Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Viera Kalinová (* 1949)

• Viera Kalinová sa narodila v 22. januára 1949 v Bratislave do židovskej rodiny

• starí rodičia aj väčšia časť rodiny zahynula počas II. svetovej vojny či v koncentračných táboroch

• mama Margita prežila pracovný tábor v Plaszowe, koncentračný tábor Auschwitz a aj pochod smrti do Bergen – Belsenu

• po vojne sa v Bratislave zoznámila s otcom Lászlom Kleinom

• otec sa skrýval 9 mesiacov s ďalšími 9 ľuďmi v byte v Bratislave

• navštevovala základnú školu na ulici Červenej armády

• učila sa rusky, nemecky a rusky

• keď mala Viera sedemnásť, celá rodina emigrovala do Izraela, odtiaľ do Nemecka a do USA

• Viera vyštudovala ruskú literatúru na Brownovej univerzite na Rhode Island

• v rokoch 1971 až 1978 študovala slavistiku na Univerzite v Yale

• zoznámila sa s dirigentom a hudobníkom Gilbertom Lavinom

• v roku 1976 sa vydala a mala dve deti

• zažila útok na World Trade Center 11. septembra 2001 a aj finančnú krízu v roku 2008

• dnes je na dôchodku a venuje sa kurzom filozofie, hebrejčine, plávaniu a rodine

S Vierou, alebo v americkom prostredí Verou, Kalinovou sme sa stretli v New Yorku, aby sme nahrali jej životnú cestu začínajúcu sa v Bratislave v roku 1949. Narodila sa do židovskej rodiny ako druhé dieťa. Napriek tomu, že rodina nepraktizovala judaizmus, príslušnosť k tomuto abrahámskemu náboženstvu ovplyvnila jej život. Obidvaja rodičia boli totiž preživší holokaustu.

Mama Margita Raabová sa narodila v roku 1922 v Karvinej na Morave a mala šesť súrodencov. Starí rodičia pochádzali z poľského mesta Rzešov. Do Čiech prišli pri priemyselnom rozvíjaní sa Ostravy a okolia. Vlastnili obchod s textilným tovarom, a preto sa Margita, popri chodení do českých škôl, učila krajčírskemu remeslu. Po zavádzaní protižidovských zákonov prišli o obchod. Po vypuknutí II. svetovej vojny v septembri 1939  sa rozhodli ísť ďalej od hraníc s Nemeckom, do vnútrozemia. Presúvali sa na miesta, kde mali príbuzných, až zakotvili v bývalom ZSSR - Ľvove (Lembergu). Margita tu navštevovala ukrajinské školy a brat Leopold študoval medicínu. Starý otec predával v stánku zmrzlinu. V júni 1941 bol zabitý pri prvom bombardovaní ZSSR Nemcami. Stará mama o tom napísala rodine do Čiech. Po návrate sa musela prihlásiť na gestape, odkiaľ sa už nevrátila. V roku 1943 boli devätnásťročná Margita a dvadsaťjedenročný Leopold odvedení do koncentračného tábora Krakov – Plaszowe (Kraków – Palszow). Leopold pracoval ako murár, Margita v textilnom podniku Júliusa Madritscha. Išlo o rakúskeho podnikateľa, ktorý sa podobne ako Oscar Schindler snažil zachraňovať Židov počas holokaustu. Neskôr boli prevezení do Auschwitzu. Leopold odišiel v mužskom transporte, a keďže v tábore nebolo miesto, všetkých poslali do plynu. Margita prišla neskôr v ženskom transporte a prežila v koncentračnom tábore deväť mesiacov. Najprv lámala kamene. Potom šúpala zemiaky v kuchyni, čo bolo lepšie, lebo bola pri zdroji jedla. Keď mala nastúpiť do ďalšieho transportu, mala zlý pocit a skryla sa v baraku. V Rige väzňov nalodili, ale všetci zhoreli, lebo na lodi vypukol požiar. Margita si zachránila život, ale počas pochodu smrti do Bergen – Belsenu musela oň zas bojovať. Veľa žien, ktoré nevládali v zime kráčať, zastrelili. Mnohé poznala. Jej sa podarilo prežiť. V Bergen – Belsene pracovala v nemocnici, kde vynášala telá nakazené týfusom, až sa sama nakazila. Keď ich v júni 1945 oslobodili Angličania, už nebola pri vedomí. Prebrala sa v nemocnici a dva mesiace sa zotavovala. Potom odišla do Prahy, kde s pomocou Červeného kríža hľadala svojich príbuzných. Našla len strýka žijúceho v Bratislave. „Mama hovorila, že najdôležitejšie bolo pre ňu, aby sa nevzdala a vždy si ponechala ľudskosť. Niektorí ľudia sa zanedbali a nezáležalo im na ničom. Ona chcela prežiť, aby o tom mohla hovoriť. Napísala o tom krátke spomienky, ktoré boli vydané vďaka Yad Vashem v Izraeli,” pripomína pamätníčka. Spomienky Margity Raab Kalina s názvom Prežiť tisíc smrtí sú súčasťou knihy Ukradnutá mladosť: Päť príbehov žien, ktoré prežili holokaust. (Stolen Youth: Five Women‘s Survival in the Holocaust).

