Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Kaňa (* 1953)

• narodený 9. septembra 1953 v Selenči v srbskej Vojvodine

• rodičia Štefan a Mária, Michal najmladší zo šiestich detí, otec vyrábal cirokové metly

• ročnému Michalovi zomrel otec, mama prevzala starostlivosť o rodinu, o Michala sa starali sestričky

• študoval v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, malý seminár pre mladých chlapcov

• neskôr študoval v Nepomucene a Pápežskej lateránskej univerzite, po štúdiu vyučoval v Ústave sv. Cyrila a Metoda

• ako juhoslovanský občan mohol voľne cestovať na Slovensko, pracoval ako tajná spojka Ríma s cirkvou na Slovensku

• v rokoch 1978 až 1983 odovzdával tajné informácie a prevážal náboženskú literatúru, ktorá bola v Československu zakázaná

• pre rehoľu pracoval do roku 1983, bol vyšetrovaný v Československu, v Juhoslávii aj v Rakúsku

• odišiel z rehole, usadil sa v Rakúsku, vyučoval na gymnáziu, oženil sa, manželku nechceli zo Slovenska pustiť za ním

• prešiel do súkromnej sféry, na Slovensku založil prevádzku, kde zamestnal cca 200 zamestnancov

• dnes dôchodca, píše básne a knihu o tom, ako priviedol 40 chlapcov zo Selenče na štúdiá do Ríma

Michal Kaňa sa narodil 9. septembra 1953 ako šieste dieťa Márii a Štefanovi Kaňovcom v slovenskej obci Selenča v Srbsku vo vtedajšej Juhoslávii. Obaja rodičia pochádzali z rodín slovenských prisťahovalcov na Dolnú zem, ktorí sa na severe Srbska v oblasti Vojvodiny usadili ešte za čias Márie Terézie, keď sa v tejto oblasti uvoľnilo miesto po odídených Turkoch. V minulosti vo Vojvodine žilo takmer osemdesiattisíc Slovákov, prevažne evanjelického vierovyznania. „Dedina je pomyselne rozdelená na polovicu, na jednej strane žijú katolíci a na druhej evanjelici. A keď niekto otvorí ústa, viem, či je katolík alebo evanjelik, podľa toho, ktorým nárečím rozpráva. Kedysi Selenča mala vyše 4 000 obyvateľov, no v posledných rokoch sa obec vyľudňuje,“ približuje súčasnú situáciu Michal. 

Detstvo a raná mladosť

Michalových rodičov rovnako ako ostatných obyvateľov Selenče a okolitých obcí zasiahla druhá svetová vojna. Snažili sa uživiť, ako sa dalo. Zdevastované hospodárstvo početným rodinám neposkytovalo dostatočné možnosti obživy. Michalov otec so strýkom začali podnikať, chceli vyrábať cirokové metly. Do odvážneho projektu zaangažovali aj mnohé rodiny zo Selenče a svorne zasiali cirok. Krátko po vojne sa im podarilo zamestnať až tridsať ľudí. Keď mal Michal jeden rok, otec zomrel a zakrátko sa pominuli aj jeho traja bratia. Mama Mária zostala s dvomi dcérami a malým Michalom na všetko úplne sama. Musela začať pracovať a živiť rodinu. „Pre mňa každé ráno prišli sestričky. Susedili sme s kostolom a s farou. Prišli pre mňa ráno, zobudili ma a vzali k sebe. Tam som raňajkoval, poobede som sa vyspal. Bol som ročný. Potom ma vzali za ručičku, išli sme do kostola a zvonili. V sakristii mi hovorili: ‘Miško, ty budeš kňazom,’ tak môj osud bol spečatený, mal som byť kňazom. Síce som sa ním nestal, ale mama aj sestričky chceli, aby som sa ním stal. Prakticky som vyrastal na fare,“ spomína Michal na prvé roky života. Michal sa dobre učil a kostol sa stal súčasťou jeho dospievania.

