Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marie Jesenáková (* 1954)

• narodila sa 26. apríla 1954 v obci Čeladná; Rožňov pod Radhoštem

• 1960: začiatok štúdia na základnej škole

• 1969 – 1973: štúdium gymnáziu

• v rokoch 1973 – 1975: štúdium – nadstavba na Strednej zdravotnej škole v Olomouci – rehabilitačná pracovníčka

• v roku 1978: práca v kúpeľoch Teplice nad Bečvou

• v roku 1978: presťahovanie sa z Moravy na Slovensko, do Bratislavy

• manželstvo od roku 1978

• má tri deti: Pavla, Andrea, Viktor

• zamestnanie: vedúca fyzioterapeutka - Ústav kardiovaskulárnych chorôb/Národný ústav srdcovocievnych chorôb

Z Moravy na Slovensko za rodinným životom/Som Čechoslovenka

Marie Jesenáková sa narodila 26.4.1954 a vyrastala v meste Rožňov pod Radhoštem na Morave. Otec Marie pracoval v rožňovskej textilnej fabrike Loana ako účtovník. Pamätníčka žila do roku 1978 na Morave a potom sa presťahovala na Slovensko do Bratislavy. Tu sa vydala, pracovala a mala tri deti.

Detstvo na Morave

Pamätníčkini starí rodičia žili v Ostrave. Maminka sa tiež volala Marie, priezviskom Habustová, za slobodna Polachová. Starý otec z maminej strany sa volal Ludvik Polach a babička Anežka Polachová Z otcovej strany poznala len babičku, Františku Habustovú. Otec sa volal František. Marie si spomína na starých rodičov najmä z prázdninových návštev. Do Ostravy chodili každé leto pomáhať pamätníčkini rodičia svojim starým rodičom so starostlivosťou a opravami na dome.

Starí rodičia

Starý otec z maminkinej strany pracoval v Ostrave v povrchovej bani. Babička nepracovala, bola ženou v domácnosti. Rodina bývala v banskej kolónii. Marie sa spomienky na druhú svetovú vojnu spájali najmä s vybuchnutým granátom, ktorý mali starý otec odložený. Tento im počas vojny zasiahol dom. Tiež sa hovorievalo o Mariinej mamičke ako so šťastím vyviazla pred bombardovaním. Ako mladá pracovala drogérii v časti mesta, na ktorú sa útočilo. Keď sa vracala domov, všetci boli prekvapení, že to prežila. Bombardovanie však na nej zanechalo následky. Vždy sa zvykla báť búrky, lebo jej zvuk hromu pripomínal práve vojnové útoky.

Ďalej sa spomienky viažu na babičkinho brata, čiže prastrýka pamätníčky. Starý otec, napriek tomu, že sami nemali veľa peňazí, pomáhal švagrovi vyštudovať. Finančne podporoval jeho štúdium na medicíne. Keď doštudoval babičkin brat, splácal pôžičku starému otcovi a ten za to postavil dom v Ostrave. Prastrýko sa zamestnal ako lekár a počas vojny pomáhal partizánom. To sa mu stalo osudným. Jeho aktivita bola prezradená a nemeckí vojaci boli pripravení ho zatknúť. Bez jeho vedomia mu šli na pomoc partizáni. Nanešťastie sa rozhodol vyriešiť náročnú situáciu tým, že si pichol vzduch do žily a zomrel.

Starý otec bol aj politicky aktívny. Počas 1.Československej republiky vstúpil do Československej strany národne socialistickej. Pôsobil tam Edvard Beneš. Neskôr, v období komunizmu, mal kvôli tomu problémy a bol považovaný za nespoľahlivého.

Otec

Pamätníčkin otec vyrastal len s maminkou. Narodil sa v roku 1922. V útlom detstve prišiel o otca a aj o mladšieho brata. Otec vyštudoval obchodnú akadémiu a v roku 1943 bol v totálnom nasadení v nacistickom Nemecku. Pamätníčkin otec si pamätal, že ich práce sa vykonávali niekde pri zajateckom alebo inom tábore. Snažil sa pomáhať väznom aspoň chlebom a inou stravou, ktorú im nosil. Pamätníčka si na otca vďaka tomu príbehu spomína ako na hrdinu.

