Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Kubanka (* 1958)

• narodený 30. októbra 1958 v Šumperku

• základnú deväťročnú školu navštevoval od roku 1965 v Krasňanoch, v Bratislave

• v roku 1975 nastúpil na priemyslovku v Trnave

• krátko bol zamestnaný v jadrovej elektrárni

• na vysokej škole študoval učiteľský smer, odbor matematika – fyzika

• zamestnal sa ako IT-odborník (programátor, analytik, technik)

• spolupracoval na zlepšováku pre diagnostiku HIV

• do lekárskej správy dostal záznam o svojej homosexualite, ktorá bola považovaná za psychickú poruchu

• v 80. rokoch člen združenia Ganymédes

• v 90. rokoch sa presťahoval do Banskej Bystrice, kde pôsobil v Sociálnodemokratickej strane Slovenska

• od roku 2011 sa zúčastňuje na bratislavských a košických Prideoch

Vladimír Kubanka bol pri založení občianskeho združenia Ganymédes, ktoré je najstaršou organizáciou obhajujúcou práva LGBTI ľudí na Slovensku. Taktiež spolupracoval pri vylepšovaní diagnostiky HIV a pravidelne sa zúčastňuje pochodu Dúhový Pride.

Mnohonárodnostné korene

Vladimír Kubanka sa narodil 30. októbra 1958 v Šumperku. Jeho mama Alžbeta, rodená Hudecová sa narodila v roku 1924 v Komárne. Síce to bola slovenská rodina, ale ich korene siahali do Česka a Turecka. Alžbetina mama vlastnila v Komárne krčmu U Hudecov, kam chodili vojaci z československej posádky. Početná rodina vyžadovala veľa peňazí, a preto sa dala na túto živnosť. Alžbeta sa narodila ako dvanásta do rodiny. Jej mame pri pôrode už tiahlo na šesťdesiatku. Spolunažívanie v tejto mnohonárodnostnej oblasti nebolo vždy ideálne.

Alžbetina rodina musela nakoniec z Komárna odísť kvôli dôsledkom Viedenskej arbitráže v roku 1938. Predpokladali ale, že sa vrátia. Alžbeta neskôr prišla do Bratislavy za bratom, kde sa zamestnala v chemickej čistiarni Eduarda Čermáka na dnešnej Nedbalovej ulici. Na dvore v mrazoch v trichlóretyléne prali rukavice a čiapky. Z tohoto obdobia pamätníčkina mama spomínala na svoju kolegyňu, ktorá bola tehotná a potratila. Gardisti ju kvôli tomu zobrali do väzenia a živá odtiaľ už nevyšla.

Vladimírov otec Ondrej sa narodil v roku 1919 v Banskej Štiavnici. Rodina bola taktiež slovenská, ale korene siahali aj do Poľska a Maďarska. O otcovej rodine toho pamätník veľa nevie, keďže po rozvode rodičov býval s matkou. Jeho brat Juraj Kubanka šéfoval neskôr SĽUKu.

S Alžbetou sa stretol na plese študentov filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde študoval. Bolo to ešte počas vojny. Už vtedy pil veľa alkoholu, čo bol podľa Vladimíra jeho celoživotným problémom. Počas vojny v roku 1944 jeho rodičom narodila dcéra Zorka, s ktorou odišli do Ružomberka. Vtedy ešte neboli zobratí, ale vystupovali tam ako manželia.

To sa nepáčilo Ondrejovej mame, ktorá ich prišla navštíviť a veľmi vulgárne vystupovala proti Alžbete, že je pobehlica. Raz išla Alžbeta do nemocnice, lebo bola chorá a zobrala si so sebou aj dcéru. Spomínala si na to, že v ružomberskej nemocnici pracovali mníšky a boli tam veľmi nehygienické podmienky. Keď už mali ísť domov, tak dcéra Zorka ochorela, čo malo tragické následky. Ráno jej ju prišli ešte živú ukázať s čiernymi škvrnami na chrbte. Povedali jej, že to sú posmrtné škvrny, napriek tomu, že bola nažive, a že čoskoro zomrie. Súvislosti okolo jej smrti ostali dodnes veľmi nejasné a podozrivé.

