Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Jurčová (* 1934)

• Mária Jurčová sa narodila v roku 1934 v Nitre

• pochádza z krajčírskej rodiny

• počas 2. svetovej vojny zažila hromadné transporty židov, zásahy gardistov aj bombardovanie Nitry

• počas vojny tri dni schovávali v komore Viliama Širkokého

• vyštudovala trojročnú ekonomickú školu

• bola členka predsedníctva Zväzu žien, poslankyňa ONV

• v roku 1975 bola poslankyňa miestneho zastupiteľstva národného výboru za Slovenský zväz žien

• po roku 1990 bola prísediaca na súde

• 15 rokov pracovala v Jednote

• má dve deti a v súčasnosti je na dôchodku

Mária Jurčová sa narodila v roku 1934 v Nitre do krajčírskej rodiny. Otec, ktorý pochádzal z Babindolu, bol maďarskej národnosti. Počas prvej svetovej vojny sa rodina nemala dobre. Aby ju otec uživil, prihlásil sa ako dobrovoľník do armády. Pôsobil na talianskom aj ruskom fronte a bol trikrát zranený. Počas existencie ľudáckej Slovenskej republiky patrila obec do Maďarského kráľovstva. Pamätníčka si spomína, že už dedko, ktorý čítal zahraničnú tlač, ich upozorňoval na Adolfa Hitlera. Po Prvej viedenskej arbitráži v roku 1938 Nitra stále patrila do Československa. Máriin otec pôsobil v divadelnom spolku, ktorý skúšal a vystupoval na Kapitulskej ulici. Otec bol hlavný šepkár. Mama, Mária aj jej dvaja bratia hrali divadlo. Vtedy tiež k Máriinej mame chodili plakať jej priateľky, ktoré mali za mužov českých dôstojníkov. „Pani Čajkovská, ktorá mala obchod so zmiešaným tovarom na našej ulici, sa musela odsťahovať, lebo boli Česi,” spomína pamätníčka. 

Volali sme ich Bucheri 

Počas 2. svetovej vojny, keď mala pamätníčka okolo desať rokov, bola svedkom prenasledovania Židov aj hromadných transportov v roku 1942. Uvedomovala si ich o to intenzívnejšie, že na Hlavnej ulici bolo veľa židovských obchodov. V Starých Párovciach mali židovskí spoluobyvatelia vlastné kúpele rozdelené na ženské a mužské. Aj synagógu, kam ju dva razy tajne zobrala židovská spolužiačka. Najhoršie bolo, keď sa susedia Sonnenscheinovci, ku ktorým pravidelne chodila a jej mama šila pre pani Sonnenscheinovú celú gardéróbu, museli tiež skrývať. „Pán Sonnenschein, ktorý bol vedúcim kameňolomu, si chodil každý večer kontrolovať byt, či sa niečo neodpečatilo. Rodina sa údajne ukrývala v Mojmírovciach, v nejakej studni. Moja teta dostala hlášku priamo z gestapa, že na druhý deň bude veľký záťah v Nitre. Tak môj otec povedal pánovi Sonnenscheinovi: `Už viac nechoďte, lebo zajtra bude veľký pohon na Židov.` Tak ani neprišiel. Po vojne sa rodina vrátila a v roku 1947 odišli do Palestíny. To boli veľmi príjemní ľudia. Chodila som im v sobotu zapaľovať oheň a otecko sa na to veľmi hneval. Dostala som za to maces,” priznáva Mária a uvádza, že bola svedkom rôznych udalostí, pri ktorých páchali zlo viac domáci gardisti než nemeckí vojaci. „Na jednej ulici sa zabarikádovali židovské rodiny. Na druhej strane stáli gardisti a keď len trošku odchýlili roletu, začali strieľať. Nakoniec sa poddali a zobrali ich.” Gardistov pamätníčka spomína aj pri spolužiakovi Gašparíkovi, ktorému odviedli otca. Za cisárskeho režimu totiž robil na panstve. „Keď sa jeho manželka išla sťažovať na gestapo, tak povedali, že oni ho nemajú, že to je robota gardistov. A tak môj priateľ videl svojho otca, takého zlatého, milého a dobrého človeka, naposledy pri súde. Dobitého, dokrvaveného a okolo neho šesť gardistov. Takže oni robili svinstvá. Na vlastných ľuďoch,

“ uzatvára pamätníčka.

Počas druhej svetovej vojny Máriina rodina tri dni schovávala v komore Viliama Širkokého. Máriin strýko Imrich bol totiž zakladajúci člen Komunistickej strany. Vtedy bol Široký účastníkom SNP v ilegalite a prechádzal cez Nitru. Až neskôr sa stal z neho slovenský politik a predseda československej vlády v rokoch 1953 – 1963.

