Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Karol Hetteš (* 1930)

• narodený 7. februára 1930 v Trstíne

• vychodil ľudovú školu v rodisku

• v októbri 1950 zatkli a v decembri odsúdili za údajné poburovanie jeho otca Ondreja, ktorý v máji 1951 zomrel

• v októbri 1951 musel narukovať do pomocných technických práporov (PTP) do Libavej

• 26 mesiacov fáral v šachte Petřvald pri Karvinej

• 25. novembra 1953 sa dostal do civilu, len preto že sa zaviazal k ďalšej práci v bani

• po návrate domov pracoval v kameňolome v Bukovej, kde dostal hodinovú výpoveď

• 8 rokov pracoval ako agronóm v Jednotnom roľníckom družstve (JRD) v Trstíne

• do odchodu do dôchodku v roku 1990 opäť v kameňolome

• žije v Trstíne

Karol Hetteš sa narodil 7. februára 1930 v Trstíne. Pochádza z roľníckej rodiny a mal 4 súrodencov. Jeho otec Ondrej (n. 1892) bol hospodárom a vášnivým chovateľom koní. Bojoval v prvej svetovej vojne v Dalmácii a v Čiernej Hore. „Mal som vychodenú len základnú školu, žili sme iba z poľnohospodárstva. Od štrnástich rokov som pracoval na hospodárstve, chodil som na koňoch orať, lebo starší súrodenci odišli. Brat išiel na front, jeden aj pol roka bol na východnom fronte.“

 

Spomienky na druhú svetovú vojnu

Počas druhej svetovej vojny si pamätá na prenasledovanie židovského obyvateľstva, pretože v ich dedine bolo pomerne dosť židovských rodín. Po vojne sa takmer nikto z nich nevrátil. „Väčšinou ich brali v noci. Jednoducho ich zobrali a hotovo. Vrátil sa z nich jeden.“

Pamätá si aj na príchod frontu a Červenej armády. Obyvateľstvo sa ich príchodu obávalo. Prišli z dvoch smerov a pamätník si pamätá aj veľa mŕtvych Nemcov v malokarpatských horách. Pri dedine, práve v obecných horách, sa držali aj partizáni. „Boli sme v horách, keď cez Trstín prechádzal front, len otec ostal doma. Mali sme so sebou aj kone a len niečo na jedenie, hlavne chleba. Presunula sa tam celá dedina. Varili sme tam a porobili si bunkre, to si dobre pamätám. Boli sme tam štyri dni a potom prišli Rusi.“

Obavy obyvateľstva sa bohužiaľ ukázali ako opodstatnené. „Kradli! Otcovi zobrali kone aj s vozom, nejakí Rusi boli ranení, tak ich naložili na ten náš voz. Prišli do Nemečanky, tam prišli ďalší Rusi, vypriahli kone a hodili pod ten voz dva granáty a vyhodili ho do luftu! Môj najstarší brat Jano to videl. Alebo rabovali! Brali, čo mohli a čo videli. Prišli do domu ozbrojení, pobrali, čo sa im pozdávalo a išli preč. Nikto nemohol nič robiť,“ spomína.

 

Nástup komunizmu, väznenie a úmrtie otca

Po vojne pracoval s otcom na rodinnom hospodárstve. Veľká zmena prišla po nástupe komunistov vo februári 1948. Predstavitelia komunistickej strany na dedine boli ľudia, ktorí podľa pamätníka nemali charakter či slušnosť a išlo im len o vlastný prospech a moc. „Nikto normálny do tej strany nešiel, len takí vagabundi. Všetko išlo dolu vodou. Už od 49. roku to bolo niečo strašné. Zdevastovali celé hospodárstvo! Zvyšovali kontingenty a ľudí, čo ich neplnili, zatvárali. Alebo ich vysťahovali do Sudet.“ Pamätníkovho otca zatkli v októbri 1950 a v decembri ho odsúdili za údajné poburovanie. Väznenie sa podpísalo na jeho zdraví. „V jednej izbe ich bolo dvadsať. Otec tam nemal ani dostatok pohybu. Sedel päť a pol mesiaca. A ešte som musel aj zaplatiť za stravu a ubytovanie. V máji 1951 zomrel.“ Ťažké časy nastali aj pre pamätníka, ktorý sa po uväznení otca a jeho smrti musel starať o rodinné hospodárstvo. Eštebáci išli aj po ňom a hľadali si vykonštruované dôvody. Pokúsili sa mu napríklad dokázať, že načierno predal sviňu. Pritom s vypätím všetkých síl  a tvrdou prácou plnil všetky kontingenty.

 

Vojenská služba, 26 mesiacov fárania

V októbri 1951 mu prišiel povolávací rozkaz a musel narukovať. Netušil, že rukuje do pomocných technických práporov (PTP). „Nevedeli sme, kam ideme a čo ideme robiť. Prišli sme do Domašova a odtiaľ nás vetrieskami odviezli na Libavú. Tam sme boli ubytovaní v nejakom sklade 21 dní. Naučili nás vpravobok a vľavobok. 21. deň večer bol prečítaný rozkaz: ,Odchádzame do Domašova, prichystajte si kufre a odovzdajte vychádzkové šaty!‘ Dali nám aj vychádzkové šaty, ale ani sme ich nemali oblečené. Tak nás opäť vetrieskami odviezli do toho Domašova na stanicu a tam nás naložili do „svinčiakov“ - vagónov. Bolo jedenásť hodín v noci, pozatvárali nás a ešte aj zamkli, aby sme nepovyskakovali. My sme opäť vôbec netušili kam ideme. Ráno sme sa zobudili v Orlovej na stanici. Nikto nechcel vystúpiť.“   

