Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marianna Grznárová (* 1941)

• narodila sa 1. decembra v roku 1941 v Rudne nad Hronom

• prežila nálety a letecké poplachy počas druhej svetovej vojny

• študovala na Jedenásťročnej strednej škole v Šuranoch (súčasné gymnázium) – v roku 1959 maturovala

• študovala na Pedagogickom inštitúte v Nitre (roky 1959 až 1963)

• pracovala ako učiteľka, novinárka v denníku Ľud, v Československom rozhlase a Slovenskej televízii ako scenáristka a dramaturgička

• nikdy nevstúpila do Komunistickej strany Československa

• manžel emigroval v roku 1968 do Kanady a dcéra v roku 1985 do Francúzska – pamätníčke nechala maloletého polročného syna

• sama vychovávala dcéru a napokon aj vnuka

• je dramaturgičkou zvučky Večerníčka, autorka rozprávkových večerníčkov vysielaných v Československej televízii, autorkou kníh a scenáristka rozprávok: Maťko a Kubko; Bosá jabloň; O netopierovi, ktorý nechcel spávať; Dvaja na ceste, Morské rozprávky a i.

• žije v Bratislave – Dúbravke

Marianna Grznárová sa narodila 1. decembra 1941 v malebnej dedine Rudne nad Hronom (okres Žarnovica) počas druhej svetovej vojny. Bola aj pokrstená v Rudnianskom kostolíku. Pamätníčka spomína na svoje detstvo a svoju rodinu: mama Mária Zacharová bola skvelá učiteľka – vyštudovala Učiteľský ústav v Banskej Bystrici. Pamätníčka študovala na Pedagogickom inštitúte v Nitre, kde mala vynikajúcich pedagógov. Študenti sa tešili väčšej slobode ako tí bratislavskí. Výber profesie ovplyvnila najmä pamätníčkina mama. Mala prosbu, aby študovala na Slovensku a aby pomáhala s výchovou súrodencov. Pamätníčku totiž prijali aj na štúdium poľštiny do Prahy. Otec pamätníčky Grznár pochádzal z dediny Vozokany pri Topoľčanoch. Bol veľmi prísny, až despotický. 

 

Fridman - čas vojny a leteckých poplachov

Mama pochádzala z hereckej rodiny. Karol Légeny Zachar, Mariannin strýko, bol slávny režisér. Starý otec sa prezentoval ako vyučený čašník v Pešti a túžil po vlastnej krčme. Bol si na ňu zarobiť vo francúzskych a belgických baniach. Čas druhej svetovej vojny prežila ako dieťa vo Fridmane, kde žili asi tri roky (v obci na Spiši, ktorá v rokoch 1939 až 1945 patrila Slovensku, ale po roku 1945 sa stala súčasťou Poľska). Uprostred dosť častých leteckých poplachoch sa s rodinou schovávali v suteréne tamojšej úradnej budovy spolu s ďalšími dedinčanmi. Mali zadebnené všetky okná. Ženy štrikovali, muži si krátili čas hrou kariet. Žili neďaleko rómskej osady, ktorá bola blízko Fridmanu. Mama kupovala lesné plody od Cigánov, z ktorých varila úžasné lekváre. Rómski spoluobyvatelia si privyrábali asi korytárstvom. Pamätníčka si nespomína, či niekoho deportovali do koncentračného tábora. Vtedy vnímala svet ako štvorročné dieťa. Spomína na čas leteckých poplachov a náletov vo Fridmane, počas ktorých sa sústreďovali v úradnej budove. V dome sídlil notár a na poschodí sa nachádzala jednotriedka, kde mamička učila. Spolu s rodičmi a súrodencami bývali v učiteľskom byte. Starý otec mal v Krupine krčmu. Nemeckí vojaci mali pravdepodobne ubytovanie vo Fridmane, lebo pamätníčka si pamätá, že niekoľkokrát týždenne prepochodovali Fridmanom. Nálety sa opakovali niekoľkokrát za týždeň, ale nie denne. Pamätníčkin otec sa zapojil do Slovenského národného povstania ako partizán.

 

Život v Šuranoch

Základnú školu navštevovala v Šuranoch. Prvý školský rok absolvovala v školskom roku 1948/1949. Patrila k premiantkam triedy. Pamätníčkina mama ako učiteľka dbala na výuku čistej beznárečovej slovenčiny. Pamätníčka zažila počas štvrtej triedy vstup do pionierskej organizácie. Úspešne sa zapájala do literárnych súťaží. Navštevovala školu počas budovania nového režimu – komunizmu. Učitelia však neboli zanietení do budovania komunizmu, skôr dbali na výuku. Spomína, že ich však učili sovietske piesne.

