Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marie Kramárová (* 1937  †︎ 2023)

• narodila sa 16. septembra 1937 v Bohdaliciach

• detstvo prežila ako dcéra záhradníka rodiny Mannerovcov

• s otcom bola svedkom obsadenia zámku a deportácie Wolfganga Mannera do zajateckého tábora

• v roku 1946 Wolfgang Manner v tábore umrel

• Mariin otec tajne pochoval telo zosnulého grófa mimo nemeckého masového hrobu a zaznačil si približné miesto

• Marie vyštudovala pedagogiku, vydala sa a v roku 1957 odišla do Turčianskych Kľačian pri Martine

• väčšinu života prežila ako učiteľka v základnej škole vo Vrútkach a Martine

• po zmene režimu sa snažila na základe mapky odhaliť pozostatky Wolfganga Mannera

• po úspešnom pátraní bolo telo Wolfganga Mannera po 70 rokoch uložené na odpočinok do rodinnej hrobky

• od roku 1992 žila na dôchodku v Martine

• Marie Kramárová zomrela 28. decembra 2023

Spravodlivosť a jej kľukaté cesty vedia zamiešať osudy mnohých ľudí. Keď však boj proti krivde, za skutočnú spravodlivosť prepletá životmi, dobami a ich režimami cez takmer celé storočie, je to dôvod pozastaviť sa. Príbeh Marie Kramárovej, tiahnuci sa štyrmi generáciami, kým česť a spravodlivosť našla svoje naplnenie, je jedným z nich.

Rod Mannerovcov a jeho úloha v novodobých dejinách Bohdalíc

História obce Bohdalice (dnešné Bohdalice-Pavlovice v okrese Vyškov) je od 18. storočia úzko spojená s menom rakúskeho šľachtického rodu Manner. Generácie jeho členov  obývali a spravovali rodinný zámok, priľahlé usadlosti a hospodárstvo. Rokmi svedomitej práce a života v súlade s miestnym obyvateľstvom sa významným podielom zaslúžili o rozkvet obce. Okrem toho svojim neskorším českým národným zmýšľaním povzniesli ducha miestneho obyvateľstva bližšie k vytúženej slobode, ktorá nastala pádom monarchie v roku 1918. Začiatkom 20. storočia harmonicky nažívali v bohdalickom zámku gróf Arnošt Manner s manželkou  Viktóriou Mannerovou (za slobodna Viktóriou von Bronn). Mali troch synov. Najstarší Ernst si siahol na život vlastnou rukou v roku 1912. Okrem neho vychovali synov Wolfganga a Michaela. Bez ohľadu na svoj rakúsky šľachtický pôvod sa vždy cítili byť českoslovenckými občanmi a podporovali národnú identitu svojich detí i miestneho obyvateľstva.

František Havránek na ceste k zámockému záhradníkovi

V roku 1918, v hektických začiatkoch novovzniknutej republiky, sa vtedy 14-ročný František Havránek, rodák z blízkej obce Snovídky, spolu s ovdovenou matkou a dvoma súrodencami dostal pod ochranné krídla rodiny Mannerovcov. Starý gróf Arnošt si chlapca obľúbil a rozhodol sa umožniť mu pozviechať sa z neutešených pomerov. Prijal Františka do zámockého záhradníctva. Keďže sa mu darilo a v práci prejavil veľké nadanie, gróf ho poslal na štúdiá do Zahradnícko-ovocnářského ústavu v Brne-Bohuniciach. Tu František absolvoval špecializované dvojročné štúdium a rok praxe. Všetky potrebné náklady súvisiace so štúdiom i ubytovaním hradila rodina Mannerovcov.

Roky ubiehali a František sa dostal k Pálffyovcom v Bojniciach, kde spravoval miestne sady a zámocké záhrady. Medzičasom v Bohdaliciach umrel starý záhradník Ludvík Stříža. František dostal ponuku na návrat s možnosťou stať sa na mannerovskom panstve hlavným zámockým záhradníkom. Napriek výhodnej práci aj finančnej motivácii v službách rodu Pálffyovcov cítil František zodpovednosť a vďaku voči rodu Mannerovcov, ktorý jemu aj jeho rodine v minulosti tak pomohol. Prijal ponuku a po 5 rokoch sa vrátil do Bohdalíc. Medzitým starý gróf Arnošt Manner umrel a jeho potomkovia Wolfgang aj Michael spolu s vdovou grófkou Viktóriou Mannerovou pokračovali v spravovaní zámku a miestneho veľkostatku.