Bombardovanie

Zdalo sa, že druhá svetová vojna prechádzala Nitrou tichučko. Až v roku 1945 prestala Mária chodiť do kláštornej školy. Tam občas nosili jablká nemeckým vojakom, čo boli ošetrovaní v ich škole. Tu fungovali aj Hlinkove gardy, ale otec ju tam neprihlásil. Bola v pracovnej skupine. Mala však spolužiačku, ktorej otec bol gardista. Inak Nitra podľa rozprávania pamätníčky, ktorá ju vnímala detskými očami, žila normálnym životom. Fungovali tu rôzne kultúrne spolky, ľudia chodili na kúpalisko, konali sa trhy aj hromadné náboženské akcie, v operete spieval Krištof Veselý. 

Všetko sa zmenilo 26. marca 1945, keď vyslal otec svoju učnicu objednať drevo. Mária musela byť všade, tak išla s ňou k železničnej stanici objednať kruhy dreva. „Išli sme cez Párovce, kde predtým bola veľká nemecká posádka, ktorá odišla. Objednali sme a zadom sme chceli ísť domov a vtom nastalo hučanie. Pozrela som sa hore a videla, ako sa lietadlá rozťahovali do rojnice. Začali padať bomby. Bol tam taký mladý nemecký vojak, mohol mať 17 rokov: `Neboj sa dievčina, sem to nepadne.` Lebo ten tlak ich odniesol. Vtedy 26. marca deväť hodín a dve alebo tri minúty začali hučať sirény. Ale bomby už padali. Najchudobnejšia časť Nitry bola najviac zničená. Keď som prichádzala naspäť, Marianka sa mi odpojila, lebo bývala na Párovciach. Ja som prešla cez ten bývalý Palánok. Nechcela by som, aby ste videli to čo ja. To bolo niečo strašné. Po ceste išli dvaja ľudia a hovorili: `Ježišmária, na Ďurčanskej ulici zomrel jeden krajčír.` Na Ďurčanskej ulici boli štyria krajčíri. No čo som si mohla myslieť, že je to môj otec. Tak som utekala domov. Naproti nášmu domu padla bomba. Plný zásah. Pamätám si, že ten krajčír, čo zomrel, bol taký pekný fúzatý pán,” spomína Mária. Pri bombardovaní zomrelo 345 ľudí, mnohí boli zranení. Zničená bola veža Nitrianskeho hradu, vraj v nej boli dvaja Nemci s guľometom. Zhorelo aj nitrianske divadlo. 

Baťovci

Pri prechode frontu odišla celá rodina do kláštora na Zobore. Občas tam prišli špinaví a zarastení poľskí vojaci, ktorí klčovali les, aby urobili most cez rieku. „Pýtali si aj civilné oblečenie. Rusi zasa pýtali vodu, ale aj alkohol prijali. Jedlo nechceli. Báli sa, že by sme ich mohli otráviť. Jedného dňa sa otec rozhodol, že ide domov zobrať dve šunky zo zabíjačky, lebo bola Veľká noc. Keď zišiel do mesta, začali po ňom strieľať malé ruské lietadlá – Raty. Točil sa okolo sena a našťastie sa mu nič nestalo.” 

Mária mala dvoch starších bratov a obidvaja patrili k Baťovcom. Cez vojnu jeden z bratov pracoval v Baťovanoch (dnešné Partizánske) vo firme Baťa na hospodárskom oddelení. Podporoval partizánov čižmami a bagandžami, ktoré prepašoval z firmy. Vtedy bol za kolaboráciu odsúdený zastupujúci riaditeľ firmy. 

Brat Eugen bol zasa v roku 1944 povolaný do pomocnej brigády na taliansky front. Robili tam zákopy pre Nemcov. Raz dostal príkaz od veliteľa, aby doniesol víno a chlieb z mesta. Spolu s druhým vojakom si dali trochu vína a v bojovej frontovej línii išli so zapnutými svetlami. Američania začali na nich od mora strieľať. Brata postavili pred vojenský súd a odsúdili na guľku. Našťastie prišla nečakaná ofenzíva, čo Eugenovi zachránilo život.

Koniec vojny

Na koniec vojny si Mária presne pamätá: „Boli sme všetci na dvore. My sme boli taký dlhý dvor, kde bývalo dvadsaťdva detí. Niektoré z tých detí tam dobehlo s obrovským krikom, že vojna skončila. Vtedy všetko začalo kričať, tancovať. Kto čo mal v dome, vyvliekol na dvor a dospelí si štrngli, že konečne je po vojne.” Život školopovinných detí sa rýchlo vrátil do normálu. Opäť sa začalo vyučovanie. Otvorili sa nové a väčšie predajne. Mama aj teta, vychýrená krajčírka, začali znova šiť. Otcovi skonfiškovali dielňu a ponúkli mu miesto hlavného strihača v závode Vkus. Do Nitry sa vrátilo 15 Židov, ktorých Mária poznala. Vo voľbách v roku 1948 na území Slovenska zvíťazila Demokratická strana. Mária nastúpila na gymnázium, ale nedokončila ho. Prihlásila sa radšej na trojročné ekonomické štúdium. „Ako študentka som organizovala prvomájové oslavy,“ spomína.