Rodičia, sťahovanie, Marie

Rodičia pamätníčky sa zoznámili po konci 2. svetovej vojny, v roku 1945. Pamätníčkin otec pracoval vo Vítkovických železiarňach. Potom sa presťahovali do pohraničia, kde otec pracoval v mäsokombináte a neskôr v pletiarskych závodoch v Rožňove. Textilná továreň niesla názov MOP. Po znárodnení bola ako štátny podnik premenovaná na Loanu. Oba tieto závody, až do znárodnenia, patrili židovským majiteľom. V roku 1948 sa narodil brat pamätníčky - Ludvik. Následne sa rodičia presťahovali do Rožňova pod Radhoštem. Pamätníčka sa už narodila tam, v roku 1954. Mala pekné detstvo. Aj ona sa snažila vždy vidieť tie krajšie stránky života. V roku 1960 začala chodiť v Rožňove na základnú školu, v roku 1969 pokračovala na gymnáziu. Vyzdvihla, že mala vždy rada deti a už ako mladá sa o ne rada starala, čo využila v rámci pionierskej organizácie. Viedla skupinu mladších pionierov. Nevnímala to ako politickú angažovanosť, skôr ako možnosť tráviť čas deťmi.

Obavy o stratu práce sa dotkli jej otca koncom 60. rokov 20. storočia. Ten mal po kritickom postoji v roku 1968 obavy, že ho okrem vylúčenia z komunistickej strany aj vyhodia z práce v Loane. Nestalo sa tak, a je otec tam naďalej pracoval v učtárni fabriky. Práca otcovi zostala, ale odlišné politické postoje poznačili jeho priateľské vzťahy. Jeden z jeho blízkych priateľov dokonca viedol politické previerky po ´68 u nich vo fabrike. Ich pohľady na svet i cesty sa rozišli. Otcove odmietavé postoje voči režimu zaznamenala pamätníčka aj cez počúvanie Slobodnej Európy.

Možnosti ďalšieho štúdia

Pamätníčka túžila rozvíjať svoju záľubu v starostlivosti o deti prostredníctvom štúdia na vysokej škole zameranej na pedagogiku. Nebolo jej to však umožnené, lebo nemala dobrý kádrový profil. Jej otec totiž vstúpil v roku 1953 do Komunistickej strany Československa, ale v roku 1968 bol z nej vylúčený. Dôvodom bol jeho nesúhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy. Jej brat však, na rozdiel od pamätníčky, mohol študovať. Štúdium začal ešte pred rokom 1968. Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Jana Evangelisty Purkyně v Brne (v súčasnosti Masarykova Univerzita).

Pamätníčka sa ani nepokúsila podať prihlášku na vysokú školu. Následne sa rozhodla pre nadstavbu na Strednej zdravotníckej škole v Olomouci. Vybrala si zameranie rehabilitačný pracovník. Na školu ju najskôr nezobrali práve kvôli nepriaznivému kádrovému posudku. Neskôr ju prijali na odvolanie. Pamätníčka sa domnieva, že jej prijatie súviselo práve s formuláciou odvolania, kde spomenula svoju aktívnu prácu s pioniermi. Spomína si aj na to, že jej bola ponúknutá možnosť študovať na Inštitúte PO SSM (Institut pionírské organizace Svazu socialistické mládeže) v Seči pri Sečskej priehrade v Českomoravskej vrchovine. Tento inštitút sa zameriaval na výchovu a vzdelávanie pionierskych pracovníkov. O takéto ďalšie vzdelávanie však nemala pamätníčka záujem. Nadstavbové štúdium v Olomouci absolvovala v rokoch 1973 až 1975. V tomto období bývala na internáte a na víkendy chodila domov.

