Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing., Mgr. Gabriel Kollár (* 1952)

• Gabriel Kollár sa narodil v roku 1952 v Bratislave, do rodiny maďarskej národnosti.

• Otec bol športový novinár a zakladateľ Slovenského šermiarskeho zväzu v roku 1969.

• Mal 15 rokov, keď vypukla invázia vojsk Varšavskej zmluvy.

• V roku 1971 sa stal juniorským majstrom Československa a šermu sa dodnes venuje.

• Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave.

• Vojenčinu absolvoval v Dukle Olomouc.

• Na Karlovej univerzite si urobil trénerstvo I. triedy.

• Po desiatich rokoch odišiel z československej šermiarskej reprezentácie.

• Pracoval ako športový redaktor v Slovenskej televízii.

• V roku 1980 absolvoval postgraduálne štúdium žurnalistiky na UK v Bratislave.

• Rok pred vypuknutím Nežnej revolúcie odišiel na rok do Kuvajtu. Robil tam šermiarskeho trénera.

• V roku 1989, počas dovolenky doma, začali demonštrácie.

• Natáčal ich na súkromnú kameru.

• V rokoch 1994 až 1996 bol prezidentom Slovenského šermiarskeho zväzu.

• Po revolúcii pracoval v nemeckej softvérovej firme.

• Sedem rokov pôsobil ako riaditeľ marketingu v Prvej stavebnej sporiteľni.

• Rok bol členom predstavenstva v novovznikajúcej Allianz Slovensko.

• V roku 2000 nastúpil do Prvej doplnkovej dôchodkovej poisťovne.

• V roku 2008 rozbiehal športový kanál verejnoprávnej televízie STV3.

• Pravidelne sa zúčastňuje veteránskych turnajov v zahraničí.

• Nepretržite viac ako tri desaťročia trénuje slovenských šermiarov.

Na otázku, čo alebo kto Gabriela Kollára priviedol k športu, bola odpoveď viac než jasná: “Jednoznačne môj otec, ktorý bol veľký športovec... od malička ma k tomu viedol.” Jeho celoživotný vzor, mentor a otec bol tým, ktorý mu najviac pomáhal v ceste za úspechom. V živote každého športovca ide o nenahraditeľného človeka, pričom o to väčším šťastím je, ak ide o jedného z najbližších. 

Pamätník sa narodil 30. septembra v roku 1952, v Bratislave. “My sme boli taká klasická bratislavská rodina...prešporácka, sa vtedy tomu ešte hovorilo.” Rodičia Jozef a Mária viedli svoju domácnosť trojjazyčne, keďže okrem slovenského jazyka sa ozýval aj maďarský a nemecký. V tom čase nešlo o nič nevídané, nakoľko to bol známy fakt. Navyše so sebou priniesol aj väčšie možnosti sa zamestnať. U Kollárovcov prevládala vždy harmónia, ktorá sa prejavila aj vo vzťahoch s bratislavskou komunitou, ktorá bola veľmi pestrá. 

Rodičia pamätníka počas vojnového obdobia a prijatie nového režimu 

Keďže sa jeho otec narodil v roku 1919 a mamička bola len o niekoľko rokov mladšia, jednu z najhorších vojen minulosti, Druhú svetovú vojnu, prežili ako veľmi mladí ľudia. Mladí, no nie natoľko, aby sa ich toto obdobie nedotklo. Ide o veľmi citlivú tému, zvlášť pre otca. Ako mládenec, ktorý nedávno oslávil dvadsať rokov, mal ambíciu študovať a nájsť si dobrú prácu. Povolávací rozkaz ho však neminul a sen o vysokej obchodnej škole sa rozplynul. Jozef nastúpil na ďaleký ruský front a začal veľmi náročný rok. Mal šťastie v nešťastí, nakoľko utrpel neľahký úraz pri nálete lietadla, kde takmer prišiel o ruku.  Avšak, len vďaka tejto nehode sa dostal späť domov živý. Nebyť toho, pravdepodobne by na fronte zahynul. Ozdravovací proces prebiehal v rodnom Československu. So svojou nastávajúcou tam prečkali až do konca vojny. Keď si už všetci mysleli, že táto hrôza je na konci, prišli osloboditeľské vojská, ktoré však v Jozefovej pamäti nezanechali dobré spomienky. Išlo prevažne o veľmi divokých a mladých vojakov, ktorí skôr plienili a hľadali miestne dievčatá. Otec mal strach o svoju drahú, preto sa rozhodol ju zabaliť do koberca a týmto spôsobom ju pred nimi ochrániť. Po všetkých tých zlých skúsenostiach, ktoré, žiaľ, prežili, však nepadlo rozhodnutie opustiť rodnú zem. “Nakoniec sa rozhodli pre svoju rodinu a odmietli emigráciu,” dodáva pamätník. 

