Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Králiková (* 1937)

• narodená 14. decembra 1937 v Petržalke

• 1939 – 1944: presťahovanie do Budapešti

• od 1944: bývanie v Galante

• 1953 – 1957: štúdium na ŠUP v Bratislave

• 1958 – 1963: viedla fotoateliér v Galante

• 1963: založila výtvarný odbor pri Ľudovej škole umenia v Galante, ktorý vedie 25 rokov

Eva Králiková sa narodila ako Eva Tóthová 14. decembra 1937 v Bratislave-Petržalke. Obaja jej rodičia však pochádzali z dedín v okolí Galanty. Išlo o rodiny so zaujímavou históriou aj s osudmi.

Osudy starého sveta

Starí rodičia z maminej strany, Bondorovci, žili v Horných Salibách. Starý otec Alexander (Sándor) pochádzal z troch súrodencov. Keď jeho prvá manželka zomrela, vzal si druhú, Evinu starú mamu, Teréziu Lénártovú. Bola to žena z chudobných pomerov, ale „do voza aj do koča“. Keďže slúžila vo Viedni, poznala život aj mimo dedinského prostredia. Neboli jej neznáme veľkomestské pomery a ako slúžiaca v nemeckej rodine, samozrejme, ovládala nemčinu. Manželovi, ktorý mal jediného syna z prvého manželstva, porodila ďalších desať detí. Že išlo o ráznu ženu, dokazujú aj v rodine tradované historky z prvej svetovej vojny, kedy mali pracujúce ženy, zastupujúce aj povinnosti odvedených mužov, dostávať peňažné príspevky. Dedinský richtár nebol úplne najochotnejší prideľovať ich, až kým si ich u neho nevynútila. Ešte väčšiu odvahu prejavila, keď si osobne prišla po svojho raneného manžela do Talianska. Deti zatiaľ nechala v opatere najstaršej dcéry.

Mladomanželia mali dosť našetrených peňazí, kúpili si v Petržalke malý obchod s potravinami. Otec popri tom ešte rozvážal chlieb po Bratislave. Keďže Gizela, ktorá v obchode pracovala, sa prejavila ako zdatná obchodníčka, darilo sa im. Predávali iba čerstvé veci, ku ktorým sa ako praví vidiečania dopracovali napríklad aj tým, že usporiadali zabíjačku kúpeného prasaťa. Kompletne ho zužitkovali.

Detstvo vo víchre dejín

Potom však prišla neistota veštiaca vypuknutie ďalšieho svetového konfliktu a Tóthovcov zasiahlo oddelenie Petržalky od Bratislavy. „Nastal hneď lístkový systém, pozbierali sa rádiá a volali mladých ľudí na vojnu. Aj otca zavolali a mal narukovať do nemeckej armády. On ale, keďže bol maďarskej národnosti, dali mu takú výnimku, že môže odísť do Maďarska a 24 hodín mu dali na to – a že nastúpi do maďarskej armády. Takže otec zobral veľké nákladné auto a to najpotrebnejšie, čo sa tam zmestilo, na to naložil. Mala som vtedy už staršiu sestru, o šesť rokov staršiu, ja som mala rok alebo dva. Otec predal, čo vedel predať, ale obchod nevedel... ,“ približuje pamätníčka. Nechal v ňom síce svoju sestru, ale tá tam tiež dlhšie nezostala, a nasledovala brata do Maďarska. „Tak sme sa ocitli v Budapešti, a on sa tam mal hlásiť na maďarskom veľvyslanectve. Tam od neho zobrali peniaze na vojenské účely, nejakú sumu, ktorú doniesol. Nepýtali sa, kde budeme bývať, ale povedali, že mu pošlú povolávací rozkaz, že kde má nastúpiť. Prechodne sme bývali u maminej sestry, ktorá tam už vtedy bola. Povolávací rozkaz však neprišiel a otec začal nanovo organizovať život. Kúpili byt a reštauráciu v robotníckej štvrti v centre mesta. Mama bola hlavná kuchárka. Nevarila žiadne špeciality, ale jednoduché, tradičné maďarské jedlá. Otec obsluhoval,“ hovorí pamätníčka.

