Milota Havránková

„Ja som si vlastne uvedomila jednu vec. A totiž, že nemôžem so študentami robiť pravdivý dokument, čiže dokumentovať absolútnu skutočnosť, ktorá sa vtedy niekde na tých uliciach nachádzala. Ale snažila som sa s tými študentami vytvárať akýsi azyl a som ich učila, aby sa nejakým spôsobom uvoľnili a vytvorili si aspoň vlastnú slobodu. Takže my sme si v tej škole začali robiť fotografie na hudbu alebo sme si vymýšľali rôzne vymyslené scenáre, ktoré nemali s tou realitou nič spoločné.“

„Čiže v podstate som sa zaoberala feminizmom, ale vôbec som o tom nevedela. V 1975. roku vyhlásili Rok ženy a vtedy mňa oslovili v Martine na nejakú výstavu o ženách. Samozrejme, že oni si v tých rokoch predstavovali ženu za strojom, ženu-robotníčku. Ja som vtedy strašne rozmýšľala, akú výstavu mám vlastne urobiť. Nakoniec som si zobrala rôznych spisovateľov, ktorí písali o ženách. Snažila som sa zistiť, ako oni v svojich príbehoch vnímali ženu. A vlastne som zistila, že každý z tých básnikov a spisovateľov vnímal ženu iným spôsobom.“