List Tisovi

Otec László Klein pochádzal z Prešova, kde sa narodil v roku 1909. Stará mama bola Slovenka maďarskej národnosti a starý otec bol z Miškolca. Prastarý otec odišiel v roku 1880 za prácou do Chicaga. Keď sa vrátil do Prešova, založil si obchod so miešaným tovarom. Keď začala I. svetová vojna, otec mal päť rokov a starý otec musel narukovať. Vojnu prežil a obchodoval ďalej. Rodina bola chudobná. Mali päť detí. Keď mal László 14 rokov, išiel do Prahy študovať elektrotechnickú školu a rýchlo sa musel naučiť po česky. Chodil totiž do slovenských škôl a doma hovorili po maďarsky. Po štúdiu sa vrátil do Prešova, našiel si zamestnanie a pomáhal rodičom. Keď začali platiť protižidovské zákony, tak bol sklamaný, že ľudia, ktorých poznal a veril im, sa ukázali ako antisemiti. Ich obchod bol arizovaný. Začal si dávať pozor na ľudí, no napriek tomu ho raz členovia Hlinkovej gardy zbili a zlomili mu ruku. Po začiatku II. svetovej vojny prišiel rozkaz pre otca nastúpiť do transportu. László chcel zachrániť svojho otca a napísal Tisovi, že počas I. svetovej vojny zachránil cirkevné relikvie z prešovského kostola. Chcel, aby mu udelil milosť. Nepodarilo sa mu to. V roku 1942 otca odviezli do Auschwitzu a jeho bratia zomreli v koncentračnom tábore Majdanek. Sestra Klára Grosswirth už bola vydatá a mala deti. Skrývala sa na dedine a prežila vojnu. Po jej skončení odišla s rodinou do Izraela.  

Hospodársky dôležitý Žid

V Bratislave sa Margita Raab vďaka svojmu strýkovi zoznámila s Lázslom, ktorý mal tiež židovský pôvod a prežil holokaust. Namiesto mena Klein však používal priezvisko Kalina. Zoznámili sa v januári roku 1946 a v máji mali svadbu. Vďaka láske sa Margita dozvedela, že Lászlovi pomohla pred naložením do transportu výnimka pre hospodársky dôležitého Žida. Dostal ju na základe zamestnania v bratislavskom elektropodniku. Neskôr si zaobstaral falošné papiere a krstný list. Od roku 1944 sa s ďalšími deviatimi Židmi schovával v podkroví bytu oproti budove gestapa. Bratislavský dom patril podniku, kde pracoval pred vojnou. Pamätníčka sa v roku 2005 stretla so ženou Zuzanou Svatošovou, ktorej teta sa tam skrývala spolu s otcom. Povedala, že jej zachránil život. Opísala deväť mesiacov, kedy zháňal jedlo, musel podplácať, učil ich nečujne sa pohybovať, splachovať či žiť v tme. Pamätníčka opisuje, že otec ostal po vojne ostražitý a nikdy sa nezbavil strachu. Kontakt s ľuďmi, ktorí sa s ním ukrývali v byte, po vojne neudržiaval.