Michalova cesta do Ríma

Keď mal Michal deväť rokov, do dediny zavítal nový farár nemeckého pôvodu Wendelin Schmidt. Do roka sa naučil po slovensky a začal chlapcov zo Selenče posielať do diecézneho malého seminára v Subotici. Vtedy už Michal po vzore svojho otca začal vyrábať metly a v takom útlom veku sa stal živiteľom rodiny. V tom čase sa konala púť do Ríma a Michalova mama sa dozvedela, že v Ríme je slovenské gymnázium pre chlapcov a tiež vydávajú slovenský katolícky časopis Hlasy z Ríma. Susede, ktorá sa zúčastnila tejto púte, dala peniaze, aby Michalovi časopis predplatila. No skôr, ako prišiel časopis k Michalovi, do Selenče zavítal sám direktor gymnázia, don Jozef Babiak a spýtal sa u miestneho farára na Michala. Chcel vedieť, čím chce byť, keď vyrastie, a či by mu nechcel miništrovať. Michal mu odpovedal, že chce byť kňazom. Po omši zašiel za Michalovou mamou s ponukou, že by mohol ísť študovať do Ríma do malého seminára. Mama súhlasila, no Michal ešte nemal ukončenú základnú školu, tak ho nepustila. Miesto neho však do Ríma odišiel na štúdiá jeho bratranec. O rok sa situácia zopakovala, no na ten ďalší už Michal skončil základnú školu a doma ho nič viac neudržalo. Zbalil si kufor a odišiel do Ríma za svojím snom stať sa kňazom.

Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme

Po nástupe komunistického režimu na Slovensku v roku 1948 a ťažkých päťdesiatych rokoch boli v Akcii K a Akcii R postupne zlikvidované všetky mužské a ženské rehole a semináre vychovávajúce budúcich kňazov. Ateistický komunizmus dovoľoval študovať iba obmedzenému počtu kandidátov na kňazov a pod veľmi prísnym dohľadom režimu „Pacem in terris“. Z iniciatívy exilových kňazov, ako boli kardinál Jozef Tomko a mons. Štefan Náhalka či salezián don Ľudovít Macák, a s podporou zahraničných Slovákov na čele s americkým biskupom slovenského pôvodu Andrejom Grutkom vznikla myšlienka založiť pri príležitosti 1100. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu slovenskú inštitúciu Cyrilometodianum, neskôr Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda ako slovenské duchovné vzdelávacie centrum v Ríme. Mal slúžiť na prípravu kňazského dorastu. Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme vznikol začiatkom roku 1961 a poskytoval stredoškolské vzdelanie a ubytovanie mladým slovenským chlapcom zo slovenských rodín roztrúsených po celom svete. Významným „zdrojom“ mladých študentov bola práve obec Selenča vo Vojvodine. Michal a jeho priatelia Štefan Turanský a Jozef Tomšik vlastným životným príkladom postupne doviedli do Ríma na štúdiá až 40 mladých chlapcov zo Selenče. Ostatní študenti pochádzali zo slovenských obcí z Chorvátska a niekoľkí z rodín emigrantov z Nemecka, Rakúska, Ameriky či Austrálie, ktorí opustili Slovensko najmä po roku 1968. Ústav viedli saleziáni a jeho hlavným poslaním bola výchova budúcich kňazov v slobodnom svete, sprevádzanie pútnikov v Ríme, vydavateľská činnosť kresťanskej literatúry, ktorá bola v tom čase v Československu zakázaná, a pastoračná činnosť medzi Slovákmi roztrúsenými po svete mimo vtedajšieho Československa. Ústav svoje poslanie plnil až do pádu režimu v Československu v roku 1989 a za tú dobu poskytol vzdelanie niekoľkým stovkám slovenských mladých mužov. Dnes funguje už ako Pápežské slovenské kolégium, duchovné centrum pre slovenských kňazov, ktorí si v Ríme robia špecializáciu a doktorát z teológie.

