Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Marián Jurčák (* 1947)

• Narodil v roku 1947 v Devínskej Novej Vsi.

• Vyrastal v pohraničnej oblasti rieky Moravy.

• Vyštudoval Strojnícku fakultu Slovenskej vysokej školy technickej.

• Na povinnej vojenskej službe bol na Šumave.

• Pracoval ako konštruktér vo Výskumnom ústave.

• Počas práce v Tatramate na východe Slovenska sa v roku 1975 oženil a vrátil sa do Devínskej Novej Vsi.

• Začal pracovať na generálnom riaditeľstve Strojsmaltu.

• Preložil tri chorvátske knihy o Medžugorí do slovenčiny a raz z Juhoslávie prepašoval na Slovensko kanadské knihy.

• Zúčastnil sa najväčšej demonštrácie za náboženskú slobodu v Československu na Velehrade.

• Ako divák bol aj súčasťou Sviečkovej manifestácie v roku 1988 a protestov počas Nežnej revolúcie v roku 1989.

• Po revolúcii sa stal prvým starostom Devínskej Novej Vsi.

• V parlamentných voľbách v roku 1990 kandidoval za HZDS.

• Po zmene zákona sa do Národnej rady nedostal.

• Po revolúcii začal podnikať.

• Dnes ja na dôchodku, ale stále robí predsedu Šachového klubu STRELEC v Devínskej Novej Vsi.

Marián Jurčák sa narodil v roku 1947 v Devínskej Novej Vsi ako prvé z piatich detí. Otec Jozef Jurčák bol úradník, matka Františka Jurčáková, rodená Martanovičová, bola domáca pani. Zlá sociálna situácia v rodine nastala, keď otca v roku 1955 preradili z kancelárie v národnom podniku Palma do výroby, lebo ako praktizujúci kresťan nebol v komunistickej strane. Istý čas sa živil ako zámočník a zvárač. V rovnakom čase, ako bol pamätníkov otec presunutý do výroby, bolo na stredné a východné Slovensko vysídlených niekoľko rodín z pohraničného pásma Devínskej Novej Vsi. Boli to miestni funkcionári Demokratickej strany. Pamätník spomína, že osobne poznal tri rodiny, konkrétne to boli Schrekovci, Michalíkovci a Nosákovci. Poslední mali obchod na Grbe a boli vnímaní ako maloburžoázia. 

Otec bol zatknutý

Otec Jozef sa postupne prepracoval na vedúceho výroby materiálno - technického zabezpečenia. Na jeseň v roku 1975, tesne po synovej svadbe, bol nečakane zatknutý. Pamätníkovi sa podarilo zistiť, že bol vzatý do vyšetrovacej väzby do Justičného paláca. Vyšetrovaný bol kvôli nezrovnalostiam v zásobovaní. Otec bol presvedčený o svojej nevine a skorom prepustení. Súd sa konal po piatich mesiacoch. Pri dokazovaní na súdnom procese vysvitlo, že nezrovnalosti v účtovníctve spôsobili vodiči kamiónov, ktorí vyvážali masť z Palmy do prístavu na Dunaji. Tí pri vážení kamiónu na príjazde do prístavu sedeli v kamióne naopak. Po vyložení dávali odvážiť prázdny kamión, čím vznikol rozdiel ich hmotnosti 75 až 100 kg v prospech Palmy. To pri bilancii za určité obdobie spôsobilo vznik rozdielu v účtovníctve Palmy a Dunajplavby. Pamätníkov otec tento rozdiel zistil a sám inicioval vyšetrenie tohto problému. Súd konštatoval, že v tomto prípade sa nikto neobohatil a nikto neutrpel žiadnu škodu. „Paradoxne odsúdil otca na nepodmienečný trest na dobu strávenú vo vyšetrovacej väzbe, aby štát nemusel platiť otcovi odškodné. Tak fungoval štátny systém. Súdne rehabilitovaný bol až po roku 1989. Vtedy mu bola vyplatená ušlá mzda za obdobie strávené vo väzbe. Odškodné za ujmu na zdraví a psychike mu nebolo nikdy priznané,”  dodáva pamätník.

