Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Kafka (* 1929)

• narodil sa 21. decembra 1929 v Trenčianskej Teplej

• bol sympatizantom politiky HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana), otec bol miestnym tajomníkom strany

• v roku 1946 bol zatknutý za protesty a letákovú agitáciu na obnovenie Slovenského štátu

• z politických dôvodov vyhodený z trenčianskeho gymnázia aj neskoršieho štúdia medicíny

• v rokoch 1950 - 1952 absolvoval trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP (Pomocné technické prápory)

• v neskorších rokoch pracoval ako mzdový účtovník

• podieľal sa na množstve inovácií a bol podpredsedom ROH (Revolučné odborové hnutie) pre oblasť tehliarskeho priemyslu

• od roku 1989 žije na dôchodku v Žiline

Do roku 1989 sa na našom území vystriedalo niekoľko politických zriadení. Ich doktrínu a ideológiu si tak musela zakaždým musela osvojovať jedna nešťastná generácia. Súčasťou tejto generácie je aj Ladislav Kafka, ktorý sa ocitol v blízkosti politického diania už v najmladšom veku.

Detstvo a dospievanie v znamení „ľudáckej“ ideológie

Ladislav Kafka sa narodil 21. decembra 1929 v Trenčianskej Teplej. Otec František Kafka pracoval ako robotník, matka Júlia Kafková (rod. Šimoniová) pracovala v domácnosti a starala sa o Ladislava a jeho dve mladšie sestry. Na Ladislavovho otca ťažko doliehala skúsenosť z jeho školských čias, keď bol v Rakúsko-Uhorsku konfrontovaný s rastúcim tlakom násilnej maďarizácie. Pod vplyvom týchto zážitkov a túžby po slobode sa rokmi stal oddaným prívržencom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorá mala vtedy medzi Slovákmi pomerne silné zázemie. Dávala im vidinu autonómie a domnelej ochrany slovenských záujmov. Napriek tomuto očakávaniu však hlavní predstavitelia tejto strany po nástupe k moci v roku 1938 nastolili totalitný režim, obmedzili demokratické princípy, prenasledovali svojich politických odporcov a iniciatívne napomáhali neľudskej rasovej politike nacistického Nemecka.

Ladislavov otec sa ešte pred vojnou postupne prepracoval v straníckych štruktúrach až na pozíciu miestneho tajomníka HSĽS. Rodina sa presťahovala do Trenčianskych Teplíc, kde im bol pridelený služobný byt v priestoroch hotela Gumák, ktorý bol súčasťou kúpeľného areálu. Okrem straníckych povinností bol otec v hoteli zamestnaný ako domovník a údržbár, matka zasa ako skladníčka. Správkyňa hotela p. Hrnčiarová bola sestrou Alžbety Machovej, manželky vysokého funkcionára HSĽS, hlavného veliteľa Hlinkovej gardy a ministra vnútra Alexandra Macha. Ten do hotela viackrát zavítal spoločne so svojou rodinou: „Ja som sa v tej dobe zblížil hlavne s jeho dcérou Martou Machovou, boli sme rovesníci a stali sme sa dobrými priateľmi. Po skončení vojny a obnove ČSR sa však Machova rodina ocitla na čiernej listine, napriek tomu sa mi ju podarilo ešte párkrát v neskorej budúcnosti stretnúť.“

Ladislav po vzore svojho otca v dospievajúcom veku vnímal pozitívne politiku HSĽS, ktorá bola skresleným dobovým pohľadom vnímaná ako záruka mieru a samostatnosti vo vojnou sa zmietajúcej Európe. Otca si pamätá ako presvedčeného straníka, ktorý však nikdy nechcel zo svojej funkcie ťažiť nejaké výhody. Ukázalo sa to vo chvíli, keď bol v Trenčianskych Tepliciach naplno rozbehnutý proces konfiškácie židovského majetku, tzv. arizácie: „Vtedy sa ľudia medzi sebou rozprávali, čo a kde sa konfiškuje. Mama po jednom z takýchto rozhovorov prišla domov a spomenula otcovi možnosť arizácie kúpeľného domu Arco, ktorý patril židovskému majiteľovi. Málokedy som videl otca tak nahnevaného ako vtedy. Matku upozornil, že poslednýkrát pred ním spomenula slovo arizácia, pretože je to krádež a s tým on nechce mať nič spoločné. Upozornil ju aj na dôsledky a problémy, ktoré im to môže v budúcnosti priniesť, blížili sa totiž zvesti o neúspechoch nemeckej armády na východnom fronte. Od tej doby sa viac doma na túto tému nehovorilo.“