August 1968

Posledný rok Michalovho života v rodnej Selenči zažila krajina jeho predkov inváziu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy. „My sme boli akurát na chmeli. Počuli sme, že Rusi vtrhli na Slovensko a Varšavský pakt okupoval Československo. Môj bratranec musel narukovať. Jeho manželka práve čakala dvojičky. Všetci sme sa rozplakali, lebo viete, to ako keby išiel na front. Všetci sme sa zľakli. Ja si tú situáciu reálne pamätám. Išiel do kasární a potom, kde ich dali, do poľa k maďarským hraniciam,“ spomína na august 1968 Michal. Vtedy Slováci z oblasti Vojvodiny brali Československo ako krajinu svojich dedov a starých materí, ale bol to pre nich prakticky iný štát. „My sme mohli s juhoslovanským červeným pasom voľne cestovať do Československa, nebol nijaký problém. Ale boli sme iný štát a vnímali sme to ako iný štát. To nebolo tak, že Slováci idú bojovať za Československo. Ale bolo to také nepríjemné, že Slováci sú obsadení inými silami,“ dodáva Michal. Spomína, že vtedajšia Juhoslávia bola v porovnaní s Československom oveľa slobodnejšia. Mohli voľne cestovať mimo krajinu, čo bolo aj významným faktorom umožňujúcim získať vzdelanie mnohým zahraničným Slovákom v Ríme.

Odchod do Ríma

Michal Kaňa odišiel za štúdiom do Ríma v septembri 1969. Na štyri roky sa pre neho stal ústav novým domovom. „Knihy sme mali úplne slovenské ako aj na Slovensku v gymnáziách – slovenčina, matika, fyzika, všetko slovenské knihy. Išli sme podľa slovenského plánu a programu. Všetko sme mali zadarmo, akurát cestu sme si zaplatili, keď sme išli domov. Ale keby bol niekto v takej situácii, že nemá na cestu, aj tú mu zaplatia,“ spomína na štúdium Michal. „Nás tam študovalo okolo 200, ale v jednotlivých ročníkoch sme boli asi tridsiati. Štyri roky gymnázia. Nás nebolo veľa žiakov. Nevýhoda bola, že tým, že nás bolo málo, tak nás všetkých každý deň preskúšali. Museli sme všetko ovládať, celé učivo z každého predmetu. Výhoda bola tá, že sme sa museli veľa učiť. Pedagógov sme mali saleziánov, gymnázium bolo zverené im. Oni boli známi aj na Slovensku ako vychovávatelia pre dospievajúcu mládež,“ dodáva. Saleziáni Michalovi a ostatným mladým mužov vštepovali kresťanské zásady, rozvíjali ich všeobecné vzdelanie a pripravovali na povolanie kňaza. Jeho učiteľom bol aj exilový básnik Gorazd Zvonický. Nahrádzal mu lásku a vzor otca, ktorého stratil v ranom veku. Michal chodil domov do Selenče už len na prázdniny. Za tých pár týždňov voľna narobil niekoľko stoviek cirokových metiel a z ich predaja povyrovnával dlhy, ktoré mame za rok doma vznikli a zarobil dosť peňazí, aby mohla ako-tak prežiť ďalší rok, kým bude študovať. V tomto období sa prvýkrát stretol so zložkami tajnej polície, ktoré zisťovali, prečo študuje v Ríme a či to nie je niečo protištátne. Chlapci sa pri návrate do Srbska museli hlásiť na polícii, kde sa ich pýtali, či sa v škole v Ríme nevedú reči proti Juhoslávii.