Mama Margit sa snažila na utrpenie spojené s vojnou zabudnúť a vytetované číslo na ruke si dala odstrániť. Ostala jej po ňom jazva. V roku 1947 sa manželom narodil syn Juraj a v roku 1949 dcéra Viera. Otec patril k sociálnym demokratom. Keď sa vo februári 2949 udial komunistický prevrat v Československu, rodičia ľutovali, že neemigrovali. V roku 1949 príbuzní odišli do Viedne. Mama dostala priepustku, aby ich mohla ísť navštíviť, otca nepustili. Príbuzní ju prehovárali, aby sa nevracala, ale ona nechcela ostať bez manžela. Rodičia už vtedy rozmýšľali, že odídu do Izraela, ale deti boli malé. Slanského procesy boli pre otca ďalším sklamaním.

Pamätníčka opisuje, že rodičia mali známych, ktorí prežili koncentračný tábor. Rozprávali sa o ňom len s hŕstkou ľudí. Mama mala veľa kamarátok, s ktorými sa nebavila o vojne. Diaľkovo vyštudovala knihovníctvo a po skončení sa zamestnala v Slovenskej akadémii vied. „Rodičia chodievali do synagógy len cez najväčšie sviatky. Doma sme nedodržiavali kóšer jedlo. Výnimku sme urobili vtedy, keď prišla na návštevu stará mama. Vyznávanie židovstva bolo skôr neologické,” opisuje pamätníčka. Otec mal dobré zamestnanie v Hydroprojekte, ale pri menovej reforme v roku 1953 stratil úspory. Pamätníčka spomína, že jej v detstve nič nechýbalo. Bývali na ulici Červenej armády (dnes Grösslingovej). Od roku 1955 chodila osem rokov na základnú školu Alexandra Markuša. Vedela, že to, čo sa hovorilo doma, sa nikdy nesmelo povedať na verejnosti. Bolo treba ísť s davom, preto pamätníčka patrila medzi pionierov. Mama bola členkou Zväzu protifašistických bojovníkov, a tak dcéra cez leto chodila do ich táborov. Tam spoznala veľa židovských detí. „Odmalička som vedela, že som židovka. Neoslavovali sme žiadne židovské sviatky, iba narodeniny. Nemali sme príbuzných ako ostatní kamaráti. Keď rodičia nechceli, aby sme rozumeli, hovorili nemecky. Počúvali sme viedenské rádio a televíznu stanicu,” opisuje pamätníčka.