Stráženie hraníc 

Ako chlapec chodieval na prázdniny k starej mame. Filoména Martanovičová bola gazdiná na fare v Uníne a hoci bola rodáčka z Devínskej Novej Vsi a roky tu žila, pred každou návštevou svojej dcéry a vnúčat si musela na okresnom úrade v Senici vyžiadať povolenie na vstup do pohraničnej oblasti 26 - Devínskej Novej Vsi. Do roku 1956 hranicu s Rakúskom strážila iba finančná polícia, ktorá jazdila na motorkách. Keď sa Rakúsko z neutrálneho štátu stávalo krajinou orientujúcou sa viac na západ, situácia na hraniciach sa začala zostrovať. Nastúpili útvary pohraničnej stráže. Rok čo rok sa opatrenia sprísňovali. Pozdĺž hranice sa natiahli jednoduché ostnaté drôty. Neskôr sa hraničné pásmo vzďaľovalo od Moravy a stávalo sa nepriepustnejším. Plot bol dvojitý a medzitým bolo šesťmetrové poorané pásmo, kde bolo hneď vidieť stopy. Pribudli tiež signalizačné drôty a strážne veže. Pamätník, ktorý býval 400 metrov od pohraničného pásma, bol veľakrát svedkom toho, ako si pohraničiari zo strachu vyspevovali a vykrikovali do tmy. Neskôr mladých pohraničiarov ako dorastenec stretával na zábavách. Najdesivejším sa pre neho stal incident pri povodniach na Morave. Vojaci z pohraničnej stráže vtedy zachytili správu, že má prísť diverzant z Rakúska. Na druhú stranu brehu sa malo previesť päť ľudí zo Záhorskej Bystrice. Zástupca veliteľa a traja pohraničníci sa ukryli do granátových jám, ktoré tu ostali po 2. svetovej vojne. „Keď prišiel čln, vojaci ho osvietili a zakričali Stoj! Ale tí piati ľudia naskákali do člna. Vojaci začali po nich strieľať. Diverzant mal granát a hodil ho smerom k jamám. O chvíľu prišiel do našej uličky gázik a vetriesky plné vojakov. Keďže sme bývali na rohu, od otca žiadali vozík. Zdal sa im malý. Od suseda stolára zohnali väčší. Asi po pol hodine viezli mŕtvoly prikryté dekou. Podľa vojenských bagandží sme usúdili, že sú to pohraničníci.“ Neskôr sa pamätník od kamaráta pohraničníka dozvedel, že jedného zbeha zabili a ostatným sa podarilo utiecť. Pokusov o útekov na hraniciach bolo nespočetne veľa, lebo medzi Devínom a Devínskou Novou Vsou bola hranica najbližšie. Mnoho ľudí bolo zadržaných, niektorí boli zastrelení pri pokuse o útek. Dnes ich pripomína Pamätník obetiam železnej opony. Nachádza sa približne 500 metrov od domu pamätníka.       

Izolácia ľudí a jazyka

Základnú školu navštevoval v Devínskej Novej Vsi. V škole v prvom ročníku začínali vyučovanie s modlitbou Otče náš a končili piesňou práce. V druhom ročníku už išla Internacionála. Ako chlapec prvýkrát politickú situáciu prežíval, keď zomrel Stalin. Celá škola sa vtedy prestala učiť. Ženský hlas v miestnom rozhlase stále opakoval, že zomrel súdruh Jozef Vissarionovič Stalin. Potom pustili smútočnú pieseň a potom znova ženský hlas zopakoval informáciu o smrti, a to išlo dookola asi tri hodiny. Po ukončení meštianky sa prihlásil na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu na Patrónke.