Túžba stať sa kňazom

Po skončení štúdia s vyznamenaním viedli ďalšie Michalove kroky do veľkého seminára Nepomucenum (PontificoCollegioNepomuceno), ktorý však už nebol čisto slovenský, ale československý. Chcel sa stať čím skôr kňazom a starať sa o mamu, ktorá žila sama, keďže sestry sa vydali a mali svoje rodiny. Michal sa s odhodlaním pustil do ďalšieho štúdia, no zostal sklamaný. Podľa jeho slov tam vládol silný protislovenský duch, čo mu veľmi prekážalo. Vedel, že už pri vzniku malého seminára, kde predtým študoval, boli protislovenské prekážky. „Česi sa proti tomuto dielu postavili a použili na to všetkých kardinálov aj vatikánsku kúriu, aby slovenský ústav nemohol vzniknúť. Tým prakticky dávali najavo, že Československo je kompaktné, akoby Slovensko ani neexistovalo. Slovensko bolo oveľa katolíckejšie. Tým chceli naznačiť, že je to jednoliate teleso. Keby sa bol vytvoril slovenský ústav ako samostatný, tak by nemali toľko seminaristov a teda ani príliv peňazí, keďže Slováci tento veľký seminár financovali. Chýbali by im financie. Nedovolili, aby Ústav sv. Cyrila a Metoda bol postavený v Ríme, musel byť postavený mimo Ríma,“ približuje Michal ťažkosti okolo vzniku Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Nechcel však stratiť povolanie, tak odišiel do noviciátu k saleziánom do Lanuvia, neďaleko Ríma. Po roku zložil prvé rehoľné sľuby a pokračoval v štúdiu na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme. Popri štúdiu vyučoval na talianskom gymnáziu SacroCuore a po skončení filozofie absolvoval základnú vojenskú službu v Macedónsku. Po vojenčine sa vrátil do svojej alma mater, kde svoju púť za kňazským povolaním začínal. Stal sa pedagógom a asistentom v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Michal bol prvým asistentom a pedagógom z radu chlapcov, ktorí prichádzali z oblasti Juhoslávie. Bol koniec sedemdesiatych rokov a pri každom návrate z Ríma domov do Selenče si jeho a ďalších študentov začala predvolávať lokálna polícia na pohovory. Mal problémy aj vtedy, keď ho miestny farár požiadal, aby povedal namiesto kázne niečo o Bernolákovi, sv. Benediktovi či Štefánikovi.

Začiatky práce pre cirkev

Na Slovensko Michal prvýkrát zavítal v júli v roku 1970 ešte počas štúdia v sprievode farárov Michala Zoláreka a Andreja Šípeka zo Selenče. „Boli sme v Trnave, stretli sme tam pána Kovala, dôstojného pána Hanusa v Hybiach a ďalších. To boli kňazi, s ktorými náš farár udržiaval osobné kontakty a potrebné informácie odovzdal zasa ďalej. Boli to rozhovory v rámci ich priateľských vzťahov, žiadne protištátne konšpirácie. Bol som prekvapený krásou krajiny, ktorú som poznal iba z knižiek. S láskou nám o nej rozprávali naši profesori, ktorí žili v exile,“ spomína na svoju prvú návštevu Slovenska Michal. Vtedy prvýkrát nazrel do zakázaných dverí. Počas neskorších rokov štúdia Michal cestoval na Slovensko ešte niekoľkokrát. „Mal som jedno poslanie. Po noviciáte saleziáni potrebovali nejakú spojku. Niekoho, kto by pravidelne chodil na Slovensko a oboznamoval slovenských saleziánov o veciach cirkevných i rehoľných. Mal som juhoslovanský pas, mohol som neobmedzene chodiť na Slovensko. Tak si ma don Ernest Macák, direktor saleziánskej komunity v Ríme a neskôr provinciál slovenských saleziánov na Slovensku, zvolil za spojku medzi Rímom a saleziánmi žijúcimi na Slovensku. Bol som vtedy asistentom a členom saleziánskej rodiny, tak ma poveril úlohou s citlivými vecami. Cítil som sa veľmi poctený. Posúvali sme určité informácie, rozprávali o svojich ťažkostiach, organizácii a vyšetrovaniach,“ spomína Michal na začiatky svojej tajnej práce pre cirkev.