Koniec vojny v Bratislave

Po tragickej udalosti sa vrátila Alžbeta do Bratislavy sama, pretože ju Ondrej opustil. Jej bratia boli v tom čase členmi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Ešte pred vojnou začínal jeden z nich ako slobodomurár. Jej druhý brat Dominik Hudec sa dostal až na vysoký post v Úrade propagandy, čo jej neskôr zachránilo život. Bývala totižto na podnájme na Drevenej ulici, kde predtým nejaký fotograf vyrábal falošné doklady pre Židov: „No a potom zobrali aj ju na výsluch, už tam na ňu revali a to už vyzeralo, že aj ju odlifrujú do koncentračného tábora.“ Gestapu ale povedala, že brat sa pozná s Alexandrom Machovom a pôsobí na Úrade propagandy, preto tam hneď zatelefonovali a prepustili ju.

Do konca vojny potom bývala v podnájme na Obchodnej ulici, kde bola raz svedkom toho ako sovietske lietadlá, tzv. Šturmoviky, strieľali do civilistov. Keď bombardovali anglo-americké lietadlá, oznámili to letákmi asi deň dopredu. Bolo to tak aj pred tým, ako zbombardovali Apollku. Varovali ľudí, aby ľudia nechodili do práce. Niektorí tomu neverili a iných aj tak v ten deň nahnali do práce.

Vladimírova mama si dobre pamätala aj na to ako sa Malinovského vojská prehnali mestom pri oslobodzovaní Bratislavou. Vtedy sa ukryla v rozostavanom tuneli pod hradom: „Bola vedľa skupiny nejakých hercov z Národného divadla, lebo vraj tí Sovieti tam vo veľkom rabovali a znásilňovali a že potom aj keď vyšla von, videla nejakého rumunského vojaka, že mal hodinky náramkové po celej ruke a že k ním podišiel a strašne sa rehotal. Každý musel dať náramkové hodinky a kto nedal, tak okamžite mal guľku v hlave. Alebo že keď uvideli niekoho v klobúku, tak ho považovali za buržuja a kapitalistu a strieľali po ňom.“

Keď videla hromady mŕtvych a umierajúcich na Šancovej ulici, stratila svoju vieru, aj keď bola vychovávaná v prísnej katolíckej viere.

Večné sťahovanie

Po vojne sa Alžbeta znovu stretla s Ondrejom a dala mu druhú šancu. Vstúpili spolu do Komunistickej strany, ale do roku 1948 zmenili názor, keď videli čistky medzi komunistami. Ondrej ale nechcel zložiť členstvo, aby ho nezatkli, a tak išiel akože uvedomelý proletár pracovať ako robotník do výroby, proti čomu nedokázali mať súdruhovia námietky. Viackrát sa sťahovali. Chvíľu žili aj v Banskej Štiavnici u otcovej rodiny, ale Ondrejova mama bola stále veľmi nepríjemná. Narodil sa im starší syn Bohumil a potom sa presťahovali do Mýta pod Ďumbierom, keď otec začal pracovať do Mostárňach Brezno. Tam bývali v lese, v rekreačnej chatke. Ondrej tam raz opitý cestou domov skoro zamrzol, mama ho zachránila v poslednej chvíli. V tomto období ich navštívila aj štátna bezpečnosť. Po návrate domov si všetko našli poprehadzované a zničené, matrace poprepichované ihlicami. Bolo to asi kvôli Alžbetinej staršej sestre, ktorá mala za muža Juhoslovana Milena Tomiča, bývalého šéfa Dunajplavby. Zatkli ho ako trockistu a išiel do Jáchymova a Leopoldova sedieť na 5 rokov. Alžbetina sestra zatiaľ odišla žiť sama do Juhoslávie k jeho rodine.

V čase Vladimírovho narodenia bývala jeho rodina v Šumperku z ktorého mu ostalo niekoľko spomienok. Potom sa presťahovali do Bratislavy, kde si jeho otec našiel prácu v Slovnafte ako kultúrny referent na odborovom hnutí. Z toho útleho detstva si pamätal filmový žurnál z kina v Slovnafte, ako letel Gagarin do vesmíru. Fascinácia vesmírom ho neskôr zaviedla k záľube v science-fiction literatúre a k astronómii a k jadrovej fyzike.

