Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Magdaléna Konečná (Bínovská) (* 1938)

• Magdaléna Konečná, rodená Bínovská, sa narodila 29. mája 1938 v Pezinku

• ako 6-ročnej jej otca odvliekli do koncentračného tábora

• počas vojny spoločne s matkou a sestrou u seba doma ukrývali dve židovské rodiny

• v rokoch 1952 až 1956 Magdaléna vyštudovala strednú pedagogickú školu

• v roku 1980 začala diaľkovo študovať predškolskú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave a bola jednou z prvých učiteliek, ktoré získali takéto vzdelanie

• pamätníčka takmer celý svoj profesný život pracovala ako riaditeľka v materských školách

• v súčasnosti žije v Pezinku a vzdeláva sa na Akadémii tretieho veku

Magdaléna Konečná, rodená Bínovská, sa narodila vo vinohradníckom meste Pezinok dňa 29. mája 1938. Jej matka sa volala Rozália Bínovská a otec Herman Pessel. Napriek zaužívaným zvyklostiam si otec zobral matkino meno, no nie kvôli politickej situácii, ale z rodinných dôvodov.

Už prvé pamätníčkine spomienky na detstvo sú úzko späté s druhou svetovou vojnou. Napriek tomu, že Magdaléna bola ešte dieťa, do vedomia sa jej zapísali útržky z vojny, keďže to boli veľmi silné zážitky. Spomína na časté vzdušné súboje, ale aj ako ju počas bombardovania odhodila tlaková vlna. Magdaléna si pamätá, ako nad Pezinkom nemecké vojská zostrelili spojenecké lietadlo. Vojaci z lietadla sa stihli katapultovať a boli internovaní v zajateckom tábore Grinava pri Pezinku (dnes mestská časť Pezinku). Istý odvážny Pezinčan tam prišiel na voze a vojakov odviezol do bezpečia, čím im zachránil život.

V roku 1944 začala Magdaléna chodiť do školy. Počas vojny budova školy slúžila ako nemocnica pre vojakov, a preto vyučovanie prebiehalo v stolárskej dielni, z ktorej vypratali náradie. Výučbu detí narúšali nálety, počas ktorých deti museli utekať domov a čo najskôr sa ukryť. „Zažila som takú hroznú vec: utekala som zo školy a zbadala som svoju mamu. Ona stála na jednom rohu ulice, ja na druhom a policajti nás nechceli pustiť k sebe, bombardovanie sa už začínalo. Toto si pamätám, tieto ťažké spomienky.”

Osud otca počas vojny 

Magdalénin otec, pán Herman, pracoval v pezinskej sódovkárni, ktorú vlastnila židovská rodina Diamantovcov. Po prijatí arizačných zákonov sa táto piváreň a sódovkáreň dostala do rúk gardistovi Pavlovi Boucikovi. Pamätníčka opisuje Boucika ako surového, hrubého a arogantného človeka. Magdalénin otec sa s ním dostal do konfliktu, ktorý sa odohral v sódovkárni. Pán Herman sa zastal šikanovaného spolupracovníka a vtedy mu Boucik povedal: „Teba, sviňa, keby som ťa nepotreboval, tak ťa zastrelím.” Odvtedy pán Herman vedel, že nie je v bezpečí, a začal sa ukrývať. Schovával sa v Modre a len pod rúškom noci si chodil domov po jedlo a čisté oblečenie.

Ani tieto opatrenia ho pred gardistom neochránili: „Pamätám si, že som mala osýpky a trápila nás horúčka, mňa aj sestru. A prišiel k nám Boucik. Nikdy nezabudnem na jeho vyleštené čižmy. V jednej ruke mal revolver, v druhej pendrek a klopkal si ním po sáre tých čižiem. My sme všetky plakali: ja, mama aj sestra. Otec nemal prečo ísť do koncentráku, ale Boucik sa na neho hneval kvôli tomu incidentu v sódovkárni. Keďže sme plakali, gardista povedal, nech zoberú aj nás a že už nemusíme plakať za otcom, potom odišiel. Boli sme už naložení v tom aute, keď prišla mamina sestra, ktorá bývala na tej istej ulici. Vynadala pezinským vojakom, či už zabudli, kto sme a že sa všetci poznáme. Že my ani nie sme Židia, tak prečo nás berú. Ona nás na vlastnú päsť vytiahla z toho auta, otec tam ale musel ostať.“

Magdaléninho otca v septembri 1944 odviedli do zberného tábora Grinava, potom ho odvliekli do Serede. Takmer v poslednom transporte odchádzal do Terezína. Tam prežil strašné veci, o ktorých ani nechcel rozprávať. Transporty, ktoré prichádzali do Terezína, boli plné mŕtvych. Pán Pessel s ostatnými väzňami museli mŕtvych vykladať, skladať do tvaru vatier a spaľovať ich na voľnom priestranstve. Domov sa vrátil po oslobodení, 29. mája 1945, na Magdalénine narodeniny. Po návrate dlho nemohol jesť mäso, lebo mu to pripomínalo tábor Terezín a pach mŕtvych tiel.  Z tábora si priniesol choré srdce a krátko na to, v roku 1949, umrel. Ešte pred odvlečením do tábora sľúbil, že ak prežije, do evanjelického kostola kúpi deky na oltár ako poďakovanie Pánu Bohu za záchranu. Svoj sľub dodržal a spomínané ozdobné deky môžeme dodnes nájsť v pezinskom evanjelickom kostole. 