Na neslávne obdobie deportácií židovských obyvateľov mesta si spomína Ladislav v zmysle názoru prevládajúceho medzi väčšinou vtedajšieho obyvateľstva. Antisemitizmus mal v Európe silné zázemie a stáročia sa u ľudí podporovala predstava podvodníckeho nepoctivého židovského obchodníka: „Ja som odporcom toho, čo sa so židmi počas vojny stalo, čo sa dialo v koncentračných táboroch, atď. Hnusí sa mi to. My sme to však vtedy nevedeli a pravdupovediac väčšina obyvateľov mesta si vtedy hovorila, že konečne budú niečo poctivé robiť. Mysleli sme si, že ich vezú za manuálnou prácou.“

V roku 1944 zasiahlo Slovenské národné povstanie aj Trenčianske Teplice, kde sa stal Ladislav svedkom kritických dobových udalostí: „Krátko po vypuknutí povstania sa v meste usídlili partizáni a zriadili si tam stanovisko. Z neďalekého trenčianskeho letiska bola povolaná narýchlo pozbieraná jednotka nemeckých brancov, pracovníkov obsluhy letiska. Partizáni však boli na nich pripravení a než stihli vyskákať z nákladného auta, do jedného ich postrieľali. O niekoľko dní partizáni Trenčianske Teplice opustili. Do mesta dorazili príslušníci SS, to už boli skúsení a nebezpeční muži. Ich veliteľ dal následne z ulice, na ktorej boli zastrelení mladí nemeckí branci, pozbierať 40 ľudí, náhodne vybratých obyvateľov okolitých domov. Mali byť popravení na odplatu a ako výstraha za pomoc partizánom. V poslednej chvíli zabránil najhoršiemu miestny zubný lekár Kostúrik, ktorý bol etnický Nemec. Prehovoril s veliteľom jednotky ako Nemec s Nemcom a zaručil sa mu za miestnych ľudí, ktorí sa na masakre nezúčastnili a partizánom nepomáhali. K najhoršiemu teda nakoniec nedošlo a ľudí prepustili.“

Ladislav v tom čase navštevoval cirkevné piaristické gymnázium v Trenčíne, ale s blížiacim sa koncom vojny ho rodičia ubytovali u babky v Trenčianskej Teplej, kde zhodou náhod o vlások unikol vlastnej smrti: „V tej dobe front dlho stál v blízkosti Trenčína a nepriateľské strany sa často ostreľovali mínometnou paľbou ponad mesto. Mnoho zatúlaných mín skončilo v obytných domoch. V ten deň som bol vonku s kamarátmi a keď začala paľba, išiel som sa namiesto domov skryť do kamarátovho domu, ktorý bol bližšie. Keď paľba ustala, všimol som si, že strecha babkinho domu je poškodená. Mína preletela strechou a pristála na schodíku v pivnici, kde som sedával, keď sme sa počas paľby ukrývali. Bol by som na mieste mŕtvy. Odvtedy ma už nikdy nenútili za každú cenu byť v čase ostreľovania v dome a ja som postupne začal veriť v osud, čo ma sprevádzalo po celý život.“

S blížiacim sa koncom vojny sa Ladislav aj so svojim otcom stále viac zaoberali myšlienkou konca slovenskej štátnosti: „Viete, nám, ako aj väčšine obyvateľov bolo úplne jedno, že Nemci prehrajú vojnu. Otec nikdy nebral Slovenský štát ako prívesok Nemcov, ani nemal pocit, že im niečo dlhujeme alebo sme im zaviazaní. Báli sme sa o našu štátnosť, pričom ku koncu vojny nebolo vôbec jasné, ako to s krajinou dopadne. Medzinárodné dohody, ktoré už vtedy určovali obnovenie ČSR, sme nepoznali a medzi miestnymi zanietenými komunistami prevládali aj myšlienky nad budúcnosťou Slovákov v podobe členstva v ZSSR ako sovietska republika.“ Aj týmto spôsobom sa, žiaľ, živila u mladých ľudí mylná, panická predstava bezprostrednej sovietskej hrozby a podporovala sa tak snaha obhajovať a ospravedlňovať ľudácky režim.

