Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Péter Hunčík (* 1951)

• narodený 25.5.1951 v Šahách

• štúdium medicíny v Bratislave na Univerzite Komenského

• zaistený kvôli „hanobeniu busty Gábora Steinera“ pred prezidentskými voľbami v roku 1985

• jeden zo zakladateľov Maďarskej nezávislej iniciatívy (MNI), od začiatku i jej hovorca

• poradca prezidenta Václava Havla v otázke národnostných menšín od jesene 1990 až do volieb v roku 199

Péter Hunčík sa narodil 25. mája 1951 v Šahách na slovensko-maďarskom pohraničí. Pochádza zo zmiešanej rodiny so slovenskými, maďarskými, nemeckými a francúzskymi koreňmi. Navštevoval maďarskú školu, doma rozprávali po maďarsky, no už v mladom veku sa naučil aj po slovensky. Napriek tomu, že pochádza z národnostne zmiešanej rodiny, nikdy nemal problémy s vlastnou identitou.

„To bol ten obrovský mišung, ktorému dnes nerozumieme. Nevieme to vysvetliť ani mladej generácii, čo to bolo – tá neistota, keď človek nevedel, kam patrí, čo je ešte jeho, čo mu zobrali, čo musí a čo nemusí robiť.“

Rodina Pétera Hunčíka nemá na komunistický režim veľmi dobré spomienky. Jeho starému otcovi komunisti skonfiškovali rodinnú cukráreň. Mohol v nej síce zostať aspoň pracovať, no šéfoval mu jeho bývalý učeň. Péterov otec vyštudoval v čase druhej svetovej vojny právnickú fakultu v Pécsi, no po návrate do Československa mu diplom neuznali a v Bratislave musel znovu študovať od prvého ročníka. Keďže nebol členom komunistickej strany, dostal po ukončení štúdia tzv. umiestenku do Banskej Bystrice, kam musel zo Šiah denne dochádzať.

Péter Hunčík sa počas štúdia na základnej i strednej škole profesionálne venoval športu – atletike a vzpieraniu. V rozhodovaní o jeho ďalšom smerovaní ho ovplyvnila silná skúsenosť z mladosti, keď jeho starého otca poslali z nemocnice dožiť domov, čo bola v 60. rokoch bežná prax. Posledných päť dní jeho života s ním Péter zostal doma a ako pätnásťročný zažil, ako vyzerá agónia, ako človek stráca vedomie a zomiera. Približne v tom čase sa rozhodol pre štúdium medicíny. Chcel vedieť, ako je možné takému človeku pomôcť.

Na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave sa dostal až na druhý pokus, keďže prvýkrát ho neprijali kvôli zlému kádrovému posudku. Bol rok 1969 a Péter odišiel do Londýna, najmä preto, aby sa zdokonalil v angličtine. Vo Veľkej Británii uvažoval nad tým, že tam zostane a otvorí si reštauráciu, no túžba stať sa lekárom bola silnejšia. Spomienky na Pražskú jar boli navyše stále silné a dúfal, že než vyštuduje medicínu, situácia sa zmení: „Že to bude trvať 21 rokov, to som nečakal,“ hovorí.

Štúdium v Bratislave ukončil  v roku 1976 v odbore všeobecné lekárstvo. Tri roky pracoval ako dorastový lekár v Nových Zámkoch. Po skončení vojenčiny sa presťahoval do Dunajskej Stredy, kde si v roku 1981 urobil atestáciu zo všeobecnej medicíny. V tomto čase už písal a uverejňoval básne a eseje, niektoré mu však ako „protirežimové“ neuverejnili, a čoskoro sa ocitol na cenzorskej listine.

Hanobenie „hrdinu a martýra“

K ďalšej atestácii z psychiatrie sa nedostal. Keď sa v roku 1985 vracal z divadelnej premiéry v Komárne, cestou na stanicu zbadal novoosadenú sochu legendárneho komunistického funkcionára Gábora Steinera, zavraždeného v Buchenwalde. Z dlhej chvíle sa s ním začal zhovárať, ako je to možné, že on – hrdina a martýr – sa nechal zneužiť a vystaviť takýmto zločineckým režimom. Busta však stála priamo pred budovou OV KSS v Komárne. Hneď po ňom vybehla stráž, zaistili ho a odviezli rovno na výsluch. Pétera šokovalo, že prokurátor už mal pred sebou jeho básne, eseje i životopis. Následne mu prečítal dôvod zaistenia: hanobenie martýra, za čo si môže odsedieť päť až sedem rokov. Jeho otec ako aktívny právnik sa mu síce snažil pomôcť, ale pochopili, že sa nedá robiť nič.

