Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Jaroslav Janota (* 1972)

• narodil sa v Třinci 23. apríla 1972

• bol aktívnym členom miestnej pionierskej organizácie

• v roku 1986 nastúpil na Stredné odborné učiliště hutnické Třinec

• udalosti Nežnej revolúcie ho zastihli tesne pred záverečnými skúškami

• v decembri 1989 sa zamestnal v Třineckých železárnach Velké řínové socialistické revoluce

• v roku 1991 narukoval na základnú vojenskú službu do Serede

• v roku 1994 sa oženil so Slovenkou, ktorú spoznal počas vojny, a usadili sa v Třinci

• v roku 2003 sa presťahovali na Slovensko do Trakovíc

• k českému občianstvu dostal po presťahovaní sa aj slovenské, po matke

Do česko-slovenského manželstva sa narodil, do česko-slovenského manželstva už ako mladý muž vstúpil. Pamätník Jaroslav Janota sa narodil 23. apríla 1972 v českom Třinci. Je druhým z dvoch synov manželov Janotových. Jeho otec Vladislav Janota si svoju životnú lásku našiel ďaleko od priemyselného Třinca, kde pracoval ako „valcíř profilů“ v „Třineckých železárnach Velké řínové socialistické revoluce“ (VŘSR). Ľudmilu Janotovú, svoju budúcu manželku a matku pamätníka, spoznal v slovenských Trakoviciach ležiacich neďaleko Trnavy, kde bol navštíviť kamaráta zo základnej vojenskej služby, ľudovo „vojny“. Manželia sa usadili v Třinci. Jaroslavova mama sa tu zamestnala v chemickej čistiarni.

Z nútených prác v Nemecku do Lidových milicí. Zrada od vlastných

Postoj pamätníkovej rodiny voči komunistickej strane bol odmietavý. Už ako dieťa vnímal kritiku, ktorú jeho rodičia vyslovovali voči vládnucej moci, jej rozhodnutiam, konaniu, spôsobu spravovania krajiny. V pamäti mu síce neutkveli konkrétne situácie, na ktoré by sa takáto kritika vzťahovala, avšak ešte dnes si jasne spomína na upozornenia rodičov, aby to, čo počul doma, určite nikde vonku nerozprával.

Ako spomína, vďaka príslušnosti k robotníckej triede by jeho rodičia určite nemali problém dostať sa do strany. Otca sa aj snažili presvedčiť, aby vstúpil, no odmietol. Každý z rodičov mal dostatočne silnú motiváciu, prečo k takémuto kroku nepristúpiť. Mama bola hlboko veriaca kresťanka katolíčka, otec zas ovplyvnený negatívnou skúsenosťou svojho otca, Jaroslavovho starého otca, domnieva sa pamätník. František Janota z komunistickej strany vystúpil v roku 1953 ovplyvnený sklamaním z menovej reformy. Ale poďme po poriadku.

Pamätníkov starý otec František bol počas druhej svetovej vojny na nútených prácach v nemeckom meste Magdeburg. Býval totiž na území Protektorátu Čechy a Morava a odmietol narukovať do nacistických vojenských jednotiek. Z Magdeburgu sa mu podarilo utiecť podplatením rušňovodiča cigaretami. Nefajčiarstvo mu teda zachránilo nielen pľúca, ale možno aj holý život. Prídel cigariet, ktorý dostávali, starostlivo odkladal a pri vhodnej príležitosti vymenil za možnosť úteku na slobodu. Rušňovodič ho skryl pod hromadu uhlia. Aby prežil časti trasy, kde musel byť čo najhlbšie, aby ho určite nenašli, dýchal cez slamku z trstiny. Takto sa dostal až do česko-poľského pohraničia, do okolia Třinca, odkiaľ pochádzal.

