Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr., CSc. Ivan Kamenec (* 1938)

• narodil sa 27. augusta 1938 v Nitre, následne viedol život v Janovej Vsi

• Janova Ves, v súčasnosti miestna časť Klátovej Novej Vsi pri Partizánskom

• otec Dezider, pochádzal z Berkova na Považí a pracoval ako stavebný technik

• matka Alžbeta pôsobila ako účtovníčka v rodnej obci Janova Ves, na veľkostatku lekára Nešnera, ktorý im v najhoršom poskytol útočisko

• Ivan mal staršieho brata Štefana

• do roku 1944 bola Ivanovej rodine udelená hospodárska výnimka

• po ukončení všetkých výnimiek nasledoval sedem mesačný úkryt v bunkri

• kvôli pobytu v bunkri, pamätník nikdy nenastúpil do prvého ročníka základnej školy

• oslobodenie z bunkra nastalo v apríli 1945

• v septembri 1945, Ivan nastúpil do tzv. jednotriedky

• absolvoval 11-ročnú strednú školu, teda gymnázium, kde v roku 1956 zmaturoval

• následne úspešne ukončil filozofickú fakultu v Bratislave

• povinnú vojenčinu absolvoval v rokoch 1961- 1963

“Ja som sa narodil do nie dobrej doby, lebo vtedy boli diskriminované a prenasledované rodiny aj za svoj nesprávny pôvod.”

Aj týmto spôsobom charakterizoval, Ivan Kamenec, hlavná postava príbehu, dobu, v ktorej sa narodil. Bol rok pred  vypuknutím 2. svetovej vojny, a on ako  dieťa so židovským pôvodom, sa dostal do veľmi zložitej situácie, na konci ktorej si musel aj s rodičmi   doslova zachraňovať holý život.  Inými slovami povedané, prvé prvých sedem rokov  tohto nič netušiaceho a nechápajúceho chlapca, bolo plné neistoty, obáv, skrývania a strachu. Strachu nielen jeho, ktorý vzhľadom na vek, bol nepoznaný, neuvedomelý, ale hlavne strachu jeho  rodičov o život svojich detí. 

Ivan Kamenec sa narodil 27. augusta 1938 v Nitre. Miesto jeho narodenia bolo náhodné, keďže jeho matka Alžbeta bola kvôli zdravotným komplikáciám v tehotenstve, prevezená do nemocnice v Nitre. Strávila tam takmer štyri mesiace. Pár týždňov po narodení, odišiel so svojou matkou späť domov, do Janovej Vsi. Obec je v súčasnosti miestnou časťou Klátovej Novej Vsi pri Partizánskom, vtedajších Baťovanoch. 

Ivanov otec, Dezider, pochádzal z Beckova na Považí a pracoval v meste Topoľčany  ako stavebný technik, čo sa mu veľmi pomohlo  najmä počas prvej etapy deportácie slovenských židov do nacistických vyhladzovacích táborov v roku 1942.  Vďaka svojej profesii získal pre seba a svoju rodinu hospodársku výnimku. Ako záložný dôstojník v septembri 1944 narukoval do povstaleckej armády. po vypuknutí  mohol zúčastniť Slovenského národného povstania, ako záložný dôstojník. Jeho rodičia a mladší brat boli na jeseň  roku 1944 po obsadení Slovenska nacistickými jednotkami,  zatknutí Hlinkovou gardou,  následne uväznení v koncentračnom tábore Sereď a odtiaľ deportovaní  do  Auschwitzu, kde boli zavraždení.  Ivanova matka, Alžbeta, bola o vyše šesť rokov staršia od svojho manžela a pracovala ako účtovníčka v  Janovej Vsi. Bola zamestnaná na veľkostatku tamojšieho  lekára Edmunda Nešneru, ktorý po okupácii Slovenska Nemcami poskytoval Ivanovej rodine nezištnú podporu a pomohol jej zachrániť sa.  

