Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Nebáli sme sa, chceli sme dačo urobiť
Mária Horňáková sa narodila 21. novembra 1920 v Komjaticiach
v rodnej obci absolvovala päť tried ľudovej školy, v štúdiu ale pokračovala v Nových Zámkoch
na Komjatice pred Viedenskou arbitrážou si spomína ako na pokojné a bezproblémové miesto
nálada v dedine sa rýchlo zmenila po jej obsadení Maďarmi
nová situácia ju zasiahla takmer okamžite, keď sa so svojimi spolužiačkami nemohla vrátiť do školy
s viacerými dievčatami sa jej nakoniec podarilo odísť do Nitry, kde mala pokračovať v školskej dochádzke, na Slovensku ale neostala dlho
v Šuranoch povolila vláda vznik Kráľovského uhorského štátneho gymnázia so slovenskou vyučovacou rečou, kde sa začalo učiť už v decembri 1938
Mária v Šuranoch v roku 1941 zmaturovala v slovenskom jazyku
jej vysvedčenie nebolo akceptované na univerzite v Budapešti, musela si preto dorobiť aj maturitu v maďarčine
v októbri 1941 nastúpila na štúdium farmakológie na univerzite v Budapešti
bombardovanie mesta, ako aj domu, kde bývala, jej zabránilo pokračovať v štúdiu
v roku 1943 pracovala v Bratislave v lekárni, jej pokus o návrat do školy bol však neúspešný
Mária sa nevzdala túžby dokončiť si vzdelanie, preto to v roku 1945 skúsila opäť, študovať na univerzite v Bratislave jej však nebolo dovolené
pracovala na štátnom československom reálnom gymnáziu v Šuranoch ako výpomocná učiteľka asi rok a pol
neskôr odišla do Košíc, kde do narodenia dcéry krátko vyučovala na gymnáziu
Mária bola druhý raz vydatá, do života mladej rodiny ale zasiahol rok 1948
začiatkom 50. rokov sa uskutočnil vykonštruovaný proces s jej strýkom J. Kelemenom, zatvorili aj jej mladšieho brata Libora, v dôsledku čoho Mária prišla o prácu
po viacerých zmenách bydliska sa v roku 1957 presťahovala do Bratislavy, kde si pre zlý kádrový posudok prvé roky nemohla nájsť zamestnanie
neskôr pracovala v odbore vodného hospodárstva
do dôchodku odišla z plánovacej komisie v roku 1977, odvtedy striedavo žije v rodných Komjaticiach a v Bratislave
Mária sa narodila 21. novembra 1920 v Komjaticiach. V rodnej obci absolvovala päť tried ľudovej školy, v štúdiu ale pokračovala v Nových Zámkoch. Na Komjatice pred Viedenskou arbitrážou, na základe ktorej pripadli Maďarsku, si spomína ako na pokojné a bezproblémové miesto. „Ten november každého prekvapil, všetci z toho boli hotoví, na také niečo neboli pripravení, možno takí tí väčší páni. Ale my sme na to neboli pripravení, takže to bol veľký šok.“ Nálada v dedine sa rýchlo zmenila: „Ale tu v Komjaticiach to bolo všetko dosť také rozbúrené, lebo napríklad omšu alebo v kostole spievali maďarskú hymnu. Keď spievali tú maďarskú hymnu, tak títo naši odišli alebo neostali.“ Nová situácia ju zasiahla takmer okamžite, keď sa so svojimi spolužiačkami vrátila do školy: „Vošli sme do budovy, lebo to bola škola, kde bolo maďarsko-slovenské gymnázium a hore boli maďarské triedy a dole slovenské. My sme išli a všade bolo na tých triedach už napísané maďarsky, že taká a taká trieda. Nás nikde nepustili a ostali sme na chodbe a potom vyšiel profesor Báno, to bol taký veľmi dobrý človek. Bol Maďar, ale dobrý bol, aj učil na Slovenskom ústave, aj v našich triedach, tak došiel a povedal: ,Dievčatká moje, musíte,‛ to boli Šurančanky a Kesanky, ,musíte ísť do tých tried, do ktorých chcete a keď nechcete.‛ Tie Šurančanky, že oni nepôjdu do tých maďarských. Takže musíme ísť domov, pretože tam sa budú učiť maďarsky. Tak sme sa rozplakali a nastal taký chaos, nevedeli sme, čo máme urobiť. Tak sme odišli a išli sme domov.“ S viacerými dievčatami sa jej nakoniec podarilo odísť do Nitry, kde mala pokračovať v školskej dochádzke: „Rodičia nás nabalili, z panstva nám dali veliký voz a tam nám dali všetko, čo bolo treba a tak sme išli do Nitry.