V občianskom preukaze mal pečiatku pohraničného pásma 26 - Devínska Nová Ves. Susedná obec Devín mala 25. Kontrola v Devínskej Novej Vsi sa diala najmä na železničnej stanici. Vtedy ešte mestská hromadná doprava nefungovala, takže železnica bol jediným spojením s Bratislavou a okolím. Kontrolovali len vystupujúcich z vlaku. „Prácu pohraničiarov uľahčovalo asi 400 pomocníkov pohraničnej stráže, ktorí im udávali cudzích ľudí. Pomocníci pohraničnej stráže boli väčšinou bežní ľudia. Drvivá väčšina pomocníkov sa prihlásila kvôli tomu, že dostali preukaz, s ktorým mohli chodiť za prekážky ku Morave na rybačku. Potom štátna moc zistila, že účinnosť ich spolupráce je nízka, začali ich ukolovať. To viedlo k zvyšovaniu napätia v obci, keďže prichádzalo aj k neoprávneným a vymysleným udaniam dokonca aj medzi samotnými pomocníkmi,” prezrádza pamätník. Devínskej Novej Vsi sa preto stala izolovanou obcou. Aj preto sa tu zachovalo veľmi silné chorvátske etnikum. Mladé páry sa brali väčšinou len v rámci blízkeho okolia. Silným prvkom tu dlho ostával aj chorvátsky jazyk, ktorý sa prenášal len ústnym podaním z generácie na generáciu, lebo nikdy tu neboli chorvátske školy. V Devínskej Novej Vsi prevažovala chorvátska menšina. V dedine sa ľudia rozprávali chorvátsky. Sám pamätník uvádza, že keď išiel do prvej triedy, nevedel slovensky. Chorvátska menšina nebola vtedy v rámci Slovenska uznaná, takže všetci boli automaticky Slováci. Po Nežnej revolúcii sem kvôli pôvodnému chorvátskemu dialektu chodili národopisci a odborníci a našli tu 7000 originálnych slov. Tie sa v Chorvátsku vytratili vplyvom srbského jazyka. Pamätník prekladal z chorvátčiny zakázané knižky. Vtedy ho vypátrali rehoľné sestry z Trnavy a požiadali ho o preloženie prvých kníh o zjaveniach z Medžugoria. 

Rektorský termín 

Žiaci stredných škôl, ktorí končili s vyznamenaním, sa dostali na Strojnícku fakultu Slovenskej vysokej školy technickej bez prijímačiek. S výborným prospechom pamätník nemal problém a poľahky bol prijatý. Hladký priebeh štúdia mu narušila Invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. „O štvrť na päť nastal strašný rachot. V kuchyni revalo rádio. Prišla mamka a začala nás budiť, že Rusi prišli. Som si povedal, zas nová finta na budenie, a otočil som sa na druhý bok. Nakoniec ma rádio prebudilo a dozvedel som sa, že popod okná prešli štyri tanky. Jeden zostal niekoľko dní pod železničnou stanicou, lebo Devínska Nová Ves bola železničným uzlom s Rakúskom a Českom,” spomína bývalý vysokoškolák.   

Po Invázii mal nečakaný problém. Strojnícka fakulta bola najviac rozstrieľaná budova, lebo tam našli jeden obrnený transportér, ktorý študenti používali pri výuke. Sovieti to vraj pokladali za sídlo ozbrojeného odporu. Na Elektrotechnickej fakulte, ktorá bola vedľa Strojníckej, prebehli veľké čistky. Ako jeden z deviatich členov v predsedníctve fakultného výboru Zväzu vysokoškolákov Slovenska bol aj pamätník. Preto bol v strehu, pripravený ujsť na západ. Na jeho fakulte sa nič také neudialo. „Vedeli sme, že tých chlapcov z elektrotechniky, ktorí boli vo fakultnom výbore, vyšetrovali. Ja som bol zbalený, že keby čosi, utečiem do Rakúska. Vtedy sa ešte voľne dalo. Dokonca som mal zmluvu s rakúskou firmou, že mi budú platiť štúdium u nich,” vraví pamätník. Situácia v Československu sa nakoniec skonsolidovala, a tak sa rozhodol doštudovať doma. 