Obaja Ivanovi rodičia pochádzali zo židovských rodín. Zosobášili sa v roku 1935 a o niečo neskôr v roku 1936 sa narodil jeho o dva a pol roka starší brat, Štefan. S bratom mal pamätník tradičný  vzťah, aký býva medzi starším a mladším súrodencom. Musel ho počúvať, čo niekedy viedlo k bežným sporom, v ktorých spravidla víťazil starší brat, čo Ivan prijímal s nevôľou.   S pribúdajúcimi rokmi logicky však  tieto detské alebo „pubertálne“ spory  slabli a v dospelom veku sa vzťahy harmonizovali.  Pod vplyvom zhoršujúcej sa medzinárodnej situácie Ivanovi rodičia ešte pred vypuknutím vojny uvažovali o emigrácii do niektorej z mimoeurópskych krajín. Rodičia občas uvažovali nad opustením svojho domova ešte pred vojnou, keďže tlak, ktorý rýchlo rástol, pociťovali už v zárodku. Nakoniec sa mama rozhodla, že nikam nepôjdu a vlastne sa už ani veľmi nikde nedalo emigrovať. „To prostredie v Janovej Vsi bolo naším obľúbeným domovom.” 

Atmosféra v novovzniknutom Slovenskom štáte a následný, nútený pobyt v bunkri

Prelom rokov 1938 a 1939 bol obdobím prvých diskriminácií a perzekúcií  nielen židovských obyvateľov  ale aj mnohých iných občanov, ktorí sa nestotožnili s novým ľudáckym režimom.  Našťastie, v obci, v ktorej Ivan spolu so svojou rodinou žil, panovali veľmi dobré vzťahy a v najhorších dobách im obyvatelia obce obetavo pomáhali.  Žili medzi hlboko veriacimi ľuďmi, ktorí nemali voči nim, ani napriek prevládajúcej situácii, žiadne predsudky. Ivanova rodina, ktorá sa síce vďaka už spomenutej hospodárskej výnimke, vyhla v roku 1942 prvým transportom do vyhladzovacích táborov, sa rozhodla chrániť aj zmenou náboženstva, teda konvertovaním. Pokrstil ich miestny farár, ktorý sa volal Rus. “Väčšina židov konvertovala preto, lebo sa chcela zachrániť a po oslobodení sa  vrátila k judaizmu.” Avšak jeho rodičia zostali pri novom náboženstve. Boli presvedčení, že nech ide o akékoľvek náboženstvo, stále ide o ľudskú bytosť. Avšak v tom čase už ani to nepomohlo. V roku 1941, vzniklo rasové zákonodarstvo, v ktorom Žid bol definovaný už podľa pôvodu rasy, teda nie podľa náboženstva. 

Keď sa v roku 1944, po zániku všetkých hospodárskych výnimiek, stal pre pamätníkovu rodinu ich vlastný domov nebezpečným, práve doktor Nešnera im ponúkol izbu vo svojom kaštieli. Ivanov otec Dezider, ktorý sa ešte stihol zúčastniť už spomínaného Slovenského národného povstania, sa po návrate domov, kvôli stále sa zhoršujúcej situácii, rozhodol vybudovať v lese bunker, v ktorom sa skrývali sedem mesiacov až do oslobodenia obce v apríli 1945.  

Ivan si spomína, že jeho otec mal veľmi často výčitky svedomia, že nestihol do tohto bunkra odviesť aj svojich rodičov s bratom, na ktorých mu veľmi záležalo. Obyvatelia Janovej Vsi, sa vtedy voči nim ako jedinej židovskej rodine v dedine, zachovali priam ukážkovo, keďže sa dohodli na striedaní ich zásobovania v bunkri. “Nasadzovali vlastné životy.” Boli to napríklad bratia Turčekovci  či rodiny  Gašparíkovcov  , Barboríkovcov,  Števankovcov, Lacikovcov Slabých a mnohí ďalší. Pamätník ich vykresľuje ako hrdinov, ktorí boli veľmi odvážni, pretože ak by došlo k ich chyteniu vtedajšími nemeckými hliadkami, tak by to neprežili. 

Ivan si na bunker spomína, ako na “voľačo nenormálne”. Aj keď bol len dieťa tušil, že život takto vyzerať určite nemá. Kvôli vtedajšej situácii dokonca nemohol nastúpiť  do prvého ročníka základnej školy, i keď 1.septembra 1944, sa mal stať oficiálne prvákom. “Už som mal aj tašku kúpenú, že pôjdem do školy.” Avšak, nepovažoval to za veľkú stratu, keďže rodičia ho v bunkri naučili písať aj čítať. Pamätá si, že veľmi rád čítal, a aj keď mu to ešte veľmi nešlo, vždy to chcel skúšať sám. V bunkri s nimi bývala aj mamina sestra Irena. Tú, na rozdiel od otcových rodičov, sa podarilo našťastie zachrániť.