Ladislavova povojnová angažovanosť a následná väzba

Po skončení vojny Ladislav svoje politické presvedčenie presadzoval prostredníctvom protestov a výziev. S partiou kamarátov začali v roku 1946 tajne po Trenčíne rozširovať rôzne amatérsky spísané letáky s protištátnym textom, v ktorých žiadali napr. obnovenie Slovenského štátu alebo prepustenie bývalého prezidenta Jozefa Tisa a ktoré umiestňovali na verejné miesta. Netrvalo však dlho a šestnásť-sedemnásťročných chlapcov odhalili príslušníci ZNB (Zbor národnej bezpečnosti). Ladislava spoločne s dvoma ďalšími kamarátmi zadržali. Svojimi postojmi sa však netajil ani počas výsluchov a ako mladistvý bol odsúdený na 6 týždňov väzby. V tom istom čase bol väznený aj Ladislavov otec, ktorý bol za svoju činnosť funkcionára HSĽS odsúdený na dva roky. Po skončení väzby sa tak životná karta obrátila v Ladislavov neprospech. Z bývalého syna významného mestského funkcionára si teraz na vlastnej koži vyskúšal opačnú stranu barikády. Stal sa nepriateľom režimu.

Trenčianske cirkevné piaristické gymnázium sa reorganizovalo na štátne a politicky nespoľahlivého, súdne trestaného Ladislava okamžite vyhodili zo štúdia. Podarilo sa mu prestúpiť na jezuitské gymnázium v Bratislave. Tu ešte fungovali cirkevné štruktúry, a tak bol napriek svojim kádrovým posudkom prijatý. Školu navštevoval spoločne so svojou starou známou Martou Machovou: „Chodili sme spolu do školy a jedného času bola dokonca v hre možnosť ubytovať sa priamo u Machovcov. Tu sa však priznám, že som sa zachoval zbabelo a radšej som dochádzal do školy z Modry. Machovci už boli vtedy nepriateľsky vnímaná rodina a ja som si povedal, že mám dosť svojich problémov a ponuku som neprijal.“

Po skončení gymnázia sa Ladislav túžil dostať na štúdium medicíny v Bratislave, uvedomoval si však svoje problémy s kádrovým posudkom. Rozhodol sa vec vyriešiť brigádou pri vtedajšej stavbe Trate mládeže (Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica), kde strávil celé leto: „Pri nábore na túto brigádu bolo uvedené, že kto sa zúčastní na tejto brigády na mesiac, bude mať zaručené prijatie na vysokoškolské štúdium bez prijímacích pohovorov. Tak som absolvoval pre istotu dva a na školu som sa naozaj dostal.“  Veľmi mu to však nepomohlo, už počas skúšok po prvom semestri ho bez udania dôvodu poslali zo skúšky na sekretariát, kde ho v dôsledku jeho minulosti vylúčili zo štúdia. Nakoniec dostal v roku 1950 povolávací rozkaz na absolvovanie trestnej vojenskej služby v útvaroch PTP.

Osudová cesta útvarmi PTP

Ladislavova prvá zastávka bola v sústreďovacom stredisku v Komárne. Zakrátko bol spolu s ostatnými vojakmi poslaný do areálu cvičného vojenského priestoru Valaškovce blízko Kamenice nad Cirochou. Tu strávili hlboko v lesoch mnoho mesiacov v provizórnych podmienkach: „Neboli tam žiadne hygienické podmienky, toalety boli spoločné latríny ako v stredoveku. Čo sa týka veliteľov, ako to už býva, záviselo to na konkrétnom človeku. Mali sme chápavých dôstojníkov, napríklad politický komisár Kafunek, ktorý mal voči mne aj ostatným vojakom ľudský prístup, napriek tomu, že zastupoval komunistickú ideológiu v mužstve. Naproti tomu veliteľ bol klasický alkoholik, ktorému bolo všetko jedno, a desiatnik, čo nás mal na starosti, bol plný nenávisti. Často na nás vykrikoval, škodil, udával a považoval nás za nepriateľské živly.“  