Život vo vojnovej Budapešti nebol bez rizika. Postupne stále viac narastal vojnový chaos. Pamätníčka spomína na neustále bombardovanie, „stále trúbili sirény, skrývanie po suterénoch“. Jedného z jej strýkov v tomto zmätku zastrelili. Situácia bola napokon natoľko neúnosná, že rodina znovu ušla len s tým najnutnejším. Tentokrát do Horných Salíb, ktoré vtedy patrili do pohraničia Maďarska. Obchod aj byt v Budapešti prevzala Gizelina sestra, ktorá tam bola vydatá a ako bezdetná podstúpila riziko zostať tam. Tóthovci následne prežili tri mesiace „absolútneho pokoja“, na vidieku v Salibách. „Vôbec nebolo cítiť, že je vojna – aj keď bola siréna, tak nikto neutekal do pivnice, ale vyšli sme von na dvor. Pozerali sme sa na lietadlá, ktoré šli bombardovať Nové Zámky... Ale vedeli sme, že na Saliby tú bombu asi nehodia,“ komentuje pamätníčka, ktorá si na tento čas strávený u starej mamy už dobre pamätá.

Dramatický a neprehľadný posledný rok vojny

Činorodí manželia Tóthovci nechceli byť rodičom na starosti, a nevediac koľko ešte bude trvať vojna, kúpili dom s pozemkom „na vtedajšom samom okraji Galanty“.  Ani im samotným však nebolo dožičené dožiť sa konca vojny v pokoji. Jedného dňa pred Vianocami 1944 prišiel po mlieko príslušník maďarských Szálasiho oddielov a začal vyzvedať, ako je možné, že mladý človek nie je na vojne. Alexander mu to všetko poctivo vyložil - a zakrátko prišli žandári a zatkli ho.

Alexander bol zatiaľ s ďalšími zatknutými, ktorých zhromaždili na majeri za Galantou. Odtiaľ ho odviedli na nútené práce do baní v Handlovej a napokon do lágru kdesi na hraniciach. Ušiel odtiaľ a skrýval sa v lesoch, putoval. Netušil ani, kde je a bál sa opýtať, aby sa neprezradil. Pešky a tajne putoval krajom, prešiel aj cez frontovú líniu, ktorá postupovala opačným smerom ako on a musel počas tých týždňov prežiť veľa nepríjemných dobrodružstiev. Takýmto spôsobom sa napokon aj vrátil domov, do Galanty, niekedy v júni 1945, mesiac po skončení vojny. Prežil, no odniesol to zdravotne. Ako konštatuje jeho dcéra: „zomrel mladý – následkom vojnových strastí, ale aj preto, že bol sirota a nikdy nemal silné zdravie“. Na konci druhej svetovej vojny mal však ešte mnoho pred sebou...

Krátko potom, čo pamätníčka nastúpila do prvej triedy, „priblížil sa front a Nemci obsadili školu, kde mali svoje tanky... Nemci tu boli takto priateľskí, pretože to bolo Maďarsko, ľuďom neubližovali. Aj mali zakázané chodiť k ľuďom do domu.“  Posledná vojnová zima bola tuhá a plná snehu. Pamätníčka sa vtedy sánkovala po meste a všade boli Nemci a ich tanky. Spomína si, že vojaci sa jej prihovárali, ale im nerozumela... „Mamička niekedy navarila liter čaju a povedala, nech im vezmem. ... A potom si pamätám, keď prišli Rusi. Povedali nám, že čo môžeme schovať, schovajme, lebo keď príde Červená armáda, tak všetko poberú. To ešte otec bol doma, tak zase sa všetko naložilo na jeden voz, a odviezlo sa to do tých Uľán, kde mal ešte sestru, a tam to zakopali. Takže to nám ostalo.“ Otec tam medzi sestriných päť detí vzal aj staršiu dcéru, už dosť vyvinutú, aby ju ochránil pred ruskými vojakmi.  Pamätníčka zostala len s mamou v prázdnom dome „tuto na konci Galanty“, pričom si nechali „len toľko jedla, aby sme neumreli hladom. Mama napiekla veľký chlieb a to sa jedlo aj celý týždeň, mlieko sme mali, lebo kravička bola... a ešte masť zo zabíjačky. Aj to maminka zakopala tuto na záhrade.“

