Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Hudák (* 1931)

• narodil sa 29. júla 1931 v Slovenskom Komlóši v Maďarsku

• otec obchodník so zmiešaným tovarom Michal Hudák, matka Gizela Hudáková rod. Kováčová

• ako študent gymnázia v Segedíne zažil vojnové udalosti a spojenecké bombardovanie

• po vojne sa rodina presťahovala do Československa

• dokončil štúdium gymnázia v Dolnom Kubíne

• pokračoval štúdiom Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave, kde sa dostal do ideologického rozkolu s režimom

• musel prerušiť štúdium a absolvovať základnú vojenskú službu

• v roku 1955 uzavrel manželstvo s Ľudmilou Mazákovou

• manželku v minulosti predviedli orgány ŠTB na výsluch, kde ju podvodom donútili podpísať spoluprácu

• to sa celoživotne odrazilo na jej psychickom zdraví

• duchovnú službu vykonával v Košiciach, Šahách, Jelšave a LIptovskom Petre až do roku 1996

• v roku 1997 založil vydavateľstvo Polárka, ktoré vydáva duchovnú škandinávsku literatúru

• v súčasnosti žije na dôchodku v LIptovskom Ondreji

Michal Hudák sa narodil 29. júla 1931. Pochádza z obce Slovenský Komlóš (Tótkomlós), nachádzajúcej sa v Bekéšskej  župe v Maďarsku, strediska Slovákov na Dolnej zemi. Jeho otec Michal Hudák bol zručným obchodníkom so zmiešaným tovarom, matka Gizela Hudáková, rod. Kováčová, bola vyučená krajčírka. Slovenský Komlóš nábožensky z prevažnej väčšiny tvorili obyvatelia evanjelického vyznania. Michal od skorého veku inklinoval k duchovnejšiemu vnímaniu života. Dva roky navštevoval evanjelickú ľudovú školu, keď sa jeho rodina v roku 1938 presťahovala do Segedína. Tu dokončil ľudovú evanjelickú maďarskú školu a bol prijatý do výberového gymnázia.

Vo víre vojnových udalostí

Život na Dolnej zemi výrazne narušili vojnové časy. Maďarsko bolo ako lojálny spojenec nacistického Nemecka ku koncu vojny vystavené mohutným náletom nepriateľských spojeneckých bombardérov. Michal si na toto obdobie spomína detskými očami: „Vyučovanie v gymnáziu muselo začínať ráno pred siedmou hodinou, pretože po siedmej sa už zvyklo bombardovať. Začali sirény, výbuchy a my sme ukrytí čakali, čo s nami bude. Po skončení človek videl na ulici skazu a smrť, ktorú bombardovanie prinieslo hlavne medzi civilným obyvateľstvom. Zo Segedína sme neskôr chodili radšej domov do Slovenského Komlóša, ktorý predsa len nebol vystavený takému náporu bombardovania ako mesto.“

V Segedíne robil Michalov otec na konci vojny tlmočníka pre veliteľa ruských nemocníc: „Všetky kasárne, školy a verejné budovy boli totiž vyprázdnené a liečili tam ranených sovietskych vojakov od Budapešti a Viedne. V samotnom Segedíne sa tak nachádzalo 73 000 sovietskych vojakov. Situácia v meste bola hektická. Našej rodiny sa to našťastie nedotklo, ale aj rabovanie a znásilňovanie bolo na dennom poriadku, morálka niektorých vojakov bola rokmi vojny veľmi zdivočená.“

Smutnou pripomienkou vojnových čias a utrpenia židovského obyvateľstva boli aj Michalovi židovskí spolužiaci z triedy. Po obsadení Maďarska nemeckou armádou na sklonku vojny a po nastolení radikálneho režimu Šípových krížov Ferenca Szálasiho sa v priebehu roku 1944 uskutočnili rozsiahle transporty pol milióna maďarských Židov, z ktorých prevažná väčšina zahynula v koncentračných táboroch. Nevrátil sa ani žiaden z Michalových spolužiakov: „Väčšina ľudí netušila, čo sa s nimi stane, ale už ich situácia v Segedíne bola ponižujúca. Nachádza sa tu najväčšia synagóga v strednej Európe, ohraničujú ju štyri ulice. Do tohto priestoru koncentrovali všetkých tých Židov a zriadili tu dočasné geto.“

Rodina Hudákovcov vojnové časy prežila v bezpečí, avšak nové povojnové usporiadanie Európy malo priniesť nové existenčné problémy.