František mal s manželkou Marií Havránkovou, rod. Novotnou, tri deti. Pamätníčka Marie Kramárová, narodená v roku 1937, bola najstaršia. Okrem nej mali dcéru Helenu a najmladšieho syna Jiřího.

Koniec republiky a protektorát

Ako roky ubiehali, spoločenská situácia vo svete sa zmenila. Mladé Československo sa pod tlakom okolností rozpadlo a aj Bohdalice sa stali súčasťou okupovaného Protektorátu Čechy a Morava. Napriek všetkým príkoriam a nespravodlivosti, ktorá sa denne diala v mnohých kútoch krajiny, boli Bohdalice od skutočnej hrôzy vojny uchránené. Predovšetkým vďaka silnému zázemiu miestnej a v blízkom okolí sa nachádzajúcej nemeckej menšiny, ktorá tu žila od stredoveku a mala vážené postavenie. Vďaka nej bola oficiálna moc menej upriamená na kontroly, čistky a represie v Bohdaliciach a ich bezprostrednom okolí.

Grófka si naďalej nažívala na svojom panstve, Wolfgang ako najstarší spravoval rodinný majetok a Michael sa venoval historicko-vedeckej činnosti pri skúmaní dejín rodu Manner. Okrem iného sa rád zapájal do záhradníckych prác a skúšal pestovanie v tej dobe nezvyklých plodín a rastlín. Pri tejto činnosti sa ešte viac zblížil s Františkom Havránkom a jeho rodinou. Malá Marie vnímala idylické prostredie svojho detstva a do dnešných dní ma naň krásne spomienky: „Pamatuju si, jak Michael tehdy přines tzv. Ibisch, dnešní ibištek lekársky, což byla na tu dobu nezvyklá rostlina a bylo třeba se jí věnovat s náležitou péčí. Já jako malá holčička jsem tam běhala s konvičkou a ty jejich rostlinky zalévala.“  František robil často sprevádzal na cestách aj samotnú grófku.

Prechod sovietskej armády Bohdalicami – ťažký údel rodu Mannerovcov

Doba však pokročila, hrozba príchodu frontu a bezprostredného dotyku vojny sa začala vznášať aj nad Bohdalicami. S blížiacim sa frontom sa množili zvesti o tom, ako s nemecky hovoriacimi obyvateľmi zaobchádzajú spojeneckí, predovšetkým sovietski vojaci v súčinnosti s iniciatívnymi miestnymi agitátormi. V týchto krutých živelných časoch rozdiel medzi okupantom bojujúcim na strane tretej riše s obyčajným nemecky hovoriacim obyvateľom žijúcim na tomto území od nepamäti nič neznamenal. Zabudnuté zostali všetky zásluhy o rozvoj vidieka, miestneho hospodárstva a kultúry, ako aj českej národnej svojbytnosti zo strany rodu Mannerovcov. Ďalším tŕňom v oku pomyselným víťazom mohla byť šľachtická história rakúskeho rodu Mannerovcov, nehodiaca sa do nového bujnejúceho komunistického beztriedneho zmýšľania, ktoré sa malo natrvalo udomácniť v mysliach všetkých obyvateľov.

František Havránek tušil blížiacu sa katastrofu, snažil sa teda ešte v poslednej chvíli varovať rodinu Mannerovcov. Predovšetkým Wolfganga a Michaela, keďže na mužskú časť pokolenia mohla doľahnúť najväčšia ťarcha prípadných represií. Michael si v tomto prípade dal poradiť, pochopil zložitú medzinárodnú situáciu aj rokmi útlaku v Protektoráte podmienený, hoci nie vždy objektívny hnev českého obyvateľstva voči všetkým nemecky hovoriacim obyvateľom ich vlasti.

