Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Haščák (* 1927)

• narodený 2. júna 1927 vo Vislanke pri Starej Ľubovni

• v jedenástich rokoch uteká z domu a vydáva sa za sirotu

• 1946 sa dostal do gulagu na Ukrajine, kde prežil 16 mesiacov

• 1950 - 1952 zaradený v Pomocných technických práporoch v uhoľných baniach v Litvínove a v Břežánke pri Bíline

• 1952 - 1957 v uránových baniach v Horním Slavkove

• od roku 1958 žije v Martine

• od 1987 je na dôchodku

Ján Haščák sa narodil 2. júna 1927 v obci Vislanka pri Starej Ľubovni. Pochádza z mnohočlennej rodiny - mal deväť súrodencov. Detstvo mal veľmi ťažké a poznačené neustálym konfliktom s otcom: „Bitky som dostal toľko, až to nebolo pekné. Otec bol stále pod parou. Keď som sa narodil, bol v Kanade a prišiel, až keď som bol štvorročný. Dobre si pamätám na jeho príchod. Pravdepodobne si tam odvykol od detí a ja som bol veľmi živé decko. Jednoducho ma nenávidel.“ Spomína na neho ako na dobrého hospodára, ale hrozného človeka. Negatívny vplyv na neho pravdepodobne mala aj prvá svetová vojna, ktorej sa musel zúčastniť ako príslušník rakúsko-uhorskej armády. Matka a súrodenci sa vtedy otca báli a Jána sa podľa jeho vlastných slov nezastali a stránili sa ho.

Útek z domu 

Rodinné nezhody s otcom pokračovali až do Jánových jedenástich rokov. Vtedy to už bolo neznesiteľné. Pamätník na to spomína nerád: „Bol by ma psychicky zničil a hádam aj zmrzačil. Ušiel som nakoniec z domu kvôli tomu, že keď som pásol kravy, tak sa zduli. A vtedy kolegovia na mňa kričali: ,Teba už otec zabije teraz!´ Samozrejme takému chlapcovi čo bolo treba. Utiekol som preč a hotovo!“ Začal sa tváriť ako sirota, chodil po okolitých gazdoch a u nich slúžil, väčšinou ako pastier. Nemal ani doklady a takto sa podľa vlastných slov pretĺkal celú vojnu, pričom sa o politické pomery príliš nezaujímal.

Aj kvôli strachu z otca však na žiadnom gazdovstve nevydržal dlhší čas a odvšadiaľ utekal. Koniec vojny napokon strávil v malej obci Sotina pri Senici: „Tam odniekiaľ z východu prišli nejakí verbováci, čo pobrali z dedín mladých chlapcov a zobrali nás do Jakubova pri Malackách. Tých, čo boli silnejší, normálne poobliekali do pracovných uniforiem a ktorí boli poslabší, ostali v Jakubove.“ Ján Haščák však nakoniec aj s kamarátom ušiel, lebo sa dopočuli, že ich budú brať do Nemecka. Prišli tak naspäť do Sotiny, no mali smolu, lebo prišli do kontaktu s dvoma bratmi gardistami, ktorí ich chceli udať. Zhodou okolností sa im ale vtedy nič nestalo.

Udalosti však mali rýchly spád, najprv prišli Nemci, ktorí v dedine pobrali všetko, čo sa dalo, hlavne kone a kravy. Hneď potom prišli Rusi, ktorí sa ubytovali v dedine a Ján aj s kamarátom im nosili vodu. Rusi však radšej holdovali alkoholu: „Mali kadečo nakradnuté, boli násilnícki k ženám, a to všetko za bieleho dňa. Bez nejakých okolkov, s nijakým súcitom, necítili s obyčajnými ľuďmi - to bolo hrozné.“

