Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Prečítali mi, že som obžalovaná za vyzvedačstvo, velezradu a za velezradu bolo doživotie, najmenej dvadsaťpäť rokov
narodila sa v roku 1921 vo Vrútkach
bola sestrou významného dôstojníka Alexandra Kordu
po povstaní sa spolu so sestrou Ruženou a jej manželom odsťahovala do Bratislavy, kde začala pracovať vo švagrovej projektovej kancelárii
vydala za Tibora Kleina a mali spolu 2 deti
v päťdesiatych rokoch začali celú rodinu Kordovcov vypočúvať a postupne uväzňovať, údajne za velezradu a vyzvedačstvo
v roku 1952 bol Gabrielin manžel, Tibor Klein odsúdený na osem rokov väzenia
ona bola nespravodlivo uväznená 4 roky
4. Marca 1955 bola vydaná amnestia pre ženy, ktoré mali malé deti a nemali trest odňatia slobody vyšší ako 10 rokov
Tibor Klein si odsedel dve tretiny trestu a zvyšná časť mu bola po Maďarskej revolúcii odpustená
Detstvo a mladosť
Gabriela sa narodila v roku 1921 vo Vrútkach. Jej matka Zuzana bola domácou a otec Eugen Korda bol významným železničným oficiálom. Gabriela mala 5 súrodencov, troch bratov a dve sestry. „No boli sme veľmi súdržní, mali sme sa navzájom radi a sme si pomáhali vo všetkom, v šťastí i v nešťastí. Súdržní sme boli, rozdelili sme sa so všetkými, jeden druhému sme boli nápomocní.“ Všetci získali stredoškolské i vysokoškolské vzdelanie.
Gabrielin brat – Alexander Korda
Najstarší brat, Alexander Korda, bol dôstojníkom delostrelectva. Od roku 1942 bol príslušníkom ilegálnej vojenskej odbojovej organizácie Victorie. Aktívne sa účastnil protifašistického odboja v armáde, od 10. 9. 1944 velil vojenskému výcvikovému táboru Oremov laz. Pomáhal vyzbrojovať partizánske jednotky. Počas SNP bol veliteľom 25. pešieho práporu a spolupracovníkom generála Goliana. Po februári 1948 bol Alexander spolu s manželkou a celou rodinou prenasledovaný, vystavený neľudskému týraniu a odsúdený na doživotie za údajnú velezradu a vyzvedačstvo. To mu podlomilo zdravie natoľko, že v roku 1958 počas výkonu trestu zomrel. Za nepriateľov štátu boli teda považovaní všetci členovia jeho rodiny, vrátane súrodencov a ich príbuzných.
Začiatok prenasledovania, vypočúvania a uväznenie
Gabriela sa po povstaní spolu so sestrou Ruženou a jej manželom odsťahovala do Bratislavy. „Ja som sa vydala, áno, a v Bratislave som začala pracovať v jednej projekčnej kancelárii u môjho švagra Kramár a Lukáčovič. Tam som u nich pracovala a robila som im celú administratívu, vyznala som sa v tej práci ich a bola som im takou, takou po vše „mädchen für alles“ jak sa povie po nemecky - dievča pre všetko, no až do toho času, kým neprišiel ten nešťastný deň, kedy nás všetkých pozatvárali.“
Pravú príčinu prenasledovania sa nikdy nedozvedeli. Pri raziách nechápali, čo ŠtB hľadá, pri vypočúvaní nerozumeli kladeným otázkam...
„13. 11. 1951 naraz vstúpila do nášho domu jedna razia eštébákov. Zazvonili, otvorili a vrútili sa do vnútra a jako také hyeny začali u nás robiť kontrolu, museli sme sa legitimovať, ja som bola sama doma s deckom, aj jedna priateľka bola u nás, mali sme ísť na prechádzku vonká a teraz začala prehliadka. Všetko nám vyhadzovali, pozerali, hľadali, neviem čo nič nenašli, samozrejme. „A kde je manžel?“ hovorím: „Manžel tu neni, on išiel na poľovačku.“ „Kde je?“ hovorím: „Buď išiel do Karloveského chotáru alebo do Orechovej Potôni, ja vám nepoviem, buď tam alebo tam, keď sa vráti, tak počkajte na neho a je to, no.“ Ja som celkom, bola som roztrasená, nevedela som si rady, lebo som bola mladá, neskúsená, som nevedela, že takto môžu zaútočiť na jednu mladú ženu, ustrašili ma, viete, to, to sa nedá povedať, triasla som sa ako osika, čo chcú vlastne od nás... Chodili, hľadali, všetko vyťahovali, pozerali, no v spálni a všade, čo videli, prezerali, no nič, nemali čo nájsť. No čo našli, to si vzali. Napísali, do dnešného dňa sa to nevrátilo.“
Keď sa vrátil manžel, „Vzali ho, prezreli ho, vzali mu pušku a: „Poďte“, jeden ho vzal a už ho odvliekol preč. Pobozkali sme sa, potom som ho dlho nevidela. No keď toto všetko bolo, manžela mali, byt prezreli, dlho to trvalo, odišli preč a mňa nechali tam s tou priateľkou, ktorá bola tiež, mala kopu strachu, nevedela ani k slovu prísť. No a čakali sme, čo bude, čo bude. Bola u mňa neterka, ktorá keď počula, že prišli k nám, zadným vchodom odišla a utekala mojej sestre Kramárovej povedať, čo sa stalo.“ Neterku však sledovali a podobnú raziu previedli aj u Kramárovcov. Mužov pozatvárali a o niekoľko dní neskôr odviedli aj ich manželky.
