Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jaroslav Kozák (* 1943)

• narodený 29. augusta 1943 v Betlanovciach

• otec Pavel Kozák počas druhej svetovej vojny pomáhal partizánskemu hnutiu na Spiši

• v roku 1945 sa presťahovali do Košíc

• v roku 1949 nastúpil na základnú školu

• v roku 1957 prestúpil na 11-ročnú strednú školu na Šrobárovej ulici

• v štúdiu pokračoval na Pedagogickej fakulte na vtedajšom Pedagogickom inštitúte v Košiciach

• štúdium musel dokončiť v roku 1965 na rovnakom inštitúte v Prešove, aprobácia chémia s telesnou výchovou

• spoluzakladal prvý bedmintonový klub na Slovensku

• počas svojej športovej kariéry sa stal 20-krát majstrom Slovenska v bedmintone

• v roku 1975 sa stal Majstrom Československa v badmintone

• v rokoch 1968 – 1974 bol členom reprezentačného kádra

• donedávna sa účastnil Medzinárodných majstrovstiev veteránov, All England senior badminton v Anglicku, v roku 2021 tu získal bronzovú medailu

„Košické deti mali bežky a naše deti obyčajné drevené lyže, zaviazané šnúrkami a dokázali ich poraziť!”

Aj takto si Jaroslav spomína na svoje začiatky v role učiteľa, ktoré síce neboli jednoduché, ale vďaka láske k športu a tvrdej práci dokázal svojim žiakom odovzdať mnoho cenných skúseností.

Tí najbližší a ich minulosť

Jaroslav Kozák, bývalý učiteľ a profesionálny hráč bedmintonu, sa narodil 29. augusta 1943 v Betlanovciach. Otecko Pavel Kozák, pôvodom z Liptova, pracoval ako telegrafný stavebný robotník. Kvôli nehode bol neskôr preškolený na poštového úradníka s pracoviskom v Hrabušiciach. Keďže Jaroslav pochádzal zo štyroch súrodencov, mamička Mária, za slobodna Koleščíková, bola celý život doma s deťmi. Rodičia žili ešte v časoch Rakúsko-Uhorska a často spomínali, že nutnosť učiť sa maďarský jazyk im teda rozhodne nebola po vôli. „Obaja navštevovali maďarské školy, čo pre ľudí zo stredného Slovenska nebolo príjemné,“ dopĺňa Jaroslav.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny Pavel s Máriou bývali v Rožňave, kde ešte Pavel stále pôsobil ako robotník, no nehoda nenechala na seba dlho čakať a na prelome rokov 1941 a 1942 musela rodina odísť kvôli otcovej novej práci do Hrabušíc. „Otec ako poštár pomáhal partizánskemu hnutiu na Spiši,“ dodáva hrdo Jaroslav. Bolo to pre neho veľké riziko, ale to ho neodradilo od hrdinského činu. Uvedomoval si, že partizáni musia z niečoho žiť a ako poštár mal možnosť zabezpečiť im financie. Pomáhal najmä v oblasti Chočského pohoria a neskôr sa pridali aj mnohí ďalší. Našťastie sa rodina Kozákovcov do priameho ohrozenia nedostala a vojnu bez ujmy prežila. Pavel mal však jasný cieľ, a tým bolo zabezpečenie lepšej budúcnosti pre svoje štyri deti. Preto sa v roku 1945 rozhodol presťahovať celú svoju rodinu do Košíc, kde najmä tí starší, brat Stanko a sestry Božka a Mária, hneď získali prístup ku kvalitnému vzdelaniu. Krajina sa pomaly spamätávala z vojny, avšak zmena režimu už bola za dverami. Po prevrate v roku 1948 sa rodina Kozákovcov novej situácii prispôsobila. Jaroslav si spomína na veľmi komplikovanú nedoriešenú bytovú otázku či náhlu zmenu peňazí, kvôli ktorej videl množstvo znehodnotených bankoviek plávať v mlynskom náhone. Otec stále pracoval na pošte, vďaka čomu získal jeden z košických poštových bytov na Halíčkovej ulici. Jaroslavovo bezstarostné detstvo sa nieslo v duchu bežných detských zážitkov. Žili v kolónii poštových bytov, kde spolu s ním vyrastalo množstvo detí v podobnom veku. O zábavu a spoločníkov mal tak vždy postarané.

Cesta za vzdelaním a kariérne začiatky

„Tie 50. roky neboli dobré,“ spomína pamätník. V pamäti má spomienku na suseda, pána Kollára, ktorý pracoval ako colník a pre lásku k rádiám bol režimom prenasledovaný. Pamätá si, ako chodil často domov zbitý, keďže si mnohí domýšľali, že vlastní vysielačku a podozrievali ho zo spolupráce s odporcami vtedajšieho režimu. Bol neprávom perzekvovaný a nakoniec emigroval do USA. Veľkou a prínosnou zmenou pre Košice bola výstavba železiarní v 60. rokoch, ktoré priniesli rýchly rozvoj mesta.

