Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Pavol Hric (* 1955)

• narodený 5. júla 1955 v Trebišove

• pochádza z roľníckej rodiny z východného Slovenska, ktorú postihla kolektivizácia

• navštevoval základnú školu v obci Nižný Žipov

• zažil príchod sovietskych vojsk do Československa

• študoval na Gymnáziu v Trebišove

• v roku 1974 začal štúdium na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave

• bol súčasťou kresťanského disentu od roku 1975

• po ukončení vysokej školy sa presťahoval do Košíc

• zamestnal sa vo firme Inorga - Ústav automatizácie v priemysle a ťažkom strojárenstve

• do roku 1992 distribuoval samizdatovú literatúru na východe Slovenska

• vydával aj s kolegami I-forum s aktuálnymi informáciami k revolúcii

• bol pri vzniku Občianskeho fóra počas Nežnej revolúcie

• po revolúcii sa angažoval v kresťanskodemokratických kluboch

• v roku 1990 začal podnikať v oblasti softvérového projektovania

• v Košiciach v roku 2021 založil Múzeum obetí komunizmu

Povolanie: roľník. Písali si Pavlovi rodičia do životopisov predtým, ako boli v 50. rokoch 20. storočia postupne zlikvidovaní násilnou kolektivizáciou. Aj pre úctu k nim zriadil Pavol v Košiciach Múzeum obetí komunizmu.

Pred príchodom frontu vojnu nebolo cítiť

Pavol Hric sa narodil 4. júla 1955 v Nižnom Žipove ako štvrtý v poradí. Rodičia Anna a Pavol sa sobášili v roku 1939. Pavol st. prišiel k nejakému majetku vďaka otcovi, ktorý po návrate z prvej svetovej vojny odišiel za prácou do Ameriky. S ťažko zarobenými peniazmi pomáhal dvom synom na Slovensku. Starší Ján vyštudoval teologickú fakultu a stal sa kňazom, mladší Pavol si postupne vybudoval gazdovstvo. Aj napriek zúriacej druhej svetovej vojne žili takmer bežným životom. Oblasť bola až do prechodu frontu pokojná. Pred vojnou tu žilo aj sedem židovských rodín. Ľudia si s nimi vychádzali a vzájomne sa rešpektovali. No i tak ich odchodu dopomohli niektorí sympatizanti režimu. Na jeseň 1944, keď front prekročil hranice, sa celá rodina s ani nie ročnou dcérkou odišla ukryť do Zemplínskeho Hradiska. Zo Slanca Nemci strieľali do obce a smerom na Trebišov, kde však nedostrelili. Niekde z kopcov medzi Slancom a Kuzmicami zase občasne pálili do dedín z diel. Zabili takto jednu ženu v Žipove. Nemecká streľba tiež podpálila stodolu. Ľudia ju ani nešli hasiť, lebo sa báli, že ich postrieľajú.

Kolchozy v Československu nebudú

Pavlovi rodičia nepatrili k boháčom. Pracovali od rána do noci a keď niečo zarobili, kúpili si nový pluh, koňa či kravu a pomaly si zveľaďovali gazdovstvo. Len raz za čas chodievali na trh do Sečoviec po zápalky a cukor. Všetko ostatné si dopestovali sami. Medzi prvými v obci si dali zaviesť elektriku a okrem elektrických poľnohospodárskych strojov otec kúpil rádio. To bol pre nich hlavne po zavedení cenzúry veľký informačný zdroj. V Žipove žilo pred kolektivizáciou pôdy takmer 160 roľníckych rodín a vďaka ich spôsobu obživy boli viac-menej nezávislí od štátu. Po oslobodení ľudí stále ubezpečovali, že kolchozy ako v Rusku u nás nebudú. V polovici päťdesiatych rokov ale v obci vzniklo družstvo. Až šesťdesiatosem gazdov vrátane Pavlovho otca odmietlo vstúpiť. Šiestich miestnych roľníkov za boj proti kolektivizácii odsúdili na niekoľko rokov väzenia. Boli zavedené kontingenty, z ktorých roľníci vedeli vyrobiť sotva jednu tretinu. Takto sa dokazovalo, že hospodárstvo nie je schopné zabezpečovať potravinovú dostatočnosť. A to bola zámienka vziať hospodárovi majetok.  