Síce sa Jozef po vojne zamestnal veľmi rýchlo v drevopriemysle a našiel svoje uplatnenie, po roku 1948 udalosti nabrali rýchly spád. Nastúpil komunizmus a Jozef s Máriou boli z novej nepriaznivej situácie vo veľkom šoku. Pamätníkov otec prišiel o zamestnanie a bol označený za nepriateľa nového, komunistického režimu. S touto nálepkou sa mu dostalo jednej z najhorších prác v oblasti výroby. Bola to veľmi náročná práca, pri ktorej sa časom zranil, čo ho poznačilo na celý život. Až po dlhých rokoch sa aj on dočkal útechy a ako vášnivý športovec získal funkciu športového komentátora a žurnalistu. Spolu s touto prácou nastal v rodine pokoj, vďaka ktorému sa otec mohol naplno venovať svojim deťom. 

Spomienky na časy dospievania a začiatky športovej kariéry 

Pamätník si útle roky svojho detstva príliš nepamätá a ani nevie o nejakých prelomových zážitkoch. Avšak, vyrastal ako každé iné sídliskové dieťa Bratislavy. V istom veku prišla povinnosť stať sa pionierom a pamätník s tým nemal najmenší problém, keďže na deti nebol vyvíjaný nátlak. Išlo o akési šikovné získavanie mladých ľudí pre režim. Ako chlapec v pubertálnom veku bol rád, že v rámci pionierskych aktivít môže vynechať školu. Síce už neskôr opakovaná návšteva toho istého múzea mu prišla viac-menej nezáživná, ale nezostávalo mu nič iné, len rešpektovať výber učiteľky. Vďaka otcovi začal inklinovať k športu a venoval sa tiež hre na klavír. Vplyv režimu nevnímal v tom čase tragicky a politickú situáciu ako takú začal sledovať až v 60.rokoch. “Hoci som bol ešte veľmi mladý, nejak tak podvedome, intuitívne, som začal vnímať.” Snáď nezabudnuteľné bolo uvoľnenie, ktoré nastalo aktívne v rámci Pražskej jari, i keď nádych slobody bol cítiteľný aj pred tým. Rodina pamätníka sa tešila z otvorených hraníc a dopriali si výlety do Rakúska. Vytriezvenie prišlo v auguste v roku 1968. Išlo o negatívny a intenzívny zážitok. “Bože môj, to nás do včera ani nenapadlo, že dnes v noci sa tu budú hrnúť stovky tankov.” Pohľad na prichádzajúcich vojakov v ňom vyvolal veľký šok. V pyžame vybehol na ulicu, aby sa o tom presvedčil na vlastné oči. Zo spomienok mu aj dnes behá mráz po chrbte. 

K obdobiu dospievania neodmysliteľne patria aj študentské časy. Do roku 1971, pamätník navštevoval Strednú všeobecnú školu na Dunajskej ulici v Bratislave. Rozhodol sa pokračovať ďalej a vybral si Vysokú školu ekonomickú, obchodnú fakultu. Štúdium úspešne zavŕšil v roku 1976. V tom čase už ako československý reprezentant na vysokej úrovni mal množstvo výhod, pričom jednou z nich bolo aj to, že zlý kádrový profil jeho otca mu vôbec nepriťažil. “Tam sa potom pohľad na toho človeka menil.” Pokiaľ pamätník nemal chuť začať výrazným spôsobom rebelovať, mal pokoj, nakoľko režim nechcel zasahovať do reprezentácie. 

Aby sme však mohli hovoriť o kariére vrcholového športovca a československej reprezentácii, treba spomenúť to najdôležitejšie - aké boli jeho začiatky a akú mal motiváciu, ktorá ho poháňala vpred? Dokonca možno hovoriť o genetike, keďže túto vášeň prebral od svojho otca, ktorý ho v tom nesmierne podporoval. Jeho otec sa venoval mnohým športom, z ktorých jedným bol aj šerm. Snažil sa vzbudiť lásku k šermu v oboch synoch, ale v pamätníkovi to bolo silnejšie. Ich otec bol zakladateľom šermiarskeho zväzu v roku 1969 a tiež jeho prvým prezidentom, preto niet divu, že existencia silnej väzby k šermu, bola viac než očividná. Celá rodina zaujala veľmi profesionálny prístup, ktorý sa neraz podpísal aj na štúdiu. “Naplno som sa venoval tomu športu,” podotkol pamätník. Za prelomový môžeme považovať rok 1967, v ktorom sa pamätník ako 15 - ročný mládenec vydal cestou profesionálneho športovca. Prvé úspechy sa dostavili v roku 1969, keď na Majstrovstvách Československa, medzi špičkou v šerme, získal piate miesto. O dva roky neskôr vyhral majstrovstvá juniorov. Bol to len začiatok dlhých desiatich rokov, počas ktorých sa stal súčasťou reprezentačného celku Československa. 