Pre Jaroslava bol však v tom čase najdôležitejšou udalosťou zápis do prvého ročníka základnej školy v roku 1949. Išlo o priestory súčasnej Technickej univerzity v Košiciach, kde kedysi stála Základná škola Ferka Urbánka. „Ja som tak živelne vyrastal na ulici,“ dodáva Jaroslav pri spomienke na športové začiatky. Už vtedy sa venoval atletike, hádzanej či pingpongu. Vedel sa nadchnúť pre šport každého druhu. V štúdiu pokračoval od roku 1957 na 11-ročnej strednej škole, ktorá sídlila na Šrobárovej ulici. Pubertálnym rebéliám sa vyhol, buď športoval alebo sa učil. „Človek bol rád, že bol rád.“ V tom čase sa venoval najmä atletike a skoku o žrdi. V 60. rokoch už chodieval aj na tréningy, ktoré sa realizovali na štadióne Lokomotívy. Keďže pamätník sa chcel od nepamäti stať učiteľom, jeho ďalší krok bol jasný. Po úspešnom absolvovaní prijímacieho konania sa stal študentom Pedagogickej fakulty na vtedajšom Pedagogickom inštitúte v Košiciach. Inštitút v Košiciach bol neskôr zrušený, preto svoje štúdium musel dokončiť v roku 1965 na obdobnom inštitúte v Prešove, s aprobáciou chémia - telesná výchova. Učiteľ v tom čase musel byť všestranne rozvinutý, čo znamenalo, že prvé dva roky štúdia sa musel Jaroslav venovať všetkým predmetom a až po tom, keď ich úspešne zvládol, si mohol vybrať zameranie. Pôvodne sa chcel špecializovať na dejepis a zemepis, ale pre vysoký záujem si musel vybrať niečo iné. Voľba tak padla na chémiu v kombinácii s telesnou výchovou.

Po absolvovaní štúdia sa Jaroslav zamestnal na základnej škole v Ruskove, kde začínal o siedmej ráno a končil o piatej poobede. Na začiatku to boli veru tvrdé podmienky, ale súčasne veľmi dobré pre šport. S talentovanými deťmi, ktoré mal v tom čase v triede, vyhral napríklad aj „Cenu kamaráta“, ktorá bola udeľovaná v bežeckých pretekoch. Súperili s košickými deťmi, ktoré síce už mali bežky, ale svojím výkonom sa Jaroslavovým deťom rovnať nemohli. Pamätník sa v škole dlho neohrial, keďže ho čakal výkon povinnej vojenskej služby. Výcvik začínal v Seredi a odtiaľ bol neskôr presunutý do Mošnova na letisko. Stal sa tak súčasťou útvaru obrany štátu, konkrétne druhého pluku protivzdušnej obrany. Ako pobočník veliteľa letky bol ohodnotený ako najlepší pracovník. Jaroslav má na povinnú vojenskú službu dobré spomienky, ale podmienky vo vojenskom prostredí jednoduché vôbec neboli. Situácia sa zlepšila, až keď získal vyššiu hodnosť. Po návrate domov na prelome rokov 1966 a 1967 získal prácu na novej škole, v Parku mládeže. Okrem kariérneho života sa začal rozvíjať aj ten osobný a o pár rokov neskôr, v roku 1973 ho čakala svadba s hráčkou hádzanej a narodenie ich spoločných detí.

Od profesionálneho hráča bedmintonu až po súčasnosť

Bedminton, ktorý sa do Košíc dostal v roku 1959, prišiel pôvodne z moskovského festivalu mládeže už v roku 1957, ale najprv do Prahy a Brna. Do Košíc ho priniesol Štefan Maďar, s ktorým si Jaroslav spravil medzi panelákmi ihrisko a začali hrať. Hrali dlho, dokonca aj v noci. „Mali aspoň obyvatelia bloku nejakú podívanú,“ konštatuje Jaroslav. Susedia ich sledovali a reagovali veľmi dobre, hra sa im páčila. V roku 1960 sa realizovala oficiálna registrácia a v roku 1961 sa uskutočnili prvé majstrovstvá Košíc. Jaroslav trénoval trikrát do týždňa v telocvični Základnej školy Ferka Urbánka, kde im to riaditeľ ochotne povolil. Prvý turnaj Jaro okamžite vyhral. Dokonca sa podarilo nadviazať aj kontakt s Brnom a Prahou v rámci Československého pohára. Spočiatku hráči bedmintonu pôsobili ako súčasť Telovýchovnej jednoty. Neskôr, po rozpade na dva kluby, Hutne stavby a BSS, hral Jaroslav od roku 1963 za Hutné stavby. Za vtedajší veľký úspech pamätník považuje tretie miesto v moravsko-slovenskej lige. Precíznejšou technikou sa klub začal zaoberať až po kontakte s Brnom, kde spoločne hrali prvýkrát štvorhru. Sledovali hru Indonézčanov, ale aj tímu z Brna. Na prelome rokov 1963 a 1964 v rámci československej ligy vznikli zmiešané družstvá, kde hral každý s každým štvorhry, ale aj dvojhry. Hralo sa na súpisky a pôsobili tam tímy českej skupiny a šesť tímov moravsko-slovenskej skupiny. Jaroslav sa stal 20-krát majstrom Slovenska a jedenkrát, v roku 1975, majstrom Československa. Košický tím si za vtedajšiu hru odniesol mnoho medailí. Od roku 1968 až po rok 1974 bol Jaroslav členom reprezentačného kádra. Cestoval väčšinou na turnaje do Nemeckej demokratickej republiky, do Ľubľany a Budapešti.

