Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Kubaško (* 1954)

• narodený 30. novembra 1954 v Muráni

• v roku 1944 sa otec pripojil k Slovenskému národnému povstaniu

• koniec štúdia v Brezne v roku 1974 na odbornom učilišti, začiatok pracovného života

• v tom istom roku nástup do vojenskej služby, v ktorej zotrváva jeden rok

• uzatvorenie manželstva s manželkou Zuzanou v roku 1977

• obnovenie hry Muránska blška v roku 1999

• v roku 2003 odchod pre chorobu z povolania do dôchodku

Celý príbeh

Jozef Kubaško sa narodil v Muráni v posledný novembrový deň roku 1954. Na svet prišiel ako štvrté z piatich detí rodičov Júliusa Kubaška a Margity, rodenej Fórusovej.

Starí rodičia pamätníka z otcovej strany pochádzali zo Šumiaca. Starý otec Ondrej Kubaško bol vyučeným kováčom a do Muráňa sa priženil za pamätníkovou starou mamou, ktorej brat bol taktiež kováčom. V rodine boli uznávanými remeselníkmi. Kováčske remeslo bolo pre rodinu naozaj príznačné, pretože kováčom bol aj starý otec pamätníka z matkinej strany – Matej Fórus.

Otec pamätníka, Július Kubaško, sa narodil v roku 1911 v Rakúsko-Uhorskej monarchii a na základnej škole ho ešte zastihlo vyučovanie v maďarskom jazyku. Na život v monarchii spomínala aj pamätníkova stará mama. „Stará mama hovorila, že keď sa v tých časoch deti rozprávali po slovensky, učitelia ich aj bili. Maďarizácia zasahovala tvrdo aj do života obyčajných ľudí a detí. Stará mama ma dokonca učila aj nejaké maďarské slová, ktoré by som dodnes vedel povedať,“ spomína Jozef. Zároveň dodal, že starý otec Ondrej bol vojakom v prvej svetovej vojne. Starý otec Matej bol zas zajatý v Rusku.

Instantná káva v šesťdesiatych rokoch

Na Veľkú hospodársku krízu na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia spomína pamätník sprostredkovane ako na ťažké roky. Starému otcovi Ondrejovi odišiel brat spolu so sestrou do Ameriky, kde sa aj usadili. „Udržovali sme s nimi písomný kontakt, posielali nám aj balíky. Dokonca v 60. rokoch 20. storočia moja mama už pila „nesku“ kávu, ktorú hádam v dedine ešte nikto ani nepoznal. V jednej káve poslal mojej sestre aj zlaté hodinky Timex-ky, túto colníci neotvorili a nevideli, čo sa tam nachádza,“ spomína na zámorské zásielky Jozef. Všetky listy totiž podliehali kontrole a pokiaľ sa v nich nachádzali nejaké doláre, museli sa nahlásiť a zamieňali sa za bony, za ktoré si mohli v Tuzexe zakúpiť iný tovar. Pamätník ďalej uvádza, že keď otcov brat poslal väčší obnos peňazí, tak ako štvrtí v obci si kúpili aj televízor či chladničku značky Calex, čo nebolo v tej dobe štandardom.

Čo sa týka prvej Československej republiky, pamätník spomína najmä starého otca Mateja, o ktorom z rozprávania vedia, že bol jedným zo zakladajúcich členov Matice slovenskej v Martine. „Na tomto sneme sa zúčastnil a v obci Červená Skala založil knižnicu a dokonca nacvičoval aj divadlo. Keď hlavný predstaviteľ ochorel, starý otec si oholil bajúzy a zahral tú hlavnú úlohu,“ upriamuje pozornosť na aktívny život starého otca v obci, ktorý sa niesol vo viacerých rovinách.