Nový začiatok a nástup komunizmu

Po skončení vojny sa začala spoločenská situácia v Maďarsku výrazne meniť a k moci sa dostával Mátyás Rákosi so svojou komunistickou doktrínou pod diktátom Moskvy. Režim začal byť silno zameraný voči domnelým triednym nepriateľom vrátane obchodníkov, akým bol Michalov otec: „Otec vycítil blížiace sa nebezpečenstvo a nádej videl vo vtedajšom Československu. Ešte stále tam vládol prezident Edvard Beneš, o ktorom hovoril, že nikdy nedopustí, aby sa komunisti ujali moci. Využil teda možnosť presťahovať sa tam v rámci vtedajšej povojnovej výmeny obyvateľstva, keďže sa vtedy v dôsledku prijatia tzv. Benešových dekrétov veľká časť maďarského obyvateľstva Slovenska presídlila nazad do Maďarska a maďarským Slovákom bola ponúknutá možnosť vrátiť sa zas do svojej vlasti.“

Neskoršie obdobie však ukázalo, že vábenie komunizmu sa nevyhlo ani politickému režimu v Československu. Michal prišiel ako študent spolu s bratom Pavlom do Československa o rok skôr ako rodičia. Sextu navštevoval na gymnáziu v Dolnom Kubíne, kde býval na internáte, brat zas navštevoval gymnázium v Martine, neskôr doštudoval v Piešťanoch. Rodičia dostali ubytovanie v Galante, pridelili im obývaciu miestnosť a spálňu v jednom dome.

V neskoršom období im v rámci dorovnania za dom v Slovenskom Komlóši dali náhradu v bratislavskej Petržalke. K tej sa však nikdy nedostali. Pôvodných obyvateľov nedokázali vysťahovať a neskôr boli pri výstavbe sídliska zbúrané takmer všetky staré petržalské domy. Otec musel zanechať svoju súkromnú živnosť, ale ako zdatný obchodník pracoval ako obchodný zástupca štátnych hydinárskych fariem. Neskôr sa dokonca stal okresným krmivárom v Galante: „Otec bol veľmi šikovný človek, a tak jeho znalosti komunisti využili. Prehovárali ho aj na členstvo v komunistickej strane, ktoré z princípu odmietol, avšak jeho odborné znalosti potrebovali natoľko, že z toho nikdy nevyvodili nejaké perzekúcie a prenasledovanie. Skrátka ho potrebovali. A to bol otec človek, ktorý mal len šesť tried ľudovej školy, ale neuveriteľne bystrú myseľ a podnikavého ducha.“

Študentský boj o duchovné hodnoty

Michal sa rozhodol viesť svoje ďalšie kroky smerom k duchovnej činnosti. Začal študovať teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po februárovom komunistickom prevrate však aj tu nastali výrazné mocenské tlaky, keďže kresťanská viera bola vo výraznom protiklade s triednou ideológiou komunistickej doktríny: „Od roku 1948 začali komunisti postupne pretláčať do štruktúr fakulty svojich ľudí. Generálnym biskupom sa stal Ján Chabada, ktorý začal propagovať teóriu, ktorú nazvali ‚teológiou tvárou k životu.‘“

