Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Kornélia Hlaváčová (* 1938)

• 1938 narodenie v rómskej osade v obci Roštár, doma za asistencie pôrodnej babice

• 1954 začína pracovať ako stavebná robotníčka

• 1959 pôrod prvej dcéry

• 1964 tajná kúpa rodinného domu v obci Štítnik

• 1992 začiatok obchodovania s rôznym tovarom

Pamätníčka Kornélia Hlaváčová sa narodila 25.3.1938 v obci Roštár v okrese Rožňava „narodila som sa doma, vtedy sa ešte nechodilo po nemocniciach len prišla babička.“ So svojou rodinou žila v rómskej osade, ktorá vznikla postupným vyrubovaním lesa a svojpomocnou stavbou malých príbytkov „niekto si postavil z dreva, niekto z hlinených válkov (tehla z nepálenej hliny).“ Rodičia pamätníčky mali spolu 8 detí, z ktorých dve zomreli. Starý rodičia po matkinej strane žili tiež v Roštári a pracovali ako sluhovia u bohatého gazdu v obci. Otec pamätníčky pracoval v obci Hnilčík vzdialenej asi 50 km a domov chodil raz týždenne, neskôr po nástupe komunizmu a vytvorení jednotných roľníckych družstiev pracoval v takomto družstve v Roštári. Matka pamätníčky pomáhala pri rôznych prácach u gazdov z obce napr. na poli, v záhrade alebo čistila koberce, chodila s kravami a pod. Za túto ťažkú prácu dostala väčšinou niečo na jedenie pre rodinu, oblečenie a niekedy aj trocha peňazí. Podľa slov pamätníčky zažila v detstve obdobia skutočného hladu, väčšinou mali k obedu len polievku a kúsok chleba, občas halušky (len v nedeľu), na mäso si z detstva prakticky nepamätá. Vo veku cca. 10 rokov začala aj pamätníčka chodiť s matkou pracovať ku gazdom. Do školy pamätníčka nemala čas chodiť „kedy som išla do školy kedy nie lebo som pomáhala mame alebo som sa starala o mladších súrodencov.“ Školu riadne navštevoval len najmladší brat, ktorý po ZŠ študoval na gymnáziu v Rožňave a na vysokej škole pedagogickej v Prešove. Po ukončení VŠ štúdia učil na gymnáziu v Dobšinej, po určitom čase odtiaľ ale odišiel, pretože už nevydržal neustále pripomienky rodičov žiakov k jeho rómskemu pôvodu. Odišiel pracovať do ČR, kde kariéru zakončil ako pracovník Ministerstva práce a sociálnych vecí ČR. Pamätníčka si spomína na obdobie 2 sv. vojny keď do obce prišli nepriateľský vojaci. Po tom ako si vypočuli v rádiu informáciu o približovaní vojska väčšina rómskej osady sa rozutekala do lesov a k rôznym známym. Pamätníčkinu rodinu (matku s deťmi) na chvíľu schovali v pivnici Nerómovia z obce, u ktorých matka často pracovala. Na druhý deň sa však domáci báli aby ich nezastrelili kvôli ukrytým Rómom a pamätníčkina rodina musela odísť a schovať sa v lese. Otca pamätníčky odviedli na nútené práce na neznáme miesto. Počas toho prežil otec nálet a z pracovnej skupiny ušiel. Pri vybuchovaní náloží prišiel o oko a aj s týmto zranením peši prišiel domov do Roštára. Po nástupe komunizmu sa sociálna situácia pamätníčky o niečo zlepšila. Došlo k vytvoreniu Jednotných roľníckych družstiev, ktoré sprevádzali rôzne slovné hádky aj bitky v obci, vytvorili sa pracovné miesta v stavebníctve a baníctve v okolí. Pamätníčka začala ako 16 ročná pracovať ako pomocníčka murárov pri rozširovaní  Slavošovských papierní – závod na výrobu papiera, staršia sestra pamätníčky pracovala ako robotníčka v bani Nižná Slaná. Pamätníčka počas práce na stavbe ručne miešala a nosila maltu a betón „nosili sme maltu a betón v takých drevených ládičkách, raz keď som tak niesla som zle stúpila alebo som nevládala a spadla som. Pretože som niesla veľkú váhu poškodila som si chrbticu.“ Okrem tohto zranenia z pádu, mala pamätníčka 3x pruh z nosenia ťažkých váh a nebola schopná vykonávať ťažkú prácu. Počas práce v Slavošovských papierňach sa zoznámila so svojím prvým druhom, s ktorým sa presťahovala na 1 rok do ČR.. Po pôrode sa s druhom rozišla a ostala bývať u svojej matky, ktorá sa jej starala o dcéru kým pamätníčka zase pracovala u murárov. Otec pamätníčky bol v čase totality v komunistickej strane a vystupoval ako Rómsky predseda, chodil aj na zasadnutia Miestneho národného výboru (dnešný obecný úrad). V tom období bol štátny plán na zrušenie osád, štát vykupoval od Rómov ich chatrče, ktoré následne zbúrali. Otec pamätníčky mal prisľúbenú túto podporu a svoju chatrč začal búrať aby mohol kúpiť rodinný dom vo obci. Túto kúpu mu však prekazili susedia, s pomocou Miestneho národného výboru, ktorý nechceli aby sa tam nasťahoval Róm. Pamätníčka si prakticky od narodenia spomína na rasizmus, ktorý vládol. Najmä pred nástupom komunizmu nemali Rómovia prakticky žiadne práva „jeden z rodiny išiel po ceste s zdvihol jablko, ktoré spadlo na cestu, biely ho tak zbil, že bol celý modrý.“ Aj po nástupe komunizmu sa stretávali Rómovia s rasizmom napr. nemohli chodiť do krčmy, nemohli sa večer zdržiavať na verejných priestranstvách, Rómom nepredávali domy ani stavebné pozemky v obci a iné. Pamätníčka si po rozchode s prvým druhom našla manžela, s ktorým sa presťahovali do ČR, kde pracovali ako robotníci. Počas práce našetrili na rodinný dom, ktorý si kúpili na Slovensku v Štítniku 4 km od rodného Roštára. Kúpu museli uskutočniť s predávajúcim tajne aby im MNV alebo susedia nemohli kúpu prekaziť. Po kúpe domu sa ešte dlhé obdobie vo večerných hodinách nezdržiavali na verejných miestach v obci. Pamätníčka mala s druhým manželom ešte 4 deti. Až na jedného syna všetky deti ukončili stredoškolské štúdia s maturitou a starší syn pamätníčky vyštudoval VŠ. Krátko po revolúcii pamätníčka začala s obchodovaním. Chodila do Košíc nakupovať oblečenie a rôzny iný tovar a tento tovar ďalej predávala z domu alebo podomovým predajom. V obchodnej činnosti sa jej výborne darilo a po čase otvorila aj kamennú predajňu, ktorú neskôr odovzdala svojej dcére. V súčasnosti predajňa už nefunguje. V súčasnosti žije pamätníčka vo svojom viacgeneračnom dome spolu s dvomi synmi a ich rodinami. Následkom ťažkej práce, nedostatočnej výživy a nevyhovujúceho ubytovania v detstve trpí rôznymi ochoreniami, 11 krát podstúpila rôzne operácie a je prakticky nechodiaca.