Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Stanislav Halama (* 1934)

• narodil sa 30. mája 1934 v Stankovanoch, má päť súrodencov

• otec Pavol Halama pracoval ako železničiar, matka Mária Halamová, rod. Lacková, sa starala o domácnosť

• otec sa zúčastnil ako partizán bojov v období SNP, utrpel zranenie, neskôr mu však nechceli zásluhy priznať

• Stanislav vyštudoval za klampiara na Súkromnom odbornom učilišti v Ružomberku v roku 1953

• neskôr sa zamestnal ako robotník v štátnom podniku Drevina Turany

• ako nadaný futbalista hrával v tímoch Tatrana Turany, neskôr Tatran Sučany, až zakotvil v tíme Červená Hviezda Dolný Kubín

• v Dolnom Kubíne zároveň pracoval pre miestny Okresný národný výbor

• v rokoch 1954 – 1956 absolvoval základnú vojenskú službu v českom meste Stříbro u miestneho pechotného pluku

• v roku 1956 bol zatknutý a odsúdený na tri mesiace väzenia za poburovanie proti republike

• v roku 1971 bol ako klampiarsky zamestnanec miestnych družstiev opätovne zatknutý a odsúdený na 1 rok odňatia slobody za údajné nedovolené obohacovanie

• v roku 1972 uzavrel manželstvo s Annou Urbanovou, presťahoval sa do Partizánskeho

• pracoval ako baník v uhoľných baniach Nováky až do roku 1989

• v súčasnosti žije na dôchodku v Partizánskom

Stanislav Halama sa narodil 30. mája 1934 v obci Stankovany neďaleko Ružomberka. Má päť súrodencov. Otec Pavol Halama pracoval ako železničiar, matka Mária Halamová, rod. Lacková, sa starala o deti a o domácnosť. Rodina žila počas hospodárskej krízy, aj neskoršieho obdobia existencie ľudáckej Slovenskej republiky, v skromných, avšak srdečných pomeroch.

Pohnuté vojnové časy
Otec sa v období trvania Slovenského národného povstania aktívne zapojil do bojov ako partizán. Utrpel pri nich ťažké zranenie, ktorého následky zdravotne pociťoval po celý život: „S jedným spolubojovníkom sa ukrývali v lesoch pri Ľubochni. Ten chcel strieľať z guľometu na nemecký tank. Otec ho varoval, že guľometná paľba tanku nič nespôsobí, ale nedal si povedať. Vypálil salvu na tank, ktorému sa nič nestalo, a ten následne vypálil priamy zásah smerom na nich. On umrel a otec utrpel zranenie. Prežil len zázrakom.“ V nebezpečenstve sa ocitla aj samotná rodina, keď po potlačení povstania a ústupe povstalcov do hôr nemecká armáda prečesávala okolie a robila domové prehliadky: „Otec sa mnohokrát tajne za tmy zastavil doma, niekedy odchádzal, keď už boli Nemci doslova za rohom. Matka sa veľmi bála, aby nás niekto neudal, aby ho nechytili a nepopravili celú rodinu.“ Strastiplné chvíle si prežila rodina aj v roku 1945, keď v okolí prebiehali ťažké boje medzi ustupujúcou nemeckou armádou a postupujúcimi sovietmi. V strachu o vlastné životy sa museli spolu s mnohými ďalšími obyvateľmi Stankovian stiahnuť do hôr, kde sa ukrývali pod vrchom Šíp, snažiac sa vyhnúť bojom, ktoré zúrili v údolí: „Boli to ťažké časy, nakoniec však front prešiel a vrátili sme sa v zdraví domov. Mnoho detí však zabili, či zmrzačili nevybuchnuté granáty a míny, ktoré sa ešte roky nachádzali po okolí, ako pozostatky bojov.“ Vojna sa skončila a rodina dúfala v lepšie časy, hoci doba bola ťažká. Prídelové lístky a bieda vládli všade naokolo. Dospievajúce deti sa preto snažili čím skôr vyučiť a uživiť sa.