V Bratislave prvé dva roky žili a bývali v Trnávke, rodinnom dome. Vladimír si z detstva pamätá, že všetko bolo znečistené od popolčeka zo Slovnaftu, Závodu mieru, Dimitrovky, a ďalších tovární, čo bolo viditeľné hlavne v zime na špinavom snehu.  Pravdepodobne aj vďaka tomu má celý život pamätník problémy so sliznicami. Potom sa ale presťahovali do Krásňan do činžiaku. Základnú deväťročnú školu navštevoval v Krasňanoch, v Bratislave od roku 1965.

Už z detstva si pamätal momenty, kedy sa prizeral ako fungovala socialistický štát založený na korupcii. Podplácanie peniazmi alebo proviantom vo forme alkoholu bolo bežnou praxou. Keď jeho otec potreboval niečo opraviť na dome, musel to riešiť takýmto spôsobom.

Neradostné spomienky mal aj na to, ako ho v škole učiteľky bili. Jeden rok prepadol zo slovenčiny a z počtov, pretože ho učiteľky odpísali a chceli, aby išiel do pomocnej školy, keďže otec žaloval školu za rozkrádanie potravín zo školskej kuchyne.  Otec mu však vybavil reparát a namiesto pätiek dostal jednotky. Nakoniec aj tak tretiu triedu opakoval, ale prehlásili ho do inej školy.

Veľké zmeny na konci 60. rokov

Politické uvoľnenie na konci 60. rokov a Pražskú jar v roku 1968 vnímal Vladimír pozitívne: „Zmeny boli veľké, vtipy boli ostrejšie, bol to čas, keď sa prebudila politika hovorili sa veci, o ktorých sa dovtedy mlčalo.“

Jeho rodičia sa v roku 1967 rozviedli. Brat býval na internáte a pracoval v Slovnafte. Pamätníkovi sa s touto dobou spája aj počúvanie hudby a rádia – Beatles, Roling Stones, Beach Boys a Elvisa Presleyho počúval na stredných vlnách rádia Viedeň a rádia Luxembourg. V roku 1968 sa už podľa neho dalo počúvať aj československé rádio, kde hrali Prúdy a Olympic, ktorí kopírovali beatlesácku éru zo Západu.

Na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si spomínal tak, že si chcel naladiť ráno rádio, ale na žiadnych vlnách sa nič neozývalo, len občas zvučka – refrénu z opery Libuše. Chcel ísť ráno do družiny, kam sa chodievalo aj cez leto.

„A naraz len mama vošla domov o 9-tej ráno, keď som už chcel ísť a hovorí, že nikam nejdeme, že vrátila sa domov, že v meste je veľký štrajk a že bude vojna. Tak sme sa vtedy celý deň klepali od strachu. Sovietske bombardéry lietali ponad mesto, aj vrtuľníky, a tak ďalej, no a potom už sme počuli aj ten ilegálny bratislavský vysielač, konečne sme ho naladili,“ poznamenal Vladimír.

Jadrová fyzika a dospievanie

Základnú školu skončil pamätník v roku 1975. Pre ďalšie štúdium si chcel vybrať niečo s jadrovou fyzikou alebo astrofyzikou. Nakoniec sa rozhodol pre novú priemyslovku v Trnave – Prístrojová a prevádzková technika jadrových zariadení – elektronické oddelenie. Učili sa tam najmä o dozimetrii v jadrových elektrárňach a o ovládacích zariadeniach pre nich určeých. Napriek propagandistickým rečiam z rádia o tom, ako sa majú ľudia dobre, to nebola pravda. S mamou žili na pokraji chudoby, práve preto sa radšej rozhodol pre priemyslovku, lebo nevedel, či by ich mama dokázala uživiť počas jeho štúdia na vysokej škole. A keďže v Jaslovských Bohuniciach bola nová jadrová elektráreň, priemyslovka sa pre neho stala jasnou voľbou.

„Najprv som dochádzal denne, potom som asi štvrťroka bol aj na internáte, ale to bol strašný bordel ten internát,“ rozpomínal sa Vladimír na miesto, ktoré fungovalo tak, že hneď ráno mali tvrdú rozcvičku a bežné boli aj facky od vychovávateľov. Jeden z vychovávateľov sa dokonca na pravidelnej schôdzke ubytovaných vyhrážal, že ak niekoho „prichytí pri zneužívaní rovnakého pohlavia“, tak mu po politickej stránke vybaví, že sa už v živote nikde neuplatní Rýchlo odtiaľ odišiel.