Židia a nacista pod jednou strechou 

Keď spomínanej židovskej rodine Diamantovcov zarizovali podnik na výrobu sódy a veľkosklad piva, rozhodli sa odísť do Trenčína. Tam mal pán Alexander Diamant rodinu a dúfal, že sa u nej budú môcť ukryť, no tento plán nevyšiel.

Vo Vinosadoch pri Pezinku býval istý pán Záruba, ktorého rodina, iní Zárubovci, tiež skrývali v Pezinku židovskú rodinu Adlerovcov. Jemu napísali list, či by po nich nemohol prísť a či by ich neukryl. Napokon sa na to podujali pani Rozália Bínovská, matka pamätníčky, s jej sestrou. Zobrali náhradné robotnícke šaty a rodinu Diamantovcov priviedli z Trenčína do hostinca k pánu Zárubovi.

Asi po štyroch dňoch prišiel k rodine Bínovskej na voze pán Záruba aj s rodinou Diamantovcov. Do jeho hostinca sa nasťahovali Nemci, a tak bolo príliš nebezpečné ukrývať tam Židov. Rodinu napokon prijala samotná pani Rozália Bínovská. Pamätníčka o tom hovorí: „Rodina Diamantovcov mala aj syna Miška, 16-ročného. Raz sa prišiel spýtať mojej mamy: ,Teta Bínovská, neviete, kde mám rodičov? Ja už nikoho nemám a nemám kam ísť.‘ No a mama mu hovorí: ,Poď, Miško, rodičia sú u nás.‘ Tak ich tam bolo nakoniec päť.” Okrem Diamantovcov totiž pani Rozália ukrývala ešte aj mladomanželov Horských. Žili v komôrke asi trikrát štyri metre štvorcové. Boli v nej dve postele, jedno vedro na hygienu a džbán s vodou. Dvere zabarikádovala skriňou; raz za deň vyniesla vedro a doniesla ukrytým jesť. Rodiny nemohli svietiť ani rozprávať.

Celú situáciu sťažil fakt, že sa k nim nasťahoval nemecký oficiér. Stresujúce okamihy zažívala pani Bínovská pravidelne, keďže v jednej izbe u nej býval nacistický dôstojník a v druhej židovské rodiny. V takomto režime žili deväť mesiacov od augusta 1944 až do oslobodenia v apríli 1945. Pamätníčka s ukrývanými rodinami ostala v kontakte až do ich smrti. Pani Rozália za odvahu pri záchrane židovských rodín dostala ocenenie Spravodlivý medzi národmi. 

Ani po skončení vojny to židovské rodiny z Pezinka nemali ľahké. Rodina Diamantovcov mala svoj dom v Pezinku, do ktorého sa na chvíľu vrátili. Avšak po februárovom komunistickom prevrate rodine znárodnili pivosklad a sódovkáreň, o ktoré tak navždy prišli. Mestské zastupiteľstvo im umožnilo kúpiť si družstevný byt v Pezinku, v ktorom žili až do smrti. Rodina Horská pochádzala zo Žiliny a po vojne sa presťahovali do Drahoviec pri Piešťanoch. Chvíľu bývali tam a potom sa presťahovali do Komárna. Pamätníčka k nim ako dieťa aj so sestrou chodievala na prázdniny.  

Oslobodzovanie mesta Pezinok

Po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 Bínovskí dúfali, že povstanie bude úspešné a oslobodí aj mesto Pezinok. Bohužiaľ, na oslobodenie si museli obyvatelia počkať až do apríla 1945.

Oslobodzovanie Pezinka Červenou armádou prežili Bínovskí v kláštornej pivnici pri kostole, pretože ich ulica bola ostreľovaná. Pamätníčka spomína, že bola práve Veľká noc. „Videla som pri oslobodzovaní asi 150 koní a chlapcov – mladých ruských vojakov –, ako ich z veže postrieľal nejaký nemecký vojak. Potom Rusi zostrelili tú vežu. V ten istý deň ruskí vojaci zabili aj toho gardistu Boucika. Mŕtve kone potom odviezli. V parku vykopali jamu, ktorá slúžila ako spoločný hrob pre padlých vojakov. Neskôr ich previezli na Slavín, kde sú pochovaní.“

Magdaléne utkvelo v pamäti, že už začiatkom apríla 1945 bolo po oslobodení a s mamou a sestrou boli naspäť vo svojom dome. Mala vtedy sedem rokov.

