebo táto doba oslobodzovania bola silne démonizovaná,” opisuje Peter. Svoje detstvo počas komunizmu však považuje za šťastné a bezpečné. Byť pionierom bolo pre malého chlapca prirodzené. Otváralo to možnosť zúčastňovať sa rôznorodej záujmovej činnosti v Stredisku mladých mičurincov na Búdkovej ceste, ktoré bolo súčasťou Domu pionierov a mládeže Klementa Gottwalda (dnešná Iuventa). Pri skladaní pionierskeho sľubu, ktorý prebiehal na Slavíne, ho preto prekvapilo, keď si dvaja spolužiaci nedoniesli rovnošaty. Väčšina žiakov vtedy nechápala, prečo sú učitelia takí rozhorčení. Nevedeli, že sa dá s režimom aj nesúhlasiť. Pamätníkov strýko, ktorý pracoval vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach a bol komunista, mu bol vzorom. Vedel, že sa musí dobre učiť a pracovať a môže si kúpiť auto. Mama sa k režimu nevyjadrovala, ale v poličke mala knihu o Rudolfovi Slánskom. 

Ako dieťa Peter tiež nechápal rozruch okolo dovolenky v Juhoslávii. Počas rokov sa rodine do dnešného Chorvátska podarilo vycestovať dvakrát. V tom čase bolo treba požiadať o vycestovaciu doložku a devízový prísľub. Cestovať za hranice Československa bola veľká udalosť. Peter nechápal, prečo nemôžu ísť na dovolenku do Juhoslávie, ktorá je spriatelená krajina, častejšie. Nerozumel ani poznámkam maminých kolegov, že koľkí tam ostanú alebo či sa všetci vrátia. Uvažoval nad tým, či to nie je nebezpečné. Keď konečne získali povolenie, mamini kolegovia intenzívne riešili, ako sa čo prenesie a čo sa napíše do toho vyhlásenia. „Pamätám si, niečo sme mali so sebou, čo sme tam nemali zapísané práve kvôli tomu, aby sa to dalo predať. Nejaký nedostatkový tovar, za ktorý sa dali získať peniaze. Vtedy nás mama upozorňovala, aby sme to neriešili, že nič nevieme, keby sa nás na to pýtali. Išli sme celí stŕpnutí cez hranice,“ spomína Peter.

Voda konzervuje históriu

Vo voľnom čase začal Peter ako žiak základnej školy chodiť do plaveckého klubu. Po tréningu do bazéna vstupovali potápači. „V klube sme mali artefakty z havarovaného lietadla na Zlatých pieskoch, lebo starší chalani boli pomáhať vojakom vyťahovať trosky. Časť trosiek s ruskými nápismi si ponechali a mali sme ich na stene v klubovni.” Príbehy spod hladiny ho zaujali natoľko, že sa v pätnástich rokoch rozhodol vstúpil do klubu potápačov, ktorý patril pod Zväzarm. Komunizmus tento branný šport veľmi nepodporoval. Pri potápaní bolo totiž ľahké emigrovať. Keď sa to nakoniec vedúcemu klubu potápačov podarilo, klub sa pomaly rozpadol. Počas komunizmu mali členovia klubu permanentne problém s výstrojom aj cestovaním. V rámci akcie Z ale potápači museli chodiť pomáhať pri budovaní kúpaliska. Za odpracované hodiny získali body a mohli sa ísť potápať. V tej dobe sa organizovalo veľa skúšok a prednášok, potápať sa chodilo za odmenu. Najčastejšie sa potápalo na Zlatých pieskoch, lebo tam bola krásna voda a rastlinstvo. Organizovali sa tam súťaže v orientačnom plávaní - slovenské, československé aj medzinárodné. Niekedy sa dokonca hralo aj podvodné ruggby. Ponárať sa chodilo aj na Veľké Košariská, kde bolo hlboké jazero a tmavá voda. Pri ponoroch tam bolo počuť bager pri práci. Výnimočne sa chodilo aj na tajchy v okolí Banskej Štiavnice alebo do lomu v Slobodných Heřmaniciach v Čechách. 

Na tridsaťmetrový ponor sa vtedy pripravovalo aj mesiac. Samozrejme, štátna bezpečnosť chcela mať vždy prehľad, preto bol i prístup do skladu s výstrojom kontrolovaný. Štátom regulované bolo aj dodávanie kyslíkových fliaš. „Už ako chlapec som chcel byť kameraman. Bavilo ma aj fotenie. Technika však bola nedokonalá. Pod vodou bol problém so svetlom či tlakom. Všetko sme si vyrábali svojpomocne,“ opisuje dnes už skúsený potápač. 