Svoju sexualitu začal objavovať od útleho veku. Spomínal si na lekársku knihu z Prvej Československej republiky, ktorú prečítal v mladom veku, kde sa písalo negatívne o homosexualite. Nechápal, prečo by to malo byť zlé. Keď jeho mama nebola doma, s obľubou si uväzoval saténovú bielu látku ako sukňu a zdobil jej šperkami: „Nie tak, že by som chcel byť ženou. Ja som sa stále cítil v podstate mužom, len nejak sa mi zdalo úplne normálne, že prečo by takto nemohli chodiť oblečení muži, prečo by to nemohla byť mužská móda.“ Čudoval sa, že v mnohých krajinách sveta je to u mužov normálne, že sa obliekajú inak. Narážal aj na mnohé vyspelé civilizácie z minulosti.

Na strednej škole už viedol diskusie so spolužiakmi o tom, prečo by dvaja muži nemohli byť spolu. Dokonca sa vedelo, že jeho dvaja spolužiaci niečo spolu mali, bolo to však v rámci pubertálneho objavovania. Strednú školu skončil v roku 1979.

Pred štúdiom na vysokej škole bol krátko zamestnaný v jadrovej elektrárni. Bolo ale rozhodnuté, že na vysokú školu pôjde, aby nemusel absolvovať povinnú vojenskú službu. Podľa jeho slov, často končili muži, ktorí neboli bitkári a „správni budovatelia socializmu“ aj samovraždou alebo v blázinci. Nakoniec išiel študovať učiteľský smer, odbor matematika – fyzika, nakoľko jadrová fyzika bola výnimočne plne obsadená. Štúdium na vysokej škole o päť rokov úspešne skončil, o dva roky si dorobil aj doktorát. S Pedagogikou však aj tak v prišiel do styku len počas pedagogických praxí a vedenia krúžkov fyzikálnej olympiády. V praxi ale nakoniec pracoval najmä ako IT-odborník (programátor, analytik, technik).

Zlepšovák pre diagnostiku HIV

V roku 1981 sa objavili prvé zmienky o chorobe AIDS. „Prvé články boli v časopise 100+1 zahraniční zaujímavosť. To bol taký od polovice populárny, populárno-vedecký časopis. A tam sa o tom hovorilo, ako o nejakej novej chorobe, ktorá v USA začala postihovať homosexuálov, čo ma veľmi prekvapilo. Nechápal som, ako by to mohlo práve s týmto byť nejak spojené.“ Aj samotný autor článku uvádzal pochybnosti niektorých vedcov, že príčinu treba hľadať inde. Podľa Vladimíra sa nakoniec ukázala ako najväčšia katastrofa pri šírení AIDS veľmi dlhá doba, počas ktorej je človek nákazlivý, ale nemá pozorovateľné príznaky choroby.

V roku 1985 sa v Československej socialistickej republike objavili prvé brožúrky o chorobe. V tom čase začal štát nakupovať testy, ktoré však boli príliš drahé, nakoľko sa nakupovali z krajín Západného bloku za devízové prostriedky. Pamätník sa začal zamýšľať ako zefektívniť používanie drahých testov. Prišiel na myšlienku určitej formy skríningového testovania, teda skupinového testovania s premysleným následným postupom delenia skupiny. S touto myšlienkou začal vyhľadávať odbornú komunitu. Najprv kontaktoval vtedajší popularizačný časopis Eketrón, kde mu s odborným problémom nevedeli poradiť. Neskôr bol dermatovenerológom doktorom Petrom Osuským nasmerovaný na Ústav preventívneho lekárstva v Nemocnici na Kramároch, kde sa obdobnou problematikou zaoberal primár Schwanzer. Vladimír v rámci výskumu začal spolupracovať pri matematických vyhodnoteniach testov. Problémom sa totiž stala citlivosť testov pri miešaní vzoriek. Výsledkom ich práce bolo zistenie, že dostatočnú citlivosť pri daných prepočtoch vedeli zaručiť len zo vzorky od dvoch ľudí. S týmto výslednom napríklad nebolo spokojné Ministerstva národnej obrany ČSSR, ktoré nemalo vôľu uvoľniť dostatočné množstvo lyofilizovanej krvnej plazmy v zmesiach od desiatich darcov, ktorá bola potrebná na realizovanie testov, čiže aj s použitím toho prepočtu by bola citlivosť asi pätkrát nižšia, než pôvodného testu. Aj napriek týmto skutočnostiam bol Vladimír aj ďalší členovi a tímu odmenení za ich výskum.  „My sme vtedy dostali dokonca odmenu, že najlepší zlepšovák roka v rezorte ministerstva zdravotníctva. To som vtedy dostal 4 000 korún odmenu. To bolo vtedy už dosť pekný peniaz a dokonca som sa vtedy zmohol na svoj prvý bicykel,“ poznamenal Vladimír. Potom však nastali rušné udalosti po Novembri 1989 a ďalší výskum už týmto smerom príliš nepokračoval, situácia sa zmenila.