Šestnásť mesiacov v ukrajinskom gulagu

Ján sa po vojne vrátil domov v očakávaní, že sa vzťahy s otcom udobria, no nestalo sa tak: „Prišiel som sa domov ukázať, ale nijaké povzbudenie nebolo.“ O rodinné zázemie sa teda oprieť nemohol, a tak v roku 1946 odišil za prácou do Čiech. Na východné Slovensko a aj k jeho príbuzným do Vislanky medzitým prišli agitátori zo Sovietskeho zväzu verbovať ľudí na Ukrajinu a lákať na údajné výborné podmienky na život. Nanešťastie, na vojnou spustošenom severovýchodnom Slovensku mali títo agitátori aj značný úspech., Prihlásil sa aj Jánov strýko Jozef Haščák s celou rodinou. V rámci tzv. opcie (povojnovej výmeny obyvateľstva medzi ZSSR a Československom) potom mali odísť z rodnej obce Vislanka do ZSSR. Ešte pred odjazdom však napísali Jánovi list, aby sa prišiel rozlúčiť: „Tak som za nimi prišiel a predtým, ako odchádzali, bola oslava a dosť sa popilo. A ja som to vtedy asi riadne prehnal, pravdepodobne som zaspal a dostal som sa s nimi až do Čopu. A v Čope prišla kontrola a hneď na mňa vojaci kričali: ,Ty špión!´ A mňa samotného napokon zobrali až do Užhorodu. Tam začalo vyšetrovanie a opäť na mňa kričali iba: ,Špión! Špión! Špión!´ Celkom 14 dní ma vyšetrovali a potom ma odsúdili na 16 mesiacov. Dostal som sa do gulagu na Ukrajine, v Mikolajivskej oblasti.“

Jána potom pre vykonštruovanú špionáž a pravdepobne aj protizákonné prekročenie štátnej hranice Sovietskeho zväzu poslali do pracovného tábora v blízkosti Čierneho mora. Prípadný útek odtiaľ bol nemysliteľný, keďže tábor bol dobre strážený a naokolo bola nehostinná krajina. V tábore bola naozaj pestrá národnostná skladba, no so Slovákmi sa nestretol, hoci tu bolo aj viacero Čechov.  

Najviac si však Ján spomína na príšerné podmienky: „To bolo nehorázne, ako sa to tam žilo. Čo sa týka stravy, bola veľmi biedna, a čo sa týka hygieny, úplne katastrofálna. Postele boli, ale žiadne matrace, nič. To čo mal človek na sebe, v tom musel spať. Hygiena bola tak raz za štrnásť dní. Taký väčší lavór bol, no voda tam nebola, lebo tú dovážali v takom sude. A štyria sa v tomto lavóre museli umývať. To bolo jednoducho katastrofálne.“ Nebola preto asi náhoda, že kvôli umývaniu sa vyskytli medzi väzňami aj spory a Ján mal dokonca i fyzický konflikt s jedným ruským väzňom. Ďalej tu bolo neskutočné množstvo vší, väzni mali neustály hlad. Jednoducho neľudské zaobchádzanie.

Ján často prichádzal aj do priameho kontaktu so smrťou: „Zomrel tam jeden človek. A bola tam zemľanka, takže do nej sme niesli toho človeka. Ja som bol vpredu, držal som ho za hlavu a druhý za nohy. Tam sme ho šupli, no ja som tam ostal, dvere zavreli a mňa tam nechali celú noc. To bola bezcitnosť! Ráno som začal búchať na dvere, náhodou išiel niekto okolo a otvoril mi. ,A ty što?´ ,No što...´ - odvetil som mu celý roztrasený.“ V gulagu sa človek musel spoliehať len sám na seba. V primitívnych podmienkach si Ján odkrútil 16 mesiacov. Pracoval v kameňolome od svitu do mrku, vykonával ťažkú manuálnu prácu len s krompáčom a páčidlom neraz v príšerných mrazoch.