Život v bunkri bol veľmi tichý. Ako deti sa nemohli vonku hrať, hlasno rozprávať, voľne behať a pod.  Avšak napriek ťažkej životnej situácii, Ivan si nespomína, že by mali nedostatok jedla alebo trpeli hladom. Svojich rodičov veľmi obdivoval, pretože síce sa určite veľmi báli o svoje životy a najmä životy svojich detí, no nikdy to pred nimi nedali najavo. 

Už ako dospelý muž, chodieval so svojím otcom na miesto spomínaného bunkra, kde ešte boli zachované drevené časti jeho častí.  Avšak po jeho smrti otca a smrti jedného z obyvateľov dediny, ktorý si to miesto tiež pamätal, ho už po niekoľkých  rokoch sám nevedel nájsť. “To si vyčítam.” 

Návrat do relatívne slobodnej spoločnosti a vzdelávací proces pamätníka, prerušený povinnou vojenčinou

Na oslobodenie a koniec ukrývania sa, si čiastočne spomína len “detskými očami”. Bol začiatok apríla 1945 a odrátavali sa už posledné týždne  2. svetovej vojny. Ivanova rodina v osudný deň, pravdepodobne to bolo na Veľkú Noc, počula neutíchajúcu streľbu v okolí  bunkra, kvôli čomu nasledujúce štyri dni nikto bunker neopustil. Nezabudnuteľné sú aj periny, pod ktorými museli vydržať celý čas ako bolo počuť streľbu, keďže existovalo riziko poranenia z možného výbuchu delostreleckého granátu v ich blízkosti. Po celú tú dobu im nemohol nik z dediny nič priniesť, teda museli vydržať s tým čo mali. Keď konečne utíchla streľba, Ivanov otec sa rozhodol vyjsť z bunkra. Nikoho nevidel a teda niet pochýb o menších rozpakoch, ktoré v ňom vzbĺkli. Avšak po hodine sa objavili pri nich ľudia z dediny, ktorí im oznámili, že obec Janova Ves je oslobodená a teda sa môžu vrátiť domov.  Pamätníkova rodina sa však do svojho bytu v Janovej Vsi nemohla vrátiť, pretože ho vážne poškodil výbuch delostreleckého granátu. A tak aj po oslobodení ich znovu prichýlil lekár Nešnera vo svojom kaštieli. 

V septembri 1945, sa Ivan vrátil späť do školy, kde navštevoval takzvanú “jednotriedku”. Išlo o triedu, v ktorej boli deti z prvých troch ročníkov spolu. Žili v malej dedine, teda to nebolo nič nezvyčajné. Rodičia sa vrátili späť do zamestnania a o necelý rok sa presťahovali do Topoľčian, kde si jeho otec založil s kolegom súkromnú stavebnú firmu. V podstate sa ich život po vojne vrátil späť do starých koľají a snažili sa žiť ako ostatní, i keď s veľkou ranou v srdci, ktorá už nikdy nezmizla. Po základnej, vtedajšej ľudovej škole sa rozhodol nastúpiť na 11-ročnú strednú školu, teda gymnázium, kde v roku 1956 zmaturoval. Pokračoval vo výbere vysokej školy, zvíťazila Filozofická fakulta v Bratislave.

Ivanove vysokoškolské časy prebiehali už v druhej polovici 50. rokov, ktoré považoval za relatívne miernejšie, ako prvé surové podmienky po nástupe komunistickej diktatúry.  Okrem toho, podľa jeho slov, mal šťastie na ľudí, keďže študoval s veľmi úspešnými kolegami, napríklad s Ivanom Kadlečíkom, Rudom Chmelom, Albínom Baginom , Míťom Jágerom, Milanom Šišmišom a s ďalšími spolužiakmi. Popri štúdiu a neformálnych debatách na internáte si postupne začal vytvárať predstavu o svojom budúcom profesionálnom živote.  