Vzali im aj poslednú kravu

Hricovci prišli o svoje hospodárstvo v roku 1957. Pavol mal dva roky, keď im z dvora zobrali poslednú kravu. Náradie brali ako prvé, keďže družstvá nič nemali. Rodina bola spoločensky degradovaná a otec stigmatizovaný pomenovaním kulak, ktorým vtedy označovali dedinského úžerníka. Prišlo urážanie, ponižovanie, výsmech, neustále vyhadzovanie na oči, že keby vstúpil do družstva, mal by sa dobre. Dokonca vyhrážky smrťou. Označenie kulak sa vlieklo aj s Pavlom. Otec situáciu psychicky veľmi zle znášal a mal zdravotné ťažkosti. Hlavnou živiteľkou rodiny sa stala mama, ktorá so sebazaprením išla brigádovať do susednej dediny na štátne majetky, potom do cukrovaru v Trebišove. Aj napriek tomu, že rodina prišla takmer o všetko, traja súrodenci vyštudovali vysoké školy. Sami sa snažili zabezpečiť, Pavol od ôsmeho ročníka počas prázdnin brigádoval. Uvedomenie si, čo museli rodičia prežívať, keď prišli o živobytie a úcta k nim bola pre neho jednou z hlavných motivácií na založenie Múzea obetí komunizmu v Košiciach.

Mnohí museli opustiť Slovensko

Najväčší vplyv režimu pocítili ľudia na vidieku, pre ktorých bol kostol a náboženstvo posvätná vec. V obci sa o prenasledovaní veriacich veľmi nerozprávalo, ale boli známe symptómy. Ubudlo seminaristov a sirotincov, ktoré spravovali. Na náboženstvo mohli chodiť iba prihlásení, čo museli podpísať obaja rodičia. „Bývali sme blízko cintorína, kam chodievali gréckokatolícki kňazi krstiť, sobášiť, vykonávať obrad zapečatenia hrobu, tak sa u nás bežne zastavili. Rodičia nás posielali od týchto vecí preč, ale povedali nám, že keby niekto išiel, máme prísť povedať a nesmieme nikoho púšťať. Takže sme trošku boli tak vychovávaní, že sú to veci, o ktorých sa nemá rozprávať.“ Keď rušili grécko-katolícku cirkev, mnohí kňazi odišli zo Slovenska aj s rodinami. Otcov brat Ján aj mamkin ujo odišli do Čiech. V rodine aj v dedine ostalo smutno. Jánovi sa podarilo asi o dva roky vrátiť, nie však na Zemplín. Vrátili sa až v roku 1968, keď došlo k obnove gréckokatolíckej cirkvi. Podľa Pavla sa strýko asi aj angažoval na jej obnove v Prešove.

Obdobie s optimizmom uťali tanky

Na začiatku 60. rokov bola spoločnosť stále dostatočne zastrašená, nikto sa neodvažoval proti režimu nič organizovať. Uvoľnenie ľudia začali pociťovať počas Pražskej jari, trvalo to však iba krátko. Pavol si spomína, ako večer 20. augusta 1968 sedel s mamou a súrodencami na dvore a užívali si rodinnú pohodu. Na druhý deň, okolo šiestej ráno, prišiel otec so slovami: „Chlapci vstávajte, bude vojna.“ Pavol hneď bežal do obchodov. Všetko sa v priebehu pár hodín vykúpilo. Mali obavy o to, ako prežijú, keď obchody zatvoria, alebo budú prázdne. O pár dní sa v obci konal manifestačný pochod proti okupácii. „Asi sme v žiadnej myšlienke v Československu neboli tak zjednotení, ako vtedy v tom postoji proti okupácii. Bohužiaľ, dlho to netrvalo, ale ten odpor, snaha chrániť vlastný štát a územia bola veľmi silná.“ V škole sme situáciu reflektovali tak, to som nastúpil do siedmeho ročníku, že sme sa prestali učiť ruštinu. Samozrejme sa vedelo aj o upálení Jána Palacha. To bola obrovská udalosť. My sme žili na zahraničnom vysielaní, lebo tu bola taká cenzúra, že málo čo sa dalo dočítať z oficiálnych zdrojov. Ale Hlas Ameriky, Slobodná Európa  a Vatikánsky rozhlas sme počúvali denne.“ 