Po prepustení z gulagu mal opäť problémy s odchodom domov. Napriek jeho doterajšej skúsenosti mu tvrdili, že v Sovietskom zväze sa bude mať dobre. Napokon však odišiel na nákladnom vlaku a dostal sa až do Užhorodu. Tu strávil dva týždne, bez ubytovania, prespával, kde sa dalo, najmä na stanici. Až v júni 1948 ho sovietska eskorta priviezla konečne na hranice a odovzdala československým orgánom: „Tam bol taký pán financ a ten sa zhrozil, ako som vyzeral. Handry, čo som mal na sebe, také prešívané, to všetko viselo zo mňa.“ Už československá eskorta ho potom doviezla na okresný národný výbor do Sabinova a tam ho komunistickí funkcionári vypočuli: „Ja som povedal pravdu, len pravdu, ako to bolo. No a samozrejmá vec, na úradoch to mali komunisti už obsadené všetko.“ Po návrate do Československa bol Ján ako bývalý trestanec vnímaný ako politicky nespoľahlivý človek a neskôr mu to komunistickí funkcionári aj dávali pocítiť.

25 mesiacov v PTP

Po návrate do Československa odišiel Ján Hačšák odišiel do Karlových Varov. To považuje za najkrajšie obdobie života. Potom však dostal povolávací rozkaz na vojnu, pričom už vtedy mal podlomené zdravie po utrpení v gulagu. Napriek tomu však naivne dúfal, že počas vojenskej služby sa vzchopí a nebude mať väčšie problémy. No nestalo sa tak. Čakali ho uhoľné bane a služba v Pomocných technických práporoch: „Prišiel som do Litvínova ako branec. A tam som videl drevené baráky – druhý láger. Už to privítanie bolo hrozné: ,Zrádci republiky!´ Tam som bol vari týždeň a odtiaľ ma prevelili do Břežánky pri Bilíne. Samozrejme nám dali najavo, že sme PTP, nespoľahliví občania a tak. Museli sme ísť do baní a v bani som robil 25 mesiacov. Nedalo sa nič robiť, človek sa musel prispôsobiť, iného východiska nebolo. Taká bola doba. Čo sa týka vojenčiny, dennodenne bolo počuť samé vyhrážky - zradcovia, by ste potrebovali povešať a takéto výrazy boli.“ 

Spomína si na nezmyselné politické školenia, ustavičné šikanovanie a zbytočné nástupy. Najhoršie na PTP bolo odsúdenie na život v uniforme prakticky na neobmedzený čas, pretože tí, ktorých zaradili do kategórie E (označenie pre politicky nespoľahlivých), mali vojenskú službu predĺženú až dovtedy, kým komisia neusúdi, že sú dostatočne prevychovaní. Takže nikto z nich nevedel, dokedy tam vlastne ostane.

Päť rokov v uránových baniach

Po dvoch rokoch a jednom mesiaci, ktoré Ján strávil v PTP, prišli akísi úradníci a nútili vojakov, nech sa prihlásia na prácu do uránových baní: „Kto podpíše do Jáchymova, tak ide do civilu, kto nepodpíše, bude slúžiť ďalej. Nedalo sa nič robiť, viacerí sme to podpísali a išli sme do civilu. V tej bani to bolo tiež katastrofálne. Tam boli kadejakí chytráci veľkí, ktorí ľudí využívali. A pri tom všetkom boli tam aj trestanci, čo mali vysoké tresty, doživotné a podobne.“ 

Ján pracoval v Horním Slavkove, zarobil aj nejaké peniaze, ale po roku a pol v ťažkých podmienkach ochorel na brušnú slinivku. Deväť mesiacov strávil na nemocenskej. Nemohol už fárať dole do baní, bol na povrchu, kde bol aj menší plat. Odkrútil si tam zvyšok päťročnej služby, na ktorú sa nátlakom zaviazal. V uránových baniach si ešte viac zničil svoje väznením podlomené zdravie. Zdravotné problémy, hlavne žalúdočné, ho potom sprevádzali celý ďalší život.