Keď okolo Galanty prechádzal front a „ľudia vykradli liehovar v strede mesta“, zažila aj streľbu z lietadla, ktoré im krúžilo nad hlavami. Do toho prišli Rusi, odrazu sa zjavili v pivnici kaštieľa... „Ruskí vojaci hľadali Nemcov. Nenašli, potom nás všetkých vyhnali von, a kto mal na sebe hodinky alebo zlato, tak to pobrali, to si pamätám. Potom nás zase nahnali naspäť, ale medzitým tam znásilnili nejaké mladé dievčatá, tie si tam nechali... z tejto ulice dokonca, ešte si pamätám aj mená. Nevedela som, čo to je, len to som vedela, že je to zlé.“ Aj keď bola ešte malá – alebo možno práve preto – tieto dni patrili k najhroznejším zážitkom v jej živote. Hoci šlo len o zlomok vojnových hrôz, odniesla si z nich jednoznačné posolstvo: „Ja som si zapamätala jedno – že už nechcem prežiť žiadnu vojnu –  a ani to nikomu neprajem. A veľmi som si potom vážila ten pokoj, ktorý nastal. Chvíľu to ešte trvalo, to presídľovanie hore-dole... K môjmu detstvu patrilo to, čo by žiadne dieťa nemalo poznať. Rodičia nemali ani detstvo, vtedy bola prvá svetová vojna, a aj ich dospelosť bola poznamenaná – trikrát im všetko zobrali. Po vojne ako Maďari nemohli dostať majetok späť, bol skonfiškovaný, neskôr sa tam v Petržalke postavili paneláky, a ani sa nemohli dostať k tomu maďarskému...“

Medzi Československom a Maďarskom

V dobe, kedy sa otec vrátil z úteku, lágru a zajatia, Galanta sa už opäť stala podľa predvojnových hraníc Československom. Dlhých osem rokov boli potom zatvorené hranice s Maďarskom, hoci patrilo do toho istého mocensko-politického bloku. „Babička nemohla za dcérami, ony sem,“ konštatuje. Hoci už nebola najmladšia, nechala sa „naložiť do nejakej skrine“ počas vysídľovania maďarského obyvateľstva, aby sa dostala za dcérou do Budapešti. Rodina ju potom dokázala aj prepašovať naspäť, ale cestou prechladla. Po tomto dobrodružstve zostala už trvalo chorľavá.

„Po vojne sme boli ticho, lebo sme boli Maďari, takže sme boli radi, že nás nevyhodili,“ približuje zložitú situáciu národnostnej menšiny v povojnových rokoch.

Národnostná problematika mala silný dopad aj na oblasť vzdelávania. Ako sme už spomínali, v septembri 1944 začala pamätníčka chodiť do školy, ale kvôli vojnovým udalostiam a prechádzajúcej fronte to trvalo iba dva mesiace. Naučila sa však zatiaľ čítať a písať po maďarsky. Po konci vojny sa tiež hneď začalo chodiť do školy – tentokrát slovenskej, a vysvedčenie dostala ešte slovensko-maďarské. Za mesiac vyučovania do letných prázdnin sa tu pamätníčka naučila prvé, základné slovenské výrazy – dovtedy totiž nevedela po slovensky ani slovo. Od septembra 1945 už chodila do druhého ročníka, ktorý bol čisto slovensky. Učitelia ani nevedeli inak, ako po slovensky, „hoci všetky deti boli maďarské“.