Štúdium vo štvrtom ročníku v rokoch 1968-69 bolo narušené. Zimný semester sa začal až koncom novembra. Polovica pedagógov ušla na západ, a tak nemal kto učiť. Pamätník bol vtedy na Katedre chemických a potravinárskych strojov. Preberali toho veľmi málo a mladí asistenti, čo nastúpili, sa učili spolu s nimi. Problém pamätníka spočíval v tom, že nemohol spraviť ľahkú skúšku zo zdvíhacích strojov a zariadení. Na chodbe školy sa totiž spolu so spolužiakom, Čechom Ferom Aulichom, nahlas vyjadril proti vstupu vojsk do Československa. Katedru vtedy ovládali Ukrajinci na čele so Sergejom Trajlinom, vedúcim katedry. Jeho podriadeným bol docent Anton Rudinsky. Obidvaja mali ukrajinský pôvod a asi veľmi sympatizovali s komunistickým režimom. Rudinsky na chodbe počul vyjadrenie dvoch mladých mužov. Pamätník bol na troch riadnych termínoch vyhodený zo skúšky. Potom cez dekana dostal ďalší termín, odkiaľ bol tiež vyhodený. Požiadal teda o rektorský termín. Dekan Škrabák mal nahnuté postavenie v rámci normalizačného procesu a nevedel, či ostane na svojej pozícii. Presunul mu rektorský termín do piateho ročníka, kým sa situácia nevyjasní. Pamätník mal urobené všetky skúšky počas štúdia, ale kvôli tej jednej nemohol obdržať zadanie diplomovej práce. Chcel to vzdať ako Aulich a odísť na západ. To už bol pri moci Gustáv Husák a už to bolo nebezpečné. Už sa lúčil so školou a vtedy zasiahol otec. Listom požiadal predsedu Slovenskej národnej rady o preverenie celej situácie. Obvinil celú katedru zo zaujatosti, keďže výsledky celého synovho štúdia boli dobré. Komisia školstva pri národnej rade nariadila absolvovanie skúšky zo zdvíhacích strojov a zariadení pod jej dozorom začiatkom septembra. Malo sa rozhodnúť, kto má pravdu. Antonovi Rudinskému niekto z komisie poradil, aby sa tejto konfrontácii vyhol. Raz ráno preto zavolal pamätníkovi domov, aby prišiel na skúšku na začiatku septembra. Pamätník spomína: „Boli sme sami v kancelárii, ukázal mi obrázok a chcel vedieť, koľkonásobný je to prevod. Som si hovoril, že to bude nejaký chyták. Prečo by mi dával takú jednoduchú otázku, po tom všetkom, čo ma vyhadzoval. Po dlhšej odmlke som povedal, že je to päťnásobný prevod, lebo som nevidel iné riešenie. On mi zobral index a povedal, že toto keby som vedel pred dvomi rokmi, tak sa so mnou nemusel otravovať a zapísal mi trojku do indexu.” 

Štyri funkcie naraz

Pamätník si vojenčinu odslúžil počas dvoch rokov na Strojníckej fakulte. Po ukončení školy v roku 1970 sa  zamestnal vo Výskumno-vývojovom ústave mechanizácie stavebníctva ako konštruktér a prvého septembra 1971 narukoval na druhý rok základnej vojenskej služby. Normalizačný proces už bol v plnom prúde. Šumavy, kde bol pridelený, sa tento proces sprvu nedotkol, lebo spojenecké vojská RVHP tam v roku 1968 nevstúpili. Existoval totiž plán postupu medzi spojencami (USA, Anglicko, ZSSR, Francúzsko,) z Postupimskej dohody, že tam sovieti nemôžu vstúpiť. To bola jediná enkláva v Československu, ktorá bola ešte tri roky slobodná. Vojaci tam mali neuveriteľnú voľnosť. Vysokoškoláci mali sústredenie v kláštore v Klatovách. Armáda tam bola dezorganizovaná. Dva týždne tam vojaci dostávali stravu a čakali. Potom ich rozdelili do útvarov. Pamätník bol pridelený k protilietadlovému pluku v Janoviciach, kde prvý šok zažil na stanici. Tam stál veľký nápis: Nikdy více Janovice. Po politických previerkach dôstojníkov a práporčíkov ich z armády prepustili. Tak sa stalo, že pri svojom nástupe dostal pamätník štyri štábne funkcie naraz. Zrazu bol náčelníkom autoparku, dôstojníkom pre prevádzku a pohonné hmoty i autonáčelníkom. Nešlo mu do hlavy ako má nahradiť štyroch dôstojníkov, ktorí museli roky študovať, aby sa tam dostali. Vtedy dostával zástupné asi 1700 korún, takže mal lepší príjem ako v zamestnaní. A ešte doučoval dcéru plukovníka Nováka matematiku, ktorý mu dával odmeny do vrecka.  