Mal smolu v tom, že po nástupe na školu v roku 1956 na Filozofickej fakulte bola zrušená vojenská príprava a tak krátko po promócii nastúpil na dvojročnú prezenčnú vojenskú službu. Absolvoval ju v rokoch 1961 – 1963 na vojenskom letisku v Hradci Králové. Domnieva sa, že vojenčina bola na letisku „miernejšia“, než pri iných vojenských útvaroch. Mesto Hradec Králové malo relatívne bohatý kultúrny život. Boli tam knižnice, stále  divadlo, kiná, časté výstavy a podobne. Navyše, pomerne často sem  prichádzali rôzne kultúrne súbory  z Prahy. Rád  navštevoval aj tunajšie športové zápolenia.  Okrem toho, velenie útvaru ho, ako absolventa vysokej školy,  často posielalo do Prahy na rôzne školenia, kam sa iným vojakom nechcelo veľmi ísť.  Svoje krátkodobé pražské „školiace“  pobyty  tiež využíval na návštevu tamojších kultúrnych podujatí. Bolo to v čase  trochu slobodnejšej kultúrnej tvorby, kedy vznikali  viaceré divadlá  „malých foriem “- Semafor, Rokoko, Na zábradlí, atď.  Ivan si spomína, aj na tienisté stránky jeho vojenskej služby. Počas nej ako vojak prežil dve  vážne medzinárodné krízy v rokoch 1961 a 1962: berlínsku a kubánsku (karibskú) krízu, kedy sa svet ocitol na prahu vojny. Krátkodobo sa to veľmi dramaticky odrazilo aj vo vojenskej službe. Zažil tiež jeden tragický prípad, keď  jeden vojak nezvládol  psychický tlak a spáchal samovraždu. .  

Nástup nového politického režimu a jeho následky

“Dôležité bolo, že sme prežili.” Pamätník síce éru „radostného budovania“ socializmu  nepovažoval za radostnú, napriek tomu však  tento režim pre neho a jeho rodinu bol prijateľnejší, než politický systém počas 2. svetovej vojny. Síce nastalo znárodňovanie súkromných firiem, medzi ktoré bola zaradená aj stavebná firma jeho otca. Ten mal sále zamestnanie vo svojom odbore, rodina sa nemusela skrývať a báť sa o svoj holý život.  Znárodnenie stavebnej firmy, a zhabanie všetkého, čo k nej patrilo, či stále sa opakujúce  kádrovanie to večné kádrovanie ich pravdaže netešilo, avšak museli sa s tým zmieriť. Násilne ich vysťahovali aj z ich bytu, keďže jeho otec bol považovaný za kapitalistu. Boli donútení bývať v dome spolu s ďalšími tromi rodinami, kde bola spoločná kuchyňa, WC a bez kúpeľne. Nebolo to síce nič príjemné, ale v porovnaní s podmienkami života v bunkri počas vojny to bol priam komfort.  Neskôr musel otec začať dochádzať kvôli práci, z Topoľčian do Nitry. Keď to už bolo neúnosné a podarilo sa mu v Nitre nájsť pre svoju rodinu byt, v roku 1956 sa presťahovali. 

Počas nového politického režimu Ivan vnímal svojimi detskými očami zinscenované politické procesy  z prvej polovice 50 –tych . rokov. “Niektoré boli zo záznamu vysielané večer v rádiu a nám v škole prikázali, že ich máme počúvať.” Pamätá si, že síce bol ešte dieťa, ale vedel, že je to niečo zlé a dokonca aj napriek tomu, že v škole to vykresľovali ako správnu vec. Tento režim v pamätníkovi zanechal stopu aj v podobe strachu o otca, keď bol odvedený príslušníkmi ŠTB na vypočúvanie, kvôli stavbe, ktorú mal jeho otec na starosti ešte keď vlastnil súkromnú firmu. Ivan spolu s jeho matkou a bratom boli celú noc hore a čakali na príchod otca. Nevedeli či sa vráti, keďže otcovia mnohých jeho kamarátov boli zatknutí a znovu na slobodu sa tak rýchlo nedostali. Našťastie sa na druhý deň ráno vrátil. 