„No a tak za pár dní prišli pre mňa, áno, prišli pre mňa a pozvali ma na ŠtB, áno. Prišiel pre mňa a ja otvorila som dvere, decko mala na rukách a on ma volá, že musím ísť na ŠtB. Hovorím: „Však ja mám tu dieťa, ja nemôžem ísť s tým deckom,“ a vtom prišla moja švagriná a ja nepovedala som, kto je. „Prosím ťa Božka, buď taká láskavá...“ „Ako dlho budem s vami?“ sa opýtam. „No, za chvíľu sa vrátite, áno. Za chvíľu sa vrátite.“ „Buď taká dobrá, podrž mi Dagmarku, aby som mohla odísť.“ Tak on nevedel, kto je, možno že aj vedeli potom, ale nechala ostala ona u nej, u dcéry a ja som išla na ŠtB. No a tam som bola vyslúchaná. To si neviete predstaviť, ja slinu som nemala v ústach, jak ma začali vyslúchať, tak nemôžem povedať, že by robili nejaké nátlaky na mňa, fyzické, ale stále do mňa hučali, hučali a písali, a toto, a toto, nepamätám, čo chceli všetko odo mňa, áno, nepamätám sa na to, ale som bola od rána od ôsmej do večera do jedenástej tam.“
Vianoce roku 1951 prežila Gabriela spolu s rodinou vo Vrútkach a po návrate do Bratislavy jej švagriná Božena povedala: „Vieš čo, no, buď pripravená, máš pozvánku na políciu, áno, nemusí to byť nič zlého, máš to na dnešný deň. Ja som ti dopredu nechcela nič hovoriť, chcela som, aby si mala pekné sviatky.“... „No a potom som išla rovno do basy, druhého januára tisíc deväťsto päťdesiatdva, na krajzák.“
Vo väzení sa po dlhom čase aspoň na okamih stretla so svojimi blízkymi. „Predstavte si, pri tejto prvej prechádzke, po desať minút, čo som nastúpila do väznice, som sa, keď sme sa točili okolo, na druhom dvore boli muži, to som nevedela, otočím sa, vidím môj švagor Kramár a ja mu ešte zakývam, takto, áno, no ale točila som sa ďalej, nato počujem pri konci, že volali ma mókuš, že naraz som počula, že mókuš, zareval jeden chlap, môj brat, tak už som sa s druhým. A nakoniec aj s mojim mužom. Ten deň som sa so všetkými stretla. Behom pol hodiny v kriminále vedeli všetci, nechtiac, vedeli všetci o mne, že som tam. Sestra, brat, švagor a manžel. No a potom už to začalo každodenné, však to poznáte, nik si ma nevšimol, rok som tam čakala na cele, poznala som tam všelijakých ľudí, ktorí tam prišli, chudákov, nervove zrútených z vyšetrovacej väzby, čo prišli.“
Uväznení boli bez súdu; ten sa konal až o dva roky neskôr, keď ŠtB našla vhodného svedka proti obvineným. Gabrielin manžel bol v roku 1952 odsúdený na osem rokov väzenia, ona na štyri roky odňatia slobody postupne vo väzniciach v Bratislave, Rimavskej Sobote, Sučanoch a v Želiezovciach.
„To bolo kruté, lebo nemali svedka, nemohli až keď si ho ráčili, si ho dobre vychovali, aby nás toľkých pozatvárali, lebo vinou toho hlavného svedka proti nám, sme všetci sedeli. Všetci do nohy. No a potom tohto asi chytil, možno že im ušiel, samoprvo nahnal im ľudí, áno, nevinných ľudí nahnal, ktorých využil a potom prišiel svedčiť proti nám na súde, bolo to kruté. (Takže ten svedok prišiel) No a tak potom išli palety od pätnásť rokov, šestnásť rokov, pätnásť rokov štrnásť rokov. Teda naša rodina, jeden mal pätnásť, jedna je štrnásť, potom môj muž mal osem rokov, ja štyri roky, sestra potom na súde bola oslobodená, áno, Kramárová až, áno a švagriná Kordová bola tiež oslobodená. Len my sme sedeli.“
4. Marca 1955 bola Gabriela prepustená, vzhľadom na udeľovanie amnestie pre ženy, ktoré mali malé deti a nemali trest vyšší ako 10 rokov. Jej manžel si odsedel dve tretiny trestu a zvyšná časť mu bola po Maďarskej revolúcii odpustená.
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)