Dospievanie a láska k futbalu
Po ukončení ľudovej školy pamätník študoval klampiarstvo na Súkromnom odbornom učilišti v Ružomberku. Štúdium ukončil v roku 1953, keď už režim komunistickej strany naplno držal opraty moci v rukách. Pamätník pochádzal z rodiny, ktorá žila svojim životom a totalitné idey jej boli cudzie, chceli sa len slobodne postarať sami o seba. Nemali záujem angažovať sa a slúžiť novej diktatúre. Trpkosť v ňom však spôsobila hlavne otcova skúsenosť: „V tom čase účastníkom SNP štát prispieval ku dôchodku nejakú sumu, každý povstalec to dostával. Dokonca aj takí, čo si len dohodli nejakého svedka a nikdy v povstaní nebojovali. Otec bojoval a utrpel celoživotné následky. Napriek tomu mu z neznámych dôvodov nevedeli vystaviť potvrdenie a nikdy počas svojho života príspevok nedostal. Skúšali sme to aj my, ako jeho deti neskôr pre neho vymôcť cez ministerstvo, nedovolali sme sa však ničoho. Bola to veľká nespravodlivosť.“ 
Po skončení školy sa zamestnal v štátnom podniku Drevina Turany, kde pracoval aj jeho mladší brat Pavol. Tu sa ako nadaný futbalista dostal do základného kádra staršieho dorastu tímu Tatran Turany, s ktorým v roku 1953 získal titul majstra Žilinského kraja. V rámci majstrovského turnaja sa stretol aj s Jozefom Venglošom, ktorý bol v kádri hráčov gymnázia z Ružomberka: „Keď sme sa dali do reči, povedal mi, že videl, ako hrám, a či by som neskúsil s ním ísť do Bratislavy hrať futbal. Veľmi ma to zaujalo, avšak nakoniec z toho zišlo. Rodičia mi na rovinu povedali, že mi nemajú ako pomôcť. Boli úplne bez peňazí a na život v Bratislave som potreboval počiatočné prostriedky. Rodičia žili v takej biede, že by sa mi sotva nazbierali čo i len na vlak. Jozef Vengloš sa stal neskorším významným hráčom Slovana Bratislava. Po skončení aktívnej hráčskej kariéry v roku 1966 trénoval mnoho domácich aj zahraničných tímov. Z najznámejších: VSS Košice, Slovan Bratislava, Aston Villa, Fenerbahçe Istanbul atď. Bol aj trénerom národných reprezentačných výberov. Veľakrát som o tom rozmýšľal, že možno som zahodil kariéru, ale taký už je život. Nedalo sa vtedy nič iné robiť.“ 
V neskorších rokoch sa pamätník zamestnal v štátnom podniku Slovenské tehelne v Sučanoch, kde pôsobil taktiež v podnikovom mužstve Tatran Sučany. Ďalšie jeho kroky viedli do Dolného Kubína, kde sa stal zamestnancom miestneho Okresného Národného Výboru. Hrával tam za mužstvo Červená Hviezda Dolný Kubín. 

