Helena Kordová - Wildeová (* 1917  †︎ 2011)

Príbeh pamätníka

Helena Kordová-Wildeová

„Všetky tie lágre, kde boli politickí väzni, to boli vlastne otvorené hroby, v ktorých sa pochovávala ľudská dôstojnosť.“

 

Mladosť

Helena Kordová, rodená Karpjaková, sa narodila 5. 8. 1917 v Kež­marku. Jej otec bol majiteľom hotela a reštaurácie vo Vysokých Tatrách. Stredoškolské vzdelanie nadobudla na gymnáziu vo svojom rodnom meste, kde s vyznamenaním zmaturovala. Už počas stredoškolského štúdia sa cez prázdniny venovala poznávaniu angličtiny. Každý rok od piatej, šiestej a siedmej triedy gymnázia absolvovala osobitné jazykové štúdium Anglickom Ústave v Prahe. Bolo to štúdium na súkromnej škole, po ktorom chcela študovať na Medzinárodnej škole vo Švédsku a potom na Lekárskej fakulte v Prahe.

Na otcovu žiadosť, či skôr na jeho naliehanie, svoj zámer zmenila. Neskôr svoje stanovisko otec preveľmi oľutoval, ale človek mieni, pán Boh mení. Helenke nebolo viac súdené skladať skúšky na vysokých školách, stala sa vzornou žiačkou v škole utrpenia. V nej mala preukázať lásku k spo­lutrpiacim, odvahu priniesť najväčšie obete a napokon po rozličných peri­petiách aj neochvejnú vieru v Božiu pomoc.

V roku 1940 ako 24 ročná sa vydala za kapitána Alexandra Kordu, dôstojníka z povolania. Šťastné začiatky jej manželstva poznamenali uda­losti druhej svetovej vojny i SNP. Jej manžel v tých rokoch pôsobil ako veliteľ Vojenského výcvikového strediska (VVT Oremov Laz, v  r. 1950 zmenený na VVP Lešť). Toto stredisko plnilo dôležité poslanie, lebo sa v ňom sústreďovali vojenské potreby a materiál k priproavovanému povstaniu proti vtedajším nemeckým okupantom. Kapitán Korda prevzal vtedy na seba veľkú materiálnu i mravnú zodpovednosť. Pri plnení náročných úloh i v roku povstania pani Helena ustavične stála po boku manžela aj so svojím deväťmesačným synčekom.

Ich každodenný manželský život bol preplnený nebezpečenstvami, smrť ich ohrozovala takmer na každom kroku. Rodinný život vtedy nadobúdal osobitnú tvár, ale zároveň aj silnel akoby s vedomím, že sa všetko môže razom skončiť. V tomto mimoriadne nebezpečnom období prežívali každý deň veľmi intenzívne, každú chvíľu života vnímali ako vzácny dar, ktorý im      môže byť kedykoľvek odňatý.

Keď sa kapitán Korda po skončení vojny a s ňou spojených útrap vracal do svojho rodiska, jeho spolu rodáci - Vrútočania - ho vítali ako hrdinu. V povojnových rokoch pôsobil vo vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. V máji 1949 nastali však pre neho osudové, či skôr osudné dni, lebo ho pre údajné kontakty s protikomunistickým občianskym hnutím zatkli, a hneď aj na povestnom piatom oddelení MNO - OBB podrobili brutálnemu výsluchu. O niekoľko mesiacov neskôr sa vo vyšetrovacej väzbe ocitla aj jeho manželka Helena.

Po bezohľadnom mučení na tomto zlopovestnom oddelení bol pre dôstojníka Kordu, vtedy už plukovníka, navrhnutý trest smrti. Keď sa o tom dozvedeli jeho krajania, rozhodli sa v značnom počte odcestovať do Prahy a tam pred súdnou sieňou protestovali slovami: „Plukovníka Kordu ne­necháme obesiť!“ A predsa nad ním v roku 1949 vyriekol vojenský senát jeden z najtvrdších rozsudkov: doživotie.

Takto sa pod tlakom nekompromisného hlasu jeho krajanov, ktorí ho prednedávnom v roku 1945 vítali po návrate z nacistického zajatia ako hrdinu, rozsudok smrti nekonal. Na doživotie odsúdený Korda však vä­zenie neprežil. Deväť rokov trpel vo väzeniach na viacerých miestach, napokon ako 51 ročný zomrel.