Neznáma komunita

V roku 1956 išli znova navštíviť rodinu do Viedne. Verili, že revolúcia z Maďarska sa dostane aj do Československa. „Učila som sa odmalička nemecky a v škole som mala angličtinu. Ruština bola povinná od štvrtej triedy, “ hovorí pamätníčka, ktorá z domu ovládala ešte dva jazyky - maďarský a poľský. Keď mala 10 rokov začala plávať súťažne za ŠK Slovan. Preteky prebiehali najmä v Piešťanoch. Na klavíri hrala od siedmych rokov. Navštevovala hodiny nemčiny a hrávala aj tenis. Vo voľnom čase s rodinou lyžovali, chodili na turistiku, v lete sa kúpali na Zlatých pieskoch. Po základnej škole nastúpila na Všeobecnovzdelávaciu strednú školu na Novohradskej ulici. Už vtedy vedela, že s rodinou emigrujú do Izraela. Ako mladé dievča o židovskej komunite nič nevedela. V rodine náboženstvo nepraktizovali. O históriu judaizmu sa začala zaujímať, až keď s rodičmi začali hovoriť o emigrácii do Izraela. Ešte v lete 1965 s rodinou navštívili Prahu. Boli aj na židovskom cintoríne, kde mal hrobku Rabín Löwi. Hádzali sa tam lístočky s prianiami. Pamätníčka tam hodila prianie odísť do Izraela. Doma sa o tom otvorene rozprávali a všetci členovia súhlasili. Krajinu opustili na jeseň v roku 1965, keď sa situácia v spoločnosti uvoľnila a dalo sa legálne odísť. „Mohli sme si zobrať, čo sme chceli. Zariadila nám to spoločnosť, ktorá pomáhala prisťahovalcom. Prenajali sme si jeden kontajner a tam sme dali nábytok a klavír. Priniesli sme to do Izraela, kde to zaplnilo celý malý byt, ktorí sme dostali. Začiatok v Izraeli bol ťažký. Bolo to úplne iné. Začali sme chodiť do jazykových škôl Ulpan pre prisťahovalcov. Tam sme chodili tri až šesť mesiacov. Potom som išla na strednú školu. Chcela som ju navštevovať, lebo som vedela, že nebudeme mať na hodiny klavíra a na škole sa vyučoval aj klavír,“ približuje pamätníčka. Mladá Slovenka zároveň začala čítať ruské knihy, lebo len tým rozumela. Neskôr čítala aj v hebrejčine. Začala plávať za YMCA.

Americký sen

Návrh odísť do Ameriky prišiel po tom, ako známy našiel jej mame zamestnanie v Amerike - na Brown University v štáte Rhode Island. V septembri 1966 sa presunuli na dva mesiace do Nemecka, aby si vybavili potrebné dokumenty. Pamätníčka po príchode do USA nastúpila na Brown University a ako hlavný predmet mala ruskú literatúru. V rokoch 1971 – 1978  absolvovala štúdium na Yale a získala doktorát zo slavistiky. V rámci školy išla v roku 1974 na študijný pobyt do Leningradu zameraný na ruštinu. Prišiel ju navštíviť Gilbert Levine, ktorý študoval v Taliansku. Dokončiť doktorát jej trvalo dlhšie, lebo sa v roku 1976 vydala za hudobníka a dirigenta Gilberta Levina, ktorý veľa cestoval. Po ukončení štúdií dostala zamestnanie vďaka projektu v Modern Language Association. Keď ho ukončila, nechcela učiť a urobila si finančný kurz v Bostone. Prvým zamestnaním bola práca pre Bank of Boston. Manželia žili v Bostone štyri roky a v roku 1984 sa im narodil syn David. Potom sa presťahovali do New Yorku, kde pamätníčka získala pozíciu v odbore priemyselnej analýzy v japonskej banke Mitsubishi. Pracovala v nej 30 rokov. V roku 1991 sa narodil syn Gabriel. Mesto New York bolo v tom čase divoké a nebezpečné, ale rýchlo sa rozvíjalo. Pamätníčka tiež sledovala situáciu v Európe (Studená vojna, Nežná revolúcia, pád Berlínskeho múru). 

Pápežov majstro

Manžel Gilbert Levine sa stal v roku 1987 dirigentom a umeleckým riaditeľom Krakovskej filharmónie. V roku 1988 dirigoval koncert na počesť 10. výročia Pontifikátu Jána Pavla II. Neskôr odohral ďalších päť koncertov, medzi inými aj prvý oficiálny spomienkový koncert Vatikánu na pamiatku holokaustu. Po dvadsiatich rokoch priateľstva s pápežom, po jeho smrti, v roku 2005 dirigoval aj spomienkový koncert na Jána Pavla II. V tom istom roku mu novozvolený pápež Benedikt XVI. udelil Striebornú hviezdu, čo bolo najvyššie pápežské ocenenie pre človeka židovského pôvodu v histórii Vatikánu. V rozhovore pre poľské noviny opísal Američan svoje prvé stretnutie s pápežom: „Keď som prijal pracovnú pozíciu, poľský svokor si myslel, že som sa zbláznil. Svokra povedala: ,Choď tam a ukážem im, že sme stále tu.´ Pred koncertom ma spolu s manželkou a svokrou pápež pozval na súkromnú audienciu. Ján Pavol II. mi s úsmevom povedal: ,Mal si dosť času na skúšky, dnes hráš pred pápežom´. Potom zavolal moju svokru, dal jej ruky na rameno a začal sa s ňou rozprávať po poľsky. Bola veľmi lingvisticky zdatná. Jej rodným jazykom bola čeština, vedela anglicky, nemecky a rusky. Jedine jej otec sa s ňou však rozprával po poľsky. Zrazu bolo cítiť, že atmosféra sa zmenila. Že sú v inom svete, hoci sú päť krokov odo mňa. Toto stretnutie jej prinieslo pokoj. Keď neskôr pápež organizoval spomienkový koncert na počesť holokaustu a ja som ho dirigoval, bola jednou z preživších, ktorí niesli na pódium sviečku, “ spomína americký skladateľ.