Podkladom pre túto ideológiu bola tzv. teória perspektívnej biologiky vychádzajúcej z komunistického videnia sveta, podriadenej publikácii Josefa Jakubčíka Naše křesťanství, ktorá vyšla v roku 1947. Z tohto dôvodu sa sympatizanti novej doktríny nazývali aj tzv. „jakubčíkisti“ a v rámci fakulty sa ich zázemie rýchlo rozširovalo nielen medzi profesormi, ale aj medzi študentmi: „My sme sa dostali s touto skupinou do sporu, keďže sme ju ako zástancovia pôvodnej evanjelickej vierouky a dogmatiky považovali za úplne vzdialenú. Hovorili sa tam nezmysly, kde bol Ježiš Kristus vykreslený ako najväčší vedec, a prezentovali požiadavky na zrušenie prehnitého luteranizmu. Oni nás zas naopak označili za študentov, ktorí ich utláčajú pre ich nové presvedčenie. Keďže mali svoje zázemie v rámci vedenia fakulty aj samotného režimu, čoskoro nastali voči nám, odporcom tejto novej pseudovedy, perzekúcie.“

Najhoršie z tohto ideologického sporu vyšli študenti Daniel Veselý a Milan Oravec, ktorí boli vo februári roku 1952 zatknutí a vo vykonštruovanom procese pre trestný čin združovania a nepriateľského konania proti republike odsúdení (Daniel Veselý na tri roky nepodmienečne, Milan Oravec na 18 mesiacov odňatia slobody). Na ostatných študentov protestujúcich proti novej doktríne bol nasadený ideologický dozor a postupne boli z fakulty pod rôznymi zámienkami podmienečne vylučovaní: „Mne a Igorovi Kiššovi na fakulte oznámili, že nám boli zrušené odklady povinnej vojenskej služby, na ktoré sme mali ako študenti nárok, čiže nám bolo jasné, že ide o mocenský zásah, aby nás dostali z fakulty. Na okresnej vojenskej správe bol jeden kapitán, ktorý s nami sympatizoval. Prezradil nám, že na nich stále tlačia, aby nás poslali na vojenskú službu.“

Michal teda musel prerušiť štúdium a 10. januára 1953 nastúpiť na základnú vojenskú službu do Levíc, kde slúžil v 12. pešom pluku. Osvedčil sa ako zdatný strelec a veliaci dôstojník spoznal aj jeho intelektuálny potenciál: „V pešom pluku zväčša slúžili tí najjednoduchší chlapci, a tak si ma spomedzi nich vybral za pisára. Mal som na starosti 1200 vojakov základnej služby a poddôstojníkov. Bol s mojou prácou spokojný a sľúbil, že sa mi odvďačí. Po návrate z vojny mi dal dobrý posudok, vďaka ktorému som sa dostal znova na fakultu, kde sa mi napriek značnej nevôli predstaviteľov fakulty podarilo v roku 1955 doštudovať.“

Už počas štúdia na fakulte sa Michal spoznal so svojou budúcou manželkou Ľudmilou Mazákovou, ktorá bola taktiež študentkou teológie. Manželstvo uzavreli v januári roku 1955: „Bola to ambiciózna a pracovitá žena, v tej dobe ešte nebolo zvykom, aby ženy boli evanjelické farárky. Mohli robiť maximálne profesorky náboženstva. Nevedelo sa, či ju niekto prijme aspoň ako kaplánku, farári sa tomu bránili. Nakoniec ju prijal farár Ľudovít Vajdička, ktorý bol v minulosti väznený gestapom a za komunizmu prenasledovaný režimom, v roku 1962 bol dokonca v rámci vykonštruovaného procesu odsúdený na 12 mesiacov odňatia slobody a dostal zákaz výkonu kňazskej služby.“ Práve ako farárka zažila Ľudmila najťažšiu skúsenosť svojho života, ktorá sa natrvalo podpísala na jej zdraví i ďalšom živote budúcich manželov.