Pamätník sa v mladosti stretával hlavne s mužmi, ale považoval sa za bisexuálneho človeka. V súčasnosti spadá pod označenie pansexuálny človek. Osvetu o svojej orientácii robil už na vysokej škole. Spomína si aj na „vykričané“ miesta v Bratislave, kde sa LGBTI ľudia stretávali. Jedným z nich bol Kryštál bar na rohu dnešnej Mariánskej a Špitálskej. Aj keď bola homosexualita v roku 1961 dekriminalizovaná od 18 rokov, v praxi stále zneužívala štátna moc vedomosti o LGBTI ľuďoch na ich prenasledovanie.

Vladimír sa kedysi dokázal rozprávať aj s hlboko veriacimi ľuďmi, lebo spolu nadávali na komunistov – mali spoločného nepriateľa, dnes však končia ich debaty väčšinou hádkou až incidentom – najmä práve pri témach LGBTI+, interrupčnej politike, odluky cirkvi od štát. Priznal, že pri sebe stále musí nosiť niečo na sebaobranu: „Stalo sa mi, že ma napadli, bolo to už aj počas vysokej školy – vtedy v podchode na Mierovom námestí.“ Pamätník to aj nahlásil, ale ostalo to bez odozvy.

Problémy s lekárskymi záznamami

Keď Vladimír ukončil štúdium na vysokej škole, musel nastúpiť na rok na povinnú vojenskú službu. „Tam sa mi stalo, že sa mi vrátili tiky do tváre, ktoré som mal niekedy ako 10-ročný a tam ma okamžite zavreli s tým na ošetrovňu.“ Mysleli si, že problém simuluje. Poslali ho k vojenskému neurológovi a potom na vojenskú psychiatriu. Keď mu to trochu ustalo, po dvoch týždňoch plných návykových liekov, ho prevelili z Prachatíc do Znojma. Hneď sa mu to však vrátilo. Prepustili ho z Brna s diagnózou s kódovým označením 302 pojednávajúcim o homosexualite – to bolo hlavné, prečo bol neschopný vojenskej služby. Po rokoch sa mal dostaviť do Bratislavy na zdravotný prieskum, či mu to už prešlo. Homosexualita bola totižto až do roku 1993 považovaná za psychickú chorobu. Už počas pobytu na útvare v Prachaticiach sa dozvedel, že o ňom ŠtB a kontrašpionáž viedla záznamy, že sa stýkal s mužmi.

Problémy so svojimi lekárskymi záznamami mal paradoxne až v roku 1993 v Banskej Bystrici, keď si chcel robiť vodičský preukaz: „Odrazu mi obvodná lekárka nechcela dať pečiatku, že mám takéto záznamy od vojenskej psychiatrie a teda musím predtým než mi dajú vodičák ísť na podrobné psychiatrické vyšetrenie.“ Tam musel dlho psychiatričku presviedčať, aby testy urobil, že na tej vojenčine išlo hlavne o politické prenasledovanie.

Privítanie revolúcie a združenie Ganymédes

Zmeny, ktoré priniesol koniec 80. rokov si uvedomoval a mal očakávania, ale aj obavy. Bál sa, že sa zase začnú ozývať klérofašisti. „Iniciatíva Bratislava nahlas už rozprúdila debatu, že už aj súdruhom veľmi priháralo a najviac ich za pačesy chytili práve ekológovia, lebo tých sa nedalo obviniť, že sú proti robotníckej triede.“ V marci v roku 1988 sa bol pozrieť pred začatím Sviečkovej demonštrácie na námestiach, ale vedel, že sa tam nemá za koho postaviť, „lebo tam len stará čierna totalita kričala na tú červenú totalitu, že ju utláča,“ a preto sklamaný odišiel. Nežnú revolúciu privítal oveľa nadšenejšie, „tam už skutočne bolo za čo ísť na námestie,“ spomína.

