Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Július Kremský (* 1933)

• Július Kremský sa narodil 24. januára 1933 v obci Ľuboreč

• ako mladý prežil náboženské prebudenie a začal aktívne nábožensky pôsobiť

• v rokoch 1960 – 1965 každoročne organizoval letné kresťanské tábory pre mládež

• kvôli svojím náboženským aktivitám sa stretával s problémami v zamestnaní i v súkromí

• v roku 1966 bola za náboženské pôsobenie odsúdený na 8 mesiacov väzenia

• trest si odpykal v Ústave pre výkon trestu Veľký Dvor pri Želiezovciach

• po prepustení z väzenia sa oženil a narodili sa im štyri deti

• až do novembra 1989 zažíval kvôli svojmu náboženskému životu nespravodlivosť

Mladosť a štúdiá

Július Kremský sa narodil 24. januára 1933 v obci Ľuboreč, v okrese Lučenec, ako najstarší zo štyroch detí. Keďže jeho otec bol horárom, bývali v horárni, vzdialenej od obce Ľuboreč približne tri kilometre. Neskôr sa celá rodina presťahovala do neďalekého Lučenca. Tu Július študoval na reálnom gymnáziu, ktoré v roku 1951 ukončil maturitou. Keď mal približne 13 rokov, do jeho života hlboko zasiahlo stretnutie s britskými baptistickými misionármi. Následne uveril v Ježiša Krista a začal žiť aktívnym náboženským život. Pravidelne navštevoval zhromaždenia v rámci miestneho zboru baptistickej cirkvi. Vďaka hudobnému talentu sa ako samouk naučil hrať na klavíri, gitare i ďalších nástrojoch. Svoj talent naplno využil pri vedení speváckeho zboru v rámci cirkevného zhromaždenia, kde s mládežou aktívne nacvičoval spev.

Po maturite začal Július študovať na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. V roku 1952 však bola táto vysoká škola zrušená. Z jednej z jej fakúlt bola na základe vládneho nariadenia vytvorená vo Zvolene Vysoká škola lesnícka a drevárska. Tu pokračoval v štúdiu aj Július Kremský, pričom v roku 1955 štúdium úspešne ukončil. Už počas štúdia na vysokej škole mal problémy práve pre svoj aktívny náboženský život, pre ktorý sa snažil získať aj ďalších mladých ľudí. Počas štúdia prišlo na Júliusa falošné udanie, že istému mužovi odviedol manželku a dcéru ku kresťanstvu. Júliusovi sa podarilo zistiť meno človeka, ktorý údajne udanie napísal. Navštívil ho a získal jeho písomné vyjadrenie, že uvedené udanie, napísané v jeho mene, je falošné. Dekanát lesníckej fakulty nakoniec Júliusovi udelil „len“ pokarhanie.

Aktívne náboženské pôsobenie

Po štúdiu začal ako lesný inžinier pracovať v štátnej správe lesov. Pridelený bol na polesie do obce Osadné na severovýchode Slovenska. Približne po polroku, v roku 1956, nastúpil do zamestnania v Liptovskom Mikuláši, kde taktiež pracoval v lesnej správe. Tu sa po práci venoval evanjelizácii a spolu s Jánom Kriškom navštevovali okolité dediny, v ktorých sa snažili šíriť a vysvetľovať Božie slovo. Júliusov vedúci v zamestnaní ho vyzýval, aby s podobnými aktivitami prestal. V prípade, že tak urobí, sľuboval mu pracovné povýšenie. Vzhľadom na tento nátlak, ako aj pre túžbu mať viac voľného času, podal Július v roku 1957 v tomto zamestnaní výpoveď. Následne pracoval ako robotník v podniku Pozemné stavby.