Kolektivizácia sa osobne pamätníčky nedotkla, keďže rodičia pracovali v štátnej správe. Čo sa týka širšej rodiny – pamätníčkini otcovi dvaja bratia, ktorí žili vo Vozokanoch, dedine pri Topoľčanoch, boli povinní zásobiť pamätníčkinho otca, ktorý nezdedil role, úrodou. Bol to tzv. kontingent. Pamätníčka chodila ako druháčka základnej školy po ten kontingent. Od uja nosila pre domácnosť fazuľu, mak, orechy.

Pamätníčka si spomína na udalosti v Maďarsku z roku 1956. V nedeľu dopoludnia išla do kostola a počula výstrely. Na turistickú priepustku sa pamätníčka dostala až neskôr k Baltickému moru autostopom. Až tam si uvedomila, že úplne plynule rozpráva po poľsky – vo Fridmane sa hovorilo poľsky. V Poľskom inštitúte si začala kupovať literatúru a prihlásila sa na štúdium poľštiny do Prahy. Z literatúry pamätníčke imponovali diela československých spisovateľov Hrabala a Ruda Slobodu. Z poľskej kultúry sa pamätníčke páčilo výtvarné umenie. Obdivovala nezlomnosť viery poľského prostredia. Bola sklamaná z českej ústupčivosti počas komunizmu.

 

Túžba študovať poľštinu v Prahe

Pamätníčka spomína na čias maturít v roku 1959 ako na čas mladosti. Po maturite chcela študovať v Prahe a byť ďaleko od despotického otca.

Lákala ju poľština, na ktorú úspešne urobila prijímacie skúšky, aj absolvovala počas prázdnin povinnú letnú brigádu na farme Horní Ves pri Františkových Lázňach, kde bola jedinou študentkou zo Slovenska. Avšak, pre nedostatok študentov ročník neotvorili. Prvý ročník prišlo študovať iba deväť študentov, a to bolo málo na krúžok. Navrhovali prehlásiť sa uchádzačom na rumunčinu alebo čínštinu.

Pamätníčka sa nakoniec rozhodla pre štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre. Toto rozhodnutie nikdy neoľutovala – mali ako študenti veľkú slobodu. Chodievali často so spolužiakmi na divadelné predstavenia, opery, škola mala autobus alebo ho požičiavala. V prvom ročníku dostali korčule a mohli chodiť na klzisko. Skrátka, škola a štúdium malo veľmi veľa predností. Pamätníčka zažila veselý študentský život. Univerzitné štúdium absolvovala od roku 1959 do roku 1963, odbor slovenský jazyk a výtvarnú výchovu. Táto kombinácia sa veľmi dobre osvedčila v práci pre televíziu.

 

Prvé pracovné uplatnenia

V Nitre dostala pamätníčka umiestenku do Želiezoviec. Tým, že bola zo Šurian, vedela, že Želiezovce sú prevažne maďarské a ona s vyštudovanou slovenčinou, prípadne poľštinou, by sa neujala. Išla na odbor školstva do Banskej Bystrice a povedala, že je ochotná ísť kdekoľvek, ak tam dostane byt a bude tam možnosť vyučovať slovenský jazyk a výtvarnú výchovu.

Začala učiť na Orave – v obci Oravské Veselé, kde jej ponúkali aj učiteľský byt. V Oravskom Veselom bola nová veľká škola, ale aj obrovská zima. Vydržala tam iba rok. Potom odišla do Bratislavy, pretože v tom čase už uverejňovala svoje články v časopisoch. Zamestnať sa však bolo náročné. Pochodila snáď všetky školy v Bratislave, aby dostala zamestnanie. Pamätníčka prácu dostala napokon v knižnici v Devínskej Novej Vsi. Podnájom mala asi dva kilometre od Riviéry, do práce chodievala peši, popri ramene Dunaja, aby ušetrila peniaze na autobus. V knižnici pracovala asi rok – katalogizovala knihy, radila čitateľom. V knižnici dostávali modernú svetovú literatúru, lebo súdruhovia sa v nej nevyznali. Jedine Colotka mal prehľad. Vároš sa venoval výtvarníctvu. Stretávali sa v spisovateľskom a literárnom klube.