Odpor v rámci možného 

Prvý dotyk s disidentami mal pamätník vtedy, keď nastúpil na generálne riaditeľstvo Strojsmaltu. Kolega Anton Mitaš, ktorý emigroval do USA, sa po rokoch vrátil do Československa a skontaktoval sa s pamätníkom. Začal ho ťahať do cirkevných spoločenstiev okolo tajného biskupa Jána Chryzostoma Koreca, ktorý sa stal neskôr kardinálom. Do petržalského bytu chodil aj František Mikloško či Ján Čarnogurský. Pamätník s nimi názorovo súhlasil, ale na stretnutie nikdy neprišiel. Mal päť detí, takže sa bál. V roku 1985 sa s otcom, sestrou a jej mužom vybral na Velehrad. Ten rok bol vyhlásený ako rok sv. Cyrila a Metoda, pretože naň pripadlo 1100. výročie smrti sv. Metoda. Zúčastnil sa na nej aj pápežský legát a vatikánsky štátny sekretár Agostino Casaroli. Pamätník tam stretol aj kolegu Františka Lenárta, ktorý sa k nemu nepriznal, či Antona Mitaša. Púť sa premenila v protirežimnú demonštráciu, ktorej sa zúčastnilo asi 250 tisíc ľudí. Komunistická moc sa snažila vydávať náboženskú púť za „mierové zhromaždenie k pocte zakladateľov našej kultúry“. Tam sa pohla spoločnosť. Na tribúnu vystúpil minister kultúry Československej socialistické republiky Milan Klusák, ale vypískali ho. Minister kultúry Slovenskej socialistickej republiky Miroslav Válek radšej nevystúpil. Pamätník dodáva, že atmosféra bola neopísateľná. 

Podzemná cirkev 

Bohoslužby v Devínskej Novej Vsi navštevoval pravidelne aj počas komunizmu. Aj ako otec piatich detí vybral v škole pre svojich potomkov náboženstvo. Jeden rok boli jeho deti jediné, ktoré ho v škole navštevovali. Do určitej miery sa to tolerovalo. Deti navštevovali v lete aj kresťanské tábory. Hoci sa pamätník s rodinou verejne hlásil k náboženstvu, nepatril do žiadnej tajnej organizácie. Keď ho oslovili rehoľné sestry, aby preložil knihu o zjaveniach v Medžugorí, rád to urobil. Jednoducho chcel urobiť dobrú vec. Pamätník sa s rodinou vybral na dovolenku do Juhoslávie, do slovenskej dediny Selenča. Ubytovaní boli v kresťanských rodinách sedliakov. Nazad ich domáci naložili knižkami z Kanady, ale nevedeli, aké sú s tým problémy. Pamätník knižky nakoniec zobral a zabalil ich do kufra so špinavou bielizňou. Mal ich odovzdať sestričkám z Trnavy cez nejakého sprostredkovateľa. „Išli sme cez Maďarsko, kde maďarskí vojaci prehľadávali na moste na hraniciach s Československom autá. Nedalo sa tomu uniknúť, lebo sme boli na moste. Tak som sa len v duchu modlil, ako to dopadne. Štyri deti spali na zadnom sedadle. Videl som, že colná kontrola vyhadzovala všetko. Prišli sme na kontrolu a vojak hovoril maďarsky. Tak som sa tváril, že nerozumiem. Ukázal mi, že mám otvoriť kufor a to sa už nedalo nepochopiť. Otvoril som kufor a zrazu začali moje štyri deti na zadnom sedadle plakať. Vojaci pozreli dnu, videli štyri malé deti, zatvorili kufor a pustili nás. Tak som prešiel cez hranice.“

