V nemeckých koncentrákoch boli ľudia odsúdení na rýchlu smrť: Do plynu a do pece. My sme boli odsúdení na pomalú smrť. Totálnym vysilením
Stáhnout obrázek
Ján Košút sa narodil v roku 1926 v obci Vígľaš (okres Detva) v rodine železničiara ako jedno z deviatich detí. Základnú školu navštevoval vo svojom rodisku a po piatich ročníkoch nastúpil na gymnázium vo Zvolene. Zmaturovať však nestihol, pretože po vypuknutí Povstania na jeseň 1944 ho povstalci bezdôvodne zatkli a odvliekli do zaisťovacieho tábora v Slovenskej Ľupči. Koncom októbra 1944, teda v čase blížiacej sa porážky Povstania, sa mu s viacerými väzňami podarilo z tábora ujsť. Vrátil sa do Zvolenskej Slatiny, kde začiatkom decembra dostal zvolávací lístok. Napriek počiatočnému váhaniu nastúpil do vojenskej služby v posádke vo Zvolene, hlavne preto, aby ho nepovažovali za dezertéra. Keďže predtým neabsolvoval žiaden vojenský výcvik, nastúpil do strážnej služby. V polovici januára 1945 Jána Košúta premiestnili do Sekúl, kde bol umiestnený vojenský výcvikový tábor. Neskôr absolvoval nemecký pechotný výcvik v Trenčianskych Tepliciach s tým, že bude nasadený na fronte. Nakoniec ho spolu s jednotkou odvelili do Protektorátu Čechy a Morava. Keďže videl, že sa blíži neodvratný koniec vojny, spolu s dvanástimi kamarátmi neuposlúchol nemecké rozkazy a v skupinkách sa vydali domov. To však znamenalo, že budú musieť absolvovať nebezpečný prechod cez frontovú líniu. Už prvú noc na úteku prežili otrasný zážitok: „Tam sme išli do pivnice, mysliac si, že tam budeme v bezpečí, keby sa aj strieľalo, tak tam nás nikto nenájde. No a my sme vlastne prenocovali medzi mŕtvolami. Tam boli asi nahnaní partizáni a zapálení, a my sme o tom nevedeli, len sme museli dakde prespať. A keď som to zbadal, keď som niekoľko tých mŕtvol okolo seba videl, ja som skríkol, oni vybehli, vyskočili sme von a ozlomkrky sme utekali preč odtiaľ. Boli sme šokovaní.“ Prechod frontovej línie sa skupine podaril a druhú noc už strávili na oslobodenom území v Oslanoch, odkiaľ sa vydali smerom do Žarnovice. Domov do Zvolenskej Slatiny sa Ján Košút vrátil 6. apríla 1944. Nikoho tu však nenašiel, pretože celá oblasť bola evakuovaná pred prechodom frontu. Po príchode sa Ján prihlásil na národnom výbore a niekoľko dní vykonával pomocné práce pre Červenú armádu. Lenže po jedenástich dňoch strávených doma poňho prišlo nákladné auto s dvomi sovietskymi vojakmi a jeho kamarátom z výcviku Ondrejom Bajnokom. Opýtali sa, či ho pozná, a keď prikývol, spravili mu domovú prehliadku, zatkli a oboch uväznili v Sliači, kde sa k nim pridal aj tretí kamarát z výcviku Pavol Burieta. Odtiaľ ich premiestnili do Nového Mesta na Morave, kde ich vyšetrovali. Ján musel trikrát podpísať protokol, ktorého obsahu nerozumel. Všetkých troch v polovici mája 1945 postavili pred vojenský tribunál a bez prečítania výpovede ich odsúdili za diverziu a pomoc cudzej mocnosti: „Mňa súdil vojenský tribunál bez obhajoby, bez možnosti odvolania sa. Ale pred výsluchom ma upozornil jeden mladý Bielorus, že všetko pritakaj a so všetkým súhlas, všetko podpíš, lebo tu platí zásada: Nepodpíšeš, to je guľka! Podpíšeš, ešte troška požiješ! A berijovská zásada bola: Ukážte nám človeka a my si ho sami obviníme! Takto potom vyzeral celý výsluch aj súd.“ Pred trestom smrti ho zachránilo to, že jeho „trestný čin“ charakterizovali ako nevykonaný: „Čiže my sme nespáchali vôbec nič, ale podozrenie, že keby ste boli bývali chceli, tak by ste boli mohli, áno? No áno, ale my sme nechceli.