Fungovanie šermu na profesionálnej úrovni 

V rámci Československa, šermu ako športu, patrilo skutočne významné miesto. Rozkvital a úroveň športovcov rástla raketovou rýchlosťou. Jeho samotná realizácia bola zabezpečená prostredníctvom klubov, ktoré fungovali na základe veľmi silných tradícií. Práve z nich vyplýva, že tými najsilnejšími na slovenskom území boli kluby z Bratislavy a Košíc. No skutočná rivalita panovala najmä medzi českými a slovenskými šermiarmi. “Tým, že Praha diktovala, tak my sme v úvodzovkách, pociťovali taký trošku útlak.” Bolo úplne bežné, že Slováci museli vynaložiť omnoho viac úsilia, čo na jednej strane športovcom strpčovalo život, avšak na druhej získali väčšiu bojovnosť a vytrvalosť. “Ten Slovák musel byť dvakrát tým lepší ako ten Čech, aby sa dostal do tej reprezentácie,” spomína si pamätník. Jemu sa však podarilo bodovať aj na českých majstrovstvách, kde mal jedinečnú príležitosť, ktorú využil a vyhral ako jediný zúčastnený Slovák. Mal dokonca možnosť stať sa súčasťou českého reprezentačného tímu. Po ukončení súťaže v Olomouci, kde pamätník potvrdil, že tam bol najlepší, si ho všimol český tréner Radko Trochář. Pozval ho na návštevu ich klubu. Avšak, v tom čase už bol zamilovaný a nechcel ukončiť vzťah, ktorý mal na Slovensku. Pozvanie kvôli životnej láske odmietol, čo značne poznačilo jeho kariéru, nakoľko ako Slovák bol vždy znevýhodňovaný. 

Ak sa mali československí reprezentanti zúčastniť turnajov, zväčša museli vycestovať. Ak išlo o súťaž za hranicami, opustiť krajinu nebola samozrejmosť. V rámci delegácie boli vždy prítomní ľudia, ktorí mali jedinú úlohu, udávanie športovcov. “Pokiaľ niekto urobil chybný krok, tak doma mu to spočítali.” Okrem iného bolo nutné vybaviť výjazdné doložky či devízy z banky. Aj samotný pamätník má, žiaľ, negatívnu skúsenosť s cestovaním. V roku 1975 bol pozvaný Juhoslovanským zväzom na medzinárodný turnaj do Belehradu, kde sa rozhodol ísť sám za seba. Po úspešnom vycestovaní na vlastnú päsť sa na turnaji stretol aj s československou reprezentáciou, teda s dvoma Čechmi, ktorí boli z jeho prítomnosti veľmi prekvapení. Síce sa mu podarilo zvíťaziť, ale aj napriek tomu bol predvolaný disciplinárnou komisiou do Prahy. Ako trest mu bol udelený dištanc na jeden rok, čo ho síce sklamalo, ale vôbec neodradilo od športu.

I keď bol pamätník reprezentantom dlhé roky, ani jemu sa nevyhla povinná vojenská služba. Bol pridelený do Dukly Olomouc, kde sa stretlo mnoho špičkových športovcov. “Ja ani neviem, ako základná vojenská služba vyzerala,” pousmial sa pamätník. Skúsenosť športovcov je iná, ako skúsenosti bežných chlapcov. Celý čas sa mohli venovať výhradne športu. Športu, z ktorého príjem bol nanajvýš priemerný. Napriek tomu vedel skĺbiť prácu v podniku zahraničného obchodu so šermom. V tom čase každý športovec musel byť aj oficiálne zamestnaný, keďže ich príjmy boli veľmi nízke. 

Výzva stať sa trénerom a záver príbehu

Po niekoľkých neúspešných pokusoch dostať sa na olympiádu bola Moskva poslednou kvapkou v pohári. Dodnes pamätník cíti, že mal na to bezvýhradné právo a nominačné problémy, ktoré nastali, nemali byť dôvodom jeho neprítomnosti. Nebola to len ďalšia súťaž. Olympiáda v Moskve predstavovala akúsi pomyselnú hranicu v kariére. Pamätník pomaly stratil chuť pokračovať ďalej v šerme ako jeden zo súťažiacich a rozhodol sa viac angažovať v bežnom živote a v bežnej práci. Na ďalšie tri roky sa jeho útočiskom stal podnik Omnia, kde sa zaoberal exportom a importom. Nakoľko však láska k športu stále pretrvávala, potreboval urobiť zmenu. Tou zmenou bolo prijatie pozície redaktora športu, popri ktorej mohol stále trénovať. 