Život po vojne a štúdium 

Keďže pán Herman, otec pamätníčky, mal dlhoročné skúsenosti s prácou v sódovkárni a pivosklade, po vojne sa rozhodol zriadiť si živnosť na výrobu sódy. Kúpil zariadenie zo Serede, koňa a voz a vyrábal sódu a malinovky. Z koncentračného tábora sa však vrátil s podlomeným zdravím, rok po februárovom prevrate zomrel.

Nový komunistický režim priniesol kolektivizáciu či znárodňovanie. Matka pamätníčky napokon sama odovzdala živnosť do rúk štátnej moci, keďže v obchodoch už aj tak neboli suroviny potrebné na výrobu malinoviek. „Ja ako dieťa si pamätám na to ťažké obdobie, keď otec zomrel. Veľmi veľa sme pracovali. Ako 12-ročná som vedela plniť sódu a robiť malinovky. Mame som pomáhala umývať fľašky, všetko pripraviť. Sódu sme vtedy vozili až do Svätého Jura. Mama ma už o štvrtej ráno zobudila, aby som sa išla učiť, napísať si úlohy a až do noci som musela pomáhať. Napriek tomu som mala dobré vysvedčenie, takže som sa dostala na strednú školu.“ 

Magdaléna vyštudovala strednú pedagogickú školu v rokoch 1952 až 1956. Po jej úspešnom absolvovaní pracovala dva roky ako učiteľka a potom až do odchodu do penzie ako riaditeľka materskej školy v Pezinku. Ako ambiciózna žena dala v rodnom meste do prevádzky ďalšie tri materské školy. V roku 1980 začala diaľkovo študovať predškolskú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave a bola jednou z prvých učiteliek, ktoré získali takéto vzdelanie.

Normalizácia a pád režimu 

Ako na šťastné obdobie si pamätníčka spomína na 60. roky 20. storočia. Osobne sa poznala s Alexandrom Dubčekom a v spomienkach ho vykresľuje ako veľmi príjemného a slušného pána. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy však všetko zmenila. Mesto Pezinok bolo v auguste 1968 plné tankov a vojakov. Smerové tabule boli pootáčané. Mladí ľudia písali po cestách nápisy „Nechceme vás tu, choďte domov!”, za čo boli neskôr prenasledovaní. Obchody boli úplne prázdne. 

„Naša mama nás vychovala pre socializmus. Ona verila, že otca oslobodili Rusi. Ja som bola vychovaná tak, že áno, sme vďační sovietskej armáde za oslobodenie. Samozrejme, to povedomie človeka sa po roku 1968 trochu zmenilo. No a my sme im tú okupáciu vlastne odpustili, lebo taká bola propaganda. Boli sme s nimi priatelia; čo si myslel človek v duši, to bola už iná vec. Ale tá propaganda bola veľmi silná.”

Normalizačné roky sa dotkli aj jej pracovného života, keď bola ako riaditeľka materskej školy minimálne dvakrát do roka predvolávaná na okresný výbor strany a musela zodpovedať, či jej personál chodí na bohoslužby. Každá učiteľka, ktorá by ich navštevovala, by bola automaticky prepustená zo zamestnania. „Ja som potom dievčatám povedala: ‚Ja viem, že ste veriace, ale nechcem počuť, že sa o tom rozprávate v škole. Keď poviem, že o tom neviem, tak nemusím klamať.‘ Takže predo mnou táto téma bola tabu a keď som povedala, že neviem, tak som neklamala, lebo naozaj som nevedela.” 

Ľudí, ktorí pôsobili v komunistickej strane, by ale nehádzala do jedného vreca. Ako je známe, mnohí nevstúpili do strany z presvedčenia, ale aj kvôli kariérnemu rastu, a boli to často dobrí a šľachetní ľudia. 

Už pred udalosťami novembra 1989 pamätníčka očakávala pád režimu. Často na túto tému viedli diskusie v kruhu priateľov, aj keď na verejnosti sa o tom ešte nehovorilo. Protestov, ktoré začali po 17. novembri 1989, sa pamätníčka nezúčastnila kvôli vážnym zdravotným ťažkostiam, ale zmenu režimu privítala. S neskorším rozpadom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky nesúhlasila a veľmi ťažko tento rozpad niesla.

Magdaléna v súčasnosti študuje počítače a fotografiu na Akadémii tretieho veku, ktorú v Pezinku spoluzakladala. Na Akadémii už študovala keramiku aj záhradkárstvo. Na kvalitu štúdia aj vzdelaných prednášajúcich je veľmi hrdá. Pamätníčka mladú generáciu miluje a priala by si, aby sa postavila vždy za pravdu, a zároveň aby premýšľala o veciach do ich hlbokej podstaty a nenechala sa oklamať planými sľubmi extrémistov.