Z Ivanovho pohľadu mal komunizmus vysokú úroveň propagandy, avšak on veľa vecí vyrozumel aj z pravdivého rozprávania jeho rodičov. “Neboli celkom deformovaní.” Práve naopak, síce prežili mnoho, ale boli stále veľmi tolerantní a vedeli množstvo vecí vysvetliť, či prepáčiť. Občas komentovali pred svojimi deťmi absurdné udalosti svojej doby. Napríklad pri počúvaní procesu so Slánským v roku 1952, reagovali so strachom slovami : ”Veď to celé je klamstvo”. Ivan ako historik tvrdí,  že ľudia vo vtedajších popredných funkciách, by mali niesť za svoje postoje prinajmenšom morálnu a historickú zodpovednosť. Svoj diel spoluzodpovednosti  za pasivitu, konformnosť a oportunizmus nesie celá spoločnosť, čo sa netýka iba obdobia totalitných režimov, ale aj súčasnosti. Konštatuje, že všetky javy prenasledovania vybraných skupín ľudí pre ich národnostný, sociálny, náboženský či rasový pôvod nie sú iba tragédiou obetí perzekúcie, ale sú tragédiou celej spoločnosti. Podľa neho cez takýto filter by sa mali dnes posudzovať aj zložité problémy (ne)riešenia rómskej otázky alebo súčasnej  masovej migrácie obyvateľstva vojnami, resp. extrémnou chudobou postihnutých krajín. 

Počas komunistického režimu boli absolútne prirodzené ponuky na vstup do komunistickej strany. Ivan dostal prvú ponuku už ako študent, následne druhýkrát keď bol vojakom a tretíkrát keď už pracoval v múzeu. Všetky tri ponuky sa mu podarilo šikovne odmietnuť, avšak neskôr keď pracoval v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, už štvrtú ponuku musel prijať a stal sa členom komunistickej strany. Síce sa za to hanbí, avšak mal obavu, že príde o zamestnanie, čo si v tom čase nemohol dovoliť najmä kvôli chorým rodičom, ktorí potrebovali jeho pomoc.

Počas sedemdesiatych rokov, ani vzťahy v Slovenskej akadémii vied  neboli jednoduché. Pravidelne sa opakovali rôzne pracovné a kádrové previerky, ktoré často končili vyhodením jednotlivých pracovníkov zo zamestnania. Vtedy sa zrodil aj trpký vtip, že  najlepšie šance pre prijatie do zamestnania na SAV má ten uchádzač, ktorý nič nenapísal a zaviaže sa, že ani v budúcnosti  nič nenapíše. Vychádzalo to z poznania, že prepustení zo služieb SAV neboli vedecky málo výkonní ľudia, ale najmä tí, korí veľa publikovali.  Aj Ivan, ako všetci ostatní vedeckí pracovníci boli kádrovaní. Jeho prípad sa týkal najmä témy, ktorú vedecky skúmal: dejiny holokaustu na Slovensku. V čase  takzvanej normalizácie to bola nežiadaná , v niektorých smeroch priam zakázaná téma v rámci boja proti údajnému nebezpečenstvu svetového sionizmu (rozumej antisemitizmus krytý a zabalený do nového názvu). .  

Ivanov pracovný život a zmienka o jeho životnej láske. 