Súčasť tajného spoločenstva

V roku 1970 Pavol nastúpil na gymnázium do Trebišova a okrem toho, že mal problém spoznať azbuku, nevedel pochopiť dokument Poučenie z krízového vývoja, ktorý vpád vojsk Varšavskej zmluvy obhajoval ako bratskú pomoc. Okrem straníckeho vedenia a profesorov mali troch výborných učiteľov. Pre Pavla veľké vzory, pevní chlapi s pevným charakterom. Medzi študentmi nevládla plná dôvera. Nepostrehol, že by niekto donášal, ale boli opatrní. „Keď to porovnávam, teraz je človek slobodný, otvorený, má nápady, organizuje veci atď. Všetko toto bolo utlmené.“ Teda okrem aktivít SZM, ktorým sa Pavol vyhýbal tým, že stále tvrdil, že stratil stranícky preukaz. Neskôr prišli na rad aj osobné previerky. V roku 1974 nastúpil Pavol na fakultu elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave. Po škole často chodieval do kostola Blumentál. V máji 1975 ho tam oslovil starší študent, či sa nechce pridať na nejaké stretká. A tak začal Pavol navštevovať tajný kresťanský krúžok v byte na Tehelnom poli.

Cítili sa byť slobodní

Na začiatku tretieho ročníka taký krúžok sám viedol. Neskôr cez podobné spoločenstvo spoznal Vladimíra Jukla, jedného z budovateľov tajnej cirkvi na Slovensku. O  jej aktivitách v krúžkoch nevedeli, ani sa takto nenazývali. Zhodou okolností sa ale v ten večer, keď bol zvolený za pápeža Ján Pavol II. (1978) ocitol na byte, kde sa zišla značná časť jej jadra. Vážil si, že sa im venujú také významné osobnosti. Radil k nim aj profesora Ilkoviča či Krempaského, ktorý mu nebol iba učiteľ fyziky, ale aj filozofie a náboženstva. „Takže okrem odborného vzdelania som dostal aj slušnú formáciu k ľudskosti, slušnosti a pocit slobody. My sme  v tých krúžkoch nemali cenzúru, čítali sme pašovanú literatúru, samizdaty, prepisované knihy.“  Na kurze laického apoštolátu u V. Jukla dostali brožúrku s bezpečnostnými opatreniami, ako sa správať pri výsluchu, ako komunikovať, keby ich niekto sleduje a poučenia, aké právne nároky má človek pri výsluchu. Mnohých študentov z ich spoločenstiev sledovala ŠTB. Pavol s ňou prišiel do kontaktu raz,  keď mu colníci po odbornej konferencii v Lipsku zhabali materiály z prednášky. Vtedy prišiel ŠTB-ák za ním do práce. Pavol sa bál, že ostane v ich hľadáčiku, čo sa našťastie nepotvrdilo.