Terčom režimu aj pre banalitu
V rokoch 1954 – 1956 absolvoval základnú vojenskú službu v meste Stříbro, u miestneho pechotného útvaru. Po návrate v októbri roku 1956, ako to bývalo zvykom, oslavoval svoj návrat do civilu v miestnej reštaurácii v Kraľovanoch. Bolo to presne v období vypuknutia Maďarského povstania, ktoré bolo neskôr krvavo potlačené: „Niekto v reštaurácii nahodil tému čerstvo vypuknutého povstania v Maďarsku. Ja som len medzi rečou spomenul, že s tým súhlasím, a že aj u nás by už konečne mali tých komunistov začať vešať. Neuvedomil som si dôsledky svojej prostorekosti. Niekto túto moju poznámku nahlásil. Štátna bezpečnosť ma zadržala a odviedla rovno z reštaurácie.“ Pamätník tak absolvoval vyšetrovaciu väzbu v Ružomberku, kde sa mu vyšetrovatelia snažili nanútiť falošné obvinenia z organizovanej protištátnej činnosti: „Prokurátor žiadal pre mňa 3 roky odňatia slobody. Jedine moja futbalová kariéra ma zachránila, pretože mužstvo Červená Hviezda Dolný Kubín bolo pod patronátom miestnej Verejnej bezpečnosti. Tak som za trestný čin poburovania proti republike dostal nakoniec len tri mesiace odňatia slobody.“ Po návrate z väzby sa zoznámil s Teréziou Škvarnovou, s ktorou v roku 1959 uzavrel manželstvo. Z tohto zväzku sa im narodil syn Miroslav a dcéra Ľubka. Bolo sa treba postarať o rodinu, a láska k futbalu už musela ísť do úzadia. Presťahoval sa do Mojšovej Lúčky, kde pracoval ako robotník pridruženej výroby pre miestne družstvá, spoločne s ďalšími remeselníkmi. 
Relatívny pokoj narušil opätovný stret s režimom v roku 1971, keď sa stal znovu obeťou perzekúcie. Tentokrát za údajné nedovolené podnikanie a obohacovanie: „Ako remeselníci sme pracovali pre rôzne družstvá, miestne budovy a úrady. Okrem iných sme takto robili aj klampiarske práce pre farára vo Veličnej a v Strečne. Toho sa chytili. Tvrdili, že sme to robili na čierno, hoci sme mali práce vždy riadne vydokladované. Vraj sme sa tam nelegálne obohatili. Boli to normalizačné roky a im prišlo vhod to propagandisticky využiť na očiernenie katolíckej cirkvi v rámci ideologického boja. Nepomohlo odvolávanie sa na charakter mojej práce, mali už vykonštruovaný svoj scenár. Nakoniec ma odsúdili na 1 rok odňatia slobody, ktoré som absolvoval v košickej väznici v Šaci.“ V období výkonu trestu bol pamätník nasadený aj na prácu s plechmi vo Východoslovenských železiarňach. 
Najhoršie správanie dozorcov a štátnych orgánov videl pri oboch svojich väzbách hlavne voči kňazom, čo ho zarazilo: „Tí to tam mali najhoršie, mnohí to ťažko znášali. Dozorcovia sa na nich úmyselne vyvršovali. Skutočných kriminálnikov tam nechávali nepovšimnutých, a všetku svoju nenávisť mierili proti týmto bezbranným chudákom. Nechápal som tomu, asi to mali prikázané ideologicky zhora.“ 

Normalizačným Československom až k slobodným časom
Po svojom druhom návrate z výkonu trestu sa opäť pokúšal postaviť na nohy a zaradiť do života – napriek stigme nepriateľa socialistického zriadenia, ktorá sa tiahla jeho kádrovým posudkom. Po rozvode sa v roku 1972 presťahoval do Partizánskeho, kde sa zoznámil a oženil s Annou Urbanovou. Z manželstva sa im narodila v roku 1974 dcéra Lucia. Zamestnal sa v uhoľných baniach Nováky, kde našiel v prostredí drsných, ale srdečných chlapov útočisko. Bol ďaleko od všedných intríg socialistického zriadenia: „Tu platila tvrdá práca, nikto na nikoho nedonášal. Museli sme sa spoliehať jeden na druhého a vznikli medzi nami silné kamarátstva, ktoré pretrvali po celý život. Dokonca sme mnohokrát spolu vycestovali na kúpeľné pobyty, alebo do zahraničia. Nikto sa ma nikdy nepýtal na moju minulosť, platila tu tvrdá práca a čestnosť voči sebe navzájom. To bol ten môj malý svet vo svete. Život tam hore chcel paradoxne viac opatrnosti a obozretnosti. Skúsil som si to na vlastnej koži, keď som prišiel do stretu s režimom a popálil sa. Doplatil som na to dlhými mesiacmi vo väzení, ktoré mi už nikto nevráti. Najťažšie boli Vianoce vo väzbe. Tá atmosféra, pocity, ticho, úzkosť a osamelosť, ďaleko od rodiny. Zažil som to počas oboch svojich výkonov trestu a nikdy na to nezabudnem.“ 

Príchod Nežnej revolúcie v roku 1989 privítal ako čerstvý dôchodca s nadšením a zadosťučinením: „Nezabudol som nielen na to, ako naložili so mnou. Ako neprávom dokázali človeka zbaviť slobody len za názor, hlúpu poznámku, či keď ma potrestali len preto, že som pracoval pre kňazov. Nezabudol som totiž ani na to, ako naložili s otcom, ktorý za túto krajinu bojoval a oni sa mu otočili chrbtom. Bol som rád, že ten hrozný režim padol, hoci sa máme stále čo učiť. V prvom rade by som mladým ľuďom poradil, nech sa neboja spoznať svet. Zdokonaľovať sa, mať úctu k minulosti, ale aj poučiť sa z jej chýb. Spraviť zo seba rozhľadených ľudí, pri ktorých bude aj táto krajina môcť rozkvitať.“ V súčasnosti žije Stanislav na dôchodku v Partizánskom.