V tom čase sa mali konať voľby prezidenta Československej socialistickej republiky a bezpečnostné zložky boli pripravené na prípadné protirežimové demonštrácie. Péter si na to spomína: „Vybrali si pár adeptov, ktorých obvinili, a ja som bol jeden z tých najvhodnejších: mladý lekár, ktorý dostal diplom od komunistickej strany, opitý na verejnosti. Navyše Maďar, píšuci „protirežimové“ básne a hanobiaci človeka, ktorého zavraždili v Buchenwalde.“

Až do volieb čakal Péter doma, čo z toho bude. V práci mu oznámili, že je vylúčené, aby tam zostal pracovať, a predostreli mu dve možnosti: buď úplne odíde z medicíny, alebo sa – ako mu poradil námestník riaditeľa – presťahuje do Čaľova (teraz Veľký Meder) a nastúpi tam ako obvodný lekár, aby nebol zbytočne „na očiach“. Hunčík sa rozhodol pre Čaľovo.

Prezidentské voľby sa napokon zaobišli bez problémov a žiadne vážne protesty sa nekonali. Trestné činy niekoľkých desiatok „delikventov“ boli prekvalifikované na prečiny. Hunčík zaplatil pokutu asi 5000 korún (pričom jeho plat vtedy predstavoval približne 1700 korún) a povedali mu, že vyšetrovanie sa skončilo. Napriek tomu musel zostať pracovať v malej obci Čaľovo ako všeobecný lekár, hoci vždy túžil stať sa psychiatrom. Opakovane si podával žiadosť o atestáciu, ktorá však bola vždy zamietnutá s pripomienkou, že je „nepriateľom štátu“ a vlastne môže byť rád, že je tam, kde je.

Napokon mu pomohlo šťastie. Istý psychiater z liečebne vo Vranovciach nahlásil akútny nedostatok psychiatrov. Péterovi výmenou za prísľub dlhodobej spolupráce vybavil pracovné miesto. Na základe tohto plánu sa Péter v roku 1988 mohol atestovať. Do vybavovania nového miesta však zasiahol november 1989.

Vznik Maďarskej nezávislej iniciatívy

Hunčík od roku 1988 spolupracoval so skupinou dunajskostredských intelektuálov a spisovateľov, medzi ktorých patrili aj László Szigeti, Lázsló Nagy, Károly Tóth či Eleonóra Sándor. Pri príležitosti spomienky na 70. výročie založenia Československa vydali Memorandum Maďarov na Slovensku, v ktorom poukázali nielen na najrelevantnejšie problémy maďarskej menšiny, ale upozorňovali aj na porušovanie ľudských práv v Československu, a tým sa jednoznačne prihlásili k demokratickým hodnotám. Do decembra toho roku podpísalo memorandum vyše 300 ľudí a o jeho existencii informovali aj západné médiá – Rádio Slobodná Európa a BBC.

Dôležitým aspektom memoranda bolo, že presahovalo dovtedajší výlučný záujem o práva menšín, predovšetkým tej maďarskej. Jeho tvorcovia totiž aj vďaka príkladom zo zahraničia pochopili, že je dôležitejšie bojovať za ochranu všeobecných ľudských práv. Ak sú totiž porušované práva väčšiny, zákonite budú porušované aj práva menšín.

Čoskoro však intelektuáli z Dunajskej Stredy prišli na to, že ak chcú reálne ovplyvniť spoločenské dianie, je nevyhnutné pôsobiť v mene nejakého hnutia alebo politickej strany. „Stranu“ sa však nikomu zakladať nechcelo, keďže samotné toto slovo si automaticky spájali so sprofanovanou a negatívne vnímanou „jedinou štátostranou”. Károly Tóth a Eleonóra Sándorová sa však nevzdávali.

Dňa 17. novembra 1989 Lajos Tóth v Šali oslavoval päťdesiate narodeniny. Táto oslava však zároveň bola verejným stretnutím ľudí opozične naladených voči režimu. Po skončení podujatia okolo siedmej večer tak Károly Tóth, ktorý nadobudol pocit, že nekonečné „protirežimové” debaty nemajú význam, pozval ešte zhruba dvadsať z nich k sebe domov s úmyslom založiť politickú stranu. Tí sa napokon dohodli, že nezaložia stranu, ale hnutie – Maďarskú nezávislú iniciatívu (MNI). Spísali stanovy, usporiadali valné zhromaždenie a zvolili orgány hnutia. Spomedzi seba vybrali šiestich hovorcov vo dvojiciach, medzi nimi aj Pétera Hunčíka, aby mali hneď pripravenú náhradu pre prípad, že by niekoho z nich odpočúvali alebo zatkli.

