Jozef Horváth

* 1949

  • „Chodil som tam miništrovať ako františkán. Bolo tam vytvorená skupina, Mladí františkáni sme sa volali. Chodili sme aj vo františkánskych habitoch, ale iba po kostole pri oltári. Raz prišlo obdobie, v ktorom nastalo, že nám zobrali opáta policajti. To bolo v 1956 - 57. Zobrali ho, a my sme ho potom už nikdy nevideli. Museli sme sa vyzliecť z františkánskych habitov. Vtedy sa zo mňa stal najväčší antikomunista. Ale neviete prečo, keď som sa vyzliekol, tak ma zobrali pred bránu kostola, bol som ako dieťa vystrašený. Vyniesli pred bránu kostola, spadol som na chodník, odrel som si ruky a všetko. Vtedy sa zo mňa stal v nenávisti k spoločnosti, v ktorej som začal vyrastal. Chodili sme aj na náboženstvo do 9. triedy, kvôli čomu mal náš otec strašne veľké nepríjemnosti. Asi bol vedený na ŠtB ako politicky [nábožensky, pozn. ed.] zaťažený a my ako rodina tak isto."

  • „A v práci mi nadriadení hovorili: ,Ty si mladý perspektívny káder, ty by si mal vstúpiť do strany!´ A my sme spolu sedeli na takom kvázi výbore a ja im na to hovorím: ,Súdruhovia, ja nie som ešte tak uvedomelý, aby som vstúpil medzi takýchto, ako vy ste.´ Oni pochopili vtedy a ja som im nevysvetľoval, že prečo nechcem vstúpiť. Jednoducho som im povedal, že sa necítim byť ešte uvedomelý. A toto sa stalo vtedy, keď ma chceli nominovať za kandidáta strany, myslím. A odohralo sa to v mestskom Ústave národného zdravia, asi niekedy začiatkom osemdesiatych rokov."

  • „Vtedy, keď začali strieľať na Hlavnú ulicu. Mne sa zdá, že až na druhý deň strieľali, nie 21. 8. 1968. On nebol na Slovensku, študoval trúbku v zahraničí niekde. Som ho stretol pri hoteli Zlatý Dukát, ešte som mu hovoril: ‚Laci, nechoď tam, lebo tam strieľajú.ʻ Medzitým sme rozprávali, kde bol, jak bolo, kde študoval... ‚Poď naspäť.ʻ Pretože medzi tým občas strelili, ale „sranda" do vzduchu. Neviem, či viete, kde je Zlatý Dukát. Išiel takto a asi tu bol, keď začali strieľať na Hlavnej, chcel sa skryť do tých priestorov, jak bol Tuzex, do dvora. Tam chcel vbehnúť a skryť sa, ale už sa nestihol skryť. Len to som videl, jak dostal pár rán, dneska to vidím, jak ich dostal a spadol. Myslím, že nezomrel hneď, až neskôr, keď po neho prišla sanitka. Viete, potom tam vznikla taká trma-vrma, ľudia sa na zem váľali, utekali po tom, čo sa dialo. Každý sa snažil dostať čím skôr na miesto, aby ho nezastrelili."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Strojárenská 3, Košice , 08.12.2017

    ()
    délka: 
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Hovoril som mu: „Laci, nechoď tam, na tú Hlavnú, bo začala tam streľba.“

Mlady Jozef Horvath
Mlady Jozef Horvath
zdroj: archív pamätníka

Jozef Horváth sa narodil do staromeštiackej košickej rodiny v roku 1949. Otec bol konštruktér odevov, mal salón na Hlavnej ulici, ktorý mu neskôr komunisti znárodnili. Jozef dostal hudobné, baletné vzdelanie a od mala bol v Štátnom divadle ako doma. Rodina bola veľmi nábožensky založená. Vďaka politickej situácii nemohol vyštudovať konzervatórium, preto navštevoval strednú priemyslenú školu hutnícku. Po jej dokončení začal pracovať vo Východoslovenských železiarňach. V roku 1968 pri vstupe Varšavských vojsk na naše územie bol svedkom zastrelenia Ladislava Martoníka. Počas normalizácie bol aktívny na košickej hudobnej scéne, účinkoval v mnohých hudobných zoskupeniach. Po roku 1989 bol aj politicky aktívny a založil spolu s manželmi Komárovcami Fórum spavodlivosti. Dnes šťastne žije so svojou manželkou v Košiciach a hráva v ochotníckom divadle.