Po vojne nadšený ideálmi komunizmu vstúpil František Janota do komunistickej strany a pridal sa aj k Ľudovým milíciám. Sklamanie prišlo v roku 1953. Medzi ľuďmi sa začalo povrávať o plánovanej menovej reforme. Podľa Jaroslavových spomienok na rozprávanie svojho otca Vladislava a širšej rodiny, František Janota tesne pred výmenou peňazí išiel na ÚV KSČ v Třinci, aby sa informoval, či je niečo pravdy na informáciách, ktoré sa šíria medzi ľuďmi. Tu ho ubezpečili, že nič také ako zámena peňazí sa diať nebude. Na jeho prekvapenie ho však krátko na to mobilizovali ako člena Ľudových milícií, aby so zbraňou v ruke chránil sídlo Československej sporiteľne v Třinci pred protestujúcimi. Bolo mu teda jasné, že nešlo o reči, ale skutočne plánovaný krok, ktorý sa nakoniec aj uskutočnil. Kvôli zámene peňazí v rámci menovej reformy v roku 1953 prišli obyvatelia Československa o veľkú časť svojich financií.

V reakcii na túto udalosť a fakt, že ho v strane oklamali, „na druhý deň, keď sa stiahol, zobral pušku, ktorú vyfasoval, preukaz Ľudových milícií, komunistický preukaz, išiel na ÚV KSČ do Třince, tam im to vraj buchol o stôl a povedal, poľským nárečím, ktorým sa tam u nás hovorí, že: ,Z takymi ciguńmi nie chci mieć nic społecznego’.“ V preklade: S takými cigáňmi nechcem mať nič spoločné. František Janota od tejto udalosti odmietol akýkoľvek ďalší kontakt so stranou. Jaroslav predpokladá, že práve kvôli tejto udalosti jeho otec ani nikto z otcových súrodencov nikdy nevstúpili do komunistickej strany.  

Nepociťoval, že by sa vystúpenie jeho starého otca zo strany nejakým spôsobom podpísalo na spoločensko-politickom statuse jeho rodiny. Samotného starého otca však tento krok pravdepodobne dobehol finančne: „Môj stařík, on bol obyčajný robotník, nemohli mu nič zobrať, lebo nič nemal. Zavrieť ho za to nezavreli, ale keď išiel do dôchodku, suseda mal spolupracovníka, čo robili presne tú istú robotu rovnako dlho, mal o sto korún menší dôchodok ako ten jeho kolega. Vždy, keď sa bol na to pýtať, dostal odpoveď: ,Vždyť víte pane Janota.’ Nič viac mu nepovedali, nemal šancu.“

Od zanieteného pioniera k mladému rebelovi

V ostrom protiklade s vplyvom rodiny na pamätníkovo vnímanie spoločensko-politickej situácie v detstve bol vplyv školského prostredia a pionierskej organizácie. „Asi keď som mal nejakých desať rokov, tak som si myslel, taký som bol osprostený z rečí, čo nám v škole hovorili, že som si hovoril: Chvalabohu, že máme soudruha Husáka prezidentem, díky tomu, je světový mír.“ Dnes sa pozastavuje nad tým, ako je možné, že napriek jednoznačnému postoju celej rodiny, mohlo externé prostredie tak silno ovplyvniť jeho pohľad na spoločnosť, že si niečo také skutočne myslel. Pripisuje to premyslenému systému manipulácie spoločnosti „vymývaním mozgov“. V tomto období bol ochotný nadchnúť sa za vštepované komunistické ideály aj vďaka veľmi dobrému vedúcemu pionerskej organizácie, ktorý ich bral na výlety do prírody. Na pionierske aktivity si vďaka nemu rád spomína ako na „dobrý skauting“.

Po ukončení osemročnej základnej školy v roku 1986 mu už pionierske nadšenie dlho nevydržalo. Nastúpil na „Střední odborné učiliště hutnické v Třinci“ ako mechanik opravár strojov a zariadení. V prvom ročníku strednej školy odmietol ponuku vstúpiť do Socialistického zväzu mládeže (SZM). Jablko nepadlo ďaleko od stromu a aj on zaujal ku komunistickému režimu odmietavý postoj ako jeho rodičia. Motiváciu však neprevzal ani od jedného z nich, mal svoju vlastnú. Hudbu. K tomu sa pridala, priznáva, chuť rebelovať typická pre mladých ľudí. V tomto období sa už zaujímal o  rock‘n‘roll, rock a heavy metal, resp. interpretov takejto hudby, ktorých počúvanie bolo v komunistickom režime nežiaduce. Zo zakázanej českej hudby s priateľmi počúvali Pražský výběr. Vyhľadával zahraničnú filmografiu a sympatizoval so západnou módou. Informácie o životnej realite za železnou oponou sa k nemu dostávali okrem spomenutého tiež cez zahraničné časopisy, Bravo, Popcorn, Metal Hard.