Cestou domov zo stretnutia sa v rádiu dopočuli o brutálnom zásahu voči manifestujúcim študentom v Prahe. Uvedomili si, že v snahe o zmenu systému nie sú ani zďaleka jediní. Dovtedy totiž fungovali celkom izolovane. Očakávali, že čoskoro za nimi príde polícia, no nestalo sa tak. Rozhodli sa teda vycestovať do Bratislavy a vďaka známosti so spisovateľmi Milanom Šimečkom a Milošom Žiakom sa pridali k ostatným bratislavským aktivistom vrátane Jána Langoša, Františka Mikloška, Jána Budaja či Fedora Gála, ktorí vtedy zakladali Verejnosť proti násiliu. Gál sa o ich príchode vyjadril, že „prišli priatelia-Maďari z Dunajskej Stredy podporiť VPN.”

„V prvých dňoch sme ich neustále opravovali, keďže tvrdili, že my Maďari sme sa pridali k nim. Ale my sme mali už vytvorenú politickú stranu a v Bratislave ešte nebolo nič.“ VPN vzniklo totiž až o deň neskôr, dňa 19. novembra 1989.

Pred voľbami v júni 1990

MNI malo oproti VPN výhodu v tom, že mali kontakt s Maďarskom, kde politické zmeny prebiehali už skôr. Vedeli teda, aké problémy môžu nastať a ako je možné ich potenciálne riešiť. Jeden z najväčších problémov pre revolucionárov vznikol pri odvolávaní komunistických funkcionárov z funkcií, a to hlavne v podnikoch, kde sa generoval zisk. Práve Hunčík dostal od VPN/MNI na starosť úlohu odvolať bývalých straníkov. Odvolávaní veľakrát prosili, aby mohli zostať vo funkcii: sľubovali, že absolvujú školenia, nech im iba povedia, čo sa majú naučiť a oni sa vraj všetko naučia. Podobne to prebiehalo aj v parlamente pri kooptáciách do Slovenskej národnej rady, keď boli komunistickí poslanci nahrádzaní vybranými ľuďmi z VPN alebo MNI.

Do konania júnových volieb v roku 1990 vznikli ďalšie maďarské hnutia – Miklós Duray založil vlastnú stranu Spolužite/Együttélés a vznikla aj konzervatívna strana Maďarské kresťanskodemokratické hnutie. Členovia MNI tak boli v prostredí maďarskej menšiny niekedy označovaní za „zradcov” kvôli spolupráci s majoritnou VPN i kvôli tomu, že sa nezameriavali výhradne na riešenie menšinových problémov, čo sa od nich pôvodne očakávalo.

Spolupráca MNI s VPN však bola bezproblémová, debaty prebiehali otvorene a rovnocenne. Do parlamentu kandidovali členovia MNI spolu s VPN a ani pri navrhovaní ľudí do funkcií nedochádzalo ku konfliktom. Prioritou bola odbornosť kandidátov v daných oblastiach.

Poradca prezidenta

Na jeseň v roku 1990 bol Hunčík vymenovaný za poradcu prezidenta Václava Havla v otázke národnostných menšín, kde pôsobil až do nasledujúcich volieb v roku 1992.

Dôležitou nevyriešenou otázkou, ku ktorej bolo potrebné po páde komunistického režimu zaujať stanovisko, bola aj otázka uznania neplatnosti tzv. Benešových dekrétov, na základe ktorých boli maďarskí občania na Slovensku po druhej svetovej vojne zbavovaní občianstva a majetku a násilne vysídľovaní do Maďarska.

V marci 1992 sa mal Havel stretnúť s maďarským prezidentom Arpádom Gönczom, aby sa oficiálne, ako prezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ospravedlnil Maďarom za Benešove dekréty. Deň pred stretnutím Hunčíka navštívil Miklós Duray s tým že je neakceptovateľné, aby sa Čech ospravedlňoval Maďarom za to, čo im spôsobili Slováci. Hunčík mu vysvetľoval, že Havel je najvyšším ústavným činiteľom a že iné riešenie neexistuje. Slovenská maďarská komunita bola navyše jedným z najväčších podporovateľov spoločného československého štátu a Maďari si boli vedomí, že v prípade rozpadu štátu im slovenská vláda na čele s Vladimírom Mečiarom ich kolektívne menšinové práva nebude garantovať.

V roku 1992 sa však nálada pred voľbami menila a MNI, teraz už pretransformovaná na Maďarskú občiansku stranu (MOS), sa do parlamentu nedostala, keďže MNI odmietlo vytvoriť koalíciu s ostatnými menšinovými maďarskými stranami. Následne nastalo ďalšie sklamanie, lebo ani referendum o rozdelení Československa sa nekonalo: „A to bola ďalšia facka pre tých ľudí, ktorí sa angažovali v hnutí MNI.“ Po vzniku Slovenskej republiky si maďarská menšina, spolu s väčšinovou spoločnosťou, musela vytrpieť dlhých päť rokov autoritárskej Mečiarovej vlády.

Péter Hunčík v súčasnosti naďalej pôsobí ako psychiater vo Veľkom Mederi, vo voľnom čase sa venuje písaniu a stále sa verejne angažuje.