Nakoniec boli predsa prinútení vystúpiť a ubytovali ich v učňovskom stredisku, kde bývali ôsmi na izbe. Národnostné zloženie bolo pestré, boli tam okrem Slovákov a Čechov aj Maďari a Nemci. Stravu mali celkom dobrú, nadriadeným záležalo, aby „pétepáci“, ktorých volali aj „pracáci“, plnili pracovný plán minimálne na 100 percent. Pamätníka čakalo 26 mesiacov fárania v šachte Petřvald. „Vozili nás na šachtu ako trestancov.“ Robota pre neho nebola problém, zvykol si aj na ťažkú manuálnu prácu, ale z priebehu vojenčiny bol rozčarovaný. „Ja som v živote nikde nebol, len doma a na vojne. A keď sme prišli ešte na Libavú, padali mi slzy, že kde to sme. Takto dopadnúť... Myslel som si, že dôjdeme do kasární a budeme vojaci. A tu nejaká klasifikácia E! Čo to je? Aká klasifikácia? A výcvik bez zbrane, lebo nám neverili a nemohli nám dať zbrane, nemali nás za normálnych ľudí. A keby nebol zomrel Stalin, možno by sme sa ocitli niekde v gulagu,“ spomína.

 

Vy nejste lidi!

Pri tvrdej práci však vládli korektné a férové  podmienky. Baníci ich rešpektovali, podobne aj velitelia, medzi ktorými sa našli aj dobrí ľudia. V šachte sa ani nezdravilo „Česť práci!“, ale „Zdarboh!“. Okrem tvrdej práce ich každý deň čakali aj dve hodiny politického školenia. „To bolo jedno a to isté, ten politický podporučík bol prosto odroň, strašné niečo. ,Vy nejste lidi‘ to bolo jeho a opakoval to stále dokola. A že sme okrádali robotnícku triedu a pracujúcich, neplnili kontingenty.“   

V PTP bol prísny režim, pétepáci dostávali časté tresty, dovolenky boli len výnimočné a ak, tak iba na víkend. V pondelok sa už museli hlásiť na útvare. Za svoju prácu dostávali síce „na papieri“ celkom dobrý plat, každý mesiac im však z neho dve tretiny strhli. A o peniaze, ktorých časť išla na vkladné knižky, ich pripravila menová reforma v roku 1953, ktorá ich zachytila počas vojenskej služby. Problémy boli aj so starešinom, rodeným Ostravákom-Chacharom, ktorý bol vojak z povolania a pétepákov sekíroval. „Ja som s ním mal tiež problém, tak som bol radšej ticho. Poslúchať sa muselo. ,Práva nemáte, len povinnosti‘ - povedal nám len toľko.“ Pamätník usúdil, že v daných podmienkach bude najlepšie plniť si povinnosti a zbytočne sa neozývať a neznepríjemňovať si život. Ozval sa však, keď sa politruk navážal do jeho nebohého otca. „Povedal mi: ,A copak tvůj otec? On dělal protistátní činnost a nesouhlasí s tímhle režimem!‘ Povedal som mu, že otec zomrel a nech mu dá svätý pokoj.“

V útvare boli aj previerky, ale pamätník nebol preverený ani raz. Do civilu sa dostal 25. novembra 1953, aj to len preto, že sa zaviazal k ďalšej práci v bani. Po skončení vojenčiny tak ešte ostal robiť na šachte. „Nemal som dôvod vrátiť sa domov. Kone, kravy, všetko bolo popredané, všetko bolo preč. Nemal som nič.“ Dôvod, prečo sa dostal do PTP, sa dozvedel až po páde komunistického režimu. Bolo to na základe kádrového posudku, ktorý prišiel z obce. „Bolo tam napísané, že pochádzam z kulackej rodiny, rodičia neplnia dodávky a že celá rodina chodí do kostola.“

 

Optimistom napriek ťažkému životnému osudu

Po návrate domov mal problém sa zamestnať. Navyše našiel zdevastované rodinné hospodárstvo. Nakoniec sa mu podarilo nájsť si prácu v kameňolome v Bukovej, odkiaľ pochádza jeho manželka. „Netrvalo to ani dva či tri mesiace a prišla hodinová výpoveď, ja aj manželka!“ Nakoniec bol donútený pracovať v JRD v Trstíne, kam dlho odmietal vstúpiť. Musel pracovať aj s tými, ktorí sa podieľali na jeho zaradení do PTP. Na okresnom národnom výbore mu dokonca ponúkli, že môže byť predsedom družstva, ak podpíše vstup do strany. „Povedal som im, že som nikdy v žiadnej strane nebol, nechystám sa v nej byť a vôbec to k životu nepotrebujem.“ Na družstve robil osem rokov agronóma a potom mu vedúci družstva podpísal papier, vďaka ktorému mohol ísť pracovať, kde chcel. Vrátil sa do kameňolomu, kde pracoval ako šofér až do odchodu do dôchodku v roku 1990. Veľmi dobre si pamätá na pád komunistického režimu rok predtým. „To bolo hurá, bodaj by sme sa netešili! Každý sa tešil a chodilo sa na námestia, ale tým lumpom sa nič nestalo, nikto ich nepotrestal. A zdá sa mi, že až tak veľmi sa to nezlepšilo.“

Ťažký životný osud pamätníka poznačila aj smrť syna Ľuboša. Teší sa však zo svojej rodiny, zo svojich detí a vnukov a z toho, že v živote niečo dokázali. Napriek všetkému, čo prežil, nezatrpkol a zachoval si optimistický prístup k životu. Mladej generácii a všetkým ľuďom radí, nech žijú v dnešnej konzumnej dobe skromnejšie. A nech sa riadia heslom, ktoré mu pomohlo prežiť aj vojenčinu v PTP: „Dobrým slovom dosiahnete viac ako zlom.“