Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľubor Guniš (* 1951)

• narodený 27. 04. 1951 v Martine

• vyrastal v Považskej Bystrici

• v rokoch 1969 – 1975 študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, odbor riadenie a plánovanie národného hospodárstva

• v júli 1989 sa stal signatárom Hnutia za občiansku slobodu

• november ‚89 – aktívne sa zapájal do protirežimových protestov, stal sa predsedom hnutia Verejnosť proti násiliu v Považskej Bystrici

• december 1990 – stal sa prednostom Okresného úradu v Považskej Bystrici

• v roku 1991 sa vzdal svojich funkcií kvôli pozitívnej lustrácii

• v roku 1994 ho Krajský súd v Banskej Bystrici zbavil obvinenia z vedomej spolupráce so Štátnou bezpečnosťou

• v súčasnosti sa aktívne zapája do spoločenského diania, pôsobí v Občiansko-konzervatívnej strane (OKS)

Ľubor Guniš pochádza z Považskej Bystrice. Narodil sa 27. apríla 1951 v Martine ako druhý z troch bratov. Vyrastal v učiteľsko-úradníckej rodine – otec Ferdinand Guniš bol učiteľ a matka Brigita Guniš, rod. Ešerová, pracovala ako úradníčka. Ľubor má po matke nemeckých predkov: „Tak si hovorím, že som polovičný Nemec.“ Jeho prastarí rodičia prišli z Nemecka (Dolné Sasko). Ľuborov otec pochádzal z Veľkých Chlievan pri Bánovciach nad Bebravou z roľníckej rodiny. „Kvôli kariére vstúpil v roku 1956 do strany, bol riaditeľom strednej školy strojníckej, ale bol hlboko veriaci komunista. A nepamätám si, že by mal kvôli tomu nejaké problémy. Každý týždeň do mojich osemnástich rokov sme chodili do Veľkých Chlievan na nedeľné omše,“ dodáva.

Základnú školu aj gymnázium, ktoré navštevoval v rokoch 1966 – 1969, absolvoval v Považskej Bystrici. Z tohto školského obdobia si spomína na učiteľa dejepisu Františka Svinčáka, ktorý mu svojimi progresívnymi názormi „otvoril oči“: „On bol aktívny na hodinách dejepisu, povedal nám viacej, ako sme sa vtedy učili.“ V roku 1968 musel kvôli protirežimovému postoju odísť zo školy.

August 1968 zastihol Ľubora ako sedemnásťročného gymnazistu v Považskej Bystrici. Veril, že režim sa dá reformovať. „Tri dni som bol v uliciach, do vojakov sme hádzali vajíčka aj kamene. Ja som tým žil a pre mňa bol veľký zlom ten vstup vojsk. Odvtedy som bol v akejsi pasívnej rezistencii,“ hovorí pamätník.

Šesťdesiate roky boli pre Ľubora pamätné aj rodinnými návštevami mesta Štuttgart v západnom Nemecku. Navštívili ich v rokoch 1965 a 1969. Z prvej návštevy mal nezabudnuteľné spomienky, keď prvýkrát videl ulice s reklamami, ochutnal kokteil. Z druhej návštevy si pamätník spomína, ako pozerali televíziu a videli československé tanky na Václavskom námestí. „Boli to hrozné udalosti a keby som mal o rok viacej, možno by som sa nevrátil.“

Dospel do „normalizácie“

Začiatky normalizácie ho zastihli na vysokej škole. V rokoch 1969 – 1975 študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, odbor riadenie a plánovanie národného hospodárstva. Po skončení štúdia nedostal „umiestenku“, a tak ho zamestnal otec, ktorý bol v tom čase riaditeľom Strednej večernej školy v Považskej Bystrici. Vyučoval ekonomické predmety, napríklad podnikovú ekonomiku, štatistiku, základy práva a iné. V roku 1982 prestúpil na gymnázium v Bytči, kde sa tiež zaoberal výukou ekonomických predmetov. V roku 1988 odišiel. „Nadobudol som taký dojem, že učitelia sú len sluhovia režimu,“ hovorí Ľubor, ktorý sa následne zamestnal ako ekonóm vo fabrike Prefa v Bytči.

Pamätník vnímal prácu opozičných kruhov, počúval rádio Slobodná Európa, Hlas Ameriky. Ale ako sám hovorí, „pripojiť k disentu som sa neodvážil hlavne kvôli rodine. Pýtal som sa, či mám právo do toho zatiahnuť aj deti. Urobil som to až pred revolúciou v lete v roku 1989.“ V júni toho roku sa spolu so svojim kamarátom Vincentom Kvašaiom angažovali v prepisovaní textu Niekoľko viet. Ľubor spomínal, že ho prepisoval na starom písacom stroji a Vincent potom získaval podpisy. „A samozrejme, aj ja som sa tam podpísal,“ dodáva.