Podporu sme mali z Bratislavy

Pri odchode z Bratislavy boli členovia tajných stretnutí vyzvaní, aby v tejto činnosti pokračovali ďalej. Uchovali si kontakty a  veľa vecí organizovali naďalej v spolupráci. V roku  1980 začal Pavol pracovať v Inorge, v ústave pre automatizáciu priemyslu v Košiciach, kde pracuje dodnes. V Košiciach sa stretli mnohí, ktorí sa poznali zo štúdií. Založili spolu dve spoločenstvá pracujúcich a v byte u Hricovcov sa stretávali dve až tri spoločenstvá študentov. Pavol tak nasledoval príklad, keď sa stretávali v byte na Tehelnom poli. Po svadbe v roku 1982 začali s manželkou organizovať výlety pre deti. O správnom prístupe k nim často konzultovali s Máriou Muráňovou, ktorá písala formačné knihy pre osobnostný rozvoj postavený na viere. Veľmi si považovali, že majú po ruke túto autorku predovšetkým samizdatovej literatúry, ktorej vyšlo mnoho publikácií v zahraničí. Pavol je hrdý na to, že v Košiciach rozbehli detské katechézy a prípravu detí na prvé sväté prijímanie, ktoré nahrádzali absenciu náboženstva na školách. Vďaka osobným kontaktom i samizdatovým časopisom mali všetky informácie aj o príprave Sviečkovej manifestácie a distribuovali ich ďalej. 

Začali konať medzi prvými

Keď prišiel Pavol do práce v pondelok po 17. novembri, deň sa uberal iným smerom ako zvyčajne. „Dá sa povedať, že jedným z takých jadier, ktoré reagovalo bola Inorga Košice. Rozdelili sme sa, jedny išli do Bábkového divadla. Tam bol vtedy český režisér, takže nebol veľký problém prehovoriť ich, aby nehrali, že sa treba s ľuďmi rozprávať, keď sa v Prahe takéto hrozné veci stali. Nejakí kolegovia zase išli do Štátneho divadla. A my sme začali pripravovať všetky dostupné informácie a vyhlásenia na zverejnenie. Volalo sa to IFórum ako Inorganské fórum.“ Pomáhali tiež študentom, ktorí sa aktivizovali a pripravovali štrajk. Boli medzi nimi aj tí, ktorí chodili do ich kresťanských krúžkov. Po štrajku sa zišli pred budovou Štátnej vedeckej knižnice,  ktorá sa stala centrom demonštrácií. Za tím okolo Pavla tam vystupoval Rudolf Bauer. Na ďalší deň založili v Inorge štrajkový výbor, ktorý už mal požiadavky na zamestnávateľa. Chceli miestnosť, telefón, prístup k faxu, k rozmnožovacej technike. Začali pripravovať generálny štrajk. Deň pred štrajkom sa v jednom byte oproti Dómu sv. Alžbety stretol prípravný výbor zakladania Občianskeho fóra. Okrem iných tam boli Rudolf Bauer či Vladimír Chlípala. Pavol tam spoznal aj dvoch príslušníkov ŠTB. V pondelok 27. novembra vyvesili v Inorge zástavu, nastúpili celý podnik. Boli jedni z prvých účastníkov na mohutnom štrajku na námestí. Ešte v tom týždni vznikla oficiálne kancelária a Pavol bol dva krát letecky v Bratislave, kam priniesol rukou prepísané Vyhlásenie na zakladanie KDK – kresťanskodemokratických klubov. Ten obrovský pohyb bez kontroly sa mu však nepoznával.

Príprava prvých volieb bola náročná

Pavol bol v januári 1990 kooptovaný do Národnej rady, čo odmietol. Mal vtedy tri malé deti a nevedel si predstaviť, že odíde od rodiny. Príprava na prvé porevolučné voľby nebola jednoduchá. Písali listy na všetky farnosti východoslovenského kraja s tým, že k spolupráci pozývali laikov – kňazov, mnohých z katolíckeho disentu, ktorí im pomáhali zakladať stranu KDH. Uskutočnili dve veľké stretnutia v Barci, kde prišli ľudia zo všetkých končín východoslovenského kraja. Potom dve veľké stretnutia, východoslovenský snem a celoslovenský ustanovujúci snem v Nitre. Chceli byť trošku zorganizovaní, než pôjdu do Bratislavy. Pripravili si rámec programových aj personálnych návrhov. „Mali sme vytvorené krajské koordinačné centrum. Avšak snem odsúhlasoval len okresné štruktúry. Ale myslím, že minimálne jednej veci sme zabránili, a to,  že v prvej línii - zástupcovia jednotlivých okresov a klubov neboli ŠTB-áci a straníci. Bolo však vidno, že ovplyvňujú dianie v KDH. A toto ja zazlievam, že takí múdri ľudia v Bratislave založili VPN, ale zostali tam skupiny komunisticky zmýšľajúcich ľudí. To bolo veľké prekvapenie, že sme takto dopadli. A je to škoda. Na druhej strane veľa vecí sa spoločne podarilo urobiť. Minimálne v Košiciach, alebo aj v regióne VPN a KDH vedeli spolupracovať.“  