Revolučné letáky 

Peter sa potápal aj popri štúdiu na elektrotechnickej priemyslovke. Už na strednej škole sa u Petra naštartoval proces pochybností a odmietania režimu. Začal si s kamarátmi zo socializmu robiť posmech. „V roku 1982, keď zomrel Brežnev, sme boli na strednej škole prváci. Elektrotechnická priemyslovka bola pomerne dobre vybavená. V každej triede sme mali televízor. Bol tam vnútorný televízny okruh. Keď zomrel, tak celodenný program bolo sledovanie pohrebu Brežneva. Vôbec sme sa neučili. A tam to niekde začalo. Zaujímavé bolo, že učitelia to odmietali. Zmizli niekam alebo maximálne si robili svoje a nepozerali to. Tá okázalosť, smiešnosť a strojenosť. Pripadalo mi to ako cirkus, lebo sa to nespájalo s našou históriou. Potom za dva roky zomrel Andropov a za rok Černenko. Pamätám si, že sme hovorili, že by mohli pravidelne po roku zomierať, lebo vždy sme mali deň voľna a sledoval sa pohreb,” rozpráva s úsmevom Peter. V štúdiu pokračoval na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, kde sa mu podarilo vyhnúť členstvu v Socialistickom zväze mládeže. Opakovane za ním chodil predseda SZM, no on sa vždy vyhovoril na nejaký krúžok alebo aktivitu. V roku 1987 sa dostal do Petrových rúk prejav Miloša Kopeckého s názvom Odejděte, ktorý prepisoval. Veril, že teraz sa už musí niečo zmeniť a on chce k tomu prispieť. Išiel do Mlynskej doliny k študentským internátom. Pred Elam klubom dostal do rúk letáky a mal ich vylepiť v Devínskej Novej Vsi. „Ani neviem, ako sme sa ocitli pri Bratislavských automobilových závodoch, terajší Volkswagen. Hovoríme si, že aj tu sú ľudia. To bolo večer okolo desiatej. Vyskočili sme z auta a začali lepiť na bránu BAZ plagáty. Po chvíli za nami vybehol vrátnik. To sme už tušili, že bude zle. Polepili sme, čo sa dalo, a rýchlo sme naskákali do auta. Že sa schováme niekde medzi domami v Devínskej a budeme tam zatiaľ lepiť. Pomerne rýchlo nás našla hliadka. Zastavili nás a začali riešiť, že čo to máme. To som si hovoril, že ak toto nedopadne dobre, tak som definitívne skončil so školou. Samozrejme, pobrali nám letáky, spísali si občianske a dohovárali nám: `Chalani neblbnite, toto je na chvíľku, zbytočne si komplikujete život`,“ približuje pamätník. 

Z prvých slobodných volieb v roku 1990 si Peter pamätá najmä agitáciu, čo nikdy predtým nezažil. Plagáty jednotlivých politických strán a sľuby, ako sa to všetko rýchlo zmení. Vášnivé debaty so študentami sa konali aj na vysokej škole s Jánom Markušom a Milanom Kňažkom. Dlhé diskusie viedol aj so svojím ujom, ktorý ho presviedčal, že keď sa aj niečo zmení, bude to dlho trvať. „Nechcel som tomu veriť. Zdalo sa mi, že tí ľudia z plagátov vedia, čo hovoria. Bol som presvedčený, že do pol roka, maximálne roka bude všetko inak. Človek nadobudol pocit, že tí ľudia pri okrúhlych stoloch rozprávajú poväčšine niečo, čo má hlavu i pätu. Veril som, že voľby sa odvolia a pôjde sa do šťastnej budúcnosti,” priznáva Peter.

Svet sa zmenil

Po revolúcii začal mladý inžinier podnikať so spolužiakom. V roku 1996 si založil potápačskú školu. V rámci výcviku vycvičil viac ako 200 technických potápačov a 10 inštruktorov. Organizuje potápačské akcie, prednášky i expedície do zahraničia. „Keď sme v roku 2001 v Chorvátsku pri ostrove Vis objavili potopený americký bombardér B-17, mali sme dôkaz, že nás oslobodzovali aj západné krajiny. Lietadlo ležalo vo veľkej hĺbke a bolo veľmi zachovalé. Všetko vyzeralo, akoby vojaci práve odišli. Keď sme otvárali dvere, vedeli sme, že sme prví, ktorí sa dostali do vnútra,” približuje dnes už predseda sekcie speleopotápania Slovenskej speleologickej spoločnosti. Od roku 2002 má vytvorenú vlastnú značku Kubi. „Mojej generácii sa svet veľmi zmenil. Napriek tomu som rád, že som zažil dobu, keď nebolo všetko samozrejmosťou a nemali ste to hneď. Páči sa mi, že som zažil ten kontrast. Ľudia si málo vážia to, čo majú,” dodáva na záver Peter Kubička.