Platne, oblečenie, časopisy či filmy takéhoto charakteru zháňali na ilegálnych burzách v Ostrave. V rámci utajenia pred políciou sa na jednom mieste konali maximálne dvakrát. „Nebol žiadny facebook a nejako sa to medzi ľuďmi, čo tam chodili, rozkríklo.“ Vždy však boli v tom istom čase, v nedeľu ráno ešte za šera, čo v lete znamenalo asi o štvrtej, pričom o šiestej už bolo po všetkom, kvôli bezpečnosti. „Partia sme si kúpili jednu platňu, lebo boli strašne drahé, stála trebárs 500 korún československých, čo bola polovica výplaty.“ „Všetci v partii sme si ju (platňu) nahrali na pásky (...), to sme museli stihnúť za týždeň, aby sme zas v nedeľu išli s deskou na burzu a vymenili ju. Jako dali sme Kiss a zobrali sme za to ACDC.“

Na burzy sa robili policajné „zátahy“. Osobne mal šťastie a nikdy to osobne nezažil, ale jeho starší brat áno. Okrem zhabania všetkého materiálu hrozilo za účasť zatknutie.

V partii sme boli „chalani, ktorí mali radi tvrdú muziku, ktorá bola zakázaná. Jako zasa v úvodzovkách tvrdú muziku, lebo dneska keď niekto povie tvrdá muzika, tak si myslí, že nejaký strašný rachot, ale keď si to zoberiem spätne, čo sme počúvali, to hrajú normálne na Slovenskom rozhlase.“ Počúvali Deep Purple, Led Zeppelin, Bon Jovi, Metallica, Def Leppard, Europe, Kiss, AC/DC. „My sme si vtedy hovorili, že sme metalisti,“ spomína pamätník, aj keď z dnešného pohľadu by štýl ich partie označil skôr ako rockový.

K počúvaniu obľúbenej hudby sa Jaroslav s priateľmi dostali okrem tajných búrz aj vďaka poľskému rozhlasovému vysielaniu, ktoré v Třinci bolo možné zachytiť. Poľský režim, podľa pamätníkových spomienok, v tomto smere nebol až taký prísny. V rádiu sa hrala aj hudobná produkcia, ktorá v Československu nemohla byť verejne šírená.

Okrem hudby sa na burzách obchodovalo s videorekordérmi, filmami na VHS, vďaka čomu pamätník videl dnes bežne dostupný film Rambo, bolo možné využiť služby vekslákov a nakúpiť oblečenie. Jaroslav s partiou sa zameriavali najmä na rifle a riflové bundy. Okrem roztrhaných boli v móde „plísňáče“, rifle batikované pomocou sava a kefy. 

Tak ako sa kvôli hudbe orientovali na Poľsko, módu, ktorú nezohnali na burze, chodili kupovať do maďarskej Budapešti, do obchodu Hunky Punky. Podarilo sa im tam zohnať napríklad tričká Guns N‘ Roses, čo bolo v Československu nemysliteľné.