Pamätníčku s manželom Ladislavom zoznámila kamarátka cestou vo vlaku – išla so spolužiačkou zo Šale. Rád čítal. Ale inak sa neskôr nepohodli. Emigroval v roku 1968 do Kanady. V tom čase boli už rozvedení.

 

Leto roku 1968 – všetko poničené a heslá, ktoré sa museli hneď zotierať

Počas leta boli s mamičkou a malou dcérkou Karin pri mori na dovolenke v Bulharsku. Boli na ostrove Nesebar, spolu so známymi zo Šurian, ktorí zájazd usporiadali. Pamätníčka sa vrátila z Bulharska a čakal ju odkaz od známej, aby šla do Vyhní spolu s dcérkou, kde sa mohli učitelia rekreovať. Počas rekreácie bývalý spolužiak a učiteľ oznámil, že Československo obsadili okupačné vojská. Jej mama sa veľmi vyľakala. Pamätníčka tomu nechcela ani uveriť. Šli domov vlakom – okolo levickej železničnej stanice stáli vojaci. Bratislava bola celá obsadená. Dcérku s mamičkou nechala pamätníčka v Šuranoch. Bývali v tom čase na „Februárke“ – videla všetko poničené, všade heslá, ktoré sa rýchlo však museli zatierať. Tomu predchádzal „socializmus s ľudskou tvárou“. Všetci sa tomu tešili okrem tých, ktorí profitovali zo socializmu. V roku 1968 pamätníčka pracovala v škole pri Modrom kostolíku. Spomína na výzdobu pre gymnazistov na maturitný večierok.

 

Pracovné uplatnenie: svet rozprávok v rozhlase a televízii

Pamätníčka začala pracovať v denníku Ľud, kde bola zamestnaná približne dva roky. Redakcia sídlila blízko Slovenského národného divadla.

Neskôr pracovala v Slovenskom rozhlase - písala rozhlasové hry – rozprávky pre detičky. Po sedemnástich rokoch odišla pracovať do televízie – bolo to v roku 1972. Veľa zamestnancov v televízii bolo komunistov – hlavne na vedúcich postoch. Pamätníčku tiež nahovárali ku vstupu do KSČ. Bála sa, že ju do práce neprijmú, pretože odmietala vstúpiť do KSČ. Napokon ju prijali.

Pracovníci sa delili. Pamätníčka mala na starosti večerníčky, polhodinové programy pre deti a ďalší mali na starosti publicistiku, ako napríklad Pioniersku lastovičku.

 

Valasi Maťko a Kubko a ovečky

Pamätníčka sa venovala detskej tvorbe – večerníčkom, ktoré boli „odideologizované“. Do televízie sa dostala vďaka knihe Maťko a Kubko. Knihu vytvorila v čase, keď začala robiť pre redaktorku, bolo to na požiadanie. Redaktorka dala požiadavku – napísať o tých a tých zvieratkách. Tak pamätníčka vymyslela príbeh o ovečkách a valachoch.

 

„Postaraj sa mi o Dávidka“, povedala dcéra Karin

Na obdobie perestrojky, proces zmien, pamätníčka spomína takto: masu zamestnancov v televízii vedenie zavolalo do prázdneho priestoru, akým bol vstup do televízie, a dali im podpísať potrebné dokumenty. V tom čase pracovalo v televízii cca 3000 ľudí, ktorí nemohli vedieť, čo podpísali. Pamätníčka sa venovala práci a neangažovala sa politicky. V televízii pôsobila do roku 1985, kedy sa jej narodil vnuk. Dcéra ho nechala ako polročného pamätníčke s tým, aby sa postarala o maloletého Dávida. Jej dcéra emigrovala do Francúzska, kde žije doteraz. Má vyše 50 rokov. Pamätníčka si vnuka súdne vymohla do svojej starostlivosti. Odišla z televízie a starala sa oňho. Neskôr jej kamarátka ponúkla prácu šéfky kultúrneho domu Átrium v Ružinove. Tam zažila obdobie po Nežnej revolúcii.

 

Rok 1989 – nežná revolúcia a roky po

Pamätníčka sa z udalostí po Nežnej revolúcii tešila. Zúčastnila sa protestov spolu s vnúčikom. Rozpad Československa hodnotí kladne. V súčasnosti politiku nesleduje podrobne.

Životné motto a krédo nemá a všetko berie s rezervou. Verí, že všetko sa neskôr ukáže a pravda vyjde najavo. Prevzaté motto, v ktorom vidí veľa pravdy:

Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť aj horšie a všetko zlé je na niečo dobré. Nedá sa veriť všetkému.