Wolfgang si však povedať nedal. Podľa jeho šľachtickej cti považoval za nemysliteľné v jeho veku (58 rokov) a postavení utekať zo svojho sídla. Vždy sa cítil byť Čechoslovákom, mal aj dvojité občianstvo. Preto sa rozhodol, že svoje sídlo neopustí a bude zámok aj so statkom naďalej spravovať. Michael teda odišiel do Rakúska sám. Narýchlo sa rozlúčil s najbližšími aj s Františkom Havránkom a jeho rodinou, s ktorou sa rokmi zblížili. Pri rozlúčke im venoval miestne ovocné sady a záhrady, o ktoré sa celé roky staral.

O pár dní, v máji 1945, sa do zámku dovalila skutočná pohroma. Oddiely sovietskych vojakov v súčinnosti s miestnymi revolučnými gardami vtrhli na panstvo Mannerovcov a v divokej agresii ničili všetko, čo im prišlo do cesty: „My jsme byli v krytu, ale když jsme viděli tu spoušť, kterou tam zanechali, bylo to hrozné. Nábytky, peřiny, knižnice, všechno oknem vyházené ven. Grófka Viktorie von Manner, když to všechno uviděla, stáhla se do jedné místnosti, kde se žehlilo. Tam jí přidělili stolek a postel, nic víc. V ten den o všechno přišla…“  

Ako rakúsky šľachtický majetok nová moc skonfiškovala celý zámok aj hospodárstvo Mannerovcov. Wolfganga bez ohľadu na jeho argumenty zatkli. Bol premiestnený do sústreďovacieho tábora pre nemeckých vojakov a dôstojníkov vo Vyškove. Tu sa pre neho začalo peklo na zemi. Ako starší muž a šľachtic sa stal vďačným terčom posmeškov a šikanovania nielen zo strany dozorcov tábora, ale i radových nemeckých vojakov. V jeho veku a postavení, keď prišiel o všetko, na neho o to intenzívnejšie doľahla krivda a neprávosť, ktorú pociťoval zo všetkých strán. Detaily jeho pobytu v zajateckom tábore sú dodnes opradené tajomstvom, avšak situácia zašla tak ďaleko, že Wolfganga podľa očitých svedkov našli 24. januára 1946 ležať mŕtveho a polonahého v miestnom potoku. Oficiálnym dôvodom smrti bol zápal pľúc. Reálne okolnosti jeho posledných chvíľ zostávajú záhadou.

Wolfgangova posledná cesta

Podľa pokynu z veliteľstva táborov mal byť zosnulý Wolfgang do 24 hodín pochovaný v masovom hrobe s ostatnými nemeckými vojakmi. Správca vyškovského cintorína Jiří Měřinský si uvedomil urgentnosť situácie, a keďže poznal Mariinho otca Františka Havránka, kontaktoval ho s prosbou o zabezpečenie dôstojnejšieho spôsobu uloženia tela zosnulého grófa.

Celá akcia mala prebehnúť tajne, bez vedomia tamojších úradov a štátnej moci. František požiadal pána Měřinského o ukrytie Wolfgangovho tela a snažil sa zaobstarať cínovú rakvu. Tá bola v povojnových časoch nedostatkovým tovarom, no nakoniec sa mu ju predsa len podarilo zohnať. Cirkevný pohreb sa mal uskutočniť v nedeľu 27. januára. Miestny kostol sa naplnil obyvateľmi, ktorí sa prišli rozlúčiť s tragicky zosnulým Wolfgangom.

Akt poslednej rozlúčky však predsa neušiel pozornosti povojnových úradov. Do kostola vtrhla Národná bezpečnosť s bezpodmienečným rozkazom na ukončenie pohrebu a rozpustenie zhromaždenia. Wolfgang vraj ako Rakúšan nemal právo na dôstojný pohreb a rozlúčku. Nikto nehľadel na bolesť nespravodlivo odsúdenej rodiny, nikoho nezaujímala bohdalická história rodu Mannerovcov. Videli len protinemecké postoje a všeobecnú túžbu po pomste. Podobné akcie v tomto období prebiehali na tajný rozkaz mocenských orgánov po celej republike. Tie nariaďovali pochovávať nemecky hovoriacich obyvateľov a kolaborantov do neoznačených hrobov, aby po nich nezostala žiadna spomienka. Pod týmto rozkazom bol po jeho odtajnení podpísaný vtedajší minister štátnej kontroly a neskoršej národnej bezpečnosti Karol Bacílek.  