Práca a presídlenie na Slovensko

Po ukončení štúdia v roku 1975 sa zamestnala a pracovala v kúpeľoch Teplice nad Bečvou. S manželom sa zoznámila v roku 1978, keď bola zamestnaná v Rehabilitačnom doškoľovacom stredisku v Rožňove pod Radhoštem. Budúci manžel pracoval v rezorte dopravy. Do Rožňova prišiel na školenie. Ešte v roku 1978 sa presťahovala s manželom na Slovensko. Bývala v jednoizbovom byte a postupne sa jej k prvej dcére Pavle narodila Andrea a nakoniec syn Viktor. Manžel pracoval na riaditeľstve diaľnic. Pamätníčka bola do roku 1983 na materskej dovolenke. Následne sa zamestnala v Ústave kardiovaskulárnych chorôb na Partizánskej ulici v Bratislave.

Po presťahovaní na na Slovensko bývala mladá rodina na Medzijarkoch, sídlisku, ktoré je súčasťou bratislavských Podunajských Biskupíc. Po presune do slovenskej časti republiky ju prekvapil najmä jazyk. Nestretávala sa len so slovenčinou. V časti Bratislavy, kde bývali, ľudia rozprávali po maďarsky.

November 1989 vítali s radosťou a očakávaním. Chodila aj s rodinou na námestie na demonštrácie a vnímala atmosférou jednoty a solidarity. Pamätníčka sa 10. decembra 1989 zúčastnila spolu s desaťtisícimi ďalších obyvateľov Československa pochodu, ktorý viedol z bratislavského Sadu Janka Kráľa až do rakúskej obce Heinburg an der Donau. Dnes poznáme tento podchod pod názvom „Ahoj Európa“ a týmito gestom prekročenia hraníc smerom na Západ znamenal aj definitívny pád železnej opony. Po roku ´89 veľa vecí začalo dávať zmysel. Úžasný pocit slobody a možnosť cestovať, to všetko sa jej vynáralo pri spomienkach na toto prelomové obdobie. Myslela hlavne na mladšiu generáciu, na svoje deti, že majú možnosť si vybrať, kde budú študovať a čo budú robiť.

Mala radostný pocit z možnosti slobodne voliť, ale nemilo ju zasiahol rozpad Československa. Jej maminka, ktorá stále žila na Morave, mala obavy, že bude problematické sa navštevovať. Nakoniec sa ukázalo, že veci boli jednoduchšie a nie také oddelené, ako sa obávali. Ako hovorí pamätníčka: „Nebolo to nič, čo by sa nedalo prekonať.“ V tomto období, pred rozdelením Československa a aj po ňom, boli napätejšie vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi. Pamätníčky sa však takáto nevraživosť nedotkla. V tomto období bola vedúcou fyzioterapeutického oddelenia v Národnom ústave srdcovocievnych chorôb v Bratislave a viac ráz aj počula, ako ostatní hovoria, že nemajú radi Čechov. Keď sa známych opýtala, že aký majú postoj k nej, tak jej odpovedali, že veď ona nie je Češka, ale Moraváčka. Odmietanie alebo neznášanlivosť nevnímala ani jej maminka, keď prichádzala na dlhšie návštevy Slovenska. Rada chodila na prechádzky ku hrobu Alexandra Dubčeka a vždy cestou stretla niekoho, s kým sa priateľsky porozprávala. Pamätníčka si spomína na milú udalosť už po rozdelení Československa. Trávila Silvestra v rodnom Rožňove a o polnoci zahrali českú i slovenskú hymnu. Rozdelenie štátu bolo podľa nej zbytočné. Samu seba vnímala ako Čechoslovenku a rovnako aj svoje deti. Bolo to nakoniec správne rozhodnutie, že sa Československo rozdelilo a že Slovensko má svoju identitu. Rovnako však pozoruje, že Slováci a Česi majú k sebe stále blízko. Sama prežila väčšinu života na Slovensku, aj keď sa narodila v českej, resp. moravskej časti bývalého Československa.