Na začiatku 90. rokov sa odsťahoval s mamou do Banskej Bystrice, lebo chcela odísť bývať niekde, kde je čistejší vzduch a tak sa presťahovali do Sásovej. Vladimír tam pracoval vo vodárňach, kde používali takú istú techniku ako v hydrometeorologickom ústave. Neskôr tam pracoval v Slovenských telekomunikáciách a aj v IT-firme SOFTIP. V Banskej Bystrici žil do roku 2010, kým neumrela jeho mama.

Už v roku 1990 vďaka pražskému LGBTI časopisu Lambda sa dozvedel o združení Ganymédes, ktorého zakladateľom bol aktivista Marián Vojtek. Keď sa chystalo prvé stretnutie, pomohol vytlačiť prvých 100 pozvánok a stanovy organizácie. Udiala sa aj prvá tlačová konferencia na Moskovskej ulici, kde prišla aj reportérka z novín, ktorá si na ochranu so sebou zobrala aj bodyguarda: „Zjavne nevedela, čo všetko sa jej medzi tými záhadnými homosexuálmi môže prihodiť, tak prišla aj s ochrankou.“

Predsudky a sila nenávisti, ktorú šíria aj politici

Aktivity s Ganymédom prerušil, keď sa presťahoval do Banskej Bystrice. Tam vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Slovenska. „Do jej vedenia v kraji sa ale dostali nesprávni ľudia – alkoholici, a jeden bývalý Eštébak – ktorí robili strane hanbu a škodili jej a rozložili ju tam, kde mala pôvodne najsilnejšie zázemie,“ hodnotí.

Od roku 2010 sa organizuje v Bratislave Dúhový Pride. Práve v roku 2010 Vladimírovi zomrela mama, ktorá by ho na Pride nikdy nepustila. Pamätník okolo nej musel so svojimi názormi vždy chodiť po špičkách, pretože bola chorá na srdce a bál sa, že keby jej odporoval, umrie. Po vojenčine síce niekoľko rokov tolerovala jeho vzťah s iným mužom, ale zjavne stále čakala, kým si nájde ženu, a to takú, ktorá ho zmení, aby sa začal správať a aj obliekať presne podľa jej predstáv. U jeho mamy sa po celý ich spoločný život akoby bili dve osobnosti : silne liberálna, ovplyvnená najmä duchom éry 60. rokov, ale aj traumou z konca vojny, a silne konzervatívno-zbabelá, ovplyvnená jej výchovou v detstve v rodine aj v škole. Žiaľ, tá konzervatívna po čase obvykle zvíťazila. Od roku 2011 sa pravidelne zúčastňuje na bratislavských a košických Prideoch, ale aj vo Viedni a v Prahe.

O útoku v roku 2022 pred kaviarňou Tepláreň na Zámockej ulici Vladimír tvrdí, že ho takýto čin neprekvapil. Po tom, čo ako príslušník LGBTI ľudí čelil celý život predsudkom, urážkam a útokom, bolo len otázkou času, kedy niekto prejde od nenávisti k činom.

Posledná volebná kampaň opäť rozvírila vlnu nenávisti voči LGBTI ľuďom. Vladimír si vypočul nadávky na jeho osobu a niekto sa ho dokonca pokúsil opľuť na zastávke. Týždeň po tom, čo predseda KDH nazval LGBTI hrozbou a pliagou, Vladimíra vyhodili SBSkári z obchodného domu Eurovea v Bratislave. Neskôr mu prišiel list s ospravedlnením, ale aj obhajobou „oprávnenosti“ ich konania, keď ho označili ako: „potenciálnu hrozbu diskomfortu pre ostatných návštevníkov.“

Vladimír apeluje na ľudí, ktorí si myslia, že politici si môžu hovoriť hocičo a nikoho to nezasiahne: „Homofóbne reči politikov, nazval by som ich presnejšie homohejtné, lebo oni nemajú strach, z LGBTI ľudí, oni šíria nenávisť.“

Vladimír momentálne poberá dôchodok, ale zároveň stále pracuje. Po posledných voľbách stále viac uvažuje nad odchodom zo Slovenska. Jeho životné motto je: „Nebyť blbec – premýšľať, dávať si pozor, aby som nespravil chybu a učiť ľudí, aby premýšľali a učiť ľudí spravodlivosti.“