Šachový tréner 

Šachy začal hrať ešte s otcom ako päťročný. Koncom prvej triedy ho už porážal. V piatej triede ho viedol učiteľ telesnej Jančo. Vtedy sa stal majstrom okresu. Potom ho na jedenásť rokov uchvátil futbal. Na vojne nebolo čo robiť, tak sa pamätník k šachu vrátil. Vyhral majstrovstvá pluku a postúpil na majstrovstvá divízie. Až ako 28- ročný začal hrať šach profesionálne v Doprastave. Keď jeho päť detí dorastalo, založil v roku 1982 šachový krúžok v Devínskej Novej Vsi. Neskôr sa z neho stal šachový oddiel telovýchovnej jednoty. Po viacerých úspechoch zverencov v roku 1993 založil šachový klub Strelec. Postupne sa hráči klubu prebojovali do extraligy a získali viac ako 10 titulov Majstrov Slovenska. Za najväčší trénerský úspech považuje nomináciu piatich svojich hráčov z desiatich slovenských reprezentantov na Majstrovstvá Európy. „Keď sme sa stali veľkoklubom, zvolili ma za predsedu rady Slovenského šachového zväzu. Pôsobil som na tomto poste dve funkčné obdobia.” konštatuje.

Účastník demonštrácií

25. marca oslavuje meniny Marián. Práve v ten deň sa konala Sviečková manifestácia, na ktorej sa chcel pamätník osobne zúčastniť. Už dva týždne predtým začali v Dopravnom podniku, kde vtedy pracoval na generálnom riaditeľstve, manévre. Pamätník bol zahrnutý do okruhu podozrivých na organizácii Sviečkovej manifestácie. Ako sa neskôr dozvedel, kolegovia dostali úlohu ho od toho odblokovať, a tak využili oslavu jeho menín. O druhej hodine poobede mu prišli gratulovať z riaditeľstva, čo bolo neobvyklé, lebo pamätník bol len vedúci oddelenia. Kolegovia prišli, sedeli, oslavovali a stále pozerali na hodinky. Nakoniec sa mu na manifestáciu podarilo dostať 5 minút pred piatou. „Sám som nevedel, ako to bude prebiehať. Keď som prišiel na námestie, začalo pršať. Bolo sychravo. Na námestí bolo asi 2000 ľudí v hlúčikoch. Medzi nimi boli policajti. Nijako to nebolo organizované. V parčíku oproti Carltonu sa modlili pri sviečkach ľudia. Čakali sme, čo sa bude diať. Okolo piatej prišli policajné autá - žlto biele s nápisom VB. Niekto tam cez amplión rozprával, rozíďte sa a nejaké takéto povely. Bolo to všetko v chaose. Ľudia sa nerozchádzali. Každý čakal, čo bude. Prakticky to mala byť tichá demonštrácia. Zrazu začali autá krokom nabiehať do ľudí. Tak sme si s niekoľkými ľuďmi sadli na kapotu, aby nevideli, kam idú. Ale potom tam začali pobehovať s obuškami a začalo to byť ostrejšie. Tak som sa pre istotu vzdialil, lebo som sa bál,“ priznáva. Na ceste domov stretol otca, ktorý sa tam tiež chcel dostať, ale námestie bolo uzavreté. V novembri 1989 sa demonštrácií Nežnej revolúcie zúčastnil tiež ako demonštrant.