Pád dvojičiek

Ako obyvateľka New Yorku a zamestnankyňa banky približuje pamätníčka tiež útok z 11. septembra 2001. „Presťahovali sme sa z West Side na East Side. Bol krásny utorkový deň a išla som pešo cez Central Park do roboty. To bolo asi dva a pol míle z môjho domu. Keď som prišla do práce, volal mi manžel, či viem, čo sa stalo. Mali sme tam televízor, tak sme sa išli všetci pozrieť. Išla som pre syna do školy. Bol vtedy asi v štvrtej triede. Viem, že mesto bolo úplne tiché. Bolo to dva roky po tom, čo moja mama zomrela. Povedala som si, že je dobre, že to nevidí. Muselo by to byť pre ňu strašné, keby mala žiť s takou nenávisťou ľudí. Bývali sme dosť ďaleko od World Trade Center, ale dlho to tam smrdelo od spálených budov. Bola to doba neistoty a strachu, čo bude. Ako to mohli urobiť. My bývame dosť blízko sídla bývalého starostu New Yorku Louisa Giulianiho. V tú noc sme počuli helikoptéry okolo piatej ráno a to nás zobudilo. Nikdy som nezistila, prečo nad East River leteli helikoptéry o piatej ráno. Ešte stále si myslím, že musel Guliani alebo ľudia okolo neho vedieť, že niečo príde. Ale o tom sa nehovorí,” upozorňuje pamätníčka. Ľudia z celého sveta mali veľkú solidaritu s hasičmi a aj pozostalými. Všade boli obrazy ľudí, ktorí tam zahynuli. Manželia však nepoznali nikoho. Ich telefón však neprestával zvoniť. „Predtým som pracovala v banke vo World Trade Centre. Štyri roky pred útokom sme sa presťahovali do Middletown. Známi nám volali, lebo sa báli, že som bola v tej budove,” spomína pamätníčka.

Odborníčka v bankovom sektore tiež približuje aj finančnú krízu v roku 2008. Impulzom bola kríza realitného trhu v USA, ktorá vznikla v dôsledku poskytovania rizikových hypoték skupine obyvateľstva s nižším životným štandardom. Banky ich získavali ponúkaním pôžičiek s nízkym úrokom. Pamätníčka, ako zamestnakyňa Bank of Mitsubishi, vnímala, že najviac utrpeli ľudia v New Yorku. Bolo tu veľké množstvo ľudí zamestnaných v bankovom sektore, ktorí prišli o prácu.  

Do dôchodku odišla pamätníčka v roku 2019. Venuje sa rodine a chodí plávať skoro každý deň. Pred epidémiou covidu absolvovala rôzne kurze nemeckej literatúry, filozofie, hebrejčiny. „Teraz sledujem prednášky na zoome a online webinároch a robím genealogický výskum svojej rodiny. Snažím sa ísť čo najďalej, za 19.storočie.“

Jej mottom je byť dobrým človekom a zachovávať si životné hodnoty. Príbeh jej rodiny nám prináša pohľad na život v ťažkých časoch a odhodlanie pretrvávať v láske a ľudskosti.