František teda odišiel do Vyškova, kde v poslednej chvíli narýchlo zorganizoval tajné pochovanie Wolfganga mimo nemeckého masového hrobu. Nočnej rozlúčky bez oficialít sa zúčastnili František Havránek, správca vyškovského cintorína Jiří Měřinský a vdova po Wolfgangovi Františka Mannerová, rod. Neoralová, z Brna.

Wolfgangovo telo uložili v cínovej rakve na tajné miesto, ktorého polohu si František narýchlo zaznačil na kúsok papiera. Ten obsahoval indície o umiestnení tela medzi ostatnými hrobmi a značku neďalekej starej vŕby, ktorá sa na cintoríne nachádzala. Verný záhradník dúfal, že časom, keď všeobecné protinemecké nálady ustanú, bude možné Wolfgangovo telo exhumovať a uložiť do rodinnej hrobky. Netušil však, že papierik s indíciou sa na dlhé desaťročia stane jediným dôkazom pravdy čakajúcej na svoje naplnenie.

Osudy grófky Mannerovej a rodiny Havránkovcov po vojne

Po skončení tajného pohrebu sa František vrátil domov a svojej manželke vyrozprával pohnuté okolnosti uloženia Wolfgangovho tela. Tento rozhovor si vypočula aj vtedy 8-ročná Marie: „Tatínek, který si neuvědomil, že jsem ještě vzhůru a všechno jsem slyšela, mě požádal, abych o tom nikdy nikde nemluvila. Mohla bych totiž způsobit problémy celé své rodině. Tak já jsem od té doby o celé téhle záležitosti mlčela.“

Grófka Mannerová sa v zúfalstve nad svojim osudom i stratou milovaného syna utiahla do samoty, v ktorej prežila posledné chvíle svojho života. František spolu s ostatnými statočnými ľuďmi z bývalého panstva sa snažili zmierniť jej ťažký osud nosením potravín či finančnou pomocou, keďže grófka už bola cudzincom na vlastnom pozemku. Okrem iného jej František sľúbil, že hneď, ako to bude možné, zorganizuje premiestnenie Wolfgangovho tela do rodinnej hrobky zámku v Bohdaliciach, kde nájde zaslúžený odpočinok. Onedlho, v septembri roku 1946, grófka Viktória Mannerová zomrela. Navzdory režimu sa aspoň pre ňu podarilo uskutočniť dôstojnú poslednú rozlúčku a uloženie tela v zámockej hrobke. Zámok v Bohdaliciach od tej doby až do dnešných dní slúži ako meštianska a neskôr základná škola.

Františkov osud taktiež nebol jednoduchý. Kvôli jeho lojalite voči rodine Mannerovcov ho mnoho miestnych neprajníkov označilo za kolaboranta. Snažil sa uživiť rodinu, starať sa o miestne zámocké záhrady a sady, ktoré si ako živnostník zobral do nájmu a musel za ne platiť. Nič mu nebolo platné, že gróf Michael Manner mu ich pred odchodom zanechal. Nová doba nehľadela na žiadne dohody minulosti. František napriek tomu svedomito pracoval a zveľaďoval prenajatý majetok.

Opäť sa však stal tŕňom v oku neprajníkom, ktorí nezabudli na jeho minulosť. Oči im klalo hlavne jeho odmietnutie dobrovoľného vstupu do miestneho JZD (jednotné zemědělské družstvo). Situácia vyvrcholila v roku 1951, keď sa 14-ročná Marie stala svedkom nočného príchodu bezpečnostných zložiek do ich domu: „Jednou, přibližně o třetí hodině v noci, vtrhli do bytu příslušníci SNB (Sbor národní bezpečnosti). Ve dveřích stál pán s bajonetem, všichni jsme museli vstát, přeházeli nám celý byt, peřiny, nábytek. Chtěli nám dokázat nějaké ukradené věci ze zámku, nenašli však vůbec nic. Tatínek věděl, že je nevinen, nikdy by si něco takového vůči Mannerovcům nedovolil. Byl zde však taky problém s tím, že tatínek nechtěl podepsat do družstva. Dokonca nás jako kolaboranty chtěli vystěhovat do pohraničí, co se naštěstí nestalo.“ 

Napriek veľkej Františkovej snahe však komunistický nátlak pokračoval. Dobové zákony umožnili štátu zabrať Františkove ťažko splácané záhrady a sady pod správu družstva. Chýbala mu pritom jediná splátka, aby si majetok ako živnostník odkúpil. František sa napokon rozhodol pokračovať v práci aspoň ako záhradník zámockého majetku v novovzniknutom družstve. Manželka Marie pracovala ako predavačka v miestnom záhradníckom obchode. Roky ubiehali a ich deti pomaly opustili rodičovské hniezdo.