V súvislosti s výletmi do Maďarska pamätník s humorom spomína na ekologické zmýšľanie, ktoré ich partia mala už v tom čase: „Neťažilo sa nám vo vlaku nosiť veľké litrové sklenené fľaše coca-coly a fanty, čo u nás nebolo vôbec a Maďari to mali. Kúpili sme ich, poviem ale desať do kabele, a také ťažké niesli vlakom. Ale vieš čo je najlepšie na tom? Že my sme dokonca tie fľaše, keď sme išli za pol roka zas nakupovať, tak sme ich niesli naspäť do Budapešti, aby sme ich vrátili.“

Pretláčanie jednotnej ideológie prostredníctvom módy pocítil pamätník nielen v nedostupnosti obľúbeného oblečenia, ale aj v regulácii jeho nosenia, keď sa mu ho už podarilo zohnať. Raz prišiel do školy v tričku s americkou vlajkou. V kombinácii s riflovou bundou to vyvolalo reakcie, že „to je propagace západních států, ešte raz a raditelovi, okamžite si to vyzleč, otoč si to opačne...“ Keď si na ďalší raz obliekol tričko s kosou, kladivom a skratkou CCCP (ruská verzia skratky ZSSR - Zväz sovietskych socialistických republík), v kombinácii s riflami a riflovou bundou, opäť sa dostal do problémov. Už to síce nebola „propagace“, tentokrát pre zmenu „provokace“. Jaroslav spomína, že nosením ideologicky nevhodného oblečenia ste si v škole mohli vyslúžiť napomenutie triednym učiteľom, riaditeľom školy alebo až dvojku zo správania.

Na skrytú provokáciu, protest, využívali riflové bundy so značkou Lee Cooper nad náprsným vreckom. Text LEE COOPER fixou upravili tak, aby ostalo viditeľné len CCCP. „Mali sme CCCP na riflových bundách, rozumieš, kým si to niekto z profesorov všimol, chvíľu to trvalo. Tak sme boli machri.“

Ako Nežná revolúcia zachránila rockerské vlasy a spojila rodiny rozdelené hranicou

K štýlu „metalistu“ resp. rockera patrili dlhé vlasy. Na tie Jaroslav nedal dopustiť a robil všetko preto, aby ich ubránil aj v školskom prostredí. Podľa školského poriadku museli byť mladí muži ostrihaní „po limec“. Celú strednú školu si ich chránil rôznymi úskokmi. Po bokoch a na čele si vlasy nechával krátke, pretože tie by neskryl. Vlasy na tyle si schoval pod oblečenie a okolo hrdla stiahol pevnou gumičkou na litrové zaváracie poháre. Doma to neskúšajte, hrozí uškrtenie. Mladí rebeli toto nebezpečenstvo riešili obkladaním gumičky textilnými vreckovkami, „kapesníkmi“. Pre dnešnú dobu možno nepredstaviteľné, ale kvôli účesu ste naozaj mohli mať problémy. Keď mu ich chceli odstrihnúť priamo na vyučovaní, utiekol a nafingoval dlhú maródku. „U lekára na učňovském středisku bola sestričkou moja babička. Hneď som za ňou utekal a prosil: Babi potřebuji marodku, nebo mně ostříhají.“ Záverečné skúšky však predstavovali istý koniec dlho pestovanému pokladu. Vďaka Nežnej revolúcii prešiel skúškami aj s rockerskými na tyle dlhými vlasmi. Nevedel, či sa to  môže. Vtedy podľa neho nikto nevedel, čo je dovolené a čo nie, pretože síce to staré skončilo, ale nové sa ešte ani nezačalo. Teda zariskoval a prešlo mu to.

Novembrové udalosti ho zastihli v poslednej fáze štúdia, počas polroku, ktorý bol venovaný praxi vo fabrike. Vnímal dianie vo veľkých mestách, no zo začiatku to bral len ako ďalšiu udalosť, ktorú potlačia, podobne ako Sviečkovú manifestáciu v Bratislave. Keď sa však demonštrácie začali organizovať aj v Třinci, sám sa zúčastnil asi dvoch. Krátko na to ho hospitalizovali kvôli zápalu slepého čreva. Ďalšie dianie sledoval iba cez televíziu. „Pýtal som sa, či ma budú operovať, keď štrajkujú,“ spomína s humorom pamätník.