Ľubor sa tiež stal signatárom Hnutia za občiansku slobodu (ďalej HOS) v júli 1989. HOS vzniklo v roku 1988 a vydalo manifest Demokracia pre všetkých. Medzi jeho aktivistov a signatárov patrili napríklad Ján Čarnogurský, Milan Šimečka, Hana Ponická, Miroslav Kusý a iní. Pamätník spomínal na jednu konkrétnu situáciu, ktorá sa stala 21. júla 1989 v Predmieri. Pri príležitosti 109. výročia narodenia narodenia Milana Rastislava Štefánika sa tu stretol s Jánom Čarnogurským a Hanou Ponickou pri Štefánikovej soche, jedinej na Slovensku. „ŠtB nás monitorovala z balkóna miestneho národného výboru,“ hovorí.

Krátko na to, v auguste 1989, so svojou rodinou vycestoval do Mníchova a dokonca uvažovali, že sa nevrátia a požiadajú o azyl. Ľubor spomínal: „Z česko-nemeckých hraníc som posielal žiadosť na ministerstvo vnútra do Bonnu kvôli možnosti získania nemeckého občianstva. Odpísali mi po určitom čase, že po preukázaní nemeckého pôvodu môžem požiadať o občianstvo.“ Nestalo sa tak. Z Mníchova sa vrátili a v práci ho už čakala ŠtB kvôli stretnutiu v Predmieri. Žiadali vysvetlenie, prečo sa ho zúčastnil. Riaditeľ Prefy ho upozornil, že príde o miesto ekonóma. Nakoniec Ľubor v októbri 1989 podal výpoveď sám.

Novembrové udalosti v Považskej Bystrici

November 1989 ho zastihol doma, v tom čase už nepracoval. Počúval Hlas Ameriky, takže vedel, čo sa deje. „Po 17. novembri som prestal mať akýkoľvek strach, bol som v tom, že je koniec toho režimu. Robil som už s dvadsaťštyrihodinovým nasadením a pomáhal, aby sa to zmenilo,“ hovorí Ľubor. Týždeň po pražských udalostiach, 24. novembra, sa zaktivizovali aj Považskobystričania. Osobnosťou týchto dní bol v Považskej Bystrici Vladimír Kolník, vtedajší žilinský prokurátor. Okolo neho sa vytvorila skupina ľudí, išlo o kresťanských disidentov, ktorí sa stretávali na fare v Jasenici pri Považskej Bystrici. Farárom bol Anton Dubovický.

Ľubor sa s touto skupinou stretol na fare, kde sa dohodli na ďalších krokoch. Nasledujúci deň požiadali správcu tzv. Katolíckeho domu v Považskej Bystrici, aby im umožnil prístup, pretože tam bola sála a mali aj ozvučenie. Odohralo sa to v sobotu a v ten večer sa okolo budovy zhromaždilo do tisíc ľudí a ktokoľvek sa mohol vyjadriť. Udalosti nasledujúceho dňa opisuje Ľubor takto: „V nedeľu sme sa s kňazom dohodli, že ľudí vyzve, aby po omši neodchádzali. Ja a Kolník sme tam mali prejav. Čítal som vyhlásenie katolíckych laikov z Trnavy a on mal vopred pripravený prejav. Keď sme tam skončili, bolo to prvý a možno aj poslednýkrát, čo sa celým kostolom ozval potlesk. Kostol bol úplne plný. A tak sa začala v Považskej Bystrici Nežná revolúcia.“[1]

Zlatým klincom bol však generálny štrajk, ktorého sa v Považskej Bystrici zúčastnilo podľa pamätníka okolo desaťtisíc ľudí. Sprievod išiel od Považských strojárni a pokračoval cez celé mesto; ľudia sa postupne pridávali. Prišli k stanovišťu, kde mali postavenú tribúnu, a tam vystúpili aj slovenskí herci Michal Dočolomanský a Ján Króner. Ľubor ich uviedol a prečítal body Hnutia za občiansku slobodu. „Po príhovoroch ľudia chodili a vyjadrovali sa. Dokonca tam prišiel aj riaditeľ Považských strojární,“ dodáva Ľubor. Iniciátormi generálneho štrajku podľa pamätníka boli odborári František Jánošík, Jozef Balej a Milan Kalaš.