Na ceste k umeniu

Kým sa dostala do ôsmej triedy základnej školy, dorástla už nová generácia učiteľov. Jedným z nich bol aj Štefan Dočolomanský, z rodiny známeho herca Michala, ktorý žiakom v rámci fyziky ukázal, ako v tmavej komore vzniká fotografický obraz. Pamätníčku to uchvátilo a rozhodla sa o tom dozvedieť viac. Na záver deviatej triedy si ako tému z fyziky a chémie vybrala práve fotografiu. Veľkú úlohu v jej budúcnosti zohrala aj pani učiteľka Kováčová, ktorá u nej objavila talent pre kreslenie. „Na základnej škole sme mali hodinu kreslenia, kde sa teda človek moc nenaučil. Ale ja som to robila vždy poctivo.“ Krátky čas dokonca chodila do ateliéru istého maliara z Popradu, ktorý nejaký čas žil v Galante.

Rozhodla sa skúsiť prijímačky na ŠUPku (Škola umeleckého priemyslu) v Bratislave, kde boli súčasťou prijímačiek modelovanie, štúdia ľudskej postavy, voľná ilustrácia na tému Jánošíka a realistická kresba. „Dostať sa na tú školu už aj v tej dobe nebolo ľahké a hovorilo sa, že to je jediná škola, kde nikoho nezaujíma pôvod, ale to, čo urobíte.“ Hoci prebiehali tuhé 50. roky, na tejto ojedinelej umeleckej škole fungoval skôr princíp: „Súdruh sem, súdruh tam... –  my sme ich oslovovali profesor a oni nám vykali.“ Vynikajúci dojem zo školy, na ktorú ju prijali, z nesmierne slobodného prístupu k výuke a tvorbe, ešte podporil úžasný dojem z Bratislavy. Predovšetkým „v porovnaní s Galantou, ktorá vtedy bola jedna veľká zablatená dedina a nebolo tu nič okrem kostola“. Na margo vtedajších politických pomerov pamätníčka pripomína, že síce chodila ešte do kostola, ale pritom bola aj pionierka. Patrilo to k paradoxom doby – a vôbec si to navzájom neprekážalo.

Na ŠUPke, ktorá sa postupne stala slovenskou legendou, študovala v rokoch 1953 – 1957 a ocitla sa v ročníku, kde bolo dohromady sedem fotografov – a to nie ledajakých. Dvoma z nich boli neskôr významní slovenskí filmári Juraj Jakubisko a Eliáš „Elo“ Havetta. Pamätníčka s nimi strávila štyri roky v jednej triede, a to takmer každý deň. Namiesto záplavy historiek konštatuje, že: „Už vtedy boli úžasní tak, že sa to slovami nedá vyjadriť, to treba prežiť. Tiež to boli takí jednoduchí chlapci z dediny ako ja, ktorí nepoznali nič iné, než tú chudobu, čo vtedy bola na Slovensku. Keď maturovali, ešte stále bol lístkový systém, až vtedy sa svet pohýnal ďalej a dospela prvá generácia, dovtedy nebolo nič.“ Na adresu svojej generácie, rovesníkov, ku ktorým okrem menovaných patrilo v tých rokoch množstvo dnes slávnych mien z oblasti kultúry a umenia, hovorí: „Táto generácia, ktorá vtedy tam bola, bola zaujímavá. Generácie sa nikdy neopakujú, každá generácia prinesie niečo nového. Ale my sme boli generácia, ktorá v detstve prežila vojnu a vedeli sme, čo to znamená. Preto sme si nesmierne vážili život. Nesmierne sme si vážili to, že môžeme chodiť do školy, že sa môžeme učiť, že môžeme mať nejaké plány. Nebola medzi nami nevraživosť, nebolo medzi nami povyšovanie sa, skôr sme boli ako jedna rodina. A to dodnes pretrváva. .. a toto už dnešná generácia nezažíva – že sa netešia práci, netešia sa niekedy ani škole, netešia sa jeden druhému, skôr závidia. A tá súdržnosť, že vzájomne pomáhať, to už vôbec neexistuje.“

Jej život v Bratislave počas štúdií bol zaujímavý a plný nového. Jednu dobu cestovala každý deň vlakom z Galanty. Potom bývali so spolužiakmi priamo v škole, v triede, do ktorej im dali postele. Neskôr dostali internát inej školy, odkiaľ ale tiež musela na vyučovanie hodinu cestovať. Napokon bývala dva roky s rodinou staršieho spolužiaka, ktorý musel narukovať.