V nemilosti režimu

V čase, keď bol Michal na vojne, vykonávala Ľudmila svoju duchovnú službu u farára Vajdičku, ktorý bol sledovaný štátnymi orgánmi ako nepriateľská osoba. Cestou domov na jeseň roku 1954 si na ňu počkali príslušníci Štátnej bezpečnosti: „Naložili ju do Tatraplánu a odviezli do Hornej Štubne. Strávila tu celú noc na náročnom výsluchu, ktorého súčasťou boli aj neustále vyhrážky o tom, čo sa môže stať jej rodine a blízkym. Snažili sa ju prehovoriť na spoluprácu a donášanie informácii o záujmových osobách, ako bol farár Vajdička, farár Milan Dudáš z Vrútok alebo prenasledovaný žilinský biskup Fedor Fridrich Ruppeldt. Mala ich informovať o tom, kto za farárom chodí, všetky detaily. Statočne odolávala a odmietala napriek tomu, že si ju podávali traja vyšetrovatelia. Ráno o piatej, po 12-hodinovom výsluchu, ktorému odolala a so spoluprácou nesúhlasila, jej unavenej a zdeptanej povedali, nech teda aspoň podpíše zápisnicu, že s ňou bolo počas výsluchu ľudsky zaobchádzané. A to bol ten trik – hneď po podpise jej povedali, že práve podpísala spoluprácu. To ju už úplne zlomilo. Nadránom ju odviezli naspäť blízko fary do Martina, kde sa rozhodla farárovi Vajdičkovi všetko prezradiť. Jej psychika ale ostala z tohto šoku navždy otrasená.“

Psychicky zničená Ľudmila sa stala práceneschopnou, nemohla učiť ani asistovať pri bohoslužbách. O situácii sa dozvedel jej strýko, niekdajší generálny riaditeľ pošty v Bratislave, ktorý bol právnikom: „Ten poradil, že tu pomôže len hospitalizácia na psychiatrii, kde sa vyhne ich vplyvu. Umiestnili ju do liečebne v Pezinku. Aj tu si ju však vo svojej zákernosti príslušníci ŠtB našli. Chodili za ňou na oddelenie a snažili sa získať k nej prístup. Našťastie primár oddelenia bol taký statočný a duchaprítomný, že im striktne zakázal kontakt s ňou. Strávila tam približne mesiac.“

Problémom však stále bola podpísaná spolupráca s orgánmi ŠtB, ktorá sa musela vyriešiť. Generálnym dozorcom evanjelickej cirkvi bol vtedy doktor Žiak, ktorý bol zároveň podpredsedom Národného zhromaždenia v Prahe. Cez neho sa nakoniec podarilo na ministerstve národnej bezpečnosti vybaviť, že Michalovu manželku zo zoznamu ŠtB vymazali. Od tej chvíle mala od výsluchov pokoj, navždy však zostala touto trpkou skúsenosťou poznačená. Umiestnili ju ako kaplánku do Košíc s tým, že Michal prišiel po dokončení štúdia za ňou. Keďže vedel po maďarsky, bolo to pre neho vhodné pôsobisko a bol platným členom pri slúžení omší v maďarskom jazyku. Cirkevnozborový dozorca v Košiciach bol zároveň primárom na psychiatrii a Ľudmilu zobral na ďalšie doliečenie. Napriek tomu, že farár Vajdička ocenil jej statočnosť a priznanie udalostí a snahy štátnych orgánov o jeho kompromitovanie, si jej psychika odniesla trvalé následky: „Ja som bol v čase tých udalostí na vojne a všetko sa to udialo mimo mňa. Po návrate som však našiel ženu, ktorú vo svojej zákernosti natrvalo poznačili. Celé roky trpela nespavosťou, po nociach sa tak naučila po švédsky. Neustále pociťovala ten skrytý strach a neistotu, či sa znovu neobjavia.“

Cestou viery v období normalizácie

Po čase Michala umiestnili do nového cirkevného zboru v Šahách, kde mal na starosti 16 dedín a jeho pôsobisko zaberalo okruh 50 kilometrov. Manželka robila kaplánku u seniora v Lazanoch. Michala taktiež sprevádzali zdravotné problémy, keď dvakrát onemel a mal problémy s hlasivkami. Prvýkrát sa liečil v Leviciach na krčnom oddelení, kde zažil nemilú skúsenosť s aroganciou a nevraživosťou štátnej moci: „Jedného rána prišiel za mnou primár, ktorý mi povedal, že ma musí nedoliečeného prepustiť domov. Ráno totiž prijal okresného náčelníka ŠtB, ktorý mu zdôraznil, že nie je ochotný ležať na jednej izbe s farárom.“