Samozvanci z VPN 

Po Nežnej revolúcii prišlo k dohode medzi Komunistickou stranou, VPN a Občianskym fórom v Prahe. Prvým krokom bolo zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany. Druhým krokom výmena na vedúcich pozíciách. 60 percent pozícii ostalo komunistom a 40 obsadili nestraníci, ktorých nominovali VPN a OF. Pamätník začal chodiť na Jiráskovu ulicu, kde bola centrála VPN v Bratislave a prakticky aj na Slovensku. Tam sa dostal cez Petra Kresánka, ktorý bol neskôr primátorom Bratislavy a poslancom Národnej rady. VPN v Devínskej Novej Vsi ho pri výmene ponúklo za poslanca a zároveň chceli, aby vymenil predsedu Národného výboru. To odmietol. Povedal im, že keď ho chcú, tak nech ho demokraticky zvolia. V prvých voľbách v novembri 1990 kandidoval za stranu VPN a podarilo sa mu vyhrať miesto starostu Devínskej Novej Vsi. V miestnom zastupiteľstve vo voľbách v roku 1990 získala z tridsiatich mandátov 27 koalícia VPN a Kresťansko-demokratické hnutie. Obdobie vo vedúcej funkcii obce považuje za jednoduché. Traja komunisti, ktorí v zastupiteľstve ostali, sa pridali k väčšine. „Mali sme niekoľko v prvenstiev. Prvá káblová televízia v Bratislave, odkanalizovanie starej Devínskej, prvý sme si založili vlastnú organizáciu Denova, ktorá sa starala o životné prostredie. Ako prvá mestská časť sme mali kultúrne stredisko Istracentrum. Bola to eufória. Na začiatku som nemal nepriateľov. Tí prišli, keď sa mal prideliť jeden sociálny byt a žiadostí prišlo 106,” hodnotí funkcionár. 

Na post starostu kandidoval aj v ďalšom funkčnom období. „Chcel som ísť vyššie, bol som ambiciózny človek. Vždy som bol nezávislý kandidát, ale Hnutie za demokratické Slovensko mi ponúklo miesto v parlamente. Takže som šiel do obidvoch volieb súbežne ako kandidát HZDS,” priznáva pamätník, ktorý bol sedemnástym na kandidátke. Po voľbách sa dostal medzi náhradníkov. Viacerí vysoko na kandidátke sa stali ministrami, takže sa uvoľnili miesta. Ako deviaty náhradník sa mal dostať do parlamentu. Lenže Vladimír Mečiar zmenil zákon a presadil, že náhradníci do parlamentu nepôjdu podľa poradia vo voľbách, ale určí ich strana. Pamätník uvádza, že do kontaktu s Mečiarom prišiel len na sneme. To však podľa neho bol vtedy iný človek. „Moc chutí a človeka zmení. Pocítil som to sám na sebe. Spätne, keď to hodnotím, pre mňa sa dobre stalo, že som sa nakoniec do parlamentu nedostal. Neviem, či by som tomu tlaku odolal,“ konštatuje bývalý starosta. Po prehratých voľbách išiel pomáhať známym, ktorí sprivatizovali fabriku Strojárne Malacky. Pôsobil tu jedenásť rokov. Potom fabriku kúpili Američania a dohodol sa s nimi na odstupnom. 

Začiatok podnikania

Po funkciách na rôznych postoch sa rozhodol postaviť na vlastné nohy a začal podnikať. „Pustil som sa do toho naplno, až ma to skoro zložilo,” tvrdí. Najvýnosnejším podnikaním bola živnosť obchodníka so zdravotníckymi potrebami. Dalo sa slušne zarobiť, ale výsledok nebol vždy istý, a to bol veľký stres. Milovník šachu a športu sa stal zároveň konateľom spoločnosti DNV ŠPORT v Devínskej Novej Vsi. Treťou paralelnou aktivitou bola funkcia kvestora na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety. Pôsobil tu desať rokov ako kvestor a tri roky ako kontrolór. V pracovnej vyťaženosti ho zastavila až choroba. Dnes je na dôchodku.