Pani Helena vedela o všetkom i o tom, ako veľmi trpel jej manžel, jeho muky s ním priam prežívala. Kordovo utrpenie sa začalo na spomenutom piatom oddelení MNO. Bolo to miesto utrpenia, postrach všetkých uväz­nených. Helena sa s bolesťou v srdci neskôr o ňom takto vyjadrila: „Môj manžel zažil osobitne kruté vyšetrovania. Strašne ho trýznili, všelijako mučili, až nakoniec ho dali do miestnosti, do ktorej vpúšťali výfukové plyny z áut. Zadúšal sa a keď už celkom nemohol dýchať, vyviedli ho z cely, obliali studenou vodou a dali nazad. Napokon ho postavili do nehaseného vápna a doň vliali vodu... Manžel mal od toho rozožraté nohy. Pre neznesiteľné bolesti bol ha pokraji šialenstva, ale mučiteľom to nestačilo.“

Spoluväzni o Kordovi spomínali, že ho dozorcovia museli pri vychádz­kach podopierať, aby nepadol na zem, lebo zmučené nohy ho nevládali niesť.

 

Väzenie

 

Takmer súbežne s utrpením plukovníka Kordu prebiehalo vyšetrovanie, mučenie, utrpenie, a napokon odsúdenie pani Heleny. V roku 1950 aj ona  skončila normálny občiansky život a ocitla sa vo väzení. Stalo sa tak krátko po tom, ako dostala miesto v ždiarskom penzióne, ktorý vtedy patril jej sesternici. Keď sa raz v nedeľu vybrala autobusom do Kežmarku nakúpiť potraviny pre 50 detí v ozdravovni, pri príchode do rodičovského domu dvaja príslušníci štátnej bezpečnosti na ňu skričali: „Vy ste Helena Kordová? Zatýkame vás! Zbaľte si veci, idete na výsluch. Ale o pár hodín budete doma,“ pokúšali sa ju bezpečnostné orgány upokojiť. Nebola to pravda, Helenka sa v ten deň, ale ani potom domov viac nevrátila, darmo ju očakávali celé roky. Socialistická spravodlivosť jej onedlho namerala 14 rokov väzenia. V ňom potom strávila či skôr pretrpela desať rokov svojho mladého života.

A nebolo to hocijaké väzenie. Miestom jej pobytu sa aj pre ňu stalo zlovestné piate oddelenie MNO, kde sa začala aj kalvária jej muža. Na vyšetrovacie ciele bola pripravená osobitná miestnosť, odkiaľ nebolo počuť nijaký zvuk. Čo v nej úbohé obete pri výsluchoch pozažívali, vie iba sám Pán Boh na nebesiach. O vyčíňaní bezohľadných vyšetrovateľov v tejto miest­nosti dostatočne svedčia krvou postriekané steny. Upratovačky sa neskôr nezdržali, aby ľuďom neprezradili niečo z praktík, aké vyšetrovatelia používali pri vyšetrovaní. V ukrutnostiach sa priam vyžívali. Obuškami mlátili ľudí po pätách, zámerne im spôsobovali nepredstaviteľné bolesti, len aby ich donútili priznať sa k činom, ktoré vôbec nespáchali. Pani Helena o svojom zatknutí pri istej príležitosti vypovedala takto: „Prišli za mnou až na Ždiar, stadiaľ ma odtransportovali do Košíc, kde som strávila niekoľko nocí. Zobrali mi všetky šperky, vrátane snubného prsteňa, nikdy viac som ho nevidela. Potom nasledovala Praha, neslávne známy Pankrác, po ňom a odsúdení na 14 rokov odňatia slobody v roku 1951 som bola znova odtransportovaná do Ruzyňe už z Rakovníka, kde som pracovala v samotke za najkrutejších podmienok. V Ruzyňi som bola na samotke 4 mesiace, v cele, v ktorej sa nedal rozoznať deň od noci. Manžela Kordu vtedy zasa podrobili takému neľudskému vyšetrovaniu, z ktorého sa už nikdy nespamätal. Mala som vtedy 6 ročného syna, bol u starých rodičov a utrpel z toho všetkého ťažký nervový šok. Odsúdili ma na 14 rokov väzenia! Desať z nich som odsedela.“ (E. Laucká v časopise Svedectvo 1996, s. 19)

 

Sestra Zdenka

Pani Helena Kordová dlho spomínala na dni výsluchov. Tie sa vracali k nej aj v snoch, podlamovali jej sily, brali chuť do života. Podľa jej slov nesmierne dôležité bolo jej stretnutie so sestrou Zdenkou. Ona jej svojou nesmiernou trpezlivosťou a odovzdanosťou do Božej vôle a obdivuhodnou silou vlievala nádej do duše a pomáhala znášať aj najťažšie utrpenie. Tak sa stala jednou z najhodnovernejších svedkýň o utrpení sestry Zdenky. Neskôr sa pani Helena viackrát priznávala: „Vďaka nej a spomienkam na ňu som potom mohla prežiť i tie naj­bolestnejšie dni svojho života.“ Nikdy však nemohla zabudnúť ani na spoluväzenkyne, ktoré jej pomáhali znášať ťažký duševný stav.