Z pekára účastník Slovenského národného povstania

Pamätníkov otec Július bol pekárom – vyučil sa u pána Antalíka v Revúcej, kde pekáreň ešte funguje. Kvôli zdravotným dôvodom však musel prácu pekára zanechať. Jozef spomína na konštatovanie mamy, ktorá tvrdila, že „apo“, ako otca doma nazývali, vedel upiecť lepšie rožky ako mama.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) robil pamätníkov otec baníka na Železníku, kde bol ubytovaný vo Veľkom Štokovci. Do SNP sa zapojil ako 33-ročný a so zbraňou v ruke šiel podľa slov svojho syna na Telgárt, kde sa odohral jeden z najväčších bojov domáceho odboja proti vstupu nacistických vojsk na naše územie. „Tam ich išlo asi okolo 7 000 Nemcov, ktorí sa potrebovali dostať do Popradu. Pred postupujúcou sovietskou armádou sa chceli dostať na vagóny a Telgárt už nemal v tej dobe výzbroj, tak s tými guľometmi ich Nemci rozprášili. Potom sa presunuli na Muránske vrchy, kde otec robil provianťáka,“ uvádza Jozef. Úlohou jeho otca bola správa potravinových zásob, ktoré tam partizáni mali. Odtiaľ prešiel na Železník, kde bránil vchody do bane. Tie boli pre národné hospodárstvo dôležité, pretože sa tam ťažila železná ruda. Pamätník uvádza, že jeho mama do bane s ostatnými ženami nešla, pretože v tom čase – v roku 1944, sa narodil jeho prvorodený brat Július Kubaško: „Z rozprávania rodičov viem, že keď už išla ruská fronta, jeden poručík sa zastavil, keď ich vítali, odkryl perinku a hovorí: Partizán? A takto sa to u nás v rodine hovorilo. Partizán v perinke.“

Samotnému SNP prechádzalo ešte zoznámenie sa Jozefových rodičov. Jeho mama Margita pochádzala z Červenej Skaly a do Muráňa sa chodila učiť za krajčírku. Bývala tam na priváte a práve v Muráni sa spoznala s Júliusom. Keď sa zosobášili, pamätníkov otec pracoval ako baník na Železníku, kde dostali aj ubytovanie. No po zranení, ktoré utŕžil v rámci SNP, bol prevezený. „Odpratávali prekážky – stromy, ktoré Nemci naváľali na cestu, aby znemožnili postup sovietskej armády. Pri odťahovaní jedného vrcholca stromu vybuchla nastražená mína a môjho apa ranilo. Na pravej ruke mu odtrhlo dva prsty a v polovici tela mal črepiny, až do smrti,“ priblížil otcove zranenie pamätník. Zdravotný stav otca sa naďalej zhoršoval a banícke povolanie už nemohol viac vykonávať. Neskôr robil strážnika v magnezitovom závode v Jelšave, až zostal na plnom invalidnom dôchodku. Banícky invalidný dôchodok mu však nepriznali, ako vojnový invalid dostal len trafiku v Muráni. „Mama chodila po súdoch, všade písala. Bolo nás 5 detí, žilo sa nám dosť ťažko, bolo to doslova živorenie,“ spomína pamätník na náročné časy, v rámci ktorých musela mama chodiť do Betliara vlakom cez Plešivec na tovar, ktorý nosila v ruksaku či kufri. Tento následne predávali v uvedenej muránskej trafike. Jozef spomína, že pri toľkých deťoch do práce chodiť nemohla, musela sa o nich starať.

„Žili sme skromne, ale šťastne“

Po vojne previezli raneného otca Júliusa spoločne s kamarátom do Šafárikova, súčasnej Tornaľe, kde bola nemocnica. Podľa pamätníka cestu ledva prežili, pretože zo Železníka je to pomerne veľká vzdialenosť a ranení šli na voze. Po niekoľkých mesiacoch ich prepustili. Vrátili sa na Železník, no pamätníkov otec už nemohol vykonávať prechádzajúcu pracovnú činnosť, a tak sa spoločne s manželkou a synom prisťahovali k starým rodičom do Muráňa. Tam ale dlho nepobudli, narodil sa im druhý syn Peter a presťahovali sa do Havlíka, kde pamätníkova mama Margita porodila mladšieho brata Jána. Neskôr kúpili dom v Muráni, kde sa narodil Jozef. Najmladšie dieťa Kubaškovcov, sestra, sa narodila v roku 1957 v Hnúšti v mestskej časti Likier, kde bola nemocnica. V tom čase tá revúcka ešte nestála – do prevádzky bola uvedená v roku 1960.

Procesy kolektivizácie boli zásahom do života ľudí, Jozefovej rodiny sa však výrazne nedotkli. „My sme neboli vlastníci nejakých veľkých polí, pôdy. Akurát po starej mame z otcovej strany sme mali lúku na tzv. rekreačnom stredisku na Prednej hore, pod Hrbmi smerom na Tisovec, zem, kde sa zemiaky sadili. A môj starý otec kúpil parcelu od bulharského cára, kde máme ešte kúpno-predajnú zmluvu na piatich stranách a je zaevidovaná v tej dobe až v Prahe na pozemkovom úrade,“ uviedol pamätník. Ako ďalej spomína, veľa ľudí z rodnej obce starého otca – Šumiaca, ktorí sa chceli dostať k majetku, pracovali v Jáchymovských baniach.