Ľubor sa angažoval aj pri vytvorení organizácie Verejnosť proti násiliu (ďalej VPN) v Považskej Bystrici, ktorá vznikla krátko po generálnom štrajku. Miestny národný výbor v Považskej Bystrici im poskytol priestor a Ľubor sa stal šéfom považskobystrickej VPN. Jej cieľom bolo okrem akceptovania 12 bratislavských požiadaviek predovšetkým zmena na postoch miestnych orgánov, čo „sa nám veľmi rýchlo podarilo, vlastne už začiatkom decembra“. Taktiež organizovali mítingy VPN v Dome kultúry v Považskej Bystrici, a to v spolupráci s Vladimírom Kolníkom a študentmi z Vysokej školy dopravnej v Žiline, kde diskutovali a vyjadrovali sa k udalostiam. „Bola to forma dialógu s občanmi, ktorí mali možnosť pýtať sa, dokonca existujú aj nahrávky,“ dodáva pamätník. Dňa 6. januára 1990 sa tu stretli aj okresné a miestne VPN-ky. Na tomto stretnutí vytvorili tzv. triumvirát s Púchovom a Dubnicou nad Váhom. Púchov reprezentoval Slavomír Flimmel a Dubnicu Vojtech Mičian.

Kvôli vnútorným rozporom VPN nemala dlhé politické a občianske pôsobenie. Ľubor s Flimmelom sa na jeseň po voľbách 1990 zúčastnili snemu VPN v Trnave, ktorý bol zvolaný na popud tzv. trnavskej iniciatívy. Stretli sa tu okresní predstavitelia VPN z celého Slovenska a vzniesli kritiku na koordinačné centrum v Bratislave. Vladimír Mečiar túto situáciu využil na upevnenie svojej pozície. Pamätník spomínal: „Mal som z toho teda hrozný pocit. Bola to iniciatíva volebných manažérov, ktorí chceli byť viacej, ako im prislúchalo, a tam vzniklo aj jadro tejto nespokojnosti a na ich popud sa ten snem zvolal. Bol to koniec VPN.“ Tiež sa zúčastnil snemu v Košiciach, kde sa VPN definitívne rozdelila.

Ľubor okrem funkcie šéfa považskobystrickej VPN zastával aj funkciu šéfa Výboru ľudovej kontroly (ďalej VLK), ktoré pracovali pri okresných národných výboroch. V tejto funkcii zotrval do decembra, pretože ho v tomto mesiaci menoval Vladimír Mečiar na Úrade vlády za prednostu novovzniknutého Okresného úradu v Považskej Bystrici. Ľubor mal taktiež ambíciu dostať sa do parlamentu, ale nestalo sa tak. Vo voľbách v roku 1990 bol na kandidátke do Slovenskej národnej rady spolu s ďalšími ôsmimi Považskobystričanmi, ale ako sám hovorí, „z nepochopiteľných dôvodov nás niekto vyškrtol, a tak z okresu nekandidoval nikto.“

Pamätník bol totiž, ako aj iní členovia VPN, pozitívne lustrovaný. V novembri 1991 sa vzdal funkcie predsedu VPN a v máji 1992 funkcie prednostu okresného úradu. Jeho odpoveďou na pozitívnu lustráciu bola žaloba na agenta Štátnej bezpečnosti, ktorý ho navštevoval a nahováral na spoluprácu. „Bola to pre mňa veľká rana,“ dodáva pamätník. „Potom som musel žalovať slovenské ministerstvo vnútra. Súd som po dvoch rokoch jednoznačne vyhral a museli mi zaplatiť súdne náhrady.“ Ľubor vzhľadom na lustráciu a rozpad VPN prežíval zlé časy: „Znova som mal myšlienky na emigráciu.“ Politicky sa ešte angažoval v Občiansko-demokratickej únii (ODÚ). Neskôr bol aj členom miestneho Kresťansko-demokratického hnutia (KDH). „Ale nebola to moja šálka kávy, ako som po čase zistil, boli tam skôr starší ľudia a aj priaznivci Slovenského štátu,“ hovorí Ľubor. Nakoniec s Petrom Tatárom a ďalšími založil Občiansko-konzervatívnu stranu (OKS), ktorej formálnym členom je doteraz.

Pamätník mladej generácie odkazuje: „Som veľkým fanúšikom mladých a myslím si, že oni môžu zmeniť situáciu, v akej sa Slovensko nachádza. Vzdelávajte sa aj v zahraničí! Chcel by som, aby mladí ľudia boli demokrati. Demokracia nemôže existovať bez demokratov.“

[1] Ľubor Guniš tieto udalosti opisuje, Bližšie pozri: TATAR, Peter (ed). Príbehy Novembra 1989. Spoločnosť pre občiansku diskusiu, o. z. 2015.