Helena Kordová zažila aj dve operácie vo väzenskom prostredí. Za­príčinili ich ťažké práce v železiarňach na Kladne. Neľudské pracovné podmienky na ňu čakali aj v Mladej Boleslave a v Rakovníku, najmä však v Pardubiciach, na ktoré väzni zvlášť spomínajú s bolesťou v srdci. Utrpenie sa ešte viac zintenzívňovalo v Prahe na Ruzyňi, kde sa pre Helenu väzenské prostredie stalo takmer miestom jej rezignácie. Neskôr sa o ňom zmienila, že práve tam v roku 1950 prosila Pána Boha, aby si ju povolal na večnosť.

Jej utrpenie znásobovalo aj vedomie o chorobe a bolestiach jej manžela. Najviac ju však zranila správa, ktorú nakoniec musela prijať. Pani Helena udržiavala v rámci možnosti s manželom písomný styk. V jesennom čase roku 1958 krátko pred jeho smrťou mu poslala list. Cítila, že je asi chorý, z pochopiteľných príčin veľmi, preveľmi túžila vedieť, v akom je stave. Odpoveď došla, bola však bolestná a taká, akú naskrz neočakávala. V ruke držala vlastný list, ktorí jej vrátili so suchým, ale otriasajúcim oznámením na obálke: „Adresát zemřel 13. září.“ Nemožno sa čudovať, že jej utrpenie vtedy vrcholilo. Bezohľadná úradná správa ju tak ranila, že sa v nej začala otriasať jej najväčšia istota: viera v Boha. Zranený psychický svet pani Heleny vtedy zachraňovali priateľky a spoluväzenkyne, ich spoločné modlitby boli vtedy najúčinnejšou terapiou. Plameň jej života však začal strácať na intenzite. Odvtedy už prežívala nasledujúce dni akoby z nevyhnutnosti. Ustavične bola ponorená do minulosti, oddávala sa reminiscenciám a úvahám o všetkom, čo sa stalo. Časom sa ukázalo, že jej utrpenie a bolestná dráma života mali hlboký zmysel. V dejinách ľudstva sa isté činy nedali natrvalo skryť, lebo Večný Sudca si neraz ponechal aspoň jednu osobu ako svedka na objasnenie skutkov, o ktorých spoločnosť mala vedieť. Takouto vzácnou svedkyňou o zločinoch totality sa stala aj pani Helena Kordová, najmä v súvislosti so sestrou Zdenkou. Bola to práve ona, čo poodkryla závoj zahaľujúci utrpenie sestry Zdenky. Stretla sa s ňou počas pobytu vo väzenskej nemocnici na Pankráci v Prahe. Tam sestra Zdenka podstúpila ťažký operačný zákrok a pani Helena ju mala možnosť opatrovať počas troch týždňov. Bez sve­dectva pani Heleny by sme sotva boli mohli pristúpiť k odhaľovaniu krutostí, ktoré zažila sestra Zdenka počas vyšetrovania vo väzení i po jej odsúdení a nastúpení trestu. Ony prispeli k tomu, že sa 18. septembra roku 2000 mohlo pristúpiť k začatiu beatifikačného procesu sestry Zdenky.

Na slobode

Pani Helenu Kordovú nakoniec po 10 rokoch (v roku 1960) prepustili na slobodu. Mohla odísť domov, lenže niekdajší rodinný život sa naskrz rozpadol. Očakával ju síce syn Alexander, od ktorého ju násilne odlúčil neľútostný režim, ale ako matka si musela k nemu utvárať nový vzťah, lebo to už nebolo dieťa (vzájomne ich odlúčili od seba, keď mal 6 rokov), ale takmer 17 ročný mládenec. Pani Helena chtiac-nechtiac prijala realitu. Vedela, že sa niečo natrvalo skončilo, bolo treba však začať znova, lebo každý koniec je aj začiatkom čohosi nového.. Začínať znova a znova za týchto okolností nebolo ľahké. Vyžadovalo odvahu i duševnú silu. Musela brať na vedomie aj to, že pre ňu a pre syna nastávajú aj dni novej, resp. ďalšej diskriminácie a zvládnutia celého radu náročných úloh. Na prvom mieste bolo treba zabezpečiť materiálne potreby pre ďalšie pokračovanie ich  rodinného života, ale v zmenených podmienkach.