Michala neskôr preložili na pôsobisko v Jelšave, kde zakrátko začali fungovať magnezitové závody. Syn Hudákovcov časom z prachu a usadenín ochorel, takže im lekár odporučil zmeniť pôsobisko a klímu. Pôvodne mal Michal pôsobiť na Hrochoti pri Banskej Bystrici. Pre politické rozpory medzi seniorom a generálnym biskupom, kde sa odmietal postaviť na niektorú zo strán v ich osobnom spore, však nakoniec dostal umiestenku do Liptovského Petra, kde práve odišiel na dôchodok tamojší farár. Manželke Ľudmile však na Liptove neposkytli duchovnú funkciu, musela pracovať len ako fakturantka. Postupne sa u nej zo stresov rozvinula Alzheimerova choroba.

Po rokoch útrap závan slobody

V Liptovskom Petre pôsobil Michal od roku 1974 až do dôchodku. Jeho manželke už cirkevnú službu neumožnili – až do príchodu Nežnej revolúcie nemohla slúžiť omše, ani obliekať si bohoslužobné rúcho či organovať. Michal nemal ani v čase normalizácie definitívny pokoj. Skrytými náznakmi sa o neho štátna moc stále zaujímala: „Keď bol u mňa na návšteve cirkevný tajomník, ktorý ma chcel spoznať, využil situáciu, keď som odbehol, a odsledoval môj písací stroj, či nerozširujem nejakú samizdatovú protištátnu literatúru. Taktiež mi napichli na telefón odpočúvacie zariadenie. Raz, keď som ho náhodne zdvihol, počul som tam nejaké osoby rozprávať po rusky. Neskôr mi ho akože v rámci povinnej výmeny odniesli a vymenili za druhý. Ja som však už vedel, o čo išlo. Napriek tomu to bol relatívny pokoj oproti obdobiam predtým. Ten pokoj bol však vykúpený manželkiným celoživotne poznačeným zdravím a trápením. Umrela v roku 2017.“

Syn Michal po skončení štúdia architektúry tajne emigroval do Švédska. Mladší syn Ivan zas inklinoval k štúdiu medicíny, na ktoré sa však s jeho rodinným pôvodom nebolo ľahké dostať. Hlásil sa na hygienickú fakultu v Prahe, kde ho napriek úspešne absolvovaným skúškam neprijali. Podľa pamätníka sa však opäť ukázalo Božie riadenie, v ktoré po celý život verí: „Bol som si vtedy vybavovať nový občiansky preukaz na okresnom riaditeľstve v Liptovskom Mikuláši. Na schodoch som stretol svojho známeho, bankového úradníka. Povedal som mu o problémoch s prijatím Ivana na medicínu. Ten pán poznal dvoch námestníkov ministra z Važca, vytelefonoval to a poradil mi podať odvolanie, po ktorom už syna prijali. Pomohol mi v podstate neznámy človek. Keby som šiel o minútu neskôr, nestretneme sa. Preto verím, že napriek všetkým trápeniam človek nikdy nie je Bohom celkom opustený.“

Michalova pastierska duchovná služba trvala až do roku 1996. Po príchode Nežnej revolúcie a páde komunistického režimu si rodina po všetkých útrapách a rokoch neslobody konečne vydýchla. Michal sa stal v neskorších rokoch seniorom, neskôr zástupcom biskupa. V roku 1997 založil vydavateľstvo Polárka, ktoré sa zaoberá vydávaním evanjelickej, predovšetkým škandinávskej literatúry. Michalova celoživotná služba cirkvi bola ohodnotená udelením Ceny Leonarda Stöckela na slávnostných službách Božích v Békešskej Čabe v roku 2016.

V súčasnosti žije Michal Hudák na dôchodku v obci Liptovský Ondrej. Napriek útrapám, ktoré jemu a jeho najbližším spôsobil komunistický režim, najviac vyzdvihuje pevnú vieru, ktorej odkaz by chcel zdôrazniť aj budúcim generáciám. Pretože ako sám vraví, „človek nikdy nie je Bohom úplne opustený, pravda vždy nakoniec vyjde najavo a veci sa dajú do poriadku.“