V roku 1957 sa Július zúčastnil na jednom náboženskom podujatí v okolí Českého Tešína, na ktorom sa oboznámil s letničným hnutím. Tu zažil ešte hlbšie náboženské prebudenie. Do Sliezska sa potom pravidelne vracal aj v nasledujúcich rokoch a udržiaval kontakt s kresťanmi, ktorých tu spoznal. V roku 1958 sa Július presťahoval z Liptova naspäť do Lučenca, kde sa opäť zapojil do práce v miestnom zbore baptistickej cirkvi. Okrem iného chodil ohlasovať Božie slovo aj do niektorých okolitých dedín. Približne od roku 1960 sa Július začal aktívne angažovať pri organizácii letných kresťanských táborov pre mladých ľudí. Každý rok sa v lete uskutočnili dva turnusy, na ktorých sa zúčastňovalo 30 – 100 mladých ľudí. Tábory prebiehali zväčša v prírode, uprostred lesov, v provizórnych podmienkach v stanoch. Hlavným programom na tábore bolo poznávanie Biblie. Na táboroch sa zúčastňovala mládež z celého Slovenska, niekedy z rôznych cirkevných denominácií, hlavne baptisti, ale aj evanjelici či katolíci. Informácia o uskutočnení tábora sa šírila len ústnym podaním, medzi známymi. Júliusova činnosť sa však nepáčila niektorým starším členom baptistickej cirkvi v Lučenci, ktorí sa obávali možných problémov kvôli jeho príliš aktívnemu pôsobeniu. Navyše sa o tábory, ako aj o osobu Júliusa Kremského, postupne začala zaujímať aj Štátna bezpečnosť.

Už v tomto období však mala pre svoju vieru a aktívny náboženský život problémy aj Júliusova neskoršia manželka Terézia, ktorá pracovala ako učiteľka. Tá bola dokonca v roku 1962 pre svoje náboženské presvedčenie a aktivity zo školstva prepustená, a to i napriek skvelým výsledkom, ktoré so svojimi žiakmi dosahovala.

Problémy so Štátnou bezpečnosťou

Samotného Júliusa sa Štátna bezpečnosť snažila ešte v roku 1963 obviniť z porušenia zákona podľa § 178 Trestného zákonníka, čo znamenalo marenie dozoru štátu nad pôsobením cirkví. Naplnením tohto paragrafu mala byť skutočnosť, že Júliusovo vysvetľovanie Biblie Bezpečnosť definovala ako kazateľskú činnosť, na ktorú Július nemal oficiálny štátny súhlas. Okresný ani krajský prokurátor však v tomto období ešte nesúhlasili s trestným stíhaním, pretože Júliusovým aktivitám pripisovali nízku spoločenskú nebezpečnosť. Štátna bezpečnosť sa preto nateraz musela uspokojiť s vykonaním tzv. preventívno-výchovného opatrenia, čo znamenalo hlavne uskutočnenie osobného pohovoru s Júliusom Kremským. Pohovorom chcela Bezpečnosť docieliť, aby Július prestal kázať, organizovať podujatia pre mládež a aby sa vo všetkom podriadil vedeniu miestneho zboru baptistickej cirkvi. Samotný pohovor sa uskutočnil v polovici februára 1963. Aby bol na Júliusa vyvinutý počas pohovoru čo najväčší tlak, mali sa na ňom zúčastniť aj predstavitelia rôznych miestnych organizácii a podnikov. Prítomní mali byť: vedúci Okresnej správy ciest (kde Július v tom čase pracoval), predseda Závodného výboru Revolučného odborového hnutia, riaditeľ Okresného ústavu národného zdravia, riaditeľ Štátnej sporiteľne, riaditeľ Okresnej správy spojov, okresný cirkevný tajomník, pracovník okresnej odborovej rady, oficiálny kazateľ miestneho zboru baptistov, okresný prokurátor a samozrejme predstavitelia Štátnej bezpečnosti. Ani takáto „silná zostava“ však nedokázala od Júliusa Kremského vymôcť prísľub, že do budúcnosti so svojimi aktivitami prestane. Naopak, Július sa na pohovore vyjadril, že „ak bude Pán chcieť, tak to bude robiť“. Zástupca okresného prokurátora na to odpovedal, že v takom prípade bude musieť očakávať trestný postih.