Marie Kramárová, rod. Havránková, putuje životom

Marie po skonční meštianskej školy v Bohdaliciach pokračovala štúdiom na gymnáziu v Bučoviciach, kde strávila 4 roky. Jej srdečná povaha ju tiahla k práci s deťmi, preto sa rozhodla pre učiteľské povolanie. Počas pedagogickej praxe v materskej škole v Chvalkoviciach pokračovala v diaľkovom štúdiu na Pedagogickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne na Poříčí.

Ešte pred maturitou ako 18-ročné dievča spoznala mladého vojaka Jozefa Kramára, ktorý v Bohdaliciach absolvoval povinnú vojenskú službu. Ten sa do mladej Marie zahľadel natoľko, že si ju chcel vziať za manželku. Kvôli jej veku a zásadovosti Mariinho otca Františka však museli počkať, kým bude mať Marie 20 rokov. Ich láska však vydržala, a tak sa nakoniec 20-ročná Marie v roku 1957 vydala a odišla do Turčianskych Kľačian na Slovensku, kde s Jozefom začala nový život.

Začiatky mladej učiteľky v nedostatočne rozvinutej infraštruktúre miestnej obce neboli jednoduché: „Do práce jsme museli přecházet přes řeku na lodičce. Jednou jsem se dokonce manžela žertem zeptala, zda nejsem v Africe. Tam totiž lidé cestují do práce takovýmhle způsobem.“ Mladá rodinka sa postupne rozrástla o dcéru Irenu a syna Dušana. Marie väčšinu svojho života strávila prácou učiteľky v základnej škole vo Vrútkach, neskôr v Priekope v Martine. Pri práci s deťmi  sa naplno prejavila jej dobrosrdečná povaha a rodičovskou výchovou získaná túžba po spravodlivosti. Marie sa mnohokrát nad rámec svojich povinností ujímala najchudobnejších detí a pomáhala im materiálne i pedagogicky. Mnohí z jej chovancov majú na ňu dodnes len tie najlepšie spomienky.

Hektické dni roku 1968 spojené s príchodom intervenčných vojsk zastihli Marii na návšteve príbuzných v Prahe: „Náměstí byly plné lidí a vojákú. Nejezdili tramvaje a já jsem s obavami sledovala jak se vlastně situace vyvine. Až po pár dnech se obnovili vlaková spojení a já jsem se mohla vrátit domů.“ 

Po návrate sa v následných rokoch normalizácie Marie opäť naplno venovala pedagogickej činnosti. Neúprosné oko režimu však nezabudlo ani na ňu. Marie bola predsedníčkou miestnej organizácie ROH (revolučné odborové hnutie), vedeniu strany však prekážalo, že nikdy nevstúpila do komunistickej strany: „Víte, já jsem si byla vědomá toho, jaké nespravedlnosti se dopustili vůči mému otci. Pořád jsem měla před očima, jak k nám v noci vtrhli, jak tatínkovi sebrali jeho živnost. Jak se zachovali vůči nevinné rodině Mannerovců. Když už to jinak nešlo, snažila jsem se vymluvit na nedostatečnou politickou vyspělost, nebo nějakou jinou výmluvu. Pořád mi ale připomínali, že to snad v celé republice nemají předsedkyni ROH, která není členkou strany, jenom u nás…“ 

Marie počas celého života navštevovala svojich rodičov v Bohdaliciach. Otec František stále nosil v pamäti sľub o dôstojnom pochovaní grófa Wolfganga, ktorý dal kedysi jeho matke. Situácia vhodná na odkrývanie starých rán minulosti však ešte nenastala. Tie režim až do svojho pádu dôsledne tajil. František Havránek v roku 1976 zomrel a svoj nenaplnený sľub si odniesol do hrobu. Marie sa stala posledným žijúcim človekom, ktorý okolnosti nešťastného prípadu poznal. Medzitým sa začali sťahovať mračná aj nad 40-ročnou vládou nespravodlivého režimu, ktorý Nežnou revolúciou dospel k svojmu zaslúženému koncu...