Neodmysliteľnou súčasťou minulosti je aj prelomový rok 1968. Ešte pred okupáciou v auguste 1968 košické družstvo vycestovalo do Stuttgartu na turnaj v bedmintone. „No len sme sa cítili ako chudí príbuzní.“ Skončili síce druhí, čo bol veľký úspech, ale kvôli nedostatku financií nemali také tréningové možnosti ako domáci. Rovnako boli prekvapení napríklad z krytej plavárne, kde bolo všetko na fotobunku, a z mnohých ďalších technických vymožeností. Už vtedy hráči dostávali ponuky zostať, ale nik sa pre túto možnosť nerozhodol. Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa bolo v Košiciach vyhlásené stanné právo. Košice zaplavilo množstvo tankov a obrnených vozidiel. O ich príchode sa Jaroslav dozvedel z rozhlasu a televízie, ktoré ešte v tom čase fungovali. Spomína si, že jeho spolužiačka, ktorá výborne ovládala ruštinu, sa pýtala ruských vojakov, prečo prišli, avšak mnohí ani nevedeli, kde sa nachádzajú. Pamätník bol rád, že sa to neskončilo vojnou, i keď následne prišlo obdobie normalizácie a pomaly sa začali previerky. O opustení krajiny v tom čase neuvažoval. „Mal som zamestnanie, ktoré ma baví, venoval som sa výchove detí.“

V 70. rokoch Jaroslav stále pôsobil ako učiteľ v Parku mládeže, a to až do roku 1974. Nasledujúce štyri roky pracoval na Základnej škole Dneperskej a v roku 1978 získal funkciu zástupcu riaditeľa Základnej školy Galaktickej. Keďže vo svojej funkcii rástol, bolo nutné vstúpiť do komunistickej strany. Od roku 1980 sa na dvanásť rokov stal riaditeľom Základnej školy na Charkovskej ulici. S bývalým slovenským prezidentom Schusterom vybudoval na škole bazén pre deti. „Som rád, že po mne aj niečo ostane,“ hovorí s hrdosťou pamätník.

V 80. rokoch dostal ponuku emigrovať. Išlo o Rakúsko a miestne gymnázium, kde mal Jaroslav vyučovať, ale aj trénovať. „Pre peniaze ja nenechám deti,“ vysvetľuje Jaroslav svoje pohnútky. Ponuku odmietol, keďže v tom čase už mal dve deti, ktoré ho potrebovali. Neskôr o túto možnosť žiadal oficiálne cez Pragostav, avšak Rakúšania vtedy cúvli. Nežná revolúcia Jaroslava zastihla v Košiciach na pracovisku. „Neopísateľná atmosféra to bola.“ Sám sa dokonca zúčastnil niektorých zhromaždení a chodieval aj štrngať kľúčmi na námestie. Nemal strach, čo bude ďalej, žil skôr zo dňa na deň. Riaditeľom školy sa stal aj v nasledujúcich voľbách.

Aktívne Jaroslav hrával bedminton 55 rokov, neskôr ho obmedzili zdravotné problémy s platničkami. Dodnes je však považovaný za jedného z najúspešnejších slovenských hráčov bedmintonu. Donedávna sa zúčastňoval aj Medzinárodných majstrovstiev veteránov, All England senior badminton v Anglicku, kde ešte v roku 2021 získal bronzovú medailu.

V súčasnosti Jaroslav stále sleduje rozvoj a celkovú situáciu v bedmintone. Dnes síce nie je problém zabezpečiť materiálne vybavenie, ak sú peniaze, ale technicky sa šport stáva čoraz namáhavejším. Bedminton je dnes veľmi rýchlou hrou a každý tím má svoje špecifické prednosti. Svoj životný príbeh Jaroslav zakončil životným mottom, ktoré znie: „Mojím krédom je pomáhať ľuďom, najmä ľuďom v ťažkostiach a pomáhať nadaným hráčom, ktorí ekonomicky na to nemajú.“