Právo na slobodu slova a tlače

Michal sa stal súčasťou siete kontaktov hľadajúcej cesty, ako dostať do Československa náboženskú literatúru a tlač, ktorá vychádzala vo vydavateľstve pri slovenskom gymnáziu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Náboženská literatúra putovala z Ríma do zahraničia a odtiaľ do Československa. Michal sa na Slovensku stretával s donom Jozefom Štámecom, od ktorého prijímal úlohy. Hlavným poslaním jazykovo zdatného Michala bolo nájsť čo najjednoduchší a najbezpečnejší spôsob, ako sa ďalšie kontakty, prevažne zo zahraničia, dostanú na miesto určenia a odovzdajú zásielky. „Hlavne išlo o to, že sme potrebovali dostať náboženské knihy na Slovensko. Bolo potrebné nájsť osoby, na adresy ktorých to môžeme doniesť a ktoré to príjmu a nebudú sa báť. Všetko muselo prebehnúť hladko. Preto som si musel zistiť a osobne obhliadnuť každú adresu a prístup k domu. Hlavným organizátorom celého podujatia medzi Rímom a Slovenskom bol don Ernest Macák, legenda saleziánskej spoločnosti. On organizoval aj úteky mladých kandidátov na kňazov zo Slovenska na západ v povojnovom čase. Kúpil som si mládežnícke časopisy, aby to nikomu nebolo nápadné, a do krížoviek som si vsúval tieto údaje. Najprv som si to v hlave premietol a potom som si ich dal do tých krížoviek. Za hranicou som si potom podopĺňal to, čo tam chýbalo a potom som celú moju prácu odniesol do Ríma.“ Michal si zapisoval mená, názvy ulíc a popisy miest a prístupových ciest a tie odovzdával ďalším osobám v reťazci. Niekedy niesol knihy aj osobne, no v drvivej väčšine to bola úloha ďalších oddaných ľudí v sieti. Tí prichádzali napríklad z Holandska, Belgicka či Nemecka a podľa Michalových pokynov ich odovzdali na miesto určenia. Najčastejšie sa to dialo počas väčších medzinárodných podujatí, aby neboli nápadní štátnym orgánom v Československu. Vtedy prišli presne na dohodnutú adresu, aby v aute s dvojitým dnom doviezli a vyložili materiál. Mnohokrát to boli ľudia aj s celými rodinami. Úlohou ďalších osôb bolo zase dostať náboženskú literatúru medzi obyčajných veriacich. „Samozrejme, že tie osoby, čo prinášali, aj tie, čo to prijímali, riskovali. Riskovali vyšetrovania, vyhrážky aj väzenie. Kým pre štátne orgány to bola protištátna činnosť, my sme si mysleli, že človek má na to právo. Ale nebolo to možné, náboženská tlač bola obmedzená. Ja som bol poverený hľadať cesty a možnosti, ako dostať náboženskú literatúru na Slovensko. Nevedel o tom nikto a nemohol som o tom hovoriť ani mojej mame. Robil som to, až pokým som neodišiel z rehole a to bolo do roku 1983. Každý rok som išiel aspoň dvakrát, ak nie tri na Slovensko,“ spomína na svoje tajné poslanie pre cirkev Michal. Jednou z mnohých publikácií bola aj známa Ilustrovaná biblia pre mladých, ktorá bola vydaná v Selenči ako ekumenické dielo. Sväté Písmo sa tak vďaka Selenčanom stalo pre ľudí v Československu dostupnejšie. Po Michalovi toto poslanie neskôr prebral don Štefan Turanský.