Po absolvovaní povinnej vojenčiny čakal Ivana návrat do vytúženého civilného  života, či už pracovného alebo súkromného. “Ja som sa tak trochu cítil, ako keď sa človek dostane z uzavretého, neslobodného priestoru.  Ešte pred mojou vojenskou službou fungoval systém, že po ukončení vysokej školy si absolvent nemohol vybrať pracovné miesto, ale dostal umiestenku, teda mu bolo určené kam pôjde pracovať“. Pamätníkovi bol vybratý Slovenský národný archív, avšak kvôli nástupu na prezenčnú vojenskú službu , tam pracoval iba niekoľko týždňov.  Po vojenčine už tento systém neexistoval a keď sa Ivan hlásil v Slovenskom národnom archíve, kde chcel opäť pracovať  už tam nenašiel zamestnanecké   miesto. Našiel si zamestnanie v Slovenskom národnom múzeu, kde bol zaradený do oddelenia najnovších dejín, ktoré malo robiť dokumentáciu obdobia  „socialistickej výstavby“  po roku 1945, resp. 1948. Z aspektu tradičných špecifík muzeálnej činnosti to však nebola najlepšia pracovná pozícia. Preto si hľadal nejaké iné témy. Napríklad zbieral hmotné pamiatky na činnosť dobrovoľných hasičských zborov na Slovensku, a neskôr najmä na úplne zanedbanú problematiku dokumentácie života tunajšej židovskej komunity. K tejto téme ho priviedlo zoznámenie sa s inžinierom Eugenom Bárkányom, ktorý už v roku 1929 bol spoluzakladateľom židovského múzea v Prešove a vo svojej zberateľskej činnosti pokračoval po druhej svetovej vojne aj v Bratislave. Tak sa pamätník dostal k svojej „veľkej téme“ – k dejinám  holokaustu na Slovensku. Tú začal skúmať už ako externý ašpirant (dnes doktorand) na Historickom ústave SAV, kde sa stal v roku  1969 odborným a po obhájení dizertačnej práce v roku 1971  vedeckým  pracovníkom. V Historickom ústave pracuje Ivan podnes.  

Prvé štúdie a články z problematiky holokaustu na Slovensku Ivan publikoval ešte ako pracovník v Slovenského národného múzea a svoju publikačnú činnosť ďalej rozmnožoval už na Historickom ústave SAV. Výsledkom jeho ašpirantského štúdia bola dizertácia s názvom Po stopách tragédie, ktorá však mohla byť uverejnená až po „nežnej revolúcii“, lebo téma holokaustu v čase normalizácie  nebola vítaná. Dizertáciu stačil obhájiť ešte v roku 1971, teda   pred tým, než každá kvalifikační práca z historiografie musela  byť schválená  mestskými straníckymi orgánmi. Domnieva sa, že pri ním spracovanej téme by to bol asi vtedy problém.   

Čo sa týka Ivanovho súkromia, to sa ničím zvláštnym neodlišovalo od bežného života vtedajšieho mladého človeka. Svoju „osudovú lásku“ stretol v roku 1964, kedy sa na pôde Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, v čase istej liberalizácie verejného života,  konali každý týždeň zaujímavé besedy  venované problematike politického a spoločenského života na Slovensku.  Jeho budúca manželka Lýdia Szabová bola vtedy  študentkou na Filozofickej  fakulte. V roku 1966 uzatvorili manželstvo a po dvoch sa im narodila dcéra Zuzana. Spočiatku bývali u manželkinej matky, ktorá im obetavo pomáhala pri prvých rokoch výchovy dcéry a pri vedení domácnosti. Po nejakom čase sa im podarilo kúpiť družstevný byt. Ich spoločné manželstvo trvalo 51 rokov. Skončilo sa v roku 2017, po zákernej  chorobe, ktorej Lýdia podľahla. 

Prevratné udalosti z rokov 1968, 1989 

Odhliadnuc od všetkého negatívneho, čo sa týka politického hľadiska, rok 1968 znamená pre pamätníka veľmi veľa, keďže hneď v januári sa mu narodilo jeho jediné dieťa. “To bol stred môjho sveta.” V auguste 1968, v čase vpádu piatich armád krajín Varšavskej zmluvy do Československa, bývali ešte u svokry.  Boli šokovaní a zúfalí, že k niečomu takému došlo. Navyše, práve v tých dňoch sa mali konečne presťahovať do družstevného bytu v Petržalke.  . Ivan vtedy ešte pracoval v Slovenskom národnom múzeu, odkiaľ mal na  23. augusta, sľúbené dodávkové auto, ktorým chcel presťahovať viaceré  veci do nového bytu. V Bratislave vtedy existoval len jeden most cez Dunaj do Petržalky, no ten bol obsadený  sovietskymi vojakmi a spočiatku sa nedalo  mím prechádzať. Okrem toho sa  šírili (našťastie nepravdivé) správy, že nové byty už obsadili okupačné jednotky.  Až o necelý týždeň neskôr sa Ivan s manželkou odvážili ísť peši do Petržalky a zistiť, aký je stav v ich byte,  odkiaľ si  doniesli späť niekoľko potrebných maličkostí, lebo nevedeli ešte, kedy sa budú môcť definitívne sťahovať do očakávaného nového bytu. Stalo sa tak v septembri 1968. 