Vyšetrovanie, odsúdenie a výkon trestu

V ďalšom vyšetrovaní Júliusa Kremského pokračovala Štátna bezpečnosť v lete 1965, keď získala správy o uskutočnení ďalších letných táborov pre mladých ľudí. V nasledujúcich mesiacoch sa preto uskutočnilo viacero výsluchov mladých ľudí, ktorí sa na táboroch zúčastnili. Začiatkom februára 1966 dospela Bezpečnosť k záveru, že konanie Júliusa Kremského napĺňa skutkovú podstatu trestného činu marenia dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami podľa § 178 Trestného zákonníka. Podstatou mala byť Júliusova snaha vychovávať a viesť mládež v náboženskom duchu, čím mal mladých ľudí odvádzať od marxistického svetonázoru. Podľa vyhodnotenia Bezpečnosti Júliusovo konanie má „zhubný vplyv na študujúcu mládež, nakoľko im natláča protichodný svetonázor, ako je vyučovaný na školách“. Podľa prvotného vyhodnotenia Štátnej bezpečnosti sa však Júliusovi nepodarilo dokázať nepriateľstvo voči štátnemu a spoločenskému zriadeniu. Vedenie Krajskej správy Ministerstva vnútra v Banskej Bystrici však pravdepodobne nebolo s takýmto zľahčujúcim hodnotením Kremského aktivít spokojné. V marci 1966 sa preto uskutočnila ďalšia séria výsluchov viacerých mladých ľudí. Po ich dodatočných výpovediach už Bezpečnosť v aktivitách Júliusa Kremského „našla“ aj motív nepriateľstva voči štátnemu zriadeniu. Na základe uskutočneného vyšetrovania bolo voči Júliusovi Kremskému dňa 18. apríla 1966 vznesené obvinenie pre spomenutý trestný či podľa § 178 Trestného zákonníka. Dňa 17. júna 1966 sa pred Okresným súdom v Lučenci uskutočnilo súdne pojednávanie, na ktorom bol Július Kremský odsúdený podľa § 178 tr. z. na trest odňatia slobody v dĺžke 8 mesiacov nepodmienečne.

Z dôvodu zápalu slepého čreva bol nástup na výkon trestu Júliusovi odložený až na jeseň 1966. Pred odchodom do väzenia si Július doma pobalil veci, ktoré si chcel so sebou zobrať. Do batožiny si pribalil aj niektoré knihy, medzi inými aj Nový Zákon. Pri vstupnej prehliadke vo väznici v Banskej Bystrici sa prítomní príslušníci väzenskej stráže na neho osopili, či si myslí, že si bude vo väzení čítať. Napriek tomu sa však všetky knihy dostali akoby zázrakom s ním až do väzenia. Pri samotnej prehliadke mu totiž príslušník prikázal, aby vymenoval obsah kufríka. Július vymenoval všetky veci a spýtal sa, či má teda menovať aj knihy. Príslušník odpovedal, že knihy nie, tie si vraj pozrie sám. Následne však na knihy pravdepodobne zabudol, pretože zatvoril kufrík a Július si ho celý zobral zo sebou. V Banskej Bystrici strávil Július jeden týždeň na samotke. Následne bol odvezený do Ilavy, kde väzňov rozdeľovali na konečné miesto výkonu trestu. Július bol presunutý na Veľký Dvor pri Želiezovciach. Podobným spôsobom ako v Banskej Bystrici sa Júliusove knihy dostali až do Ústavu pre výkon trestu odňatia slobody Veľký Dvor. Tu Július požičiaval Nový Zákon do miestneho zdravotného strediska, kde si ho pacienti čítavali.