Pri jednej situácii ušiel z disciplinárneho výkonu väzby v tábore vojenský inštruktor, zadržaný za porušovanie vojenskej morálky v súvislosti s alkoholom. Prehovoril strážnika a spoločne sa chceli pokúsiť ujsť z Československa: „Ako to však býva, zakrátko ich chytili. Potom sa začal skutočný cirkus. Vojenský súd sa konal priamo pred našimi očami ako odstrašujúci príklad. Prisúdili im snahu opustiť republiku, ochotu zabíjať pohraničiarov pri tomto úteku a ďalšie veci bez možnosti obhajoby. Obžalovaný strážnik dostal 12 rokov väzenia a inštruktor, ktorý bol iniciátorom úteku, bol odsúdený na 15 rokov.“

V roku 1951 boli vojaci Ladislavovho trestného útvaru prevelení do Prahy na prípravy blížiacej sa vojenskej prehliadky pri príležitosti výročia ukončenia druhej svetovej vojny. Mali zabezpečovať manuálne a pomocné práce súvisiace s prehliadkou. Tu nastala na kasárňach v Žižkove pre nich komická situácia: „Mali sme v dôsledku toho zvláštne určenie a spadali priamo pod Ministerstvo národnej obrany. Vojaci a velitelia kasární z nás mali preto obavy, pretože nás považovali za zvláštny útvar podliehajúci priamo ministerstvu. Pojem PTP bol vtedy ešte v plienkach a my sme sa tým sami nechválili. Boli sme proste útvar zvláštneho určenia. Preto nám tam všetci dali pokoj a ja som mnoho dní po skončení pracovných povinností bezpečne opúšťal kasáreň a spoznával Prahu.“ Po tejto skúsenosti však čakali na Ladislava trpkejšie zážitky, pri ktorých si uvedomil, čím sú skutočne útvary PTP a akí bezcenní sú pre režim ich príslušníci: „Prevelili nás do priestorov bývalého kláštora Svatá Dobrotivá v Zaječove. Bolo tu množstvo kňazov, ktorí taktiež absolvovali trestnú službu. Spolu s nimi sme boli pridelení na prácu v lesoch. V týchto lesoch bol najväčší výskyt jedovatých hadov v celej republike, na čo sme boli upozornení už počas pracovného školenia. Bežní pracovníci a vojaci mali vždy k dispozícii lekárničku s vakcínou pre prípad uhryznutia hadom. Nám však povedali, že si musíme poradiť bez nej. Vraj si máme dávať pozor. Vtedy som si uvedomil, aký som pre nich bezcenný, keď jedna ampulka mala pre nich väčšiu hodnotu než môj život. Po prvýkrát ma prepadali myšlienky na prípadný útek za hranice.“

Utekať však bolo v tejto dobe viac než riskantné a Ladislav mal pred očami odstrašujúci príklad zadržaných vojakov z Valaškova. Rozhodol sa teda inak. Požiadal o prevelenie na prácu v Ostravsko-karvinských baniach, kde bol nedostatok pracovných síl. Práca bola nebezpečná a vojaci sa do nej nehrnuli. Pre Ladislava to však bola omnoho lepšia vízia v porovnaní s miestom, kde sa práve nachádzal. Nakoniec jeho žiadosť prijali a Ladislav tu pracoval spolu s ostatnými vojakmi trestných útvarov pri ťažbe uhlia v tých najnáročnejších úsekoch bane. Pri tejto nebezpečnej práci zažil zával, ktorý mu vážne poranil ruku. Tu však opäť prišla do hry Ladislavova viera v osud, ktorá sa mu znova ukázala pravdivou: „Počas svojho pobytu v nemocnici som stretol jedného vojaka, ktorý bol taktiež Slovák. Bližšie sme sa zoznámili a on mi cez konexie u veliteľov vybavil prácu plánovača. Venoval som sa grafom, spracovaniu výkonnostných kriviek a výkazov. Tu som v relatívnom bezpečí strávil celý zvyšok svojej vojenskej služby.“ Okrem toho sa Ladislavovi osudové zákonitosti nevyhli ani v súkromnom živote: „Počas vojenskej služby sa mi definitívne rozpadol môj vzťah s prvou láskou z mladosti. Jej rodičia ma odpísali už pre moju väzbu a problémy s režimom. Nakoniec si počas mojej vojenskej služby našla novú lásku. V jeden deň som však premýšľajúci na nádvorí oslovil sympatickú sestričku z miestneho ÚNZ (Ústav národného zdravia) so žiadosťou o stretnutie. Len tak zo zvedavosti. Ona na počudovanie súhlasila. Stretávali sme sa po celú dobu mojej vojenskej služby a nakoniec sme spolu prežili celý život. Keby som nebol politicky nespoľahlivý, nedostal sa k útvarom PTP, nenachádzal sa v tom čase v Karvinej, nestroskotal mi vzťah s priateľkou, nikdy by som nespoznal túto úžasnú ženu. Preto ma život naučil veriť v zákonitosť osudu a nevyhnutnosť vecí, ktoré človeka postretli.“ So svojou láskou Miroslavou Šťovíčkovou sa Ladislav oženil hneď po skončení svojej vojenskej služby 27. decembra 1952.