V prvej polovici roku 1968 žil Ivan v istej celospoločenskej i v osobnej eufórii. Tešil sa –podobne ako absolútna väčšina obyvateľov,  z nádejného vnútropolitického vývoja v štáte. Navyše, jeho vtedajšou najväčšou radosťou bola novonarodená dcéra. V  tom čase sa proti okupantom organizovali rôzne protesty, ľuďom sa nepáčilo, čo sa udialo. „Spoločensky sa angažoval“ tak, že podpísal na uliciach viacero petícií  na podporu „dubčekovského vedenia“ štátu a po 21. auguste žiadosti na odchod okupačných vojsk. Z odstupom  polstoročia to nepovažuje za žiadne hrdinstvo, ale skôr za prejav zúfalej naivity. Neskôr, v čase tzv. normalizácie sa už nezmohol ani na takéto symbolické prejavy. Mal jednoducho strach o svoju rodinu, svoje zamestnanie a svojich dožívajúcich rodičov, ktorým bol veľa dlžný. Ako sám povedal, bol to aj prejav jeho osobnej zbabelosti.  

Rok 1989 so sebou priniesol „nežnú revolúciu“, v ktorej sa Ivan angažoval svojou prítomnosťou na manifestačných zhromaždeniach. Prirodzene aj v jeho súkromnom, no najmä profesionálnom života sa veľa v pozitívnom smere zmenilo. Konečne mohol slobodne hovoriť a písať o svojej výskumnej práci. Zrazu prestala pôsobiť  všadeprítomná cenzúra a vari ešte zničujúcejšia autocenzúra. Krátko po prevrate dostal ponuky z viacerých vydavateľstiev, aby  u nich uverejnil  svoju  vyššie spomínanú monografiu o dejinách holokaustu na Slovensku.   Bol to pre neho vstup do nového sveta. Udalosti v roku privítal s nadšením a zadosťučinením, no ako historik vedel, že po  počiatočnej eufórii prídu aj sklamania, všedné, neslávnostné dni.  Napriek všetkým dezilúziám si však uvedomuje,  že  „Stále je to lepšie, ako to bolo predtým v oboch totalitných režimoch.“ Deväťdesiate roky minulého storočia a prvých desať rokov tohto storočia , boli pre Ivana ako  profesionálneho historika veľmi plodné. Publikoval doma i v zahraničí niekoľko samostatných i kolektívnych monografií, desiatky vedeckých štúdií, stovky odborných a popularizačných článkov.  

V súčasnosti, najbližšou Ivanovou rodinou je jeho  dcéra. Sú si vzájomne veľkou oporou. Nikdy pred ňou netajil ich židovský pôvod a tiež nikdy nechcel, aby sa o tom dozvedela od iných ľudí. Dokonca ona samotná v roku 1990, počas štúdia na vysokej škole, dostala anonym, v ktorom bolo napísané: “Ty tu nemáš čo hľadať na Slovensku, choď preč.” Dotklo sa jej to, avšak každý si musí uvedomiť, že pôvod si nevyberáš. Aj vďaka tomu bola v obraze a dokázala to všetko brať s nadhľadom. 

Žiaľ aj Ivan dostával a občas ešte  dostáva anonymy, ktoré sa týkajú jeho vedeckých publikácií a inej odbornej činnosti – napríklad jeho expertízy, ktorú vypracoval v súvislosti s rozpustením  Slovenskej pospolitosti. Trpkou iróniou je, že táto fašistická strana dnes existuje pod iným menom a jej poslanci sedia v slovenskom parlamente. 

Prezident Slovenskej republiky, Andrej Kiska, udelil Ivanovi Kamencovi 9. januára 2017 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za dlhoročné  zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj historických vied. Mimochodom, aj pri tejto príležitosti sa ozvali anonymné i neanonymné nenávistné hlasy.  

Na záver príbehu dodáva svoje životné motto. “Pokiaľ je to trocha možné,  treba sa pokúsiť žiť tak, aby človek, keď sa ráno pozrie  do zrkadla, nemusel sa  za seba hanbiť.“