Do niekdajšieho rodného a rodinného prostredia sa vrátiť nemohla, lebo vládna moc dočista všetko skonfiškovala. Helena si napokon prenajala menšiu izbičku v Martine v byte istej vdovy. V ňom bývala so synom, ktorý po čase síce s úspechom zmaturoval, ale na vysokú školu sa nedostal. V Martine pracovala ako pomocná sila v pivovarských pivniciach a syn zas ako robotník v železiarskych opravárňach vo Vrútkach. Pani Helenu za­mestnával aj podnik Reštaurácie v Martine, ale ponúkli jej v ňom iba namáhavú a pre ženu nevhodnú prácu v sklade.

S perspektívou svojho budúceho života však pani Helena nemohla byť spokojná. O priaznivejšej vidine nemohlo byť ani reči, preto pomýšľala na odchod vedno so synom do cudziny, kde predpokladala pre oboch priazni­vejšie životné podmienky. Príležitosť sa naskytla v roku 1968, keď sa rozhodla odísť do Anglicka. Keď v tom roku zarachotili na našom území sovietske tanky, emigrovali konečne do slobodnej krajiny. Pri prechode za hranice vraj nemali ani pasy, prepustili ich iba tak „načierno“. Do Anglicka odišla predovšetkým kvôli synovi Alexandrovi. Mala na to svoje príčiny, lebo sa pred ňou ustavične vynárala neistota, a aj otázka, čo ich môže v budúcnosti znova postihnúť. Jej získané skúsenosti ju nútili si dobre uvážiť, ako sa zabezpečiť do budúcnosti.

Z rodinného aspektu sa pre ňu začal v Anglicku nový život. Ani v tejto krajine neboli ľahké začiatky. Najprv pracovala v Turnbridge Wells v reš­taurácii ako kuchárka. Po istom čase vstúpila do manželstva s jedným z príslušníkov Wildeovej rodiny, známej aj z literatúry, najmä spisovateľa tohto mena. Vtedy prijala aj meno Helena Wilde.

Život pani Heleny Kordovej-Wildeovej je pozoruhodná dráma, ťažko ju porovnávať so životom inej ženy. Striedali sa v ňom radosť i máličko šťastia, ale aj nedefinovateľné utrpenie a žiaľ nad predčasnou smrťou milovaného manžela, na ktorého bude myslieť do konca života.

Predsa však boli v jej živote aj radostné chvíle či obdobia. Šťastím bol jej život po boku jej manžela Alexandra Kordu, za ktorého po jeho smrti v roku 1990 prevzala od prezidenta republiky dekrét o povýšení na ge­nerálmajora. Potešili ju aj prejavy úcty obyvateľov jeho rodiska Vrútok, keď po spomienkovom sympóziu Vrútočania pomenovali aj jednu z ulíc jeho menom. Uspokojenie pocítila v dňoch, keď pod nohami zacítila pôdu slobodného sveta a keď sa presvedčila o možnosti cestovať všade bez prekážok. Využila ju na prvom mieste cestou či skôr ďakovnou púťou do Svätej zeme i do Ríma, kde pri súkromnej audiencii Pavla VI. odovzdávala do rúk Svätého otca ruženec, ktorý zhotovila z väzenského chleba na Pankráci. Z jeho úst počula aj slová vďaky s poznámkou, že on, Svätý otec, „taký vzácny dar ešte nedostal“.

Pani Helena sa s potešením po roku 1989 vracala aj na Slovensko a s dojatím kládla biele ruže na hrob sestry Zdenky, ktoré si vyžiadala od Heleny pri rozlúčke vo väzenskej nemocnici v Prahe. Chcela ich raz mať na svojom hrobe. Túto žiadosť pani Helena aj splnila kľačiac na jej hrobe s modlitbou i prosbou na perách: „Som si istá, Zdenka, že si tam po Ježišovej pravici, prihováraj sa za náš ľud i za mňa. Veď si jednou z nás, vyšla si spomedzi nás. A pomáhaj všetkým, čo chcú čestne slúžiť Cirkvi i národu.“

Pani Helenka by nám vedela naozaj ešte všeličo povedať o svojom utrpení a bolestiach, alebo o utrpení iných ľudí za totality. A mohla by zároveň dodať, že je to cena za vykúpenie jednotlivých ľudí i celého ľudstva.

 

Autor: Anton Habovštiak