Viera Gordonová

„Po 19. marci to ešte išlo kvázi vyhláškami a rečami, na ktorých sme už potom neboli, kde sa nadávalo na Židov. Robila sa nálada, ale potom do toho geta sme boli už sprevádzaní, to sa tam išlo. Podarilo sa pár ľuďom ujsť, ale väčšinou sme boli naivní a nevedeli sme veľa o svete, nevedeli sme, čo to teraz znamená, že sme teraz v gete. Povedalo sa, že to bude provizórne a neviem, proste sme celý čas boli tak naivní, ale ani sme moc nevedeli, čo sa deje v susedných krajinách.“

„Čo sme najprv vnímali bolo to, že nám odobrali živnosť, a potom boli všade protižidovské zákony. Postupne vzali aj iné majetky, nielen obchody. Domy nevyvlastnili, to nebolo. Proste, [Židia] boli postupne vytlačení z verejného života.“

Moderátor: „Došlo k deportácii, po nejakých dňoch v tehelni došlo k deportácii?“ „Hej, došlo hneď k deportácii. To boli vagóny, to ste zrejme už veľakrát počuli ako to prebiehalo, ale aj tam boli rozdiely a ja si neviem spomenúť ako to bolo, že sme neboli smädní. Bola nejaká možnosť piť. Či to boli nejaké vedrá, to mám taký blackout, skutočne sa nepamätám. Boli nejaké okienka, my sme sedeli, bol to dobytčí vozeň, ale malilinké okienka hore, a to sa tam aj večer nejako otvárali dvere. Proste, keď počúvam tie hrôzy, čo ľudia prežili na tej ceste, no tak hrozné to bolo dosť. Napr. v našom vagóne sa jeden zbláznil. Mŕtvi neboli, ale práve nebolo to to, ako človek počúva. Záviselo to na nejakom relatívne malom šťastí, kam sa človek dostal. Tak sme tam sedeli štyri dni a 13. júna sme prišli do Osvienčimu.“

„19. marec, to som bola v Pešti, ešte som bývala v podnájme s dvomi dievčatami. Jedna mala nejakého príbuzného na juhoslovanskom veľvyslanectve. Bolo to v nedeľu ráno o 8. hod, keď tejto zatelefonoval, že nás práve obsadzujú Nemci. Tak som bola jedna z prvých, ktorá som to vedela a mojou jedinou myšlienkou bolo vrátiť sa domov, takže som ešte išla, dala som výpoveď tam, kde som bola, sadla na prvý vlak a cestovala domov. Už z najbližšieho vlaku zobrali Židov a internovali v Kistarcsi, ale nakoniec všetci skončili v Osvienčime, tak to nebol veľký rozdiel. Takže to som už došla domov a boli sme spolu, a takto sme spolu potom zažili všetko – geto, tehelňu, navagónovanie, koncentrák.“

Moderátor: „Čo nasledovalo bezprostredne po príchode do Osvienčimu?“ „Tak to viete, nie? Tak na rampu, ja som bola s mamičkou. Otec, ako sme vystúpili, tam videl v susednom vagóne jedného strýka z Valašských Ďarmot. Strýko bol starý, otec ho držal a išli, samozrejme, muži na jednu stranu a ženy na druhú, ale to sme už potom vedeli, že každý, kto mal pri sebe dieťa alebo starca, tí hneď išli do plynu, tých už neselektovali, to automaticky. Teda viem, že môj otec zomrel 13. júna. My s mamičkou sme sa dostali spolu, ona ešte bola pomerne mladá. V Osvienčime sme sa nedostali do žiadneho komanda. Potom bolo povedané, že tých ľudí, nás už mali automaticky likvidovať, lebo sme už ani tetovaní neboli. Mali jeden blok, tam sa ležalo na zemi, dostali sme také kovové ‚šusly‘ (misky), päť ľudí malo jednu a z toho sme dostávali nejaké jedlo. Mali sme sa postaviť - päť ľudí v jednom rade, a potom sa to jedlo dávalo, a tak sa to jedlo. Ležali sme na zemi natrieskaní, samozrejme, to boli bloky. Potom postupne začali z toho robiť, hovorili: ‚Transporty idú na práce.‘ Niektoré skutočne išli na práce a iné, napr. ten transport z Valašských Ďarmot, kde boli aj moji príbuzní, aj priateľ, tých poslali tak do plynu ako boli. Nikto sa nevrátil, ešte ich pekne obliekli, dali im nejaké šatky a takto ich vzali do plynu. A my sme tam boli bez toho, že by sme mohli niečo robiť.“