Atmosféru v Třinci opisuje ako plnú nadšenia, túžby po zmene. „Aj komunisti asi  chceli zmenu,“ v opačnom prípade by podľa neho zasiahli a revolúcia by prebehla krvavejšie. On to v tom čase ako „obyčajný človek“ vnímal tak, že to Sovietsky zväz „pustil“, teda sme mali „šťastie“. Z dnešného pohľadu zvrhnutie komunistickej diktatúry a prechod k demokracii vníma pozitívne. Vyzdvihuje najmä otvorené hranice, ale tiež nové možnosti a náboženskú slobodu. Časť Jaroslavovej rodiny žila na poľskej strane česko-poľského pohraničia, preto na vlastnej koži pociťoval obmedzenú možnosť prekračovania hraníc dokonca aj v rámci sovietskeho bloku. „Ani do Poľska si sa nedostal, keď si nemal zaproszenie (pozvánka). Musel si dostať pozvánku. My sme tam mali rodinu, raz za čas nám mohli poslať zaproszenie, aby sme tam mohli vycestovať, inak by nás tam nepustili. Museli sme mať cestovnú doložku, aby sme mohli ísť 7 kilometrov za hranicu.“

Jablko nepadá ďaleko od stromu. Ďalšia česko-slovenská láska

Po záverečných skúškach nastúpil do práce v železiarňach v Třinci. V roku 1991 narukoval na základnú vojenskú službu do Serede, kde sa história takmer zopakovala. Podobne ako jeho otec, stretol svoju životnú lásku Máriu na Slovensku, a úplne rovnako ako jeho otec sa rozhodol usadiť sa s rodinou v Třinci. Nemali to však už také jednoduché ako rodičia. Brali sa rok po rozdelení Československa na dva samostatné štáty, v roku 1994.  

„Ja osobne som stále Čechoslovák a doteraz nesúhlasím s rozdelením republiky, ale je to možno len preto, že mi to narobilo viacero problémov.“ Prvá dovtedy nepredstaviteľná situácia ho čakala krátko po svadbe, keď sa jeho manželka mala presťahovať do mesta, ktoré po novom bolo už v inom štáte: „Museli sme do Frýdku-Místku na cizineckou policii a tam normálne sme stáli medzi černochmi z Ugandy a neviem ešte odkiaľ a medzi tými aj Slováci ako každý iný cizinec. Aj keď bola moja manželka, dostala povolenie na tri mesiace, čakalo nás veľa ďalších papierovačiek, kolkov, povinnosť každý rok obnovovať... A to všetko zo dňa na deň. Komplikovalo to život.“ Negatívne spomína aj na informačný, byrokratický chaos, ktorý panoval okolo rozdelenia republiky. Nikto nevedel ako má byť jeho manželka klasifikovaná, kde by sa mala registrovať, ako riešiť poistenie. „Všetko to plávalo na vode.“

V roku 2003 si to zopakovali. Po takmer desiatich rokoch sa už aj s dvoma deťmi sťahovali na Slovensko, ktoré ešte nebolo súčasťou Európskej únie ani Schengenského priestoru. Čakala ich byrokratická tortúra, nepredstaviteľná pre nich, ľudí, ktorí sa narodili a dospeli v Československu, aj pre nás, deti Schengenského priestoru. „Ako sme sa išli sťahovať, zavolali sme do Frýdku na cizineckou policii, že čo všetko musíme mať. Na krabiciach, že musíme mať napísané konkrétne zoznamy. Koľko tam je ponožiek, koľko spodného prádla, koľko košiel...“ S humorom spomína na situáciu na colnici, kde sa dozvedeli, že nemôžu viezť hlinu. V aute však manželka niesla svoje izbové kvety, samozrejme v kvetináčoch. „Hovorím, mám tú hlinu vysypať? - No, ale to musíte na české území.“ Nakoniec ich však nechali prejsť a aj kvety to prežili. Dnes zdobia ich dom v Trakoviciach.

S odstupom času, keď sa od celej situácie odosobní, v rozdelení našich dvoch štátov vidí aj určité pozitíva: „Keď zavriem oči, odmyslím si seba a nechám to proste ako dva národy... Možno to bolo aj dobre. Každý si hrabe na svojom piesočku a možno sme teraz aj väčší kamaráti ako by sme boli, keby sme boli spolu.“