Vyšetrovaný v troch krajinách

Po istom čase začal Michal o svojom poslaní stať sa kňazom pochybovať. Nechcel stráviť celý život sám, chcel žiť pre niekoho konkrétneho a založiť si rodinu. Pri jednom z mnohých stretnutí s donom Štámecom, ktorý duchovne viedol veriace dievčatá, dobrovoľníčky (volontárky), sa zoznámil aj so svojou neskoršou manželkou Danielou. „V roku 1983 som s touto činnosťou skončil. Odišiel som z rehole a išiel som do Rakúska pracovať na saleziánske gymnázium. Nechcel som už byť rehoľníkom a kňazom, chcel som svoju rodinu a vedieť, prečo žijem. Ako každý kňaz, ktorý odíde z rehole alebo opustí kňazský život a ožení sa, tak už nie je cirkvi viac potrebný. Z toho vzorného chlapca sa stal kvázi akoby nepriateľ. Samozrejme, musel som sa prebíjať životom,“ spomína Michal na svoj odchod zo saleziánskej spoločnosti. V tom čase už navštevoval Danielu na Slovensku, čo sa zase nepáčilo slovenským štátnym orgánom. Kontrolovali im listy a predvolávali ho na výsluchy v Banskej Bystrici. Michal bol stále na zozname podozrivých osôb pôsobiacich proti režimu. Vyšetrovali ho v Československu, v Rakúsku aj vo vtedajšej Juhoslávii. V roku 1984 sa s Danielou zosobášili na Slovensku, no štátne orgány ju nechceli pustiť do Rakúska. Pustili ju až dva týždne pred pôrodom v roku 1985, kedy sa im narodil syn. „Kým sa nám nenarodil, stále som vybavoval papiere. Na konzuláte vo Viedni mi štátne orgány povedali, že nie je v záujme republiky, aby moja manželka vycestovala. Tak som povedal, že dobre, keď nie je v záujme republiky, tak manželka pôjde do Bratislavy na rakúske veľvyslanectvo a tam porodí dieťa a to sa dostane do správ aj v zahraničí,“ spomína na dramatické okolnosti spojenia rodiny Michal. Spomína si ešte na jeden nepríjemný rozhovor na polícii. „Vyšetrovateľ chcel vedieť o donovi Štámecovi, ktorý mal na starosti tie dievčatá, a ku ktorému som chodil. Oni ho rok predtým pustili na moje pozvanie do Rakúska a chceli vedieť, ako to, že som ho dostal až do Ríma?! On využil príležitosť a odišiel do Ríma a tam sa stretol s mojimi predstavenými. Ja som medzitým odcestoval, keď tam bol. Ja som vedel, kam ide, aj ako sa to organizovalo. Ale to chceli vedieť, ako sa tam dostal, keď nemal povolenie ani vízum,“ uzatvára rozprávanie o nepríjemnom vyšetrovaní Michal. V tom čase už nemal s ilegálnou pomocou cirkvi nič spoločné. Dôsledky tejto činnosti si však niesol a pociťoval ešte niekoľko rokov. Michal bol v pod drobnohľadom štátnej bezpečnosti od augusta 1985 až do januára 1989. Za tri aj pol roka o ňom ako o preverovanej osobe pod krycím menom „vychovávateľ“ nazbierali 126 strán materiálu. Okrem neho viedli zložku aj o jeho manželke, donovi Štámecovi a ďalších ľuďoch z Michalovho bezprostredného okolia.