Nežná revolúcia – možnosť obnoviť spravodlivosť

Búrlivé časy Nežnej revolúcie zastihli Marii vo veku blížiaceho sa dôchodku. Zmenu režimu podporovala, no dobrosrdečná povaha jej nedovolila pripojiť sa k štrajku učiteľov a opustiť triedu svojich detí, ktoré ju potrebovali. Zastupovala svojich aktívne štrajkujúcich kolegov a snažila sa udržať chod školy.

V roku 1992 sa Marie po bohatých rokoch praxe dožila zaslúženého dôchodkového veku. Cíti však nevôľu z toho, akým spôsobom sa nový režim uberá. Pri moci zostalo mnoho bývalých súdruhov a aktívnych posluhovačov komunizmu, ktorí len narýchlo „prezliekli kabát“. Zhoršila sa finančná a ekonomická situácia, divoko sa privatizovali podniky a likvidovali pracovné miesta. Ešte väčšou ranou však pre ňu bolo rozdelenie spoločnej republiky v roku 1993: „Tohle se nemělo stát. Vždy jsem tvrdila a budu tvrdit, že spolu by nám bylo lépe. Stačilo jen, aby se vedení ujali schopní a pracovití lidé, kterým by šlo o blaho našich národů.“ 

Po zmene režimu vznikla možnosť vysporiadať majetok, ktorý Mariin nebohý otec František nadobudol a splácal ešte ako živnostník. Nikto však nehľadel na to, koľko zaň svojho času zaplatil. Úrady dokonca nespravodlivo a nepochopiteľne určili rodine zaplatiť aj poslednú neuhradenú Františkovu splátku z 50. rokov pred zoštátnením. Po  zaplatení družstvo niečo z majetku potomkom vrátilo, no vzhľadom na dovtedajšie splátky a ujmu na majetku išlo skôr o symbolickú náhradu škôd.

Snaha o nastolenie spravodlivosti po takmer 70 rokoch

Pri stretnutí bohdalických rodákov v roku 2012 v Marii precitli spomienky. Prechádzala sa po zámku a záhradách, ktoré jej otec s toľkou snahou zveľaďoval, a skrsla v nej myšlienka po mnohých rokoch nastoliť spravodlivosť a dokonať otcovu vôľu: „Tehdy jsem si sama v sobě řekla, proč bych já ještě mlčela. Že snad teď je ta poslední a pravá příležitost učinit spravedlivost a důstojně uložit k odpočinku grófa Wolfganga Mannera. Jednak kvůli otci, který byl jejich rodině za tolik vděčný. Taky kvůli baronce, která to měla jako svou poslední vůli a žádost mému otci, kterou on už bohužel nestihl naplnit. A taky kvůli sobě a všeobecné spravedlnosti, jelikož není možné někomu odmítnout právo na poslední odpočinek…“ 

Na stretnutí bohdalických rodákov teda Marie vyrozprávala spoločenstvu zúčastnených celý pohnutý príbeh okolo smrti a miesta posledného odpočinku Wolfganga Mannera. Namiesto záujmu o danú vec sa však dočkala nedôvery, neveriacich slov a pohľadov, ktoré spochybňovali jej tvrdenie. Mala pocit, akoby ju miestni mali za blázna. Sklamaná odišla do Vyškova na miestny cintorín, kde sa stretla s jeho správcom Jiřím Lelekom, ktorého ako nadšenca histórie jej príbeh zaujal.

Celý prípad však bol veľmi nejasný a zložitý. Jedinou indíciou boli zápisky na spomínanom kuse papiera, ktorý Marie po celý ten čas uchovávala. Jedine tento papier s písmom samotného Františka Havránka dával Mariinmu príbehu punc pravdivosti.

Správkyňa regionálneho múzea v Bohdaliciach Dagmar Martinková, ako aj Jíří Lelek sa snažili hľadať na miestnom cintoríne kovový predmet pomocou detektoru kovov. Prvý pokus bol neúspešný, a tak sa aj Mariine tvrdenia opäť dostali do tieňa pochybností. Marie v najťažších chvíľach nedôvery nachádzala oporu hlavne vo vlastnej rodine, manželovi Jozefovi, synovi Dušanovi a taktiež vnukovi Marošovi, ktorí ju podporovali v jej snahe pokračovať pri hľadaní pravdy. 