“ Na Slovensku ale neostala dlho, pretože v Šuranoch povolila vláda vznik Kráľovského uhorského štátneho gymnázia so slovenskou vyučovacou rečou, kde sa začalo učiť už v decembri 1938. Situácia na gymnáziu sa skomplikovala na jeseň 1941, keď maďarské úrady zrušili koedukáciu chlapcov a dievčat. Do vyriešenia tohto stavu dievčatá navštevovali školu iba tajne, s tichým súhlasom riaditeľa mohli sedieť v zadných laviciach. Vyučovanie na gymnáziu bolo veľmi často prerušované, pretože budovu školy na prechodný čas obsadzovalo vojsko, kvôli nedostatku paliva, ako i kvôli vojenskej službe profesorov. V roku 1939 sa prostredníctvom svojho strýka Jozefa Kelemena stala svedkom založenia slovenského politického týždenníka (neskôr denníka) Slovenská jednota: „Noviny neboli, len maďarské, slovenské žiadne nemohli dôjsť. Potom v tých Komjaticiach ten hlúčok ľudí mladých, všelijakých sa rozhodli a s tým, že začnú (vydávať noviny). Lebo ten Kelemen sám len rukou písali, také oznamy. Ale potom, že však to môžu byť normálne noviny. Tak potom išli na Slovensko a došli s tým, že keď nedajú povolenie, že reciprocita. To bolo na poriadku, to si oni vedeli vybaviť.“ Mária navštevovala školu v Šuranoch, kde v roku 1941 zmaturovala v slovenskom jazyku. Z tohto dôvodu jej vysvedčenie nebolo akceptované na univerzite v Budapešti, musela si preto cez leto dorobiť aj maturitu v maďarčine. Po jej úspešnom zvládnutí mohla v októbri nastúpiť na štúdium farmakológie na univerzite v Budapešti, kde sa snažili študenti slovenskej národnosti udržiavať národného ducha: „Keď mal niekto nejaké starosti, tak sa spolužiaci starali jeden o druhého.“ Bombardovanie Budapešti, ako aj domu, kde bývala, jej však zabránilo pokračovať v štúdiu. V roku 1943 už pracovala v Bratislave v lekárni, jej pokus o návrat do školy bol ale neúspešný. Mária sa nevzdala túžby dokončiť si vzdelanie, preto to v roku 1945 skúsila opäť: „Došla som do Bratislavy a vtedy ten môj muž, ktorý, medzitým som bola vydatá, zomrel. A ja som išla na školu a vytiahla som svoj index a hovorím. A profesor Nábělek hovorí, že to mi zapíše. Iný systém štúdia bol tu v Bratislave a iný v Budapešti. A hovorím, že tu mám index a dala som. A ten pán na tom dekanáte, ten kvestor, lebo ktorý to bol, chytil (ho), hodil, až zletel a hovorí, že on nič také nebude čítať, on maďarsky nevie... ,Choďte! Žiadne také tu nebude, žiadne také, Maďariská tu nebudú!‛ Veľmi škaredo ma vyhodil.“ Mária sa obrátila aj na príslušné ministerstvo, kde však tiež nepochodila. Stretla sa tu s Dr. Hudecom, ktorý ju presvedčil, aby prišla učiť k nemu na štátne československé reálne gymnázium v Šuranoch. Pracovala tu ako výpomocná učiteľka asi rok a pol, po presťahovaní gymnázia do Nových Zámkov ale Mária ostala v Šuranoch na meštianskej škole. Neskôr odišla do Košíc, kde do narodenia dcéry krátko učila na gymnáziu. Mária bola druhý raz vydatá, do života mladej rodiny však zasiahol rok 1948. Začiatkom 50. rokov sa uskutočnil vykonštruovaný proces s jej strýkom J. Kelemenom, zatvorili aj jej mladšieho brata Libora. „Jedného dňa (v roku 1952) ma riaditeľ školy zavolal pred vyučovaním do riaditeľne a povedal mi: ,Položte triednu knihu na stôl, zoberte si kabát a opustite školu,‛ s vysvetlením, že ľudia z takej rodiny nemôžu učiť naše deti!“ Po viacerých zmenách bydliska sa v roku 1957 presťahovala do Bratislavy, kde si pre zlý kádrový posudok prvé roky nemohla nájsť zamestnanie. Neskôr pracovala v odbore vodného hospodárstva a do dôchodku odišla z plánovacej komisie v roku 1977. Odvtedy striedavo žije v rodných Komjaticiach a v Bratislave.
Doplňujúce zdroje: http://www.kosice.sk/clanok.php?file=history_z_hist_20_stor-1.htm;
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Martina Fiamova)