Umenie alebo rodina ?

Pamätníčka nenasledovala cestu svojich spolužiakov, pretože sa vydala. O desať rokov starší Štefan Králik z Galanty bol síce vyučený za kefárskeho učňa, ale predovšetkým bol dobrým futbalistom, ktorého na šesť rokov kúpili do Trenčína. Československo reprezentoval aj v Prahe na medzinárodných zápasoch. Hral do tridsiatky, kedy sa oženil a prispôsobil sa požiadavkám pamätníčky. Ona sama totiž zanechala veľkomesto a bohaté možnosti umeleckej kariéry, pretože chcela byť v Galante pri rodičoch. Jej otec bol chorý, mama sama nezvládala hospodárstvo a pamätníčke ich bolo ľúto kvôli všetkým príkoriam, ktoré sa im v živote prihodili. Súčasne ich obdivovala za to, ako sa s tým dokázali vysporiadať.

Už ako vydatá začala súkromne fotografovať v Galante. Ponúkli jej „takzvaný fotoateliér ... ale v skutočnosti to bola jedna myšacia diera“, v rade hlinených domov, kde bývali najchudobnejší ľudia, pracujúci väčšinou v štátnych podnikoch a kde zo začiatku nemali ani vodu a ani kúrenie. Jediný zamestnanec tohto „fotoateliéru“ väčšinou sedel v krčme oproti a na dverách obchodu mal vyvesenú tabuľku „Hneď prídem“. Pamätníčka však zakrátko podnik, ktorý patril pod komunálne služby, povzniesla a aj sa jej celkom darilo. Viaceré jej fotky sa objavili aj na súťažiach a obálkach časopisov.

Vydržala tu napokon päť rokov a zatiaľ sa jej narodil prvý syn. Druhý bol už na ceste. Bolo pre ňu príliš náročné fotografovať osem hodín denne v obchode, a niekedy aj dlhšie, keď sa fotili svadby, a tak sa musela vzdať fotografickej kariéry.

Základná umelecká škola v Galante.

Neznamenalo to však, že by úplne stratila kontakt so svetom umenia. Konkrétnu podobu, určujúcu pre celý jej ďalší život, nabral tento sklon v ponuke vytvorenia výtvarného odboru pri Hudobnej základnej umeleckej škole v Galante. To sa odohralo v roku 1963 a pokračovalo ďalšieho štvrťstoročia, počas ktorého vybudovala túto školu takmer z ničoho.

Chcela všetko, čo sa naučila na ŠUPke, odovzdať ďalej deťom z dedín, ktoré sa ku všetkým tým úžasným veciam nedostanú, tak ako sa ako dieťa nedostala ani ona. Jej zanietenie oceňovali predovšetkým samotné deti, ktoré učila. Dodnes od mnohých z nich dostáva listy. Takisto škola, z veľkej časti jej vlastné dielo, existuje dodnes.

Po odchode do dôchodku, a hlavne po Štefanovej smrti, ktorá ju silno zasiahla, sa znovu naplno začala venovať vlastnej umeleckej tvorbe - predovšetkým maľovaniu. Je držiteľkou mnohých uznaní za svoj pedagogický prínos a ocenení za svoje diela. Okrem iného bola v roku 2002 aj iniciátorkou Galantskej palety, výstavy neprofesionálnych výtvarných umelcov pri galantskom klube výtvarníkov. Vo feburári 2023 sa uskutočnil už 21. ročník. Dodnes je veľmi aktívna a ani vo vysokom veku nestráca chuť do života. Naďalej tvorí, udržiava kontakty s bývalými spolužiakmi a aj s desiatkami svojich študentov a teší sa z každého ďalšieho dňa.