Kľučkovanie prekážkami komunistického režimu

Po návrate do Trenčianskej Teplej sa Ladislav stretával s neustálou neochotou podnikov zamestnať v svojich radoch človeka s jeho minulosťou. Kamkoľvek prišiel, nebolo pre neho vhodné miesto. Zhodou okolností sa nakoniec podarilo Ladislava zamestnať prostredníctvom strýka, ktorý pracoval ako policajt v Ilave: „Uvoľnilo sa tam miesto mzdového účtovníka v štátnom podniku Všeužitočný kombinát mesta Ilava. Predošlý účtovník vykonával podvody, bol prepustený a vyšetrovaný. Riaditeľ podniku bol ústretový človek, ktorý dopredu povedal, že ho nezaujíma môj kádrový posudok, ale to, ako viem pracovať.“ Ladislav si túto možnosť natoľko vážil, že po všetkých kontroverziách svojej minulosti si dal jeden definitívny záväzok: „Prácu účtovníka som dovtedy nikdy nerobil, musel som si všetko naštudovať. Ale povedal som si, že od toho dňa využijem každú možnú príležitosť, aby som sa zlepšoval. Budem sa vzdelávať, vyvažovať svoj zlý kádrový posudok svojou prácou a pomocou druhým ľuďom.“ 

Tento cieľ sa mu rokmi podarilo naplniť. Stal sa odborníkom vo svojej profesii, prešiel viacnásobnou rekvalifikáciou, prežil všetky reorganizácie podniku. Neskôr sa presunul do Žiliny, kde po reorganizácii pracoval postupne pre závod Stavohmoty, neskoršie pre Severoslovenské tehelne. Podieľal sa na racionalizácii mzdových sústav a ich uvádzaní do praxe, normovaní práce a ďalších inováciách. Nikdy sa nesnažil byť členom komunistickej strany, uvedomoval si totiž svoju minulosť. Stal sa však postupne republikovým podpredsedom ROH (Revolučné odborové hnutie) pre oblasť tehliarskej výroby. Počas svojej práce získal množstvo priateľov a dobrých známych, s ktorými udržiaval kontakty aj v súkromnom živote. Mnohým pracovníkom za tie roky umožnil zlepšiť ich mzdové postavenie. Ladislavovi sa teda podarilo naplniť, čo si pred rokmi zaumienil. Ako čerstvého dôchodcu ho veľmi potešil pád komunistického režimu v roku 1989: „Hovoril som si, že už bolo na čase. Konečne som nemusel kľučkovať pomedzi prekážky doby a smel som sa slobodnejšie nadýchnuť.“ Ladislav Kafka v súčasnosti prežíva svoj dôchodkový vek v Žiline, kde sa aj v pokročilom veku čítaním kníh a vzdelávaním snaží hodnotne tráviť svoj voľný čas.

Od mladého veku bol v centre politického diania. Povojnové mladícke nadšenie ideológiou ľudáckeho režimu ho stálo množstvo problémov v budúcnosti. Jeho príklad je ukážkou krehkosti a riskantnosti nasledovania politických ideológií, ktoré nehľadiac na obete presadzujú jedinú univerzálnu pravdu. V zmysle Ladislavovej viery v osud sa tak biblické „...poslední budú prvými, prví budú poslednými...“ naplno prejavilo počas kritických rokov jeho života, kedy za svoju mladícku horlivosť zaplatil tvrdú daň. Musel trpieť pod novou totalitou, kým sa smel vykúpiť a opäť nájsť svoje dôstojné miesto v živote.