„Išlo to vlastne bez problémov až do príchodu Maďarov do Lučenca. Boli sme jedna komunita mladých ľudí, ale aj vôbec, možno aj tým, že to bola maďarská menšina. Ja som bola vychovaná maďarsky, v židovskej ľudovej škole, v ktorej bola vyučovacia reč maďarčina a gymnázium maďarské. Či som bola Židovka alebo iného náboženstva, to vôbec nerozhodovalo. Všetci boli spolu, kamarátili sa. Prvýkrát v živote som počula ,židovať‘, keď prišli Maďari a nejaký seminarista z protestantského ústavu mal slávnostnú reč na balkóne a začal nadávať na Židov. My sme vedeli, že je všeličo, že existuje, nás sa to nedotklo, takže to bol vtedy jeden hrozný šok. Potom to už postupne prišlo. My sme z Československa mali tie najlepšie spomienky, ja som si nikdy nemyslela, že by som mohla byť niečo iné ako občianka Československa s maďarskou rečou. Ale potom sme naraz boli Maďari a všetko bolo kompletne iné.“

„Išlo to tak, že sme si museli pobaliť to najnutnejšie. Išli sme cez mesto, nie ako vo filme Obchod na korze, neboli tam vozy, vagóny, išlo sa a ľudia stáli na obidvoch stranách ulice ako v cirkuse a dívali sa. Nikto nekričal fuj, ale ani sa nekontaktovali s tými Židmi. Stáli. Tak sme prešli mesto do geta. A tam už mal každý vymedzenú jednu izbu, kde mal bývať. Aspoň si myslím, že sme si tam nehľadali byt.“ Moderátor: „Geto bolo situované v časti mesta?“ „To bola jedna určitá časť vyhradená v meste, to bola tá chudobná časť, ale boli tam aj také veľké domy, tak sme žili v takom veľkom dome. Na pavlači, na gánku, na tej chodbe bola jedna izba, nám patrila. Ale to trvalo veľmi krátko, všetko išlo potom veľmi rýchlo za sebou.“

„Keď sme prišli, tak nás, samozrejme, oholili, dostali sme šaty, tak hodili nám nejaké šaty, to bola zase náhoda. To bola tzv. kleiderkammer, kde boli tí väzni, ktorí tam už boli pár rokov, ktorí si kvázi vymohli tú pozíciu. A ja som sa tam s jedným dostala do reči, s nejakým poľským ‚häftlingom‘, neviem, či bol Žid, či Nežid, ale jeho som náhodou našla, a to som vždy tak prebehla, cez to územie nikoho. On mi dal nejaké jedlo, s tým som utekala späť a dala to mamičke. Ona aj vyšla, ale už bola slabá, už bola po chorobe. Nás potom 18. septembra selektovali. Čo ma ešte napadá, jedna moja veľmi dobrá priateľka, ktorá už bola vydatá a bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. Ale mala tam zase švagrinú, ktorá viedla ten blok a tej sa podarilo ju schovávať až do tej chvíle, keď sme potom museli na ,appelplatz‘, to každý deň sme stáli v každom počasí, no tak to sme mali ešte šťastie, lebo bol jún, ale tak isto v januári, hodiny a hodiny a spočítali nás. Zrejme, či sme všetci tam. Potom, keď sa išlo do transportov, tak prišiel aj Mengele osobne a uvidel tú moju priateľku s bruchom a povedal: ‚Tak za to ti odsekneme hlavu!‘ a dali ju k tým, ktorých vyselektovali. A ona sa nejako dostala do toho bloku. Odkiaľ to vedela, neviem, že čo to je, ale v noci vyskočila z okna a nejako sa jej podarilo dostať sa medzi tých, ktorí išli na transport. To bola taká veľmi napínavá história. A s tým transportom 18. septembra sme išli do Bergen-Belsenu, ale hovorím, keď je relatívne šťastie v koncentráku možné, tak sme ho mali. To ešte vtedy neboli tie obrovské transporty tam, my sme boli vlastne druhí. To bola nejaká vojenská, neviem čo, základňa, kasáreň. Tí ľudia nevedeli, čo je ,appelplatz‘, celí vyvalení a dostali sme ešte prvý večer pomerne slušnú vojenskú stravu. Tam sme boli mesiac, zase s ničím a ku koncu, keď prišlo potom 2000 poľských ‚häftlingov‘, Židovky, to vtedy kto tam ostal, to už ten Bergen-Belsen začal byť taký, aký bol. My sme ho ešte taký nezažili, my sme odišli do továrne do Duderstadtu, to je pri Hannoveri, niekde skoro na hranici a tam sme pracovali v jednej muničnej továrni Polte-Werke Magdeburg.“