Doma nebol 15 rokov

Michal zažíval na hraniciach nepríjemnosti vždy, keď chcel ísť pozrieť mamu a príbuzných. Zakaždým ho dali „na jamu“ a prehľadávali celé auto. Problémy mal aj pri návrate domov. Vyšetrovali ho celú noc a vyšetrovatelia sa striedali, aby ho unavili a zlomili. Jeho manželke sa vyhrážali, že ju vyhostia z krajiny. Každý deň sa musel hlásiť telefonicky na polícii, aby si overili, že neodišiel. Nezostalo im nič iné ako v noci potajomky utiecť z krajiny. „Prišiel môj bratranec, ktorý chodil na trhy. Zobral moje kufre, na to dal tovar. Potom sme prešli do inej republiky v rámci krajiny. Nešiel som cez najbližšie hranice, ako som chodieval, ale som šiel až na Slovinsko na Maribor. Na druhý deň som prišiel tam, kde ma čakal môj bratranec, vzal som si kufre a s manželkou sme šli cez najvzdialenejší hraničný prechod. Bolo leto a z dovoleniek sa vracali domov Rakúšania a Nemci a tak som sa zavesili za nejaké nemecké auto a akonáhle policajt dvihol rampy, ja som pridal plyn a za tým Nemcom som prefrčal. Kričali na mňa, ale ja som už bol na druhej strane. Pätnásť rokov som nebol doma,“ povie so smútkom v hlase. Michalova mama mohla chodiť do Rakúska za synom a jeho rodinou, ale on už do Srbska nechodil. Jeho žena mohla navštevovať svoju mamu na Slovensku, no maximálne trikrát do roka a vždy sa musela ako Slovenka nahlásiť na československej cudzineckej polícii a zaplatiť 30-dňové vstupné vízum.

Vytúžený koniec ťažkostiam

Krátko pred Nežnou revolúciou sa Michalovi naskytli nové možnosti. Bol jazykovo zdatný, ovládal taliančinu, španielčinu, ruštinu, slovenčinu, nemčinu a srbčinu. Rodičia jedného jeho žiaka z gymnázia, kde Michal pôsobil, podnikali s plastovými komponentmi a oslovili ho na spoluprácu. Najprv skúsil cez prázdniny, neskôr ich ponuku prijal natrvalo a vďaka jeho kontaktom a ľahkej komunikácii so zákazníkmi cestoval a navštevoval veľké výrobné koncerny v západnej Európe. Zúčastňoval sa medzinárodných výstav v Paríži, Düsseldorfe, Mníchove, Miláne a inde. „Viete, keď bola tá Zamatová revolúcia, to sa isto tešili aj tí colníci, aj policajti, že sa niečo deje. Veď ja som bol s nimi už kamarát, už sme si ruky podávali na čiare. Včera sme si nerozumeli a naraz to už bolo iné. Aj oni sa zmenili. Bol to strach kedysi, keď človek prechádzal hranice, že čo mi nájdu alebo čo budú chcieť, čo budú hľadať,“ spomína Michal na zmenu režimu v Československu. „Ako to vnímali v Rakúsku? Západné krajiny sa tešili, že sa to láme. Kde sa to láme, vždy sa stojí na strane toho slabšieho. Tešili sme sa, že Poľsko a Československo sa stanú slobodnými krajinami v Európe,“ dopĺňa pamätník Michal. Pozitívne prijal aj rozpad Československa a vznik Slovenskej republiky. Michal ako Slovák mal radosť z toho, že Slováci majú svoju vlastnú krajinu.

Na konci milénia a dnes

Vďaka obchodným kontaktom získal stroje na výrobu spodnej bielizne a v okolí Sebechlebov, odkiaľ pochádzal don Štámec, vybudoval prevádzky, kde zamestnával okolo dvesto ľudí. Neskôr však úspešný projekt zlikvidovala lacnejšia pracovná sila v Číne, Indii či na Ukrajine. Michal v roku 2012 odišiel do zaslúženého dôchodku. Venuje sa najmä manželke Daniele, synovi Metodovi a dcére Michaele. „Teraz keď prechádzam hranicou, akoby som šiel z chotára do chotára. Úplne normálne. Vždy som sníval o slobode prechodu akoby som šiel z dediny do dediny. Bola to síce voľakedy utópia, ale stalo sa to realitou,“ končí svoje rozprávanie pamätník Michal Kaňa. Matica slovenská v Osijeku v Chorvátsku mu vydala zbierku básní a čoskoro mu vyjde kniha „Exodus do Ríma“ o tom, ako pomohol 40 chlapcom z rodnej obce dostať sa do Ríma za štúdiom.