Na pamätníka však ešte len čakala veľká životná rola, ktorú mohol prijať vďaka absolvovaniu Fakulty telesnej výchovy a športu na Karlovej univerzite v Prahe. Získal najvyššie trénerské vzdelanie, spolu s ktorým prišla aj licencia trénera reprezentačného družstva. Začal naplno trénovať šerm v Bratislave, čo prinieslo v roku 1988 svoje ovocie. Dostal ponuku stať sa profesionálnym trénerom tímu šermiarov v Kuvajte. Možnosť využil a rozhodol sa pre odchod z rodnej krajiny. Avšak, nechcel sa stať disidentom a opustiť svoj domov si prial legálnym spôsobom. Totiž, ak by ušiel, celú svoju rodinu by vystavil tlaku režimu. Podarilo sa mu vybaviť si pas a oficiálne podpísal kontrakt s kuvajtským klubom. Nasledovalo dvojročné pôsobenie v zahraničí. Fungovanie šermu v Kuvajte malo svoje odlišnosti. Pamätník pôsobil v čisto mužskom klube Jarmok, kde sa nerealizoval len šerm. Množstvo domácich navštevovali klub vo voľnom čase, s cieľom relaxovať. Snáď pamätníkovým najvyšším dosiahnutým úspechom bolo priviesť žiaka k titulu arabských krajín v šerme. V roku 1989 sa však rozhodol pre menšiu prestávku, ktorou mala byť dovolenka doma, v Československu. Vycestoval spolu s dcérou a manželka zostala v Kuvajte. Žiaľ, išlo o nepríjemnú skúsenosť, keďže sa stala svedkom irackej okupácie a tri mesiace musela prežiť na československej ambasáde. Našťastie sa vrátila domov, bez ujmy na zdraví. 

Československo v tom čase prežívalo revolučné obdobie, z ktorého sa tešil aj samotný pamätník. Pocit slobody v ňom vyvolávalo eufóriu a radosť. Síce sa neskôr rozhodol odísť späť do Kuvajtu najmä kvôli dôstojnému ukončeniu kontraktu. Rodný domov sa pre neho stal krajinou, ktorá konečne mohla ponúknuť nové možnosti a sebarealizáciu. Prvé demokratické voľby boli a stále sú nezabudnuteľným zážitkom pamätníka. O pár rokov prišlo však k rozpadu krajiny, s ktorým samotný pamätník veľmi nesúhlasil. “Malo tam dôjsť k referendu,” dodáva spolu so slovami, že nik sa neunúval občanov opýtať. S odstupom času v tomto kroku vidí pozitívne, ale aj negatívne stránky. Čo sa týka športu, už nebolo potrebné bojovať s pražskými šermiarmi, avšak neskôr došlo k postupnému upadaniu slovenského šermu. Česi dávali stále viac peňazí do športu, do jeho podpory, čo sa o Slovákoch už nedalo hovoriť. Zároveň im zostalo zachovanie starej metodiky, čo im tiež nebolo na škodu. 

V rámci deväťdesiatych rokov našiel pamätník uplatnenie vo viacerých smeroch. V roku 1993 sa stal prezidentom Slovenského šermiarskeho zväzu v Bratislave, na dva roky. Tiež sa spolupodieľal na založení Prvej stavebnej sporiteľne, kde sa vďaka ekonomickému vzdelaniu stal členom vrcholového manažmentu. Začalo desať rokov tvrdého kapitalizmu a dlhých hodín v práci. Časom sa rozhodol napríklad pre poisťovňu Allianz, kde to však nebolo odlišné. Išlo o samé vrcholové pozície, ktoré si vyžadovali množstvo času. Napriek všetkému nestratil záujem o šport a dokonca dva roky pôsobil v STV3 ako šéf športového vysielania. 

V súčasnosti je pamätník veľmi spokojný a užíva si život skúseného, životom ostrieľaného muža na dôchodku. Na záver, za veľmi sympatickým životným príbehom športovca, nesmie chýbať jeho životné motto, ktoré prebral od svojho otca. Kedysi mu hovorieval: “Synu, v živote je to tak, že musíš si nájsť každý deň tie slnečné stránky života.” Pamätník vždy hľadal svetlé okamihy, medzi množstvom mračien, ktoré sa niekedy nad ním zmrákali. Práve tento prístup mu neraz uľahčil cestu životom.