Nacionalizmus mu bol cudzí 

Košice vždy mali a doteraz stále majú dobré vzťahy s Prahou. Preto Pavol začiatkom 90. rokov nechápal, keď zrazu nacionalizmus začal nahrádzať stranícku ideológiu. Vnímal ho ako cudzí koncept. Predstava žiť v samostatnej krajine mu prišla prirodzená a reálna, avšak nie s takým prudkým delením a neprirodzeným prerušením komunikácie. Bolo mu ľúto, že kopec vzťahov a dobre vybudovaných kontaktov sa stratilo zo dňa na deň. Zároveň sa bál, ako bude štát fungovať samostatne.  V roku 1990 zakladal firmu, v ktorej mal troch spoločníkov z Ostravy a nevedel si predstaviť, ako bude pokračovať spolupráca medzi dvomi rozdelenými republikami. Naopak, perspektíva ísť do Európskej únie samostatne sa mu zdala rozumná. Aj keď cesta k nej bola zneužitá na špinavý politický súboj a nebolo ľahké víziu dotiahnuť do zdarného konca.

Demokracia je u nás biedna

Podľa Pavla sme sa nenaučili žiť v demokracii doteraz. „Osemdesiatydeviaty rok nám priniesol slobodu, to je samozrejme úžasná vec. Na druhej strane, nemáme základné návyky, nemáme zažité, čo vlastne tá demokracia je. My jeden deň odvolíme a na druhý nadávame. Však to je zmluvný vzťah. Nie, že by som ja nebol kritický, ale človek nemôže popierať svoje rozhodnutia a ešte si myslieť, že za ne neponesie následky.“ To sú podľa neho základné pravidlá pre demokratický život, to je vyspelosť demokracie, že dokážeme slobodne žiť a pritom sa vzájomne rešpektovať. „Našťastie, pokým máme slobodu, máme šancu demokraciu naprávať. Ale keď nám začnú padať slobody, to sa, bohužiaľ, môže podobať na to, čo sme už zažili.“ Mrzí ho, že medzi občanmi  vznikajú skoro až triedne boje, aké si on pamätá z minulosti. A tiež podobné krajné hnutia. „Je bolestné, že sa vraciame k veciam, ktoré zjavne neboli zvládnuté.“

Snažme sa robiť správne rozhodnutia

Pavol sa v živote snaží riadiť dvomi zásadami. Kontinuálne robiť správne rozhodnutia, aby nemusel každú chvíľu meniť svoj postoj, svoj názor a svoju zodpovednosť za to, ako sa rozhodol. To zahŕňa aj snahu nájsť svoje miesto a svoje povolanie na tejto zemi. Priznáva, že spoznať to najsprávnejšie rozhodnutie je, samozrejme, občas náročné. No keď aj človek urobí chybné rozhodnutie, treba ho čím rýchlejšie korigovať. A druhá zásada? Snažiť sa o praktickú múdrosť. Veľa čítať a popritom si neustále klásť otázku: A čo s tým, keď niečo múdre načítaš? Ako to využiješ, ako to budeš prakticky používať? Jednoducho premýšľať a viesť diskusie, ktoré vedú k praktickým krokom a praktickým výsledkom.