V súvislosti s politickými procesmi 50. rokov 20. storočia mala podľa slov pamätníka rodina výhodu v tom, že otec bol priamy účastník SNP a takisto bol aj členom Komunistickej strany Slovenska. Najstarší brat sa tak dostal na Strednú priemyselnú školu textilnú v Ružomberku (v súčasnosti Škola umeleckého priemyslu), kde mal bezplatné štúdium, ubytovanie aj stravu. Ostatní súrodenci takúto možnosť už nemali, a keď začal pamätník spoločne s bratmi zarábať, najmladšiu sestru neskôr finančne v štúdiu podporovali. 

V období po vojne sa však rodina musela uskromňovať. „Naša mama bola doma a zobrala si tzv. záhumienok z roľníckeho družstva v Muráni, kde sa posadila zelenina a museli sme jej ako deti tiež pomáhať. Doslova to bolo živorenie. Keď sme pristavovali ešte jednu izbu, tak mama požičala peniaze a zase sa to vracalo. Aj z banky niečo, zase bolo treba vracať. Museli sme sa veľmi uskromňovať, mäso bolo len raz v nedeľu – z polievky,“ spomína na náročné chvíle Jozef a zároveň porovnáva dnešný život v blahobyte. Vo všeobecnosti však pamätník spomína na detstvo ako na šťastné: „Aj som to tak spomenul, keď sme doma všetci sedeli, že hádam keby náš otec bol zdravý, možno by sme si neboli tak vážili tie veci, ktoré máme a ktoré nám naši rodičia poskytovali. Súdržnosť tam bola veľká. Žili sme skromne, ale šťastne.“

Študentské časy

Do základnej školy nastúpil Jozef v roku 1960 v Muráni. Išlo ešte o budovu starej základnej školy – Ľudovej školy. Budova dodnes stojí, sú tam štyri triedy a ubytovanie pre učiteľov. V tom čase bol položený aj základný kameň pri príležitosti začiatku stavby novej školy, z ktorej pamätník vyšiel v roku 1970.

Udalosti Pražskej jari sa Jozefa dotkli ako žiaka 8. ročníka. Spomína, že keď bol so sestrou, prišla za nimi mama s tým, že sme boli napadnutí Rusmi a je vojna. Obávala sa vývoja situácie. Vojenské kolóny si v obci pamätník nevybavuje, až neskôr, keď vojaci obsadili jelšavské kasárne, ktoré im museli prepustiť miestni vojaci. Na kolónu vojenských áut si spomína aj z prázdnin, ktoré v tom čase trávil vo Vranove nad Topľou. Vojaci sa vtedy vracali z cvičenia späť do Ruska. Deti ich pozorovali na námestí a kývali im. 

Po absolvovaní základnej školy študoval Jozef v Brezne na odbornom učilišti pre Mostáreň Brezno. „Mali sme krásny, novopostavený internát, klubovňu, stravu, ubytovanie, všetko sme mali zabezpečené a v tej dobe, v roku 1970, pracovalo v mostárni viac ako 4 700 ľudí. Bol to gigant, ktorý vyrábal žeriavy MB 80, ktorými sa stavala aj Petržalka, tzv. moderné mesto. Džungľa tomu hovorili potom,“ spomína pamätník a dodáva, že spoločnosť vyrábala aj menšie žeriavy, pokladače koľajových zvrškov, ale aj rôzne konštrukcie pre vojsko, ktoré skladalo mostné prefabrikáty. Štúdium mali podľa jeho slov bezstarostné. V tom čase sa stavala aj veľká plaváreň na jednom zo sídlisk Brezna – Mazorníku. Na jej výstavbe sa podieľal aj Jozef. Zo študentských čias si spomína aj na exkurziu do Prahy: „Bola tam výstava Kosmos míru, věda lidstvu. Na nádvorí bola vystavená krásna raketa, neviem či Vostok 3, v životnej veľkosti a tiež sme videli náš lunochod.“ 

Z Brezna cestoval Jozef každý týždeň domov ozubnicovou železnicou do Tisovca. Spomína, že železničná doprava bola v tej dobe najpreferovanejšou a zároveň aj najekonomickejšou formou dopravy.

Po ukončení štúdia v Brezne v roku 1974 nastúpil Jozef do zamestnania v podniku Piloimpregna Muráň, ktorý podľa jeho slov v bývalom Československu rezal v pomere kubíkov najviac dreva. Na čas sa teda stal gátristom, neskôr aj brúsičom píl. V podniku pracoval do odchodu na vojenskú službu, v rámci ktorej nastúpil k pohraničnej stráži. U nej strávil presne 365 dní – šlo o roky 1974 a 1975. Jeho mama totiž z dôvodu otcovho nedobrého zdravotného stavu požiadala o uvoľnenie syna, čomu vyhoveli, a tak sa Jozef vrátil domov. Pri otcovi bol až do jeho smrti. 

