„Čo sa týka rozpadu Československa, ja to dodnes považujem za najväčšiu hanbu dejín našich štátov, našich národov Česka a Slovenska. Nikdy im to nezabudnem a nikdy neodpustím [Vladimírovi] Mečiarovi, [Václavovi] Klausovi. Neviem, kto sa všetko o to pričinil, ale u mňa majú tak obrovský čierny kruh – nie bodku, ani puntík, ale obrovský čierny kruh. Každý tretí má rodinu v Čechách a každý tretí rodinu na Slovensku a ja som šťastný, že to tak je. Pretože my sme dva národy – Česi a Slováci, ktoré majú najbližšie jazyky... Ja to nesiem veľmi ťažko.“
„Čierna burza bola v Ostrave, väčšinou na Čiernej lúke. Poliaci prišli z Poľska a neviem, či to aj preclili, tam nebol problém prechádzať cez hranice. Prišli na dodávkach, rozložili si stánky. Človek tam kúpil vinylové platne rôznych kapiel, kazety, reproduktory do áut, možno aj autorádiá, oblečenie, rifle a všetko možné. Poliaci mali k tomu lepší prístup a tak to doviezli. Úrady to trpeli, pretože aj oni z toho niečo potrebovali, určite tam boli nejaké poplatky. Poliaci boli spokojní, lebo oni boli vždy kšeftári. Pamätám si, že niekde v televízii povedali: ‘U vás to nemáte a my to radi dovezieme.‘ Čo na to človek môže povedať.“
„Bola žatva, prišli kombajny a my, samozrejme, [sme sa motali] okolo tých kombajnov. Tí šoféri nás aj povozili. Raz večer bol taký pokoj, my sme s kamarátom nemali čo robiť, tak sme sa potĺkali okolo tých kombajnov a na jednom bola otvorená skrinka s náradím. Tak sme si zopár tých vecí požičali. Vzadu za kravínom bolo také obrovské šrotovisko starých strojov. My sme sa bavili, skúmali sme, ako to vyzerá v prevodovkách. Našiel sa taký iniciatívny, lojálny občan, ktorý nás tam pristihol a to náradie nám zobral. Začalo sa hovoriť, že sme to náradie ukradli. Dokonca to prišli vyšetrovať policajti a musel som [ísť] na výsluch. Bola to klukovina, chceli sme to vrátiť, veď na čo by nám to bolo. Žeby sme to niekomu predali, také staré haraburdy? Potom sa to nejako upokojilo, policajti to uzavreli ako mladícku nerozvážnosť a ďalej sa to už neriešilo. Ale po nejakom čase, keď už som po prázdninách znova chodil do školy, zrazu prišli k nám, do Orlovej, policajti. Ten prípad s náradím sa opäť otvoril a začal sa posudzovať ako sabotáž žatvy. Riaditeľ našej školy im povedal, že to je hlúposť, aby 12-roční chlapci spôsobili sabotáž žatvy. Potom sa to uzavrelo a nikto sa už neozval.“
Radovan Kaplan sa narodil 29. marca 1966 v Karvinej, českom meste ležiacom na hranici s Poľskom. Svoje detstvo prežil dobrodružne v okolí svojho rodiska. Ako dieťa bol vypočúvaný pre podozrenie zo sabotáže žatvy, obvinený ale nebol. Po skončení základnej školy nastúpil na Vojenské gymnázium Jana Žižky z Trocnova v Opave. Tam sa stal členom školského orchestra, z ktorého sa neskôr sformovala hudobná skupina Projektil, s ktorou sa pravidelne zúčastňoval na Armádnej súťaži umeleckej tvorby (ASUT) a festivale Politická pieseň. Na konci štúdia chcel usporiadať hudobné podujatie, ktoré však bolo zakázané z dôvodu nenahlásenia sa na politickom oddelení. V roku 1984 začal študovať na Vysokej vojenskej technickej škole v Liptovskom Mikuláši. Neskôr bol odvelený do útvaru Českej lidovej armády v Rožmitáli pod Třemšínem. V roku 1992 sa presťahoval na Slovensko. Počas svojho života vystriedal viacero povolaní, od učenia na strednej škole v Liptovskom Mikuláši, cez pôsobenie vo Vojenskom technickom ústave až po jeho pôsobenie v súkromnej sfére v oblasti bezpečnostných systémov. Do roku 2003 pôsobil na Vojenskej strednej škole v Liptovskom Mikuláši. Následne krátko pracoval vo Vojenskom technickom ústave a neskôr v súkromnej sfére v oblasti bezpečnostných systémov. Od roku 1999 pôsobil v hudobnej skupine Mince vo fontáne, od roku 2017 v skupine Karavana. V roku 2021 žil v Spišskej Novej Vsi.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