Ústav pre výkon trestu vo Veľkom Dvore

Samotný Ústav pre výkon trestu vo Veľkom Dvore bol jedným z troch pracovísk (hospodárskych dvorov), ktoré od roku 1952 tvorili Nápravno-pracovný tábor v Želiezovciach. Daná lokalita bola zvolená s ohľadom na nedostatok pracovných síl v poľnohospodárstve v danej oblasti. V blízkosti Želiezoviec boli preto dislokované tri hospodárske dvory, v ktorých sa uskutočňoval výkon trestu odňatia slobody. Základné oddelenie útvaru bolo na hospodárstve Karolína, kde sa nachádzali aj ubytovne príslušníkov. Jedno oddelenie vzniklo na hospodárstve Veľký Dvor a druhé v Nýrovciach. Na oddelení Veľký Dvor boli umiestnení tzv. politickí väzni. V Nýrovciach ženy odsúdené za kriminálne trestné činy s dlhými trestami, na oddelení Karolína ženy-recidivistky. Odsúdené ženy pracovali v letnom období prevažne na štátnych majetkoch v rastlinnej a živočíšnej výrobe. V roku 1956 boli však zrušené pobočky Karolína a Nýrovce a bol utvorený jeden základný útvar na Veľkom Dvore. V roku 1966 boli odtiaľto ženy odsunuté do iných ústavov a Veľký Dvor sa stal ústavom na výkon trestu odňatia slobody pre mužov zaradených do I. nápravno-výchovnej skupiny. Zo začiatku bolo pracovné zaradenie mužov obdobné ako u žien, teda prevažne v poľnohospodárstve, postupne však boli zaraďovaní aj do stavebnej a priemyselnej výroby.

Nový Zákon, ktorý mal Július so sebou, však po čase objavil jeden z príslušníkov ŠtB, ktorý tam pracoval. Za prechovávanie takejto literatúry mohli Júliusovi udeliť predĺženie trestu o polovicu. Príslušník sa Júliusa pri prešetrovaní celej záležitosti spýtal, či nájdený Nový Zákon patrí jemu. Keď mu Július Kremský odpovedal, že áno, príslušník sa mu prekvapivo nezačal vyhrážať, ale zmierlivo mu povedal: „Ja ho odložím a keď pôjdete 3. mája domov, tak si ho zoberiete.“ Július mu na to odvetil: „Nie, pán nadporučík, ja mám takých doma veľa. Môžete si ho nechať.“

Život po návrate z väzenia

Po prepustení z väzenia sa Július oženil so svojou snúbenicou Teréziou, s ktorou sa poznal už z miestneho zboru baptistickej cirkvi v Lučenci. Terézia sa v rámci zboru venovala malým deťom. Po Júliusovom návrate z väzenia však obaja pocítili, že členovia ich zboru sú zastrašení a bočia od nich. Predstavení zboru nechceli, aby Július ani jeho manželka vyvíjali v rámci zboru akékoľvek aktivity. V roku 1971 sa manželia odsťahovali z Lučenca na Liptov. Július začal pracovať v Demänovskej doline ako technik v pridruženej výrobe. Po desiatich rokoch ho však z práce prepustili. Odišiel preto do Bratislavy, kde sa zamestnal priamo na ústredí Bratskej jednoty baptistov. Manželka Terézia ostala bývať ešte pol roka sama so štyrmi deťmi na Liptove. Do Bratislavy sa aj s deťmi presťahovala, až keď sa im podarilo nájsť v Bratislave vhodný dom, ktorý s finančnou pomocou manželkiných rodičov kúpili. V ňom potom bývali aj spolu s rodičmi, ktorí sa sem presťahovali z Lučenca. Po čase však musel Július opustiť aj zamestnanie v ústredí Bratskej jednoty baptistov. Kvôli aktívnemu prežívaniu svojej viery on i jeho rodina naďalej zažívali ústrky a nespravodlivosť zo strany štátnej moci a orgánov štátnej správy. Júliusovi synovia nemohli ísť napriek výborným študijným výsledkom študovať na tie stredné školy, ktoré si vybrali. Zmenu im priniesol až november 1989, ktorý znamenal aj zrovnoprávnenie postavenia veriacich všetkých cirkví a náboženských spoločností v Československu.