Menová reforma v roku 1945 sa veľmi dotkla úspor na Máriino veno, na ktoré jej rodičia šetrili. Nevie presne, koľko tam bolo uložených peňazí, ale prišli o veľa. Druhá peňažná reforma v roku 1953 prebehla, keď už bola Mária zamestnaná. Zo Štúrova vtedy prišla domov za 500 korún. V roku 1957 sa napriek všetkým reformám vydala a mala dve deti, z ktorých sa stali učitelia. Spolu so Zväzom mládeže budovala nitriansky park či amfiteáter. 

Okupácia ju neprekvapila 

Na 21. august 1968, keď vstúpili vojská Varšavskej zmluvy do Československa, si Mária presne spomína. „Boli sme všetci doma. Manžel prišiel z nejakého školenia, čiže už sa do Zlatých Moraviec nedostal. Všetci sme boli pri okne. Cez našu ulicu prechádzali tanky a obrnené vozidlá. Mali na nás namierené automaty. Kolóna tichučko prechádzala. Nikto nekričal, nikto nenadával. Môj trojročný syn vtedy odišiel od okna a vrátil sa s takým ruským hračkárskym samopalom, ktorý dostal od otca. Ten hádzal také iskry a povedal, že on im ukáže! Ledva sme ho strhli. Viete, čo by z toho mohlo byť?!” Vtedy sa v nitrianskej banke odohral incident, kedy do veliteľa preberajúceho banku niekto hodil kameň. Útočníkom odkázal, že on len plní príkazy. Mladí vojaci, takmer deti, potom v dvore banky hrávali futbal s papierovou loptou. Raz, keď išla Mária okolo, im dala synovu loptu, aby mali do čoho kopať. Spomína si tiež na nápisy na domoch: Keď si Biľak taký pán, chovaj si ty Rusov sám a podobné. Niekto to zotieral. Niekto pripisoval. Niekto si to zapisoval do notesa, že to možno niekedy využije. Pamätníčka spomína, že to mnohí aj využili. 

Naopak, Máriinho manžela, ktorý bol v Komunistickej strane, chceli vyhodiť. Išlo o osobnú pomstu. Nakoniec sa mu podarilo udržať. Až po rokoch sa Mária dozvedela, že išlo o neúspešného uchádzača na funkciu námestníka Technických služieb v Nitre. Vtedy totiž získal funkciu jej manžel. Vymenil ju za prácu vedúceho plánovacieho útvaru v Ponitrianskej tehelni. Tá sa presťahovala do Zlatých Moraviec a on musel každé ráno skoro dochádzať a s rodinou takmer nebol. 

Okupácia Československa Máriinu rodinu neprekvapila. Keďže mal manžel príbuzných v Budapešti, v roku 1956 mali informácie o nepokojoch v Maďarsku a Poľsku. Dokonca tri dni pred vypuknutím revolúcie v Maďarsku tam bola Mária navštíviť priateľku. Už vtedy mali problém prejsť cez štátne hranice domov. Priateľkinho manžela zasa zaistili a strčili do podchodu, kde ho vypočúvali. V Budapešti bol aj Máriin brat so ženou, ktorí sami zažili ostreľovanie. Nevedeli ale povedať, či to boli povstalci alebo sovietski vojaci. Počas revolúcie nikto neraboval obchody, lebo sa nevedelo, kto bude strieľať.

Heslo: Láska všetko prekoná

Máriino prvé zamestnanie bola funkcia praktikantky v obchodnom dome Jednota na oddelení drobného tovaru, kde pracovala pol roka. Potom počas pätnástich rokov, ktoré v Jednote odpracovala, prešla rôznymi funkciami ako úradníčka, vedúca oddelenia, vedúca inšpektorov až skončila ako zástupkyňa obchodného domu v Nitre. Nikdy nebola v strane (KSČ). Zato bola členka predsedníctva Zväzu žien, poslankyňa ONV. Bola aj poslankyňa miestneho zastupiteľstva Národného výboru za Slovenský zväz žien (SZŽ) v roku 1975. SZŽ vnímala Mária ako dobrú organizáciu, ktorá organizovala záujmové krúžky v obciach. Čistili sa pamätníky či autobusové zastávky, organizovali a oslavovali sa rôzne sviatky. Bolo verejne známe, že predsedníčka strany Revolučného odborového hnutia (ROH) chodila do kostola. Vďaka SZŽ prebiehali kurzy šitia či kurzy, kde učili variť, prať či šiť rómske ženy. Zástupkyne zväzu žien chodili tiež do podnikov, kde kontrolovali, či majú zamestnané ženy vytvorené podmienky pre prácu. V 90. rokoch nastúpila pamätníčka na dôchodok, ale z aktívneho života neodišla. Stala sa prísediacou na súde. Aj dnes, vo veku takmer 89 rokov, ostáva Mária stále aktívnou ženou sledujúcou aktuálne dianie. Jej životným heslom je, že láska všetko prekoná.

 

Zdokumentovanie príbehu sa zrealizovalo v rámci projektu kandidatúry mesta Nitra na Európske hlavné mesto kultúry 2026.