“ Koncom mája 1945 už sedel v zaplombovanom vagóne, ktorý smeroval do Sovietskeho zväzu. Na piaty deň všetkých preventívne pooblievali vodou a pokračovali v ceste do mesta Jasy v severovýchodnom Rumunsku. Tam ich doslova poprehadzovali z vagóna do vagóna a previezli do Černovíc na Ukrajine. Zlé hygienické podmienky, hlad, chlad a strava raz za deň sa podpísali na jeho zdraví a počas transportu stratil vyše polovicu svojej pôvodnej váhy. Približne po troch týždňoch cesty ho odviezli do peresilky, tzv. distribučného tábora, pretože svoj nespravodlivý trest si nemal odpykať vo väzení, ale podobne ako státisíce ďalších trestancov ťažkou manuálnou prácou v neslávne známom sovietskom gulagu. Jeho prvou zastávkou bol tábor OLP 33 NKVD v Kyjevskej oblasti, kde strávil necelý rok. Napriek tomu, že mal zakázaný písomný styk s rodinou, podarilo sa mu nadviazať kontakt s domovom. Prostredníctvom jednej vojačky mu prišli tri listy, ktoré však zhabal veliteľ tábora. Neskôr ho previezli do väznice Lukjanovka v Kyjeve, kde pobudol na samotke a odtiaľ putoval do ďalšieho z distribučných táborov. Tam sa organizoval veľký transport do táborov JAGRINLAG, ktoré ležali na severe v priestore Archangeľsk - Severodvinsk. V tábore boli preplnené baraky, ale väzni umierali od hladu, chladu a vysilenia, a tak sa miesta postupne uvoľňovali. V tábore sa vyžadovala vysoká pracovná norma a kto ju nesplnil, bol odsúdený za sabotáž. Medzi uväznenými boli aj rôzne typy kriminálnikov a trestancov rozdelené do skupín, jedna z nich slúžila ako pomocná sila pre vedenie táborov. Ďalšou stanicou na tejto strastiplnej ceste sa pre Jána Košúta stal povestný sibírsky OZERLAG, ktorý sa rozprestieral pozdĺž plánovanej Bajkalsko-amurskej magistrály, od Tajšetu až po Bratsk. Tu čakali na väzňov o niečo lepšie podmienky - vládla tam väčšia čistota, poriadok, strážcovia nepoužívali fyzické tresty, nekradlo sa a existovala tam určitá symbióza. Ako invalida so srdcovou chybou Jána zaradili do štvrtej kategórie, takže nesmel vychádzať von a pracoval len v tábore. Vďaka tomu sa mu podarilo prežiť drsné sibírske zimy a tu sa dočkal aj svojho prepustenia. Po Stalinovej smrti v roku 1953 bola v Sovietskom zväze vyhlásená amnestia. Vďaka tomu, že Ján Košút bol odsúdený za nevykonaný trestný čin, amnestia sa naňho vzťahovala. Dňa 16. júna 1953 mu oznámili, že bol rehabilitovaný a bude repatriovaný späť do Československa. Napriek tomu, že ho sovietske súdy rehabilitovali, komunistický režim v Československu ho naďalej považoval za zločinca. Napriek tomu sa mu podarilo v Čechách zmaturovať, ale vzhľadom na jeho minulosť ho odmietli prijať na vytúžené štúdium na vysokej škole. Pre svoj negatívny kádrový posudok mal problém nájsť si trvalé zamestnanie. Napokon nastúpil do Výskumného ústavu chemickej technológie v Bratislave, kde zostal pracovať až do dôchodku. Úplnej rehabilitácie sa Ján Košút dočkal až po roku 1989. Ministerstvo spravodlivosti SR ho neskôr požiadalo, aby pomáhal pri odškodňovaní ľudí odvlečených do Sovietskeho zväzu. V ruských archívoch vyhľadal a zhromaždil mená všetkých civilistov násilne odvlečených do sovietskych táborov: „Zo Slovenska bolo odvlečených okolo 7 000 našich civilov, z toho 210 žien. Tieto údaje som zistil v Ústrednom archíve v Moskve, kde som pracoval pre ministerstvo spravodlivosti. Tam som sa dozvedel aj to, že do 7. júla 1945 zomrelo 61 900 internovaných osôb. Veď to všetko boli nevinní ľudia.“ Pamätník zomrel 19.7.2013.