Mariin bratranec Ladislav Sladký z obce Snovídky, ktorému sa Marie so svojimi ťažkosťami zdôverila, jej pomohol kontaktovaním združenia Manner, ktoré sa zaoberá zveľaďovaním miestneho ekosystému, ako to kedysi robili samotní Mannerovci. Príbeh nedopovedanej pravdy, tiahnúci sa toľkými rokmi, ich zaujal. Jiří Novotný zo spolku Manner sa teda podujal na úradné kroky potrebné k exhumácii Wolfgangovho tela, ktoré sa však ešte stále nepodarilo nájsť. Cintorín a jeho okolie sa za tie roky zmenili. Miestami bol hustý porast, zmizla aj stará vŕba, ktorá na mapke označovala miesto uloženia tela.

Riešenie situácie sa nakoniec našlo vďaka Mariinmu vnukovi. Ten sa spolu so svojím známym, nadšencom vojenskej histórie, vybral na Moravu. So sebou vzali oveľa výkonnejší detektor schopný merať vo väčších hĺbkach. Detekciu sťažovala vegetácia, ktorá zvykne skresľovať výsledky meraní. Preto pátranie zopakovali v čase vegetačného pokoja. Teraz už prístroj na mieste bývalej vŕby v hĺbke okolo 3 metrov definitívne potvrdil väčší kovový predmet. Objasnenie záhady trvajúcej 70 rokov opäť dostalo reálnejšie kontúry. Spolok Manner na čele s Jiřím Novotným tak konečne dostal reálny dôkaz pre vybavenie úradných náležitostí. Telo grófa Wolfganga sa napokon, po toľkých peripetiách, na veľkú radosť všetkých zainteresovaných podarilo exhumovať a identifikovať vďaka miestnym znalcom. Pohnutý osud zosnulého grófa sa tak mohol symbolicky uzavrieť pohrebným obradom, ktorý sa uskutočnil presne 70 rokov po jeho smrti. 

Pohreb Wolfganga Mannera – koniec tŕnistej cesty k pravde

Dňa 24. januára 2015 Bohdalice zažili slávnostnú udalosť. V miestnom kostole sa podľa katolíckej liturgie uskutočnila posledná rozlúčka s Wolfgangom Mannerom. Truhlu s pozostatkami nebohého grófa k rodinnej hrobke symbolicky niesli Mariin vnuk Maroš Kramár ako zástupca havránkovskej rodiny, Petr Czajkowski ako zástupca rádu rytierov sv. Lazara z Jeruzalema, keďže gróf Wolfgang bol nositeľom rytierskeho titulu, zástupca spolku Manner Jiří Novotný a správca vyškovského cintorína Jiří Lelek. Po 70 rokoch bol teda „Wolfi“, ako ho familárne volali priatelia a známi, uložený na posledný odpočinok v zámockej rodinnej hrobke rodu Mannerovcov.

Je smutnou skutočnosťou, že sa na obrade nezúčastnilo viac ľudí a oficiálnych zástupcov vedenia obce. Dokonca ho ignorovalo viacero rodákov. Môžeme len hádať, či bol príčinou nedostatočný záujem o veci minulosti, alebo snáď svedomie pripomínajúce účasť miestnych v udalostiach cez vojnu a po nej.

Pravda nie je vždy zrejmá, mnohokrát ju ušliape živelnosť doby. Kým však existujú ľudia ako Marie Kramárová a jej rodina, kým existujú ľudia ako Jiří Lelek či Jiří Novotný, vždy bude v boji za spravodlivosť žiť nádej. Marie Kramárová je preto živým vzorom čestnosti, pravdy a spravodlivosti, pretože v duchu svojho životného motta, ktoré kedysi vyslovil Fiodor Michajlovič Dostojevskij: „Nie je dôležité byť na strane práva. Omnoho dôležitejšie je byť na strane bezmocnosti,“ dotiahla spravodlivosť, ktorá čakala na svoje naplnenie naprieč 70 rokmi a štyrmi generáciami, k dôstojnému koncu.

Kramárová zomrela 28. decembra 2023.