Následne pracoval jeden rok v Lykových textilných závodoch a odtiaľ prešiel do Jednoty spotrebné družstvo Revúca. „Tam som chodil s vládnym autom Tatra 603, vozil som predsedu, oblek, kravata. Pochodil som celú republiku, aj s podpredsedami som jazdil. Tak poviem, že v bývalom rožňavskom okrese nebola jedna dedina, v ktorej by som nebol býval, lebo sme mali všade prevádzky, obchody, ktoré sú dnes už pozatvárané,“ spomína pamätník. Zahraničné cesty neabsolvoval, no spolupracovali s Jednotou v Olomouci a štátnym podnikom v Českých Budějoviciach. „To zahraničné ovocie, citróny, to prišli buď kamiónom z Turecka, alebo potom vlakovou súpravou, napríklad tie banány. Pomaranče napríklad dakedy prišli lietadlom z Kuby a tie sme viezli z Českých Budějovíc na aute v zime v januári. Presunuli sme sa do Strakoníc, tam sme ešte iný tovar doložili a odtiaľ sme mohli vyštartovať až na obed, lebo ráno bolo ešte -27 stupňov Celzia,“ spomína na pracovné zážitky Jozef.  

Po dvanásť a pol roku odišiel z jednoty do Magnezitových závodov Jelšava, kde pracoval ako údržbár približne do roku 1994.

Dlhoročný riaditeľ Muránskej blšky

Muránska blška, ktorú môžeme nazvať aj kolektívnym športom, sa v obci hrávala podľa slov pamätníka ešte v roku 1927. Jozef ju po rokoch obnovil a bol jej riaditeľom 20 rokov. Posledný dvadsiaty ročník odohrali v roku 2019. Princíp hry spočíva v tom, že na hracom poli je určitý počet hráčov. „Vo výške pásu sa do zeme zabil kolík, trošku našikmo. Zrezal sa do roviny, kde sa dalo drievko a každý z hráčov mal ľubovoľnú dĺžku palice. Po rozlosovaní jeden z hráčov zostal pri kolíku a dohodlo sa, do koľkých bodov sa hrá,“ vysvetlil Jozef. Na kolíku umiestnené drievko bolo slabo viditeľné – preto sa nazývala blška. Keď hráč odpálil z kolíka blšku, tá letela, točila sa, a keď spadla na zem – ak nikto z hráčov letiacu blšku netrafil, uchopil ju najbližší hráč, pri ktorom spadla, urobil tri kroky smerom ku kolíku a snažil sa blškou kolík trafiť. „Hráč pri kolíku sa zas snažil svojou palicou tú blšku odbiť, aby druhý hráč kolík netrafil. Keď sa mu ju odbiť podarilo, prípadne ak blška spadla, hráč, ktorý stál pri kolíku povedal, koľko dĺžok palíc nameral od ležiacej blšky od kolíku – to boli body, ktoré zapisoval rozhodca a na to dohliadal aj technický delegát.“

Rodinný život

V čase, keď sa zoznámil so svojou manželkou Zuzanou, začal Jozef chodiť do kapely v Revúcej – hral na trúbku. Po čase spoznávania sa 8. októbra 1977 zosobášili. Mladá rodinka bývala najskôr v dome Jozefovho brata v Muráni, neskôr sa presťahovali do Lubeníka, kde Jozef dostal od spoločnosti Banské stavby novopostavený družstevný byt. Narodili sa im dvaja synovia – Jozef a Adam. „Chlapci rástli a bolo treba viac financií, tak som odišiel do bane do Jelšavy. Tam som odrobil viac ako 8 rokov, odtiaľ som odišiel do Karvinej na uhlie a odtiaľ som sa vrátil do Lubeníka, tiež do bane, kde som robil už baníka,“ spomína Jozef s tým, že odtiaľ v roku 2003 odišiel pre chorobu z povolania do dôchodku.

Postupné uvoľňovanie politickej situácie v druhej polovici 80. rokov 20. storočia Jozef výrazne neprežíval. „Viete, nebolo to tu, u nás, takže nejak nám to len poza uši prefrčalo, ale vnímať sme to vnímali, že tá politická situácia je už taká nestabilná, že vláda už nemá podporu od ľudí, že nejaká zmena už asi príde.“ Počas Nežnej revolúcie pracoval pamätník v Jelšave.

Počas života sa riadi výrokom svojej mamy: Vytrvalosť, pevná vôľa všetko zdolá.