Ďalšie uplatnenie v živote si hľadal veľmi ťažko, chcel si spraviť školu, ale v komunistickom režime to nebolo možné: „Hneď som to mal jasné. Ste nespoľahlivý, máte zlý kádrový posudok a hotovo. To bolo všetko. Takže takto som sa ja dostal do nespoľahlivosti. Nikomu som nič neurobil, nikomu som neublížil a takto som musel trpieť. Nič iné, len potom som musel makať, makať a makať! S bývaním boli tiež problémy, nemohol som dostať byt.“ Veľké problémy mal aj pri hľadaní zamestnania, nikto ho nechcel zamestnať. 

Ďalší život v Martine

V roku 1958 prišiel do Martina. Najprv pracoval ako strážnik v Závodoch ťažkého strojárstva, potom prešiel na kontrolný úsek, až sa nakoniec dostal na autožeriav. Tu pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1987. Byt nemohol dostať, lebo bol tzv. politicky nespoľahlivý, avšak keďže mal ušetrené nejaké peniaze z Jáchymova, našiel si voľný pozemok a vlastnoručne bez cudzej pomoci postavil rodinný dom. Ani táto životná etapa neprebehla bez problémov: „Zase komunistickí funkcionári, ktorí boli na kontrolnom úseku, ma chodili špehovať, či nekradnem, z čoho staviam, takéto spôsoby mali. Ešte aj mojej doktorke povedali, že staviam dom. Aj toto jedno mi závideli.“ Neskôr prišli do Martina aj ďalší dvaja bratia a neskôr dokonca aj mama s otcom. Cestu k sebe však s otcom nenašli. 

Ján si veľmi dobre spomína aj na sovietsku okupáciu v roku 1968. Jeho syn prejavil nesúhlas s okupáciou „a len, len že mi nezastrelili syna“. Obdobie normalizácie nepociťoval, robil si svoju robotu, ktorá ho bavila, a o politiku sa vôbec nezaujímal. Veľmi ho potešil pád komunizmu v roku 1989: „To som bol rád, to malo padnúť hneď po vojne takéto dačo.“ Teší ho, že je slobodnejšia doba, je možnosť cestovať, no mrzí ho rozpad Československa. V súčasnom systéme však vidí rezervy; musí sa podľa neho vylepšiť: „Určitá vrstva ľudí musí čosi tvoriť, nie len pre seba, ale celkovo, aby bolo vidno, že ten štát rastie. Lebo keď budú len hrabať pre seba, tak je to o ničom.“

Ján bol ženatý a mal dvoch synov. Manželka mu zomrela v roku 2010 a o štrnásť dní na to zomrel aj jeho 58-ročný syn. V súčasnosti žije na dôchodku v Martine so svojou priateľkou. Nikdy napriek veľmi ťažkému osudu nebol zatrpknutý, len nerád na otrasné zážitky spomína. K jednej veci sa však v myšlienkach vracia: „Jednu vec neviem pochopiť dodnes, stále mi vŕta hlavou, ako mohli títo agitátori takto spracovať ľudí, že išli tam na tú Ukrajinu, aj s deťmi, aj s celou rodinou, aj s hospodárskymi vecami, so všetkým. Neviem to pochopiť!“ Neskôr sa od nich dozvedel, v akých katastrofálnych podmienkach žili. Všetko, čo sa dalo, im brali, prenasledovali ich a terorizovali. Keď zomrel Stalin, každý sa chcel vrátiť domov. Vrátil sa aj jeho strýko Jozef. Z jeho rodiny, ktorá odišla zo Slovenska, tam neostal nik.

Ján Haščák tak zažil hrôzy komunistického režimu nielen v Československu, ale aj v Sovietskom zväze a vraví, že postihnúť to mohlo skutočne